login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jan 29, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(247)

vložiť obrázok do galérie

„Buta tóth"

@ :: Poviedky ::     Apr 15 2005, 05:40 (UTC+0)

Odtlačok pečatidla obce Šebastovce z roku 1830 na listine zo dňa 13. apríla 1842

Miesto: Šebastovce
Čas: Koniec tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Miroslava Ivanová

       Slnko svietilo do triedy a lákalo deti von. Boli nepozorné, nevedeli obsedieť. Teplé lúče vystreľovali vysoko z oblohy na lavice, drobné ruky nad zošitmi zvierali ceruzky. Kto by obsedel?! Najmä od času, čo sa v Šebastovciach, Košiciach aj ostatných obciach vyučovalo po maďarsky, ich už škola vôbec nebavila. A vzduch vonku tak nádherne voňal...

        „Tak ticho tu bude! Vydržte ešte! Už máme pred sebou iba jedinú úlohu," zvýšila hlas učiteľka. Skôr drobná ako vysoká, ale veľký pedant, brala svoju úlohu veľmi vážne. Vždy. Aj teraz, keď by najradšej každý bežal do chládku lesov alebo k potoku, zavesila na tabuľu obraz trhu.
        „Opíšete po maďarsky, čo tu vidíte."
Plátno s namaľovaným výjavom veľmi nevynikalo; to preto, že slnko svietilo ostro do očí, najmä tým vzadu. Stačilo však iba trocha privrieť viečka a rozmazané kontúry postáv nabrali na ostrosti. Autor tu vykreslil trh, pre šebastovské deti čosi neznáme. Už to nebolo len o počtoch, alebo diktáte, preto naň zaujato hľadeli. Očami sa vpíjali do kontrastných farieb. Boli tam prasatá, psy, kravy, ženičky, čo predávali svoj tovar. Všetko veselé, a skoro skutočné, živé. Ešte aj tomu dobytku akoby žiarili oči. Triedou sa nieslo tiché šumenie, čo prerastalo do čoraz väčšieho hluku. Učiteľka zatlieskala ako na koncerte, ale to len aby upútala pozornosť: „Dajte sa do práce; o chvíľu vám to skontrolujem."
       Dá sa v takejto chvíli protestovať? Odmietnuť, odísť, nesplniť príkaz? Žiaci si teda vybrali zošity a pustili sa do písania. Vinco však položil na stôl karty. Vždy musel byť extra. Nie preto, že by všetko vedel, ale neznášal, ak sa musel pokoriť, robiť, čo mu práve nebolo po vôli.

        „Jano, poď, zahráme o filere," drgol lakťom do spolužiaka, ktorého už neraz takto obral.
        „Nuž nedbám," prikývol ustráchane. Vedel, že ak by tak neurobil, Vinco by sa mu ešte hodnú chvíľu pred všetkými vyškieral. A byť terčom jeho posmechu bolo tak odporne pokorujúce. Jasné, radšej by ho poslal do psej matere, ale chýbala mu odvaha.
       Pustili sa do hry. Karty vo Vincových rukách lietali. Ako miešal, ukladal si ich v rade medzi prstami, všetko naznačovalo, že ide o skúseného hráča. Rozdal raz, druhý raz a ako vždy, šťastie aj teraz stálo pri ňom. Mnohí ho podozrievali, že švindľuje, ale nevedeli ako to robí. Jano sa cítil stiesnene, veľmi stiesnene, veď prišiel takmer o všetko, čo si zarobil, keď susedom pomáhal nosiť drevo do kôlne.
       Vinco sa už chystal, že rozdá aj tretíkrát, keď sa ozvala učiteľka: "Takže? Už to máte?" Nadvihla obočie, očami preletela ponad strapaté hlavy a pomaly začala prechádzať pomedzi lavice.
        „Fero, pomôž mi, požičaj mi zošit," obrátil sa Vinco dozadu a trochu prosebne, ale ako vždy aj s dávkou sebaistoty, čiastočne poprosil, čiastočne prikázal chlapcovi s povesťou usilovného žiaka. Vzápätí sa však prikrčil, ale iba trochu, aby si ho nikto nevšimol.        Nacvičeným pohybom strčil balíček kariet spolu s peniazmi do vrecka a pozrel Ferovi priamo do očí. Ten jeho pohľad opätoval. Nebol žiaden slaboch. Mal tohto bohatého nafúkanca plné zuby, najmä kvôli kartám.
        „Nedám, iba ak... vráť Janovi peniaze, čo si vyhral," odbil ho.
       Bol starší, ako každý v zadných laviciach a nemienil Vinca podporovať. Patril k reformovanej cirkvi. Jej kázne boli v maďarčine dávno predtým, než sa posunuli hranice. S takouto úlohou nemal žiaden problém.
       „Ani mi nenapadne. Poradím si aj sám," odvrkol Vinco, lebo nebol čas na hádky. Naviac, spomenul si, že čosi sa už predsa len naučil. Nie veľa, ale aspoň niečo. Narýchlo naškrabal tri maďarské slová, snáď jediné, čo vedel: pes, prasa a krava čiže kutya, disznó a marha. Pozrel, kde je učiteľka. Upokojil sa, nevšímala si ho. Horúčkovito rozmýšľal, čo ďalej. Špinavými nechtami si škriabal hlavu, obzeral sa okolo, kto by mu ešte mohol pomôcť. Vedel, že ak nič nedopíše, bude zle-nedobre. Učiteľka mu vynadá, otec ho vybije a decká sa mu budú posmievať.
       Vtom sa mu zrak pristavil na podobizni regenta Miklósa Horthyho. Veľký obraz, plagát podlepený plátnom, na ktorom sa vynímala postava muža, nového vodcu Horného Uhorska. Dôstojný výraz v tvári, uniforma ušitá presne na mieru, červeno-bielo-zelená šerpa na pleci, metále na hrudi. A pod tým veľký nápis v maďarskom jazyku: „Jeho veličenstvo Miklós Horthy, ríšsky správca - regent, hrdina z Veľkej Bane."
       Vinca akoby osvietilo. Jasné, to je ono! Toľko maďarských slov pokope, veď to môže roztiahnuť na pár riadkov! Veľa nerozmýšľal, a čo najväčšími písmenami všetko prepísal do zošita. Že nevie, čo píše, to ho netrápilo. V tej chvíli prešla okolo učiteľka, zbadala popísanú stránku, nečítala, len súhlasne prikývla. Keby vedela, čo tam popísal! Keby len očami škrtla o slová, určite by to neskončilo tak pokojne. Ale neškrtla.

       Vinco sa so samoľúbym úsmevom otočil na Fera: „No, čo na to povieš? Sám som si poradil." Hrdo dvihol zošit pred jeho oči.
        „A vieš ty vôbec, čo si napísal? Keby som to povedal, mal by si problém, aký si ani nevieš predstaviť!" nedal sa Fero.
        „Nuž, a čo takého som napísal?"
        „Že regent Horthy je sviňa, pes a hovädo."
        „Ja sa nebojím! A napíšem to znova. Aj na obal tvojej písanky. Chceš?"
       Ani nečakal na odpoveď. Opojený vlastnou vynaliezavosťou, čo mu dodala len pred chvíľkou chýbajúce sebavedomie, schytil pero, a ako povedal, tak aj spravil.

       „A ty, čo pozeráš?" obrátil sa k Mišovi, chlapcovi hádam i o hlavu vyššiemu, čo sedel s Ferom v jednej lavici. „Mám aj tebe skrášliť obal zošita?"
       Len úškrn, až mu zasvietili zuby a už aj schmatol Mišovu písanku. Učiteľka zatiaľ prešla celou triedou. Pozrela von oknom, bolo skutočne nádherne.
        „Terezka, pozbieraj mi zošity. Dnešné vyučovanie sa končí," oznámila stroho; nakoniec, bol to jej štýl, ale zaznelo to ako rajská hudba.
       S krikom, hlava na hlave drali sa deti cez dvere v ústrety teplému počasiu a hrám. Rozutekali sa všetkými smermi, do svojich tajných skrýš, do úplne iného sveta, kde nie sú žiadne úlohy. Vinco odchádzal domov v povznesenej nálade. Opäť sa raz ukázal, že je viac ako ostatní.

       Keď na druhý deň prišli deti do školy, učiteľka ich neprijala vľúdne ako obvykle. Nikdy nebola prehnane prívetivá, ale teraz ani za mak. Aj modlitbu, ktorou začínali každý deň, odriekala akosi rýchlejšie.
        „Sadnite si!" cekla úsečne. „A vy dvaja" ukázala na Fera a Miša - „poďte sem".
Chlapci pobledli, tušili prečo.
        „Čo má toto znamenať?" hodila im pred nos nešťastné zošity s popísanými obalmi. Cítili, ako sa im podlamujú kolená. Aj učiteľka pobledla. Jej plné pery sa stiahli v jednu úzku čiarku. To ticho, čo trvalo iba pár sekúnd, sa zmenilo na strašnú búrku. Kričala, ba takmer vrieskala. Zdalo sa, akoby ju pochytil amok; ruky sa jej triasli, až im nakoniec poriadne vylepila. Zaznelo to na celú triedu. To nebolo len také ledabolo za ucho, ale údery čo štípu, ponižujú, bolia. Chlapci, inak odvážni, sa teraz rozplakali ako malé deti. Už nebrali ohľad na to, že na nich všetci pozerajú, každý ich vidí. Vraveli, že sú nevinní, aspoň sa to pokúšali povedať, ale nepočúvala ich.
       „Domov!!!" zjačala. „Okamžite domov! Takých ako vy, takých, čo hanobia nášho regenta, nečaká nič iné, iba polepšovňa!"
       Stíchli. Videli, aká je nahnevaná, červené líca ešte pálili. Pocit krivdy sa stupňoval, ale nebol vhodný čas na vysvetľovanie. Načo aj, veď by ich ani nepustila k slovu. A možno by im dala ďalšie zauchá. Sklonili hlavy, odišli. Ponížení, presvedčení, že to ešte nekončí. Nesmie! Veď to nie oni, ale, ale... má to význam?

       Keď sa učiteľka ako-tak upokojila, keď už nedýchala zhlboka ako býk a jej zlostná purpurová tvár nabrala opäť známu farbu, tichšie oznámila, že teraz budú počty. Kým doposiaľ nikto ani nemukol, odrazu všetci ožili. Všetci, okrem Vinca. Ten bol myšlienkami úplne inde. Už nebol frajer ako včera, začínal ho ovládať strach. Krčil sa v lavici čoraz väčšmi, ba priam sa s ňou snažil splynúť, aby nepútal pozornosť. O pol hodiny však učiteľku prerušil príchod nazúrených otcov. Vtrhli do triedy ako víchor, s ukrivdenými synmi v pätách. Znova sa strhla hádka o vine a nevine a Vinco s napätím sledoval, kto vyhrá. Tušil, že tentoraz už zašiel priďaleko. Napokon to vyšlo najavo. Nemohlo inak, i keď v to dúfal, takmer sa modlil, ale nadarmo.

       „Vinco! Takže takto to bolo! No počkaj, pôjdeš do polepšovne!" mávala mu päsťou učiteľka, ale pred Mišovým a Ferovým otcom mu nemala odvahu naložiť. „V Košiciach ťa naučia, kto je náš regent! Kam sa to teraz dívaš?! Veď sa už budeš len cez zamrežované okno! No dobre, no dobre. Uvidíme!".
       Ešte chvíľu kričala, rozhadzovala rukami, netušiac čo urobiť. Vynašla sa. Hneď z prvej lavice vytiahla troch chlapcov a poslala ich po žandárov, ale i Vincovho otca, dokonca aj po richtára. Nech vidia! Nech sa každý dozvie, čo sa stalo, ako sa ona vie zastať regenta! Aj prišli. Onedlho. Dvaja žandári, obaja bruchatí, husté fúzy, čo nosili všetci takmer ako rovnošatu a prilby s kohútími perami. Tiež otec. Akýsi ustarostený, v rukách mrvil klobúk, z očí mu šľahali blesky, keď počúval, čo jeho syn vyviedol. Aj Vinco počúval, ale nerozumel. Rozprávali po maďarsky. Z tvárí dospelých čítal, že je s ním zle.
       „Fero, čo to hovoria?" takmer plačlivo sa otočil k spolužiakovi, čo len pred chvíľou zaň neprávom dostal bitku.
„Tvoj otec povedal, že súhlasí, aby ťa vzali do polepšovne."
       Koniec. Áno, to je koniec, myslel si Vinco, ak bol vôbec ešte schopný uvedomovať si myšlienky. Skôr len pocit. Des, akýsi tlak v podbruší; takmer nedýchal. Keď však Fero uvidel jeho zdesený výraz, dodal: „Ale iba v tom prípade, ak dokážu, že si rozumel tomu, čo píšeš."
       Veľkú úľavu mu to nepridalo. Iba vystrašene vypliešťal oči na žandára, ako k nemu kráča, ako dosky na podlahe rapčia pod jeho ťažkými krokmi, ako pred ním zastavil a zohol sa dýchajúc mu do tváre. Neprívetivý výzor ešte zmenšil Vincovu scvrknutú dušičku.
        „Čo je to marha?" - vyzval ho hrubým hlasom.
       Vinco nič.
        „No, čo nám dáva mlieko?" skúšal žandár a zamúkal. Dokonca si priložil prsty k hlave ako rohy, no Vinco ani nemukol. Pomaly mu dochádzalo, že so zdravou kožou vyviazne, len ak bude mlčať.
       Žandár nepochodil ani pri psovi a prasati. Darmo štekal, krochkal a pýtal sa, z čoho sa robí slanina. Vinco akoby onemel, tváril sa, že nerozumie ani slovo. Žandár bezradne pozrel na učiteľku a pokrčil plecami.
       „Buta tót, buta tót," mávol prudko rukou, aj by ho udrel, keby pred tabuľou nestál i Vincov otec. Učiteľka vypliešťala oči, zdalo sa jej neuveriteľné, aby urážka regenta ostala nepotrestaná. Chcela čosi povedať, namietať, ale žandár si len poklepal na čelo a zasa to isté, dookola: „Buta tót, buta tót."

       Keď žandári i starosta odišli, Vinco si vydýchol. Aspoň trochu. Predsa tu bola ešte ona. Učiteľka, ktorá tak miluje Uhorsko a regenta. Teraz tam stála, neveriacky hľadela, ako sa to prepieklo; určite sa stým nevedela zmieriť. Aj otec bol nahnevaný, ale radšej sa zdržal. Iba mĺkvo kývol hlavou na pozdrav a tiež odišiel. Ešte nedoznela ozvena jeho krokov na chodbe a na Vincovej tvári sa znova usadil frajerský úškrn. Dlho mu však nevydržal. Učiteľka sadla za stôl, čosi písala, vyzerala napäto, až jej vrásky okolo očí nabehli od žmúrenia.
        „Vinco, poď sem! Pôjdeš k richtárovi a ospravedlníš sa mu! Tu som ti napísala, čo mu máš povedať," podala mu popísanú stránku, ani atrament nestihol vyschnúť.

       Vinco schytil ospravedlnenie a rýchlo vybehol na dvor. Len von, preč z dosahu jej rúk, preč od posmechu spolužiakov. Pobral sa, ako prikázala, za richtárom. Jeho dom stál na kopci oproti škole. Či chcel, či nie, musel tam ísť; učiteľka ho pozorovala so zachmúreným výrazom cez okno. Pomaly, krok po kroku sa uberal zablatenou cestou. Richtára stretol na križovatke s motykou na pleci. Kráčal svižne, klobúk stiahnutý na oči, mieril do poľa. Keď divadlo, tak poriadne - pomyslel si Vinco, hodil sa pred ním na kolená a začal koktavo čítať. Richtár však iba pokrútil hlavou a kráčal ďalej. Nejaké maďarské ospravedlnenie ho vonkoncom nezaujímalo. Zanechal chlapca kľačať s hlavou sklonenou od hanby. Hanby, že sa z toho smeje celá trieda. Ukazujú si naňho prstom a rehocú sa. Z neho, frajera s kolenami v blate. Z frajera, čo im predsa len ukázal, prekabátil ich a vyhol sa polepšovni.

čitateľov: 4239