login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Tajné rozhodnutie žandára Gregora

@ :: Poviedky ::     May 16 2007, 03:25 (UTC+0)

Okná starého domu v Palíne

Miesto: Palín; okres Michalovce
Čas: koniec päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Všetko bolo perfektne naplánované. Vynikajúco vymyslené, a predsa zlyhalo! Alebo nie? Nakoniec, nemuselo, záleží na tom, kde sa zasa Gregor túlal. Ale on sa objaví vždy tam, kde ho treba najmenej – zúfala si Jolana, blížiac sa domov z opačného konca Palína. Do očí jej práve svietilo slnko, darmo si poťahovala šatku viac do čela. V taký čas, sotva začala jar a pálilo ako v lete. Cítila sa slabá. Už druhý deň akoby na ňu liezla nejaká pliaga. Dozaista ju prefúklo, keď robila na dvore. Ale ten Gregor – kde je? Keď žandára netreba, objaví sa. A keď ho ktosi zháňa, akoby sa pod zem prepadol! Opäť pozrela na koniec ulice, lenže odtiaľ sa blížila iba nejaká žena. Nerozoznala ešte, kto to môže byť, až kým nepodišla bližšie. Zuza! Žandárova žena! Jolana spomalila krok, akože sa vôbec nič nedeje, až kým sa nestretli.
       „Pochválen, Zuzka, a kamže si sa vybrala?“ spustila sladko a s úsmevom, akoby sa nestretali každý deň.
       „To vieš, nákupy a tak,“ prehodila chvatne žandárova žena, ale pristavila sa. Nebolo by zdvorilé obísť kamarátku z detstva, i keby mala naponáhlo.
       „Hej, veď vidím, že máš košík, hej. Ale čo tak sama? Muž ti nepomôže odniesť čo treba? Kam sa vybral? Ani som ho dnes nevidela.“
       „To vieš. Zabíjačky. Svine chová kdekto, teraz je i taký čas, že pod nôž, ale povolenie si nevypýta skoro nik. Zakáľa sa načierno, neodvádzajú kontingenty a keby na to súdruhovia prišli, koho potrestajú? Všetkých. Aj toho, čo má dávať v dedine pozor. Tak musel ísť dozrieť na všetko už od rána.“
       „No dobre, dobre. Ja len tak, že či veľa ideš nakúpiť, že sama, bez pomoci,“ usmiala sa ešte Jolana, ale akosi neisto, rozpačito a potom už len doložila: „Tak sa maj pekne, moja...“
       Či jej Zuzka odzdravila alebo nie, to nepostrehla. Nebolo to už dôležité, zaujímavé. Čo potrebovala vedieť, už z nej dostala a bolo to ako zlý sen. Ten najhorší. Ba ešte o to viac, že to vlastne ani nebol sen, ale skutočnosť. Pozvoľna zrýchľovala krok, najradšej by sa rozbehla, ale to by bolo nápadné. A ešte aj tá slabosť a horúčava, čo ju obliali, neveštili nič dobrého.
       Bože! Gregor príde, uvidí a pôjdu do áreštu! Je to sotva rok, čo začali chovať, konečne majú prvú sviňu tak akurát a odviesť kontingenty? Kožu z prasaťa, to naschvál tak vymysleli páni, aby sa nedala robiť slanina! Veď na čom by držala pri údení? Preto tak prikázali, aby každý dal radšej všetko do družstva! Ale ak ich Gregor prichytil? Bude ešte Michal doma? Nesedí už na žandárskej stanici?
       Jolane sa začalo zahmlievať pre očami, srdce búšilo a ťažko lapala po dychu. O polnoci zakáľali, naschvál, aby nikto nevidel. Len Michal s bratom Ďurom a ona. A plán to bol perfektný. Že hneď ráno, ak nestihnú všetko upratať, ona vyjde na ulicu, pochodí po dedine, kým nestretne Gregora a potom sa naň povesí. Samozrejme, pri všetkej počestnosti, veď aj za slobodna, keď za ňou stále naťahoval krk, mu dala košom. Kdeže Gregor! Ten Michalovi nesiahal ani po päty. Oveľa starší bol i je, nie pre takú mladicu, akou vtedy bola. Ale teraz, ak prišiel ku nim, ak to uvidel? Vypomstí sa, hej, vypomstí sa Michalovi, že mu ju prebral. Ani po rokoch sa s tým určite nezmieril, dá sa mu to vyčítať z očí. A ešte ako sa vypomstí! Žalár alebo pokuta, po ktorej jej neostane nič iné, len celý rok jesť kapustu!
       Jolanina čierna predtucha rástla z kroka na krok. Cítila sa slabá, veľmi slabá. Najradšej by zastala a ľahla si do trávy. A ako sa na to všetko predtým potajme tešila. Nepriznala by to pred nikým, ale už sa v duchu videla, ako si po rokoch opäť vyskúša, nakoľko sú jej ženské zbrane ešte ostré. Žena po tridsiatke predsa ešte nemôže byť na zahodenie! Že sa pekne na Gregora usmeje, pochváli ho aký je fešák a ako mu tá uniforma ide. Všetko si naplánovala. Ako mu pozrie do očí, povyťahuje staré spomienky na spoločné tancovačky, i na to, že vraj on bol vždy medzi všetkými parobkami ten najpracovitejší, že si veru Zuzka dobre vybrala. Hej, presne tak. Hneď potom, ako by mu naštrbila ten zdanlivý pokoj ženatého chlapa, nasadila by najtvrdší úder. Najskôr by sa ho spýtala, či sa bude smiať, keď mu niečo povie. A keby sľúbil, že nie, potom by nesmelo, s tichým hlasom a pohľadom upretým k zemi hlesla, že niekedy by dala čokoľvek, keby sa ešte ako takí slobodní mohli spolu povykrúcať v tanci. Tak ako vtedy, keď na drieku cítila jeho dlane a krútili sa v rytme čardáša. Vedela dobre, že potom by už bol len jej. Vodila by ho hore-dolu po Palíne, mohla hovoriť kadečo a on by chrochtal od šťastia. Nakoniec by sa mu nejako stratila, keby mala istotu, že doma je už všetko v poriadku. A nabudúce by mu ani neodzdravila, nech sa trápi, žandár jeden! Ale čo, keď ho nikde nestretla?

       Zabratá do vlastných myšlienok uletela do svojho vnútra, a keď precitla, zistila, že je už pred bránkou. Napochytro odsunula závoru a vošla do dvora. Nikde nikoho. Šikovne, ako jej to len unavené nohy dovolili, vbehla do kuchyne. Tam už usmiaty Michal aj s bratom Ďurom plnili klobásy.
       „Gregor tu nebol? Nestretla som ho, iba Zuzu. Že sliedi po dedine a rovno po zabíjačkách!“ spustila ustráchane, i keď už nie tak ako predtým, lebo Michal bol doma. Vzápätí sa jej však srdce ešte viac rozbúšilo.
       „Akoby nie. Doteraz tu sedel s nami. Ešteže si neprišla skôr,“ odpovedal prvý Ďuro, mladý chlapec, čo sa len nedávno vrátil z vojny a všetko bral až priveľmi veselo.
       „Akože?“ vzpriečila sa Jolana.
       „No tak, že prišiel na dvor, ale tam už nebolo nič. A potom rovno dnu do kuchyne. Ani nezaklopal, len skúšal, či sú dvere otvorené,“ naviazal na reč Michal, zatiaľ čo z lavóra vyťahoval vyčistené črievko.
       „A vy?“
       „Povedali sme, že si práve išla po zakáľačkový list do Michaloviec. Že povolenie dajú tak či tak, a že si to práve išla nahlásiť.“
       „Božičku môj zlatý, ešteže som neprišla skôr. A teraz čo? Mám ísť do Michaloviec? Vypýtať papier na úrade?“ preľakla sa Jolana, ale Michal ju upokojil.
       „Však som začal, že na takú dobrotu, ako chystáme, treba žalúdok pripraviť. Vydezinfikovať, či ako sa to hovorí. Jedna slivovica, druhá slivovica, potom ešte zo tri s Ďurom a Gregorovi zmútneli oči. Ešte nám aj pomohol dobrúsiť nože. No, hlavne, že sa nepozeral, keď už bol taký onaký... S mútnym pohľadom a neistým krokom.“
       „A čo keď vytriezvie a príde po povolenie? Ja radšej idem na úrad,“ otočila sa Jolana a napravila si šatku, lebo jej skĺzala nabok.
       „Videla si už na obed úradníka na úrade? Ja nie. Len ráno ho nájdeš, potom sú súdruhovia samá schôdza. Tak? A keď nahlásime, odvedieme kontingent? Ostaneme bez slaniny? Len pekne zostaň doma, roboty je dosť. A keby sa Gregor vzpriečil, povieme, že ohlásime na okrese, ako sa v službe pripil,“ doložil Michal, i keď to neznelo veľmi presvedčivo.
       „Radšej nám nalej, lebo celkom vytriezviem,“ zarehotal sa Ďuro a Jolane sa zahmlilo pred očami. Slabosť, čo sa jej tlačila do kolien, ju už načisto opantala, takže sa sotva stihla chytiť stoličky. Potom si sadla a na čelo jej vystúpili veľké kvapky potu. Ďalej si nepamätala nič...

       Kukučkové hodiny odbili dve. Vlastne ani neodbili, to z dvierok dva razy vybehla umelá kukučka, urobila svoje kukuk, kukuk a zasa zmizla. Takto prebudila Jolanu, nad ktorou sa skláňal doktor Kozák. Ani sa nepýtala, kde sa tu vzal. Nemala na to dosť síl, cítila horúčavu i zimu zároveň. Lekár, čo určite dobehol z blízkeho obecného domu, kde mal svoju ordináciu, vyložil na stolík nejaké papiere. Ďalej sa im však nevenoval, len sa nad ňou skláňal a neveriacky krútil hlavou. Hneď pri ňom stál i Michal.
       „Čo sa stalo?“ zaševelila Jolana.
       „S takou teplotou behať po dedine? A štyri sukne na sebe akoby bola zima? Jolana, musíš do nemocnice.“
       „Čože?“
       „Do zrkadla si kedy naposledy hľadela? A muž ti už do očí nikdy nepozrie? Veď sú žlté ako vajíčka! Jasný ikterus!“
       „Čo mám?“
       „Žltačku, a hneď zavolám, nech po teba prídu. Pôjdeš do nemocnice. Stolicu si akú mala? Svetlú, skoro bielu? A moč? Tmavý?“
       Jolana, i keby mala silu na všetko odpovedať, nevedela by ako. Veď kto by pozeral do tmy, čo je pod dierou v drevenej latríne? Chcela len piť. Vodu, či čaj. Ten lipový, čo mala vždy za plný hrniec. Nakázala Michalovi, ten hneď priniesol hrnček a potom dychtivo hltala. Vypila to na dúšok a chcela zas. Veľa čaju, lebo mala pocit, že za tú chvíľu priam zoschla.
       Doktor Kozák niečo vypisoval, bolo to určite úradné tlačivo, videla to a zmáhala sa jej zlá predtucha.
       „Do špitálu nie. Prosím. Budem doma, nikam nepôjdem. A muž mi zájde za Lina néni do Stretavy. Veď tá pomohla aj mladému Šimonovi.“
       „Čože?“ vystrel sa prudko lekár a jeho pohľad sa zmenil zo súcitného na prísny. „To je čo? Stredovek? Za nejakou babou bylinkárkou? Ktorému Šimonovi pomáhala?“
       Jolana si zahryzla do pery. „Tak budem doma jesť pilulky, čo mi dáte, ale ja do nemocnice nechcem. Prosím,“ i keď vľúdnym tónom, predsa naliehala.
       Doktor Kozák trval na svojom. Začal hneď s tým, že žltačka, to nie je len tak. Dá hlásenie hygienikom, lebo to je infekčná choroba. Aj doma budú musieť všetko vyumývať s práškami. Že tá pliaga sa vždy objaví najskôr u jedného, a keby sa nepostupovalo podľa pravidiel, o chvíľu by chodila žltá celá dedina. Nakoniec ešte doložil: „Viem, že sa ti nechce, ale ja ťa tam musím poslať. Najmä kvôli tebe, ale i kvôli Michalovi. Ba videl som, že tu bol i Ďuro a ktovie s kým si sa ešte stretla. Možno si ich už nakazila, a i keď nie, radšej oni ostanú doma, aby som ich mohol pozorovať. Rozumieš? To nie sú žiadne špásy. Keby som robil inak, príde si aj po mňa Gregor a môžem dýchať z áreštu mriežkovaný vzduch, že som ohrozil dedinu!“
       Zmienka o Gregorovi zabrala. Jolana už mlčala a skúšala len smutné pohľady, ale Michal sa hneď zapojil, že samozrejme, ak je potrebné, ona pôjde do nemocnice, nech sa len uzdraví.

       „Lina néni zo Stretavy dala nejedného dokopy,“ húdla Jolana do Michala, keď už doktor Kozák odišiel a balila si veci do tašky. Cítila sa o niečo lepšie, čaj a krátky spánok na chvíľu pomohli.
       „Kadečo sa hovorí. Že nie je bylinkárka, lebo ju nikdy nikto nevidel zobrať z lúky ani byľku. Ale lieči so zázračnými guľkami! Nech je ako je, Michal, choď za ňou a všetko jej povedz. Hovorím, mladého Šimona tak postavila na nohy i keď bol už celý žltý ako také kurča. On chorobu ani nenahlásil, doma sa vystrábil. Načo si toho tu volal?“
       „Preboha, veď si spadla zo stoličky a myslel som, že je s tebou amen! Ďuro bežal ako šialený po Kozáka, ja som ťa sám preniesol na posteľ, budil ťa, ale ty nič. Až Kozák povedal, že dobre, treba nechať tak, vraj si odpadla, ale teraz už len spíš. A keď ti pozrel do očí? Veď za ten čas, čo tu bol, si aspoň tri razy umýval ruky. Ako pôjdem do Stretavy, keď mi nakázal sedieť doma? A keby ešte vedel, že sme zabíjali? Veď by nám možno kázal aj tú sviňu spáliť, že sme nakazili i mäso! Ešte si sa neprebrala a už dačo rozprával o nejakej diéte.“
       „V noci, preboha ťa prosím, v noci pôjdeš za Linou. Však ju zobudíš, veď nie len tak. Vieš kde býva? To je tá čudáčka, čo chová len samé barany. Popros ju, povedz čo a ako, ale veľký pozor, lebo Gregor dakedy chodí po dedine i za tmy. Sľúb mi, prosím...“
       Michal dobre poznal tento tón. To dlhé a úpenlivé prosím, ktorým Jolana vedela kdekoho dostať, aj ten jej pohľad, čo pri tom nesmel chýbať. Čo na tom, že teraz so žltkastými očami. Prikývol, súhlasil.

       Neprešlo ani desať dní a Jolana nedočkavo vyzerala z nemocničného okna. Vedela, že ku nej návštevy nesmú, ale Michal sa aj minule nejako prepašoval. Nedokázala už obsedieť, neustále myslela na to, čo a ako doma. Namiesto toho, žeby sa zapriahla do roboty, len celé dni musela ležať ako taký kripel. Cítila sa zdravá, možno nie až taká silná ako predtým, ale to určite len z toho ničnerobenia. Guľôčky od starej Karolíny zo Stretavy, či Lina néni, ako ju všetci volali, jej zabrali. Michal ich poslal hneď na druhý deň. Vravel, že ich Lina mala narobené za plný hrniec, lebo žltačka sa objavila kdekade. Dala i preňho i pre Ďura. Vraj má zjesť vždy ráno, na obed i večer po tri guľky a do týždňa bude po chorobe. Ale hlavne nesmie zabudnúť, že keď si ich dá do úst, má byť obrátená čelom na východ. Vraj je to veľmi dôležité.
       Jolana guľôčky poslušne hltala. Už o dva dni sa cítila oveľa lepšie a po týždni akoby jej nič nebolo. Raz, keď ju nik nevidel, jednu guľku rozpučila a pozerala, čo tam je. Len nejaké semienka uprostred, akoby z trávy či z čoho, obalené v čomsi ako v slivkovom lekvári, ale chutilo to inak. A na vrchu boli biele, snáď ich ešte vyváľala v múke, či dákom prášku. Jej zvedavosť to ale neuspokojilo.
       Michal! A aj s Ďurom! Konečne sa objavili na dvore, s niekým sa o čomsi pred bránou dohovárali. Michal držal v ruke košík. Určite niečo aj pre vrátnika, nech ich pustí. Jolana napochytro vybehla na chodbu. Mala šťastie, nik ju nevidel, a tak utekala rovno k východu. Aspoň na chvíľku pohovoriť s mužom, nech ho upokojí, a tiež, že jej chýbal.
       „Si myslíš, že som sa nepýtal, z čoho to je? Už keď mi odpočítala guľky pre nás troch, chcel som vedieť, či také môžem urobiť i ja,“ rozkladal Michal rukami, keď ho chcela poslať naspäť k Lina néni, nech mu dá recept.
       „No a čo?“ naliehala naň.
       „No a to, že nepovie. Že to je jej tajomstvo. Veď som mohol byť rád, že ma nevyhodila, keď som tam v noci búchal na dvere. Ale hlavne, že pomohli.“
       „A Gregor? Nebol pýtať zakáľací list? A nevidel ťa ani dnes? Nebude robiť problémy?“ spomenula si na žandára. Obaja chlapi sa však zasmiali, čomu neporozumela.
       „A ty si tu Gregora nevidela? Na chodbe, alebo tak v nemocnici?“ začal Ďuro.
       „Prečo, mal ma prísť prešetrovať kvôli svini?“
       „Keď nie, tak mu potom dovolili, že môže ležať doma. Žandárom kadečo povolia.“
       Jolana vypúlila oči, tušila dáku novotu.
       „Takže,“ pokračoval Ďuro, „Gregor nám ožltol. Má iné starosti. Vieš, čo sa stalo?“
       „Akoby som mohla vedieť, veď hovor!“
       „Gregor, ako zistil, že je chorý, rozhodol sa a poslal svoju ženu najskôr k Lina néni. Zuza tam išla potajme, jej setra mi povedala. A až keď mal guľôčky v hrsti, išiel za doktorom, nech ho vypíše zo služby. Žandár-nežandár, súdruh-nesúdruh, keď to na nich príde, prestanú hovoriť o tmárstve a budú hltať bobky zo Stretavy.“
       „Bobky?“ položila preľaknuto Jolana ruku na ústa.
       „To len my tak voláme, že ako to vyzerá. Ale pomohlo, nie?“ rozhodil Michal rukami, ako mal vo zvyku.
       V chodbe michalovskej nemocnice zaznel smiech. Jolana sa radšej rýchlo vrátila do izby, i keď by ešte radšej ostala. Predpisy sú predpisy, nech ju tu nechytia. Na posteľ si však ľahla spokojná. So sebou, s Michalom i švagrom Ďurom. Ale tiež s tým, že Gregor, ruka zákona novej spoločnosti na ceste z tmárstva k svetlým zajtrajškom, je predsa len človek, aký do Palína patrí. Verí viac ľuďom okolo, než nariadeniam, ktoré ona nikdy nedokázala pochopiť.






* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 3851