login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 20, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(224)

vložiť obrázok do galérie

Pýcha a pád Júliusa Szélla

@ :: Poviedky ::     May 17 2007, 17:54 (UTC+0)

Niekdajší kaštieľ Júliusa Szélla vďaka novovekej dostavbe stratil starobylý architektonický ráz a sídli v ňom základná škola. Z niekdajšieho veľkolepého parku ostali len zvyšky a po jazierku pri kaštieli už niet ani stopy.

Miesto: Lastomír ; okres Michalovce
Čas: tridsiate až päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Soňa Jakešová

       „Ide pán veľkomožný, utekajme!“ zvolalo náhle jedno z detí, čo čupeli v parku pri jazierku a kamienkami čerili jeho hladinu.
       „Practe sa, ničomníci!“ skríkol Július Széll. Do vzduchu zodvihol svoju paličku s kovovou špicou a varovne hrozil. Deti nemal rád. Otravoval ho ich krik a ruch, čo šírili. Nemal rád ani dospelých. Najmä neurodzených a chudobných, ktorí nemali spôsoby, pľuli do prachu a jedli s neumytými rukami. Najviac mu prekážalo, keď prechádzali po jeho pozemku. Bez zábran okrikoval starcov, čo si krátili cestu cez jeho pole. Ľudia mali pred ním rešpekt. Dával im živobytie a preto ich mal v hrsti. Széll to dobre vedel a vždy, keď mal príležitosť, im to dával pocítiť. On tu bol predsa pánom!
       Veronika odušu utekala s ostatnými deťmi. Vrkoče zapletené zo svetlých vlasov s medeným leskom jej pri behu udierali do líc. Bosou nohou zakopla o koreň stromu. Vykríkla od bolesti a spadla na dlane a holé kolená. Z ufúľaných raniek od ostrých kamienkov jej spod odratej kože vytekala krv. Chcela vstať a rozbehnúť sa za kamarátmi. Hlavu vykrútila smerom k jazierku, kde ich nachytal pán Széll. Videla ho, ako sa k nej blíži. Nedbala na štipľavú bolesť, neprekážala jej ani krv stekajúca po nohách. Rýchlo vyskočila a zo všetkých síl trielila preč.
       „A ty prečo utekáš? Však je to tvoj otec,“ vmietla Veronike do tváre Haňa, len čo zadychčané deti zastali v bezpečnej vzdialenosti od Szélla.
       „Nie je!“ zaškrípala zubami Veronika.
       „Moja mama povedala, že áno,“ nedalo sa dievčisko.
       „Klame!“ vykríkla Veronika.
       „A prečo myslíš, že ťa všetci prezývajú „Sejlanka“? Lebo si jeho dcéra.“
       Veroniku pochytila zlosť. Mala chuť tú odpornú klebetnicu chytiť za vrkoč a poriadne ním zakmásať.
       „Odvolaj to!“ bojovne vystrčila bradu.
       „Opýtaj sa svojej mamy a potom sa hádaj!“ trvala na svojom Haňa.
       „Sprostá si, Haňa a taká aj zostaneš,“ Veronika mávla rukou k jazyčnici. Rýchlo sa obrátila, aby žiadne z detí nevidelo ako sa jej skrivili ústa a líca zaliali slzy. Kráčala preč, so zdvihnutou bradou, aby v tejto potupnej chvíli vyzerala aspoň trocha dôstojne. No keď sa deťom stratila z dohľadu, sadla si, rukami oblapila doudierané kolená, sklonila hlavu a žalostne sa rozplakala. Veronika vedela, že Széll je jej otcom. Mama Chana jej to raz povedala. Až doteraz si myslela, že je to iba ich tajomstvo. Zistenie, že to vedia aj iní, ju bolestne zasiahlo. Szélla, ktorý ju zaprel ešte kým prišla na tento svet, od tejto chvíle nenávidela ešte viac.

       Veronika pomaly kráčala dlhou prázdnou chodbou ústavu v Tovarnom. Pružnú, dobre vyvinutú postavu mladej ženy zvýrazňoval svetlý úzky plášť. Klopkanie jej nízkych podpätkov sa odrážalo od holých stien a ako ozvena bubnovalo na vysokom strope. Kvárila ju obava, ako zareaguje niekdajší pán veľkomožný na jej návštevu. Najradšej by sa stretnutiu vyhla, zutekala pred Széllom tak, ako to robievala, keď bola dieťa. Vždy pri ňom cítila iba neistotu a strach. Teraz však nemôže cúvnuť, lebo to by si vyčítala do konca života.
       Veroniku dusil ťažký nemocničný pach zmiešaný s potom chorľavých tiel. Tuhšie stisla kyticu orgovánu, čo niesla v ruke a rýchlo privoňala k jej sviežej vôni. Konečne sa ocitla pred izbou označenou číslom, ktoré hľadala. Vystrela ruku a oprela sa o chladivú zárubňu dverí. Zaváhala.
       „Čo ak ma pošle preč, rozkričí sa, zahrnie nadávkami?“ premkla ju obava. „Nemôžeš cúvnuť. Choď!“ rozkázala si v duchu.
       Veronikina ruka skĺzla zo zárubne na kľučku. Pomaly ju stisla, poodchýlila dvere a zastala na prahu. Jej modré oči sa stretli s prekvapeným belasým pohľadom starca ležiaceho na posteli.
       „Spoznal ma?“ hútala Veronika. „Sú to roky, čo ma naposledy videl.“ Aj ona v črtách schudnutého, zošúvereného muža sotva poznávala pána zo svojich spomienok, toho s prenikavým pohľadom a starostlivo zastrihnutými svetlými fúzikmi. Toto už nebol pyšný zeman, ale vetchá triesočka, ktorú zlomí aj slabý vánok. Trocha ju to upokojilo.
       Veronika váhavo vošla a rozhliadla sa po izbe. Széll ju mlčky sledoval. Kyticu z vetvičiek orgovánu položila do vázy a postavila ju na stolík. Potom vzala stoličku postavenú v kúte a bez slova ju preniesla bližšie ku posteli.
       „Dobrý deň,“ Veronika naprázdno preglgla.
       „Dobrý,“ sotva počuteľne zamumlal starec. Tvár zarastená neupraveným strniskom fúzov sa mu pri tom takmer nepohla. Miestnosťou sa ozýval sípavý dych, čo sa mu namáhavo dral z pľúc. Ležal pred ňou taký úbohý, bezbranný a zraniteľný, až sa v nej náhle zodvihla vlna nečakanej ľútosti.
       „Chcela som vás vidieť,“ zašepkala. „A...ak o to stojíte... prišla som vám odpustiť.“
       Veronika súcitne pohladila Szélla po ruke položenej na bielej pokrčenej prikrývke. Prstami prechádzala po jeho tenkej fľakatej koži cez ktorú presvitali tmavé žily. Dotýkala sa ho po prvýkrát v živote.
       Széll hľadel na svetlovlasú ženu, ktorá sa k nemu skláňala. Poznával jej črty. Už nie je kostnatým dievčiskom s vrkočmi, čo sa mu prace z cesty. Prekvapila ho jej tvár. Teraz v dospelosti je mu taká podobná, že sa ponáša na fotku z jeho mladosti. V duchu sa pýtal sám seba: „Prečo mi nedá pokoj? Čo chce? Donútiť ma, aby som banoval? Teraz, keď už aj tak nič nenapravím. Berta je mŕtva ... Chana tiež ... A majetok? Už nemám žiaden.“
       Széll zavrel oči. Veronika si pomyslela, že si chce zdriemnuť. Pokúsila sa odtiahnuť ruku, no starec jej na ňu položil svoju dlaň a dal tak najavo, nech zostane. Pochopila, že si iba potrebuje mlčky zalistovať v knihe vlastných spomienok...

       Kravy sa vracali z paše na Széllov statok v Lastomíre. Zvonce zavesené na ich krkoch pretínali pokoj zhasínajúceho dňa. Vemená zvierat naliate hustým mliekom sa im hompáľali medzi nohami. Dvadsaťpäť strakatých kráv vošlo do maštale, kde sa ich ujali ženy slúžiace ako dojičky. Medzi nim aj Chana, ktorá na statku pomáhala s viacerými prácami. Na poliach plela a okopávala repu a zemiaky, hrabala pokosenú trávu, dojila.
       Chana sedela v maštali na nízkej stoličke a ráznymi pohybmi vytláčala mlieko z kravských ceckov. V tenkých cícerkoch striekalo do cínového vedra. Dlane ju pálili a po chrbte jej stekal pot. Dlhý pletený vrkoč z tmavých vlasov sa jej hadil až k štíhlemu drieku. Odrazu vchod do maštale zatienila postava. Dojičky zvedavo šibli pohľadmi k prichádzajúcemu. Pátravým pohľadom sa na ženy díval Július Széll. Stál rozkročený, ruky založené v bok, na sebe károvaný kabátec, pumpky a na nohách biele podkolienky a kožené topánky. Nebol mladík, ani žiaden krásavec. No vyžarovalo z neho sebavedomie, lebo bol boháč a mal moc. Széll chvíľu bez pohnutia stál a potom sa pohol smerom do maštale. Pomaly prechádzal okolo sediacich žien. Chana sa prihrbila. Najradšej by sa celá vopchala pod kravské brucho, len aby si ju pán nevšimol. Vedela, že poniektoré ženy po ňom blýskajú očami i to, že sa rád s nimi postíska. Ona ho nijak neprovokovala, neusmievala sa na neho. Lenže on si v poslednom čase práve ju premeriaval nápadne a žiadostivo. Aj teraz sa jej postavil za chrbát. Chana na pleci pocítila dotyk. Pánova ruka jej prstami stisla rameno. Obrátila sa. Jej veľké tmavé oči sa stretli so Széllovým pohľadom.
       „Ty, keď všetky skončia, tu ešte zostaneš,“ prikázal. Potom jej uvoľnil rameno, ukazovákom si uhladil fúziky a vyšiel z maštale.
       „Chana, Chana, dnes budeš mať veselo,“ utrúsila jedna zo žien. Ostatné sa zachichotali.
       „Robme rýchlo, nech pán dlho nečaká,“ pridala sa ďalšia. Pomocníčky sa na Chanu veľavýznamne usmievali. V niektorých pohľadoch čítala záblesky závisti.
       „Je to skupáň a smilník,“ prehodila jedna z dojičiek. „Platí málo, dokonca menej, ako dáva svojim ľuďom veľkostatkár Hajna. Preto od Szélla pomocníci často odchádzajú. Každý od neho frnkne, len čo zoženie inú robotu.“
       Chana si vyberať nemohla. Ona bola Széllovi vďačná aj za to málo, čo u neho dostávala. Do služby prišla iba nedávno z Poľska. Ocitla sa bez rodiny, bez majetku, bez ochrany. Bývala v skromnom obydlí, ktoré mal Széll postavené pre svojich deputátnikov vedľa kaštieľa. Jednu chyžu s predsienkou si u neho musela tvrdo odpracovať.
       „Keď sa mu odtiahnem, zníži mi plácu, možno ma i prepustí. Kam sa potom podejem?“ Chanu premkol strach. Najradšej by dojila celú noc, len aby sa pánovi vyhla. Lenže to nebolo možné.
       Ženy dokončili robotu a vychádzali z maštale. Chana sa náročky motala okolo kráv až kým neosamela. Potom si narýchlo rozpálenú tvár pofŕkala chladivou vodou z vedra. Kravy spokojne žuli a drapľavými jazykmi prevaľovali v papuliach trávu. Zvieratá si postupne líhali a oddávali sa oddychu. Slnko rýchlo klesalo, v maštali začalo byť prítmie. Vráta, dovtedy otvorené dokorán, sa so škripotom zavreli. Chana sa obrátila za zvukom. Vošiel Széll a vchod zvnútra zaistil závorou. Prichádzal k nej pomalým krokom. Stála až na konci dlhej maštale, chrbtom opretá o drevenú hradu. Pán si vyzliekol károvaný kabátec a zavesil ho na klinec. Teraz pôsobil ešte nižší ako inokedy. Podišiel k nej iba v bielej košeli a lesklej veste. Mal úzke plecia a takmer žiadne svaly. Bolo vidieť, že nie je zvyknutý na ťažkú robotu, ale iba na rozkazovanie. Odopol si gombíky, no nevyzliekol sa.
       „Páčiš sa mi,“ povedal bez okolkov. Ukazovákom a palcom sa dotkol jej brady a zodvihol jej sklonenú tvár. Chana mu uhla pohľadom. Széll jej začal rozväzovať živôtik a potom pocítila na svojom tele jeho horúce dlane. Prekvapilo ju, aké má jemné ruky a dotyky mäkké.
       „Nestoj ako soľný stĺp,“ oboril sa na ňu, keď jeho láskanie neopätovala.
       Chana váhavo zodvihla paže a ovinula ich pánovi okolo šije.

       Berta Széllová sedela v izbe a čakala na svojho muža. Hotová večera už rozvoniavala. Na prestretom stole v jedálni bol na čipkovanom obruse porozkladaný zdobený porcelán, vyleštený strieborný príbor a karafa s vínom. Berta držala v tučných prstoch s krátkymi nechtami výšivku napnutú v drevenom rámiku. Na prácu sa nevedela sústrediť tak, ako inokedy. Mračila sa, husté tmavé obočie, ktoré sa takmer spájalo nad jej nosom, vyzeralo ako roztiahnuté krídla dravého vtáka.
       „Kde toľko trčí?“ netrpezlivo vyzrela z obloka. Vonku bola už takmer tma. Netopier preletel po tmavomodrej oblohe smerom ku kaštieľu. Berta zapichla ihlu do nedokončenej výšivky a vstala. Dlaňou si uhladila záhyby na dlhej tmavej sukni. Podišla k petrolejke a zvýšila knôt. Obrazy rozvešané po stenách v hrubých vyrezávaných rámoch a maľované porcelánové vázy sa zaleskli v žiare plameňa. Do skla obloka s buchnutím narazil nočný motýľ. Berta otočila hlavu za zvukom. Začula škripot drobných kamienkov na chodníku pred kaštieľom.
       „Konečne!“ vydýchla a rýchlo vošla do kuchyne. Z hrnca stojaceho na rozpálenej peci načierala horúcu polievku do kvetovanej misy. Mohla mať kuchárku i pomocníčku, veď bola veľkomožná pani, no ona nechcela. Varenie ju bavilo, vypĺňalo jej čas a dávalo zmysel jej životu, ktorý nebol požehnaný deťmi. Zámerne chcela svojmu mužovi jedlo pripravovať sama. Len vtedy, keď pred neho kládla plné misy cítila, že je pre neho dôležitá.
Széll prichádzal ku kaštieľu cez park s vysokými stromami. Typicky sa knísal hojdavou chôdzou, v jednej ruke držal paličku, druhú mal zastrčenú vo vrecku nohavíc. Najskôr vošiel do kúpeľne, prezliekol sa a až potom smeroval do jedálne. Berta si hneď všimla, že sa spokojne usmieva. Sadli si oproti sebe na čalúnené stoličky z tmavého vyrezávaného dreva. Na tanieroch pred nimi rozvoniavala slepačia polievka. Berta sa skúmavo zahľadela na muža.
       „Ktorá sukňa je za tou jeho povznesenou náladou tentoraz?“ pomyslela si, no vyslovila celkom inú otázku:
       „Chutí ti?“
       „Je dobrá,“ povedal Széll dojedajúc polievku. Čakal, tak ako vždy, že žena predloží ďalší chod. Lenže ona sa nehýbala. Sedela meravo ako socha, stískala úzke bledé pery a prebodávala ho pohľadom.
       „A ktorá je najlepšia?“
       „Vždy najviac tá, ktorú mám horúcu pred sebou.“
       „A mňa prečo nikdy nerozpáliš?“
       Széll sa prekvapene pozrel na svoju ženu. Na takýto tón nebol zvyknutý. Vždy sa ovládala a snažila sa správať ako dáma. Vlastne, preto si ju vzal, lebo bola urodzená a bohatá dedička Szemereho majetku.
       Berta nečakala na jeho odpoveď. Ona už o tom nechcela viac hovoriť. Aj tak povedala priveľa. Rázne vstala a pobrala sa z jedálne. Széll hľadel na jej územčistú postavu bez drieku, uväznenú v tesných tmavých šatách, ktorá mu tvarom pripomínala súdok. Spomenul si na Chanu. Na jej dievčensky hladké boky, štíhle nohy, pružné paže a pevné prsia. Usmial sa, zapálil si cigaretu a náruživo natiahol dlhý šluk.
       „Takú chutnú lasičku ako je tá Chana sme tu ešte nemali,“ spokojne vyfúkol oblak štipľavého dymu.


       „Božie mlyny melú pomaly, ale isto,“ začul Július Széll za svojim chrbtom. Robil sa, že nepočuje, že mu tie slová iba preleteli okolo uší. Po lastomírskej ulici kráčal zhrbený s hlavou stiahnutou medzi plecia. Chôdzou sa ponášal na starca, ktorý melie z posledného. Ako vždy, aj teraz kráčal mĺkvo a pri nikom sa nepristavil.
       „Aký bol pán a teraz, hľa, nič mu nezostalo,“ začul iný hlas. „Je ešte biednejší, ako bývali jeho pomocníci.“
       Keby nemusel, Széll by najradšej ani z domu nevychádzal. Nevládal sa pozerať do očí ľuďom, ktorým kedysi rozkazoval. Po znárodnení prišiel o všetko. Už nemal kaštieľ, ani pozemky. Jeho polia a lúky rozdelili medzi deputátnikov a chudobu z dediny.
       „Čušte už! Nemali by sme nikoho súdiť, lebo to prislúcha iba Pánu Bohu,“ Széll začul povedomý hlas. Kto ho to bráni? Obzrel sa. V hlúčiku žien, ktoré za nim zvedavo vytáčali hlavy, uzrel Chanu. Stála medzi nimi so šatkou na hlave, o dosť širšia v drieku ako za mlada.
       „Máš pravdu Chana, však aj on je náš,“ dodala iná zo žien náročky hlasnejšie, aby jej slová zachytil aj on.
       Július Széll sa priblížil ku kaštieľu. Po znárodnení v ňom zriadili obecnú školu. Milosrdne im tam s Bertou ešte dovolili bývať, mohli sa tisnúť v jednej izbe na prízemí. Pred bielou budovou sa pomedzi stromy s krikom naháňali skupinky detí. „Dobrý deň,“ zdravili sa mu úctivo, keď prechádzal okolo. Széll odpovedal iba slabým kývnutím hlavy.
       Ťažkým krokom vošiel na chodbu. Začul Bertin hlas. „Ďakujem vám, dievčatá,“ jeho žena stála pri otvorených dverách a v rukách držala tašku. Odkedy začala chorľavieť a pohoršilo sa jej s nohami, s nákupmi jej pomáhali staršie žiačky. Ochotne z obchodu prinášali potraviny, ktoré Berta nakázala kúpiť, pretože pani k nim bola milá a nikdy nezabudla nechať zopár drobných od cesty.
       Július Széll zacítil lahodnú vôňu teplého obeda, hoci oveľa skromnejšieho, ako býval zvyknutý. Sadol si za stôl a hľadel na Bertu, ako mu do taniera načiera z polievky. Bol jej vďačný za starostlivosť, pochopenie a schopnosť byť mu aj v týchto pľuhavých časoch oporou. Pochopil, že aj keď sa previnil, jeho Berta mu odpustila a mala ho rada.

       Veronika pocítila, ako ju starcova dlaň jemne pohladila po ruke. Zodvihla hlavu a zadívala sa do jeho bledej tváre. Július Széll sa k nej vrátil zo sveta svojich spomienok. Otvoril oči a sťažka pohol perami. Naklonila sa k nemu. Ich tváre boli teraz tak blízko, až sa skoro dotýkali. Veronika upierala pohľad do svetlých očí, ktorých blankytná farba sa začala rozpíjať vo vlhkom lesku. Vnímala tlmený hovor mužov vo vedľajšej izbe a šuchotanie niečích nôh na chodbe ústavu. Zdalo sa jej, že Széll chce niečo povedať. Napínala sluch, aby zachytila jeho slová.
       „Odpusť mi, dcérenka,“ zašepkal sťažka chrapľavým hlasom.
       Veronika zodvihla ruku a prstami mu zľahka prešla po vpadnutom drapľavom líci.
       „Odpúšťam ti, otecko.“







* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 3306