login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Zjavenie jednej noci

@ :: Poviedky ::     May 07 2007, 08:40 (UTC+0)

Palín v apríli 2007

Miesto: Palín; okres Michalovce
Čas: Dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Tma sa prepchala malými oknami do izieb, naplnila ich svojou čerňou a v kútoch akoby zhustla. Svetlo beztak nebolo potrebné. Skôr po pamäti, tak akoby bol deň, prešla Alžbeta od truhlice k posteli, kde spal malý Paľko. Bola rada, že usnul, a dnes bez plaču. Ba práve naopak, po dlhšom čase ho počula ako sa smeje, keď popoludní vyvádzal so psom na dvore. Tušila však, či skôr vedela, že je len otázkou krátkeho času, kedy sa prebudí a opäť rozplače. Bratranec Miško, ten ho mátal. Prešli už dobré tri týždne, čo ho uložili do hrobu. Narodili sa takmer naraz, osem rokov spolu vyrastali, boli ako dvojičky. Veď aj žili v jednej chalupe, len v iných izbách. Zatiaľ čo v tej prednej bývala Alžbetina sestra Mária s Miškom, v zadnej Paľko s rodičmi. Ale teraz uprostred domu v kuchyni, kde sa všetci stretali, ostávala pri stole jedna stolička voľná.
       „Prosím ťa, ak by náhodou prišiel Andrej, že v komore je ešte v hrnci kapusta. Nech sa naje,“ ozvalo sa zrazu do ticha, až sa Alžbeta strhla. To Mária, matka nebohého Miška sa ozvala hlasom tichým a trasľavým ako zo záhrobia. Alžbeta ani nezbadala, kedy k nej vstúpila do izby.
       „Ideš?“
       „Len na chvíľočku.“
       „Už je tma.“
       „Nech sa tmy boja tí, čo majú prečo. A ak by sa niekde niečo zjavilo, ja by som len s láskou roztvorila náruč,“ prešla do vzlykov Mária.
       Alžbeta videla len jej siluetu. Stačilo to však. Vedela si veľmi dobre predstaviť, čo sa s jej tvárou v tejto chvíli deje. Oči červené, opuchnuté od plaču, tak ako ich vídava od tej strašnej správy; tvár bledá, akoby bez krvi a prsty, ktorými si zotiera slzy, sa chvejú od bolesti, čo driape jej dušu. Už nepovedala nič. Vedela dobre, že by to bolo zbytočné. Čierna silueta zmizla za dverami a potom von po chodníku až na cintorín.
       V dome opäť zavládlo ticho. Alžbeta tušila, že Andrej v noci nepríde a kapusta počká do druhého dňa. Od smrti syna sa doma veľmi nezdržiaval. Chodieval pásť, ostával so zvieratami na noc v lese, ďaleko za Palínom, i keď nemusel. A koľko sa ho predtým Mária načakala. Už nikto neveril, že sa vráti...
       Alžbeta si sadla na okraj postele a v myšlienkach sa vrátila o niekoľko rokov späť. To ešte boli dievky na vydaj. Ona i jej sestra. Cigánska muzika vyhrávala a ony, obe krásne a obletované mládencami, tancovali ohnivý treščak, až kúdol prachu spod ich nôh stúpal i nad hlavy. Obe boli šťastné. Ona, pretože sa jej Juraj vždy páčil, i keď bol o dosť starší. Už sa jej i vyznal z tých najhlbších citov, že by jej chcel stáť po boku celý život. Verne ako milujúci manžel, že po ničom inom v živote netúži viac, než aby sa vzali. A Mária žiarila tiež, pretože Andrej, jej láska od dievčenských čias, jej sľúbil, že sa hneď po žatve zoberú. Že už večer zájde za rodičmi a povie, ako sa veci majú. Svet patril len im. Dvom sestrám, ktoré verili, že na ceste životom prechádzajú doširoka otvorenou bránou do čias nekonečnej lásky a porozumenia. Husle trilkovali a rezká melódia bola ako ony, krv a mlieko. A vtedy sa stalo niečo, čo nikto nečakal. Úsmevy stuhli, všetky pohľady sa obrátili jedným smerom. Zaznel bubon. Zarachotil rovno za ich chrbtami, a keď sa otočili, uvideli vojakov rakúsko-uhorskej armády s dlhými puškami ako ich obkolesili. Cigáni prestali hrať a vo vzduchu viselo napätie. Jeden z vojakov čítal mená vybratých mužov. Medzi inými aj Andrejove. Obe dievky vtedy tušili, že to nemôže znamenať nič dobré. Každý to tušil a mládenci, ešte zadychčaní z tanca, púšťali dievčenské drieky a vystupovali pred vojakov. Zoradili ich a potom vyhlásili, že je cťou každého chlapa, keď ho armáda povolá, že môže bojovať, aby pomstil hanebný čin, zabitie následníka trónu Františka Ferdinanda. Vraj títo mladí muži dostávajú historickú šancu, aby chránili záujmy monarchie a vrátili sa domov ako hrdinovia.
       Andrej sa domov nevrátil. Vyše štyroch rokov o ňom nikto nepočul. Žiaden list, žiaden odkaz, nič. Odišiel v tú najhoršiu chvíľu. Práve v ten večer, tesne predtým ako by požiadal rodičov, aby sa smel oženiť s Máriou. A ona mu nestihla zveriť veľké tajomstvo. Obrovské tajomstvo. A to, že už pod srdcom nosí jeho dieťa. Namiesto dvoch svadieb, sestier, čo sa nádejali založiť vlastné hniezda, bola len jedna. Alžbetina. Mária od tej chvíle bola pre ostatných len prespanka. Až keď sa dobrý rok po skončení vojny vrátil Andrej z ruského zajatia domov do Palína, našiel Máriu s chlapčaťom, ktorého smel nazvať synom.

       Z dvora sa ozvali kroky. Alžbeta sa vytrhla zo spomienok a a sama podišla do kuchyne, aby otvorila dvere.
       „Ty?“ prekvapila sa, keď dnu vstúpil Juraj, jej muž.
       „A čo si tu tak potme? Zažni petrolejku,“ prehodil len tak na pol úst, zložil klobúk a sadol si na lavicu. „Andrej a Mária sú kde?“
       „Andrej asi ostal spať niekde pri lese. Nehovoril nič, ale veď vieš. A Mária išla zasa na cintorín.“
       „Teraz? Potme?“
       „Veď nie prvý raz. Čuduješ sa?“
       „Nie, veď ja len tak. Ešte sa môže stať, že sa tam obaja stretnú.“
       „Ako to myslíš?“
       „No Andrej s Máriou. Pri Miškovom hrobe. Myslím, že tam spáva Andrej, nie niekde v lese.“
       „Ty niečo vieš? Počkaj... Andrej chodí spať k synovmu hrobu?“
       „Možno viem, možno nie. Načo hovoriť. Len čo by sa reči rozšírili,“ nečakane odsekol Juraj.
       „Ja by som nehovorila nikomu, ale ako myslíš. Len sa bojím. Neviem, kam to povedie. Mária vyzerá ako stará žena. Dosť si vytrpela, keď Andreja odvliekli do armády. A keď sa Andrej konečne vrátil, keď zistil, že má syna a Miško, že má otca, zakosila smrť tam kde šťastie začalo klíčiť.“
       „Myslíš, že to? Že zíde z mysle?“
       „Kto?“
       „No kto asi. Veď môžu obaja. Mária už aj tak hovorí čudné veci.“
       „Čo také?“
       „Ty ju nepočúvaš? Či sa ti to zdá normálne? Veď aj včera, keď tu sedela, len naraz sa strhla. Ako bez zmyslov pozerala okolo seba, dakde hore a potom k peci. Vravela, že Miško práve prišiel. Že je tu s nami. A začala mu spievať. Slzy jej tiekli až na bradu a potom akoby hladila niečiu hlávku. Len tak, rukami po vzduchu.“
       „Lenže aj Paľko sa budí zo sna. Že vraj k nemu chodí Miško.“
       „Ešte to nám chýbalo! To nemá z vlastnej hlavy, Mária pripraví o rozum aj jeho! Poručeno Bohu, Miškova duša odletela tam kam pôjdeme aj my. Myslíš, že mne nechýba? Veď keď bol Andrej v zajatí, pomáhali sme ako sa dalo, chovali ho ako svojho! Lenže zomrel, rozumieš? Zomrel, už sa nikdy nevráti a keď sa Mária z Andrejom s tým nezmieria, ich život bude len živorenie.“
       „Niet horšej bolesti, než keď rodič prežije svoje dieťa. Keď musí pochovať toho, pre koho dýchal a žil.“
       „Miško bol chorý. Vždy bol chorý, od narodenia.“
       „A čo? To akože sa na to mali pripraviť a teraz povedať len to, že sa stalo, čo očakávali?“ vchádzala do Alžbety zlosť. V duchu mu síce dávala za pravdu, ale srdce kázalo inak.
       „Ticho, lebo zobudíš Paľka!“ tlmene, no dôrazne ju napomenul Juraj. Prstami si prehrabol vlasy a potom sa Alžbete otočil chrbtom. Tak ako malé dieťa. Pozeral radšej kamsi na stenu. Možno preto, lebo Alžbeta práve zažala petrolejku a nechcel, aby mu videla do tváre. Veď chlapi predsa neplačú!
       Svetlo sa rozlialo po kuchyni a preniklo cez otvorené dvere aj do izby, kam vstúpila Alžbeta, aby nechala Juraja samého. Mal pravdu, nejako sa rozohnila. Zohla sa nad syna, ale vyzeral, že pokojne spí. Že ho nemáta sen s Miškom.
       Ešte donedávna sa spolu hrali, a teraz ich delí hranica života a smrti. Nikdy naň nezabudne, to je isté. Len nech však ďalej spí, nech sa nestrháva a nevolá nebohého po mene. Veď on, rovnako ako Mária, sa niekedy celkom strhne a tvrdí, že cíti, nevidí, ale jasne cíti, že Miško vstúpil do domu, aby s nimi trochu pobudol. Ale môže sa nebožtík takto túlať svetom, keď má jeho duša miesto inde? Neprešiel azda nebeskou bránou, alebo si to len Mária s Paľkom nahovárajú?

       Máriin bôľ bol strašný. Už vtedy, keď odviedli Andreja na vojnu, plakala celé týždne. A keď rodičom povedala, že čaká jeho dieťa, keď to už na nej videl celý Palín, skrývala sa po dome, hanbila sa za to, čo urobila z čistej lásky. Vraj mala počkať. Tetky takto rozprávali, ukazovali si na ňu prstom, keď vychádzali z kostola. A potom, keď sa Miško narodil a ona ho niesla v perinke, nejedna si pred ňou aj odpľula. Trápila sa, nečudo, že sa to prenieslo i na dieťa. Miško mal astmu. Už ako celkom maličký, keď sa dusil, pozbierala všetky peniaze a zašla do Michaloviec za lekárom. Ten jej to povedal. Vraj, možno vydrží, ale treba byť pripravený aj na najhoršie. Nie, na smrť dieťaťa nemôže byť nikto pripravený; nik sa s tým dopredu nemôže zmieriť.
       Osem rokov. Celých osem rokov tŕpla, keď sa Miško začal znenazdajky dusiť. A potom prišiel ten osudový deň. Vylial sa Laborec. Tam na Žemianskom pastvisku pretekala voda prúdom až do dediny. Ešte nedošla ani ku kostolu, keď sa to už rozkríklo po dedine. Deti išli zo školy a ako sa to dopočuli, bežali sa pozerať. Aj Miško. V rukách akurát držal krajec chleba, čo mu mama dala ešte ráno. Hrýzol a bežal. Naraz zastal a začal sa dusiť. Zbehli sa ženy, chceli ho ratovať. Ale ako? Ktorási mu chcela doniesť vody, pobúchať po chrbte, ale ostatné kričali. Nie, vraj nie! Že to je astma, že nech mu nedávajú piť, lebo mu zabehne. Ani búchanie že nepomôže. Tak ho len držali, nech sa nemoce a Miško modral. Naraz mu ovisla hlávka, zomrel. Lekár potom povedal, že to nie astma. Zabehol mu chlebík, ním sa zadusil. Možno, keby mu dali napiť, keby mu trochu pobúchali po chrbátiku, že by bolo lepšie a asi by prežil.
       „Nech sa tmy boja tí, čo majú prečo. A ak by sa niekde niečo zjavilo, ja by som len s láskou roztvorila náruč“ – spomenula si Alžbeta na Máriine slová, čo riekla pred odchodom na cintorín. V mysli jej naraz začali víriť rôzne myšlienky, predstavy. Čo ak jej sestra voľakoho viní z Miškovej smrti? Čo ak sa bude chcieť nebodaj pomstiť? Ak sa stretáva v noci s Andrejom pri Miškovom hrobe, prečo o tom doma nepovedia ani slova? Čo sa skrýva v ich hlavách?
       „Juraj...“ vošla Alžbeta naspäť do kuchyne a povedala mužovi všetko. Len nech, preboha, ide za nimi na cintorín a dovedie ich oboch domov. Andreja aj Máriu. A to skôr, než sa stane voľačo strašné. Možno strašnejšie, než sa stalo im.
Juraj ženu vypočul a nepovedal nič. Len súhlasne prikývol hlavou, že azda má pravdu. Zdvihol sa, nasadil klobúk a vyšiel von. Tam k cintorínu, kde sú obaja nešťastní rodičia. Len dverami, určite nechtiac, buchol o čosi viac než inokedy. Vtedy sa z izby ozval Paľko:
       „Mama? Tu si?“
       „Hej, zlatko moje, už idem k tebe, počkaj,“ odpovedala hneď Alžbeta. Vzala petrolejku a prešla s ňou do izby. „Zobudilo ťa niečo? Len spinkaj, spinkaj,“ hladila ho po líci.
       „Teraz môžem. Teraz tu nie je. Alebo bol kým som spal?“
       „Paľko, o kom to hovoríš? Spinkaj, srdiečko. Zajtra sa zasa pohráš so psíkom,“ chlácholila ho Alžbeta.
       „Bol tu Miško? Alebo je teraz niekde so svojou mamkou?“
       Alžbete sa z oka vykotúľala veľká slza. Zotrela ju končekmi prstov a neodpovedala. Znova pohladila Miška po líci a ďalej mlčala. Sledovala, ako jej dieťa zaklipkalo očami, viečka mu oťaželi a tichý pravidelný dych jej dal najavo, že znova zaspal. Vydýchla si.
       Už sa aj chcela postaviť, keď jej pozornosť upútala žiara vychádzajúca z kuchyne. Čo to, preboha, veď petrolejku vzala so sebou. Strhla sa, len pár rýchlych krokov a zastala na prahu dverí ako obarená. Na stole, tam presne uprostred kuchyne, čosi žiarilo. Čosi čisté a biele, oslňujúce, až sklopila zrak k zemi. Chcela vykríknuť, ustúpiť, utiecť, ale nezmohla sa na nič. V tej žiare akoby uvidela iskričky, akýsi obraz čohosi a krídla. Hus? – pomyslela si v prvej chvíli, ale potom jej napadlo čosi iné. Anjel?
       „Alžbeta, neboj sa,“ ozval sa hlas príjemný, vystupoval priamo zo svetla a i keď ho nikdy predtým nepočula, zdal sa jej veľmi blízky, milý, hodný dôvery.
       „Láska je silné puto. Kto miluje, nechce ublížiť. Ale, Alžbeta, vedz, že nikto nemôže zmeniť nemenné. Kým Mária plače, kým sa nedokáže zmieriť s tým, že duša jej dieťaťa odchádza k Bohu, drží ju pri sebe. Miško ju nemôže, a takto ani nechce opustiť. Ale nemôže sa k nej ani vrátiť. On už nepatrí tomuto svetu, ale ostáva tu. Nechce odísť vo chvíli, keď sa jej samej nechce žiť. Povedz to Márii, nech príjme veci ako sú. Že Miško ju o to prosí. Teraz pôjde tam za večnou blaženosťou, lebo jeho osud sa už naplnil. Na cintoríne nech ho nehľadá, tam je len hlina a telo. Sám jej to povie, ale keby pochybila, ty jej to pripomeň!“
       Žiara pohasla, stratila sa a Alžbeta stála vo dverách, akoby zabudla i dýchať. Ale nebála sa. Láska a nádej, čo sálala zo svetla, ju naplnili pocitom, aký doposiaľ nepoznala. Odrazu sa zdalo všetko iné. Nech to znie akokoľvek čudne, v tej chvíli mala chuť tancovať. Možno i lietať, objať kohosi, podeliť sa o voľačo, o hocičo, urobiť komusi radosť. Prežehnala sa tak úprimne ako nikdy doposiaľ a potom pozrela do izby na Paľka. Prekvapilo ju, že nespal. Ležal a pozeral do stropu.
       „Paľko, čo je?“ podišla bližšie, lebo dieťa inak uhovorené, teraz mlčalo.
       „Miško odišiel. Povedal mi, že tam mu bude lepšie.“
       Alžbeta vyvalila oči na dieťa, ale nesnažila sa mu nič vyhovoriť. Načo aj? Prečo? Vedela, áno, teraz až veľmi dobre vedela, že má pravdu. Nahla sa a pobozkala ho. Ako mohla doposiaľ pochybovať? Ako mu mohla neveriť, že sa zhovárajú, či už slovami, myšlienkami, alebo inak? Paľko sa usmial a zvonku sa opäť ozvali kroky.
       Alžbeta prešla od postele späť do kuchyne, keď dnu vošiel Juraj aj s Andrejom a Máriou. Pozerali na ňu akosi zvláštne, inak než doposiaľ. Isto od prvej chvíle zbadali, že sa čosi stalo.
       „Mala som znamenie,“ hlesla Alžbeta a opäť sa prežehnala.
       „Viem,“ odvetila Mária. „Miško mi povedal. Už odišiel. Musel.“





* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 4033