login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Prvá tancovačka

@ :: Poviedky ::     Apr 15 2005, 05:47 (UTC+0)

Kaštieľ v niekdašej Buzinke - stav z januára 2004

Miesto: Buzinka
Čas: Medzivojnové obdobie
Autor:Slavomír Szabó

       V triede bolo ticho. Absolútne ticho; ak by ponad detské hlavy preletela mucha, určite by ju všetci počuli. Svetlo síce plným prúdom osvetľovalo celý priestor, tabuľu, učiteľský stolík i žiacke lavice, napriek tomu mala tunajšia atmosféra čosi ťažko opísateľné. Akoby tam bolo mŕtvo, akoby všetky tie deti nemysleli na učivo, na priateľov, na to, ako strávia popoludnie. Nakoniec, veď aj tak bolo. Myšlienky chlapcov i dievčat sa uberali jedným jediným smerom. Mysleli na bolesť.
       Pán učiteľ Haber stál pred tabuľou ako vždy, v bielej košeli s tvrdým golierom a kravatou, na nohách čierne vyleštené poltopánky, hoci v noci pršalo a ráno ešte boli mokré cesty. Určite si ich ešte čistil v kabinete. Toho si však teraz nikto nevšímal.
       "Nepovedal som to dosť jasne?" zvýšil hlas, hoci by ho v tej tíšave bolo počuť aj keby len zašepkal. Andrej s Janom sa postavili a trasúc sa v kolenách prešli pred tabuľu.
       "Najskôr ty," pozrel na Jana. "Ľahni si sem!" ukázal na prvú lavicu.
       Alenka s Marienou už vedeli, čo majú urobiť. Vstali a postavili sa bokom, aby uvoľnili miesto spolužiakovi, ktorého tvár sa krivila do plaču, hoci ešte nedostal ani ranu. Jano si ľahol podľa príkazu tak, že vytrčil zadok, zaťal zuby a päste; čakal.
       Učiteľ si vychutnal napätie, čo naplnilo ovzdušie, zhlboka ho nasával nosom, než vyriekol: "Týchto dvoch hrdinov som požiadal len o to, aby zašli za dedinu, naložili mi nakosenú trávu do vozíka a doniesli domov. Veril som im, dôveroval. A výsledok? Viete aký je výsledok?"
       Samozrejme, každý vedel, ale nikto ani nemukol, nemal odvahu; bolo jasné že to chce sám dopovedať.
       "Vaši spolužiaci sa na mojom vozíku spúšťali dole kopcom! Narazili, vozík prevrátili a trávu rozsypali. A ktovie, ako by ma ešte chceli podviesť, keby som sa sám nešiel pozrieť, čo vystrájajú!"
       Učiteľ Haber natiahol pravicu a nahmatal palicu, čo nosil ako ukazovadlo, ale naháňala strach. Častejšie ju používal ako trstenicu.
       "My to už neurobíme. Sľubujem. Ale veď ste nás za to zbili už včera," zafufňal Andrej, lenže zbytočne. Nasledovala rana. Švihnutie, čo zahvízdalo vzduchom a bolesť. Prudká bolesť, ktorá pálila, ponižovala; päste zovrel tak pevne, že si nechty vryl do dlaní až mu vytieklo niekoľko kvapiek krvi. A opäť, zasa, ďalšia a ďalšia. Už nevládal, kričal, jeho hlas naplnil celú budovu, určite ho počuli aj vonku.

       Keď učiteľ skončil, Jano sa postavil a pokúšal odísť na svoje miesto. Páľava mu vyžarovala až kamsi do lýtok, cítil sa ako v ohni. Dolu lícami sa mu kotúľali slzy, vzlykal.
       "Teraz ty!" pokynul učiteľ na Andreja a scéna sa opakovala. Až na to, že Andrej to znášal hrdinskejšie, nekričal tak, aj sĺz bolo pomenej.
       "A teraz si zaspievame," zamával pán Haber ukazovadlom, keď už všetci sedeli na svojich miestach. "Raz, dva, tri," odpočítal a celá trieda naraz spustila: "Tatičku starý náš, šedivú hlavu máš."
       Oslavná pieseň o pánovi prezidentovi, Tomášovi Garriguovi Masarykovi. Spievali ju tak ako včera, predvčerom, ako vždy šesťkrát v týždni na úvod každého školského dňa. Aj Jano a Andrej. Nespievať, to by bola urážka prezidenta a azda i ďalšie štipľavé údery. Potom už nasledovalo vďakyvzdanie, opäť rituál, keď ako jeden vyriekli: "Bože, ďakujem za to, čo dobrého viem." Vyučovanie sa začalo.

       Obaja chlapci čakali, kým sa skončí aspoň prvá hodina. Zazerali bokom na Gejzu, čo sedel na opačnom konci triedy. Veď to on ich naviedol. Vraj bude sranda. A potom, keď sa zrazu pod kopcom objavil učiteľ, utiekol tak, že ho ani nezbadal. Nevedel, že tam bol s nimi, jeho neposielal. Že mu naleteli! Veď jeho mal zadok štípať, nie ich!
       Piataci, šiestaci, siedmaci i ôsmaci, všetci v jednej triede dostali za úlohu vypočítať príklady. Rátali, zdvihnutím ruky oznamovali, že už majú všetky výsledky hotové, a keď im učiteľ mávol že ich už vidí, ruky zložili poslušne za chrbát.

       "Bolelo?" vystrúhal Gejza hlúpu grimasu, keď už začala prestávka a obaja chlapci sa pred neho postavili.
       "Mňa ani tak nie," zašeptal Andrej, potom potajme zaškúlil k dverám, či náhodou nejde dnu učiteľ a spod nohavíc si vytiahol zošity. "Ale s tebou už nič nechcem mať. Čokoľvek vymyslíš, vždy to skončí bitkou!"
       "Mal by som ťa dobiť," cekol Jano a pred tvár mu nastavil päsť. Gejza prižmúril viečka. Vyzerala skutočne veľká a tvrdá; veď Jano bol i patrične hrdý na to, že i keď má len štrnásť rokov, podľa rúk by sa zdalo, že je už hotový chlap.
       "Nerobte hlúposti. Ja som to tak nechcel. Ale teraz mám perfektný plán. Uvidíš, bude zábava ako nikdy," položil Gejza ruku na päsť a jeho oči hovorili, že to dýcha i hrozí čímsi, na čo budú dlho spomínať, alebo za čo dostanú ďalšiu bitku.
       "Pôjdeme v sobotu na tancovačku. He? Nechcete? Za dievčatami!"
       Jano sa tváril, akoby nepočul, len sa otočil a odišiel. Zato Andrejovi sa rozšírili zreničky. Už dávno túžil tancovať držiac úzky ženský pás, pozerať do očí a vdychovať vôňu dievčenských vrkočov. Najradšej Zuzkiných. Lenže ona na zábavu nepôjde. Má tiež štrnásť a mama ju nepustí.
       "No tak," štuchol ho Gejza do pleca. "Čo, Andrej, aj ty sa bojíš?"
       "Uvidím," usmial sa neisto.

       Keď pán učiteľ zavesil na tabuľu mapu a ukazoval, ako postupovali talianske vojská počas svetovej vojny, Andrej ho už nevnímal. Očami hladil Zuzkin chrbát, nevedel sa nabažiť štíhleho krku sčasti prekrytého vrkočom s ostro červenou mašľou a trochu sa i dvíhal, či nezazrie jej lýtka. Veľmi ho škrelo, že ho videla v takej ponižujúcej úlohe, ako si poslušne ľahol na lavicu a nechal sa strieskať. Na druhej strane bol rád, že neskučal ako Jano. Veď ona nevie, že si dal pod gate zošity, aby ho tak nebolelo. Jasné, Zuzka určite pochopila, že nemá význam vzpierať sa. Možno je pre ňu hrdina. Alebo nie? Keby len vedel, čo sa odohráva v tej jej hlavičke. Teraz dvíhala pohľad, uprene pozerala na tabuľu a načúvala, ako si vojaci museli kopať zákopy, ako nasadzovali na pušky bodáky a vrhali sa do boja za slobodu.
       Odrazu pocítil túžbu. Obrovskú túžbu vstať a ísť sa jej teraz uprostred hodiny opýtať, či by s ním tancovala. Kdesi tam vo svojich najtajnejších predstavách to jasne videl. Čisárovci, šackí Cigáni vyhrávajú a ona pred ním prepletá nôžkami, dvíha ruky a smeje sa. Aj seba ako tlieska, tancuje čapáš a dupoce v čižmách. No, v čižmách asi nie, iba keby mu otec požičal. Takže ako väčšina chlapcov - bosý.
       Predstava spoločného tanca ho opájala čoraz viac. Schytil by ju okolo pása a pritúlil. Možno by nechcela, ale snažil by sa. Čo by za to dal, keby sa to podarilo. Keby ucítil jej teplo vo svojej dlani a smiech, ktorým by zurčala, dávala jemu. Veď to by bol jeho druhý najkrajší zážitok hneď po tej zime.

       Hej, vtedy to dobre vymyslel. Záveje boli vyše metra, v triede sa kúrilo len drevom, čo priniesli žiaci. Tí, čo doniesli najviac, mohli sedieť pri peci. Zuzka nosila vždy dosť, ale jemu mama dovolila len štyri polienka na deň. Tak ich skrýval v šope. Tri dni sa krčil vymrznutý v najchladnejšom kúte, ale vo štvrtok doniesol dvanásť polien naraz. Mohol sedieť kde chcel.        Všetko si naplánoval, pripravil a vyšlo to. Sadol si rovno k Zuzke. Dokonca sa zahral na gavaliera. Keď cez prestávku odbehla na chvíľu na dvor a vrátila sa s premrznutými rukami od snehu, priložil si jej dlane k ústam a dýchal na ne. Bolo to niečo úžasné; nikdy nezabudol na ten pocit, čo sa ho v tej chvíli zmocnil. Prial si, aby to trvalo večne.

       Je to jasné, ona nikam nepôjde - vytriezvel naraz; snažil sa uniknúť myšlienkam, čo ho opantali, aby nebol sklamaný. Ale predstavy to boli pekné. Nie, ona nie, ale Jarmila príde určite. O Jarmile, Zuzkinej staršej sestre, sníval už dávno. Hádam i pred dvoma rokmi. Lenže ona je o štyri roky staršia, do školy už spolu nechodia a ani vtedy o neho ani nezavadila. Až keď odišla a v triede sedela len Zuzka, všimol si, že sa na ňu čoraz viac ponáša. Teraz sa v sebe nevyznal. Zuzku by určite neodriekol, keby sa tam ukázala a Jarmila... Jarmilka - to bol len sen. Ale pekný. Pochopil, že už je rozhodnutý. Na tancovačku pôjde.

       "Myslíš, že sa dnes pobijú?" - zaškeril sa Gejza, keď sedeli na okraji lesa, pretože nechceli dôjsť k vyhni, miestu dedinskej zábavy, ako prví. Bola už sobota, prežiarená slnkom a obaja chlapci akosi neisto pozerali na okraj dediny.
       "Myslíš so Šačanmi?"
       "Jasné, že s nimi. Mohli by. Ako vtedy na procesii. Pamätáš?"
       Samozrejme, že sa Andrej pamätal. V Buzinke bol protestantský kostol, v Šaci katolícky. Tam chodili katolíci z oboch dedín. Šačanskí chlapci sa s tými z Buzinky nemali veľmi radi, najmä kvôli dievkam. Či už tu alebo tam, skoro na každej tancovačke sa pobili. Ale keď bola cirkevná procesia v Šaci a slávnostné zástavy dostali len Šačania, pred kostolom sa strhla šarvátka. Padli aj nejaké kopance a údery, niekoľko mládencov skončilo na zemi. Bola to strašná hanba a zlosť ešte nepominula.
       "Veď je to jedno. Ak sa pobijú, tak nie s nami," mykol Andrej plecom a postavil sa. Pozrel sa, či si neušpinil ruky. V podvedomí predsa len myslel na Jarmilu. Ak by naozaj tancovali a dotýkal sa jej, preto si aj špinavé nechty vyčistil s klincom. Dokonca sa aj učesal, ale tak, aby ho doma nikto nevidel. Potom by to bolo podozrivé.

       Muzika, čo znela ulicou, dodala odvahu aj tomu najväčšiemu tanečnému drevu. Hej, cigánski hudobníci vedeli, ako pozdvihnúť náladu. Husle zarezávali rezké melódie, pri ktorých sa rozbúšilo srdce a krv začala vrieť. Tam, neďaleko vyhne pod holým nebom spievali všetci. Starí, mladí, dupotali, tľapkali na sáry čižiem, ujúkanie žien bolo počuť doďaleka. Medzi chlapmi kolovala pálenka. Vraj, aby sa v tom prachu lepšie dýchalo. A dievčatá, tie v úsmevoch cerili biele zúbky na mužov, čo pred nimi krepčili ako mladé kohúty.
       Obloha už trochu potemnela a to bol pre Gejzu i Andreja jasný signál, že už sa môžu pokúsiť prikmotriť. Najskôr stáli len obďaleč, sledovali, ako to beží. Staré baby, ale i tie postaršie no začepčené, ktorým sa neslušalo takto zvŕtať, sedeli na laviciach a sledovali svoje dcéry i vnučky. Andrej sa snažil očami prebodnúť tancujúcu skupinu, rozdeliť ich pohľadom, nájsť Jarmilu, alebo, i keď tomu sám neveril, aspoň Zuzku.
       "No poď!" zavelil Gejza a ani nesledoval, či Andrej ide za ním; vykročil a zastal až pred tanečníkmi. Tancovať sám je somarina, obzeral sa a hľadal osamotené dievča. Andrej sa len pomaly prikrádal, ale zbadal ju. Videl, že ona, Jarmilka, sa zhovára s akousi tetkou, čo nepoznal. Stál, čumel, váhal čo urobiť. Hltal jej gaštanové vlasy, boky, krivky, čo našuchorená blúzka neukryla, no nevedel ako ďalej. Zato si však všimol, že rovno k nej a bez ostychu vykročil Gejza. Až ním heglo. Mal mu to povedať! Mal sa dohodnúť s tým somárom, čo s ňou teraz bude tancovať a on ostane ako kôl v plote. Až si od zlosti hrýzol do spodnej pery. Pobehol za ním.

       "A ty tu čo chceš?!" schmatol Gejzu ktosi odzadu za plece, až ním heglo. To Imro, už odrastený Šačan, čo len pár krokov povedľa rozprával s kamarátmi, ho odsunul nabok. Andrej zastal hneď vedľa, mlčal a pozeral ako inokedy výrečný kamarát teraz vyjachtal len toľko, že sa chcel opýtať na Zuzku.
       "Zábava nie je pre deti. Choď si domov pohľadať dreveného koníka," ťukol mu Imro prstom po nose a Andrej bol rád, že sa to nestalo jemu. Jarmila schytila Imra za ruku a rozbehla sa s ním medzi tanečníkov.
       "Je to jasné. Frajeria sa," prehodil Gejza akože nič, ale hlas nemal pevný.
       "No, asi to nebol dobrý nápad. Poďme domov," navrhol Andrej, ale Gejza ho hneď zahriakol.
       "Zošalel si? Ostaň, niečo mi prišlo na myseľ!"
       "Už zasa?"
       "Nič sa neboj. Tu stojme a pozorujme tamtých. Ver mi, o chvíľku sa nejaký pár oddelí, že sa pôjdu poprechádzať a potom ich môžeme špehovať. Ešte dnes uvidíš ako sa budú bozkávať, možno aj niečo viac."

       Pre Andreja to bola trápna chvíľa. Sliediť za niekým ako špiceľ, prikrývať sa tmou a striehnuť na momenty, v ktorých chcú byť milenci nevidení, by sa mu malo bridiť. Ale nebridilo sa. Naopak, lákalo ho to. Neistý vlastnými pocitmi prešľapoval z nohy na nohu a pozeral naokolo, akoby sa bál. Už doznela ďalšia pieseň, keď doňho šťuchol Gejza.
       "No, čo som hovoril? Aha, Jarmilka. A rovno s tým bujakom, čo sa chcel biť. Pozri, ako sa držia za ruky. Kto by im uveril, že idú len na prechádzku? Za nimi!"
       Andrejovi myšlienky v hlave vírili ako nikdy predtým. Koľkokrát o nej sníval. Koľkokrát si predstavoval, ako sa prechádzajú po lúčkach, smejú na seba a ich ramená sa dotýkajú. Tiež ako jej dáva prvý nesmelý bozk na líce. A teraz? Dostatočne vzdialení, ale tak, aby im nezmizli z očí, kráčali za nimi uličkou na okraji dediny. Sledoval, ako sa k sebe túlia veriac, že ich nikto nevidí. Už si vymenili prvý bozk, len taký krátky, letmý a znenazdajky zabočili.
       "Aha, kam idú! Za humná," zdrapil ho Gejza za plece.
       Skutočne, tam na okraji stálo niekoľko stodôl so senom.
       "Čo teraz?" zajachtal Andrej.
       "Teraz stojme. Keď tam prídu, budú vyčkávať, či naozaj nikto nejde, či je všade ticho. Najmenší zvuk by nás prezradil. Ale o chvíľu sa už môžeme pokojne prikradnúť. Už nebudú počuť nič. Nájdeme nejaké miesto a keď sa pošťastí, aj niečo uvidíme."

       Andrej cítil, ako mu vystúpil pot na čelo. Má utiecť? Gejza by sa mu smial a on sám by si to doma vyčítal. Nie, Jarmilka nebude nikdy jeho, tak sa aspoň pozrie. Joj, ako veľmi by ju chcel vidieť. Keď inak nebude, aspoň tak!
       "Zatiaľ si môžeme dať toto," usmial sa Gejza a otvoril dlaň. V ruke držal dve ušúľané cigarety.
       "Odkiaľ ich máš?"
       "No čo? Chceš? Sú dobré, hrubé."
       Najskôr zavoňala síra, to škrtol zápalkou a potom už tabak. Andrej silno neťahal. Mal už nejaké skúsenosti, vedel, že by sa hneď rozkašľal, to by teraz nebolo dobre. Keď naposledy fajčil z plných pľúc, prišlo mu zle a povracal sa. Aspoň že ho vtedy nikto nevidel. Už sa aj chystal, že Gejzovi pochváli tabak ako pravý znalec, keď zrazu ucítil strašnú bolesť. Niekto ho začal poriadne silno ťahať za ucho do výšky.
       "Tak vás mám. Oboch," zaškripel známy hlas učiteľa, ktorého si teraz najmenej želali stretnúť.
       "Takže vy ste išli na tancovačku, čo? Mysleli ste si, že mi utečiete? Prečo ste neprišli, keď som na vás zamával?"

       "Pa-pán učiteľ, my sme vás nevideli," zakoktal Gejza a ustúpil, aby nemohol zdrapnúť aj jeho.
       "A cigarety, čo? Cigariet sa vám zažiadalo," ťahal Andrejovo ucho stále vyššie a vyššie, až sa to nedalo vydržať. Naraz však pustil, vykročil a Gejzovi vylepil takú facku, že sa zatackal.
       "Už to neurobíme," vychrlil Andrej, ešte pred chvíľkou plný očakávaní, čo prinesie večer a teraz s dušičkou na okraji jazyka.
       "Nie, tým si môžeš byť istý. Neurobíte," nasrdil sa učiteľ a jednou rukou siahol do rukáva druhého. Z neho vytiahol, čo by tu nečakali. Ukazovadlo či trstenicu. Najskôr švihol Andreja po prstoch, v ktorých ešte držal horiacu cigaretu a potom sa hneď zahnal na Gejzu. Trafil mu pravé rameno. Vzápätí sa vystrel, akoby nič zasunul paličku naspäť do rukáva, nasucho prehltol a syčiac poznamenal: "V pondelok pred vyučovaním sa postavte rovno pred prvú lavicu."

       Keď Andrej kráčal domov, vyčítal si všetko. Že zasa naletel na Gejzov nápad, ale najviac, že chcel špehovať Jarmilu. Ako by sa zatvárila Zuzka, keby to náhodou nevyšlo, prezradili by sa a Jarmilka by jej to povedala. No a ešte tie hnusné cigarety, čo mu vôbec nechutia. Prečo si vlastne zapálil? A v pondelok? Opäť hanba, ponižujúca bitka. Zasa si bude strkať zošity do nohavíc. Palica zasviští vzduchom a keď už bude po všetkom, s triedou zaspieva: "Tatičku starý náš, šedivú hlavu máš."


čitateľov: 6509