login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Vihorov vrch

@ :: Poviedky ::     Jun 02 2007, 15:06 (UTC+0)

Morské oko. V jeho hladine sa odrážajú hory územia horského ducha Vihora, pána Vihorlatu.

Miesto: Poruba pod Vihorlatom ; okres Michalovce
Čas: povesť nemá presnú časovú identifikáciu
Autor: Eva Hajdu

       Ondro mal od strachu stiahnuté hrdlo, no napriek tomu odhodlane kráčal lesnou cestou ďalej. Drsnú dlaň sem-tam ľútostivo položil na chrbát ich jedinej kravy, ktorú teraz viedol predať na trh do Michaloviec. Nie, pred ženou a ich tromi deťmi by ani len slovko neutrúsil o tom, že sa obáva lúpežníkov, čo zbíjajú v okolitých hlbokých lesoch, to by si radšej odhryzol polovicu jazyka. Zuzka je už i tak dosť strápená. V jej očiach už veľmi dlho nevidel iskru, ktorá dodávala jej tvári nežný pôvab, načo jej má ešte aj on priťažovať? Vedel, že inú možnosť nemá, ak nechce, aby živorili ako nejaká bedač. Žili viac než skromne, no v poslednom čase akoby všetko začalo plávať dolu vodou. Ťažko im padlo rozlúčiť sa s kravkou, ktorá ich živila, ale aj Zuzke, hoci kvôli tomu preplakala nejednu noc, bolo jasné, že musia niečo urobiť. Veď časom sa im azda začne zasa lepšie dariť, a keď pánboh dá, zmôžu sa na teliatko alebo jalovičku.
       Ostrá zákruta sa zarezávala do svahu a pod zelenou klenbou stromov vládlo prítmie. Ondro vytrvalo našľapoval bosými nohami po stvrdnutej hline a za čelom skloneným k zemi sa mu preháňali myšlienky. Jedna skormútenejšia než druhá. V hrudi mu visela ťažoba ako nejaký balvan, čo nedokázal odvaliť. Už sa aj prestal vyplašene strhávať na každý šuchot ako spočiatku, myseľ, celkom spútaná obavami o neistú budúcnosť rodiny, akoby pozabudla na hroziace nebezpečenstvo.
        „Stoj!“ skríkol odrazu odkiaľsi zboku nepríjemný chrapľavý hlas.
       Ondro akoby vrástol do zeme. Bezradne spustil ruky a zbledol. Jeho najhoršie obavy sa splnili. Chlapi, ktorých v živote nevidel, zato o nich počul toľko, že hneď vedel, koľko bije, ho v okamihu obkolesili. Kravu hneď odviedli nabok, ani čo by im ju Ondro priniesol do daru. Vedel, že nemá cenu brániť sa, prosiť, vysvetľovať. Títo muži nepoznajú zľutovanie. Vyschlo mu v ústach, telom zalomcovala triaška. Nie, nebolo mu všetko jedno a predsa v tej chvíli nepomyslel na smrť. Akoby tam niekde nad ním bdela akási ochranná moc. Ondro len v polomrákotách pocítil na tele čiesi neodbytné ruky ako ho v rýchlosti ohmatávajú, hľadajúc akési skryté cennosti. V hlave mu hučalo, strach, poníženie a bezmocnosť sa v ňom prevaľovali ako búrkové mračná na letnej oblohe.
       „Škoda námahy, tento tu je čistý ako ľalia!“ začul výsmešný rehot a tie isté ruky ho vzápätí mocne sotili. Stratil rovnováhu a sklátil sa ako podťatý na lesnú cestu. Pri dopade hlavou narazil na tvrdý skrútený koreň mohutného duba a v tej chvíli ho obostrela tma...

       Ondro netušil, ako dlho ležal v bezvedomí, no keď sa prebral, šero v lese už poriadne zhustlo. Pozviechal sa zo zeme a rukami si šúchal boľavú hlavu. Pred očami sa mu mihali záblesky a navretá hrča ukrutne bolela. Usiloval sa rozpomenúť na všetko čo sa prihodilo, zmäteným pohľadom blúdil naokolo a hľadal kravu. Vtom sa mu myseľ rozjasnila, ako keď slnko vyjde ráno spoza vrchov a on stál zoči-voči hroznej skutočnosti. Kravy niet, zbojníci ho o ňu obrali a on sa bude musieť vrátiť domov s prázdnymi rukami. Bože, ako sa len pozrie Zuzke do očí? V prsiach akoby ho bodalo tisíc nožov, nemohol sa ani poriadne nadýchnuť. Zlomený si opäť sadol rovno doprostred lesného chodníka, hlavu zaboril do dlaní a bez hanby sa rozplakal.
       Odrazu mocne zadunelo a zem sa pod ním zatriasla. Zdvihol sa prudký vietor, kmásal koruny statných stromov a tie ohlušujúco vŕzgali a praskali. Ondro stuhol, preglgol a ustrašene zdvihol zaslzený pohľad. Čo zas má byť, preboha, toto? Potom sa ten dunivý zvuk ozval znova a všetko naokolo sa zachvelo akoby sa les zvíjal v kŕčoch. A Ondro v tom dunení naraz rozoznal slová. Vytreštil oči, schytil sa za hlavu v presvedčení, že ten úder mu spôsobil tieto preludy. No slová zneli jasne a nástojčivo, neznámy hlboký hlas sa mu prihováral celkom zreteľne. Vraj aby sa ničoho nebál a ponáhľal sa čo najrýchlejšie domov a že zlo bude potrestané, lebo miera sa práve naplnila.
       Vihor! Áno, mocný duch lesa, o ktorom vie každé dieťa v tomto kraji, nik iný to nemôže byť! – napadlo Ondrovi. Veď aj on už ako chlapča o ňom počúval tajuplné príbehy, čo si medzi sebou po večeroch rozprávali miestni ľudia. Pozviechal sa zo zeme, zrak napínal do temravy, no nevidel nikoho. Nemal času zbytočne rozdumovať, lebo odrazu ani čo by sa začalo otvárať samotné peklo. Zem sa mu roztancovala pod nohami, pukala a roztvárala sa v širokých švíkoch akoby nejaký netvor rozďavoval svoju ohnivú tlamu. Zo škár začala na povrch presakovať vriaca láva a lenivo sa plazila dolu úbočím ako syčiaci had. Balvany sa s treskotom rútili po svahu, stromy sa zachvievali od koreňov a s kvílením padali jeden cez druhý. Vzduch sa naplnil štipľavým dymom a pachom síry. Vihor naplno ukázal svoju silu.
       Ondrove nohy sa rozbehli samy od seba, trielil ako vyplašený zajac, preskakujúc skaly, popadané konáre i celé povyvracané stromy. Zopár ráz sa i potkol a prekopŕcol, až mu preletelo mysľou, že sa naisto celkom dochráme, no nevšímal si to, len utekal ako odušu. V tom ohromnom zmätku ani netušil, kadiaľ beží, vedel len, že sa musí čo najskôr dostať von z lesa, lebo sa schyľuje k niečomu strašnému. Až keď vybehol na okraj pastviny nad dedinou, na chvíľku zastal, lebo v pravom boku ho klalo, akoby mu tam ktosi vrážal dýku a pľúca mu šlo rozdrapiť. Dolu chrbtom sa mu cícerkom lial pot a Ondro sám nevedel, či od vysiľujúceho behu alebo od hrôzy. V predklone sa snažil polapiť dych a uľaviť si od pálčivej bolesti. Vytočil krk a v hustej tme uvidel oslepujúcu žiaru, šľahajúcu odkiaľsi z hĺbky lesa...

       Bledé svetlo brieždenia zalialo drevené chalupy so slamenými strechami, čo sa túlili k trávnatému úbočiu pod lesom. Všade vládlo hrobové ticho. Ondro po špičkách prešiel k dverám a prešuchol sa cez ne von na dvor. Celú noc nezažmúril oka, veď ani nemohol po tom všetkom, čoho bol svedkom. V Porube si všetci azda mysleli, že to zúri nejaká strašná búrka tam za kopcami, nik okrem neho nemohol tušiť, že to sa rozhneval sám mocný Vihor, lebo sa už nemohol dívať na zbojnícku čvargu, čo šarapatila v jeho lesoch. Len Ondro a jeho žena Zuzka, ktorej sa so všetkým hneď zdôveril, vedeli, čo ten neslýchaný rámus naozaj znamená.
       Ondra rezali oči, ani čo by mu do nich niekto nasypal piesok. Pretrel si hánkami opuchnuté viečka a zahľadel sa smerom, odkiaľ včera zazrel ohnivé záblesky. Clona ťažkých mračien na obzore sa na chvíľu roztrhla a Ondro zdúpnel. Neveriacky potriasol hlavou, aj si dlaňou zopár ráz plesol po čele, akoby chcel odohnať obraz, čo sa mu vynoril pred užasnutým zrakom. Nakoniec sa mu nohy roztriasli a on si radšej chytro sadol na zem. V diaľke priamo pred ním sa týčil k oceľovosivému nebu vrch, ktorý tam nikdy predtým nestál. Dvere za jeho chrbtom tíško vrzli a kradmé kroky sa pristavili tesne pri ňom. Ani sa neobzrel, vedel, že to Zuzka vyšla do ticha skorého rána, hnaná neovládateľnou zvedavosťou rovnako ako on. Sadla si vedľa neho a jemne sa mu dotkla prstami pleca.
       „Len pozri na to, aha, tam,“ zaševelil priškrteným hlasom Ondro a ruku natiahol pred seba.
       Zuzka sledovala pohľadom jeho ukazovák a Ondro cítil, ako ustrnula, len čo v šere úsvitu uvidela to, čo pred chvíľou on.
       „Svätá matka Božia!“ zhíkla Zuzka a dlaňami si prikryla ústa. „Veď tam je...“ zasekla sa jej reč v polceste.
       „Hej, dobre vidíš, je tam celkom nový vrch,“ prikývol Ondro. „Vyrástol nám nad dedinou za jedinú noc.“
       „Takže predsa je to Vihorova robota?“ šepla Zuzka celkom zblednutá a pohľadom naďalej úzkostlivo visela na vrchu, akoby sa obávala, či sa zasa neprepadne do hlbín zeme rovno pred ich očami.
       „A čo si si vari myslela, že to som si ja len tak z ničoho nič vymyslel dáku bláznivú báchorku?“ dotknuto ohrnul pery Ondro.
       „Božechráň, kdeže,“ chlácholila ho žena a stisla mu ruku. „Ja len... no... že je to ako zázrak.“
       „Veď aj je,“ pritakal Ondro a zahrabol si prstami do rozcuchaných vlasov.
       Zuzka mlčky prikývla a pohodlnejšie sa usadila do trávy. Nedbala, že jej ranná rosa celkom zmáčala sukňu, nevšímala si ani vlastné skrehnuté bosé nohy a len trpezlivo čakala spolu s Ondrom, až sa celkom rozvidnie, aby zreteľne uzreli vrch, čo v noci stvoril Vihor.

       „Počuli ste ho, že vraj sám Vihor sa mu prihovoril,“ zachechtal sa posmešne Mišo, čo pásol ovce a významne si poklopkal po čele. „Chudák, asi sa mu to v hlave trochu pomotalo, keď ho prepadli zbojníci.“
       „Ani tebe by nebolo všetko jedno, keby si bol na jeho mieste. A pokiaľ ide o Vihora, radšej čuš, keď niečomu nerozumieš!“ zahriakol ho starý gazda Jozef a pohľadom sprevádzal Ondra, ktorý sa štveral do kopca nad Porubou.
       „A čo, vy vari veríte tým jeho táraninám?“ zarýpol zasa Mišo, posmelený slivovicou, ktorou ho Jozef ponúkol.
       „Či verím alebo nie, to nie je tvoja starosť,“ odbil ho opäť gazda, „ty si len pekne dávaj pozor na ovce, aby ti ich voľajakí dvojnohí vlci neodviedli,“ posmieval sa mu.
       Mišo sa neisto zahniezdil na lavici na priedomí kde spolu sedeli a odvrátil pohľad. So starým Jozefom si jazyk veru merať nechcel a tak len nespokojne našpúlil ústa.
       „Čoby odviedli, veď Ondro predsa vravel, že Vihor prisľúbil, že so zbojníkmi tu skoncuje raz a navždy, čo ste nepočuli?“ bránil sa Mišo.
       „Počul, akoby nie,“ zvážnel gazda. „A viem aj to, že ak Vihor niekedy niečo sľúbil, tak aj bolo.“
       Mišo zvesil plecia a zrak zabodol do zeme. V hlave sa mu preháňali zmätené myšlienky, s ktorými si nevedel rady. Nie div, keď sa dedinčanom rovno za ich chrbtami diali samé čudesné veci. Zem sa z ničoho nič vzdula a vypudila zo svojich útrob celý vrch. Vihorlat, tak ho hneď aj nazvali, len čo sa rozchýrilo, čo sa tam prihodilo Ondrovi.
       Ondro medzitým zmizol v húštine. Nemohol tušiť, čo si tí dvaja o ňom rozprávajú, a keby to aj vedel, už by sa kvôli tomu nesužoval. Od chvíle jeho čudesných zážitkov, keď k nemu prehovoril duch hôr, uplynul už týždeň. A on za ten čas každému, kto bol ochotný počúvať, vykladal, ako sa to všetko zbehlo a že teraz už bude od zbojníkov naisto pokoj. Taký bol tým všetkým uveličený, že sprvu ani nepobadal, ako sa ľudia nad jeho rečami uškŕňajú a nenápadne si ťukajú na čelo. To až keď ho Zuzka jemne upozornila, že ho v dedine majú za blázna, zaplavilo ho trpké sklamanie. Veď tam predsa bol, videl čo sa dialo, na vlastnej koži zakúsil silu Vihorovho hnevu. Prečo mu teda nechcú veriť, prečo je celej dedine len na posmech? Ešteže aspoň Zuzka s deťmi stáli pri ňom. A možno, možno je aj viac takých, ibaže si netrúfajú rovno povedať, že veria jeho slovám.
       Ondra zhrýzala neodbytná túžba zhliadnuť na vlastné oči, ako to tam celkom hore na vrchole vyzerá. Celý týždeň akoby ho mrle žrali, nikde nemal pokoja. Jednostaj obracal hlavu v tú stranu, kde sa vypínal Vihorlat a očami pozorne skúmal jeho obrysy.
       „Musím tam ísť, musím to miesto vidieť, veď zem už isto vychladla,“ vyhŕkol jedného rána pri stole. Na tvári sa mu usadil odhodlaný výraz. No nepovedal už, že by sa zasa rád stretol tam hore s Vihorom, nechcel ženu celkom vyľakať. Zuzka nepovedala nič, bez slova odkrojila hrubý krajec chleba a položila ho pred neho. Vedela, že by sa ho márne usilovala udržať doma, aj tak by si nakoniec urobil po svojom.
       Svah začal strmo stúpať do výšky a Ondrovi od námahy sčervenela tvár. Plahočil sa hore pomedzi stromy a hľadal najschodnejšiu cestu. Cítil, že je už poriadne vysoko a tajne dúfal, že les sa už-už pred ním roztvorí a odhalí kráter, odkiaľ Vihor vyvrhol žeravú skazu na zbojnícky brloh. A možno práve tam, niekde na jeho okraji ho už bude očakávať sám duch lesa. Ondrovi sa pri tom pomyslení silnejšie rozbúchalo srdce, nedbal na únavu, napínal svaly a štveral sa k vrcholu.
       Odrazu kútikom oka zazrel kúsok bokom akýsi biely záblesk. Mihol sa medzi porastom, zachvel sa v povetrí a zasa sa rozplynul. Ondro prekvapene zastal a uprene hľadel na to miesto. Žeby Vihor? A ak nie, tak čo potom? Žila na sluchách mu začala mocnejšie pulzovať, dlane mu zvlhli a po chrbte mu nevdojak prebehli zimomriavky. Zasa! Teraz to už zbadal celkom jasne. Ibaže tentoraz sa ten žiarivý záblesk ustálil, ba pred vyjaveným Ondrovým zrakom sa začala vynárať akási svetelná postava. Naberala čoraz zreteľnejšie obrysy prekrásnej ženy, ktorá sa vznášala kúsok nad zemou. Bola taká krehká, až si pomyslel, že sa musí stratiť s prvým závanom vetríka. Vyzerala, že bola stvorená z čistej hmly. Ondro by odprisahal, že pred ním stojí víla.
       „Zbytočne chodíš za Vihorom, ten sa nezjavuje len tak hocikedy,“ obtreli sa mu o uši slová, ktoré akoby doliehali z veľkej diaľky, no pritom ich počul úplne jasne.
       „Ty... ty si víla?“ vyjachtal konečne Ondro. Hodnú chvíľu len vypliešťal oči na ten podivný úkaz, no keď sa mu bytosť prihovorila, chcel vedieť, s kým má tú česť.
       Víla sa láskavo usmiala. „Áno, som. Chcela som ti len povedať, že vám, ľuďom, čo žijete tam dole pod týmto vrchom by som rada dala dar. Vodu. Aby ste sa už nemuseli viac strachovať, že jej bude nedostatok. Vytvorím tu hore jazero, z ktorého bude stekať potok do údolí, aby vás osviežil aj v čase najväčšieho letného sucha.“
       „A... a to len tak?“ vyzvedal Ondro. Stále si nebol celkom istý, či sa mu to len nesníva.
       Víla sa opäť láskyplne usmiala a prikývla: „Áno, len tak. Vihor tak chcel.“ Potom jej však úsmev zmizol z tváre. „Ibaže zlé mocnosti sa budú usilovať moje dielo zničiť. Diabol, s ktorým boli spriahnutí aj tunajší zbojníci, už vie o mojom úmysle a isto to nenechá len tak.“
       Ondro len stál bez pohnutia, pohľad sklopil k zemi; raz nevedel, čo na to povedať. Veď ako by len už mal on, prostý chlap, zasahovať do vecí, ktoré ďaleko presahujú ľudské chápanie? Minúty plynuli a on v hlbokom zadumaní uvažoval o slovách víly. Napokon odtrhol zrak od svojich bosých nôh a zdvihol hlavu. Avšak márne sa obzeral na všetky strany, očami prečesával okolie, tajomná bytosť bola preč. Zmizla celkom nebadane, bez slova rozlúčky. A ani nič nenasvedčovalo tomu, že by tu vôbec niekedy bola. Teraz by si už celkom isto všetci mysleli, že sa mi rozum načisto pomútil, keby som im porozprával o stretnutí s vílou, uškrnul sa Ondro, keď si spomenul na ľudí v dedine. Nech, čo ma po tom! – pohodil plecom a pobral sa ďalej.

       Ondro sa driapal po svahoch Vihorlatu čoraz častejšie, akoby mu Vihorov vrch počaroval. A tak jedného dňa uvidel vílin dar – jazero s priezračnou vodou, v ktorej sa odrážali okolité stromy. Užasnutý stál na jeho brehu a hľadel na svoj odraz akoby sa obzeral v zrkadle. V dedine utrúsil len toľko, že hore na vrchu sa vytvorilo jazero, o víle vedela len jeho Zuzka. Kroky prvých zvedavcov čoskoro merali cestu cez lesný porast až k jazernej hladine, v ktorej sa odrážali hory Vihorovho územia. A každý jeden sa odtiaľ vrátil celý uveličený, aby s nadšením potvrdil Ondrove slová.
       Čas plynul a ľudia spod Vihorlatu si na prítomnosť jazera uprostred lesov privykli, akoby tam bolo odjakživa. Nemohli tušiť, že je tŕňom v oku samotného diabla a že onedlho príde aj na víline slová.
       V tú noc, keď sa vládca temnôt rozhodol zničiť vílin dar, sa vrchol Vihorlatu zatiahol tmavými mračnami. Uprostred nočnej tíšiny sa odrazu strhol víchor, aký v tunajšom kraji snáď nik ešte nezažil. Ľudia sa s hrôzou strhávali zo spánku, bledými perami šepotali modlitby a prežehnávali sa roztrasenými rukami, akoby očakávali koniec sveta. Nad Vihorovým vrchom sa odohrával neľútostný boj. Diabol sa prihnal na krídlach víchrice s obrovitánskym balvanom, ktorý chcel vrhnúť na jazero. Keď už bol priamo nad ním, zjavil sa Vihor. Vraj schytil diabla, vyniesol ho do ohromnej výšky a tam sa spolu ruvali. Balvan sa vyšmykol diablovi z rúk a rútil sa nadol. Našťastie dopadol celkom inde, než zamýšľal diabol, a odvtedy je to miesto známe ako Sninský kameň. Jazero víly zostalo nedotknuté a ľudia mu neskôr dali meno Morské oko. A Vihorov vrch, Vihorlat, sa do dnešných čias vypína nad okolitým krajom ako nemý svedok tých dávnych udalostí...


* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 3813