login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Kráľ vôd

@ :: Poviedky ::     Apr 30 2007, 10:12 (UTC+0)

Čierna voda - táto rieka pri obci Senné bola v minulosti každoročným zdrojom záplav

Miesto: Senné; okres Michalovce
Čas: obdobie medzi I. a II. svetovou vojnou
Autor: Eva Hajdu

       Fero s premáhaním rozlepil oči. Nato zívol, až mu puklo v sánke a rukou si zahrabol do rozstrapatených, sem-tam striebrom poprášených svetlých vlasov. Cítil sa ako dolámaný. Nechcelo sa mu vstávať, najradšej by sa otočil na druhý bok a ďalej blažene pochrapkával. No vedel, že taký prepych si dovoliť nemôže. S prižmúrenými očami sa posadil na posteli a nohy ledabolo spustil nadol. Čľup! Vari do pol lýtok sa mu ponorili do chladnej vody. Temer mu vyrazilo dych, zdúpnel, akoby ho niekto pichol ihlou. No to len na okamih. Vzápätí zreval ako tur.
       „Doriti! Žeby to šľak trafil, bodaj tú poondiatu vodu parom schytil!“
       Jeho žena Terka sa strhla z polospánku a prudko sa posadila.
       „Čo sa preboha stalo, čo kričíš?“ opýtala sa pološeptom. No skôr, než dostala od muža odpoveď, pochopila. Voda. Zasa jej majú plný dom. A nielen oni, aj všetci ostatní v Sennom. Veď pršalo, ba lialo ako z krhly už štvrtý deň, tak sa to predsa dalo čakať. A oni si ako rybárska rodina ešte aj dom postavili priamo pri riečke. Čierna Voda sa zasa vyliala z koryta, keď ju ešte výdatne zásobil aj Uh, tečúci o niečo južnejšie. Tu sa to stávalo pravidelne a napriek tomu povodeň dedinčanov veľakrát našla nepripravených. Ako i teraz.
       „Nevravela som ti azda, že nám voda zasa do domu natečie?“ namietla, no len tak chabo, aby Fera nevyprovokovala hneď zrána k hádke.
       „Nevravela, nevravela,“ zavrčal Fero. „Myslel som, že voda sa sem nakoniec nedovalí. Veď dážď ustával, a večer, keď som opravoval veslo, už len tak kropilo.“
       Terka pokorne sklonila hlavu, nepovedala už ani slovko. Len čo voda natoľko opadne, že sa nebudú musieť brodiť po dome, pustí sa celá rodina, oni dvaja aj ich synovia Janko a Michal, do odstraňovania škody.
       „No zbohom!“ začula z kúta izby zvolanie. To starší zo synov, dvadsaťročný Janko, práve zdvihol hlavu a uvidel spúšť na podlahe.
       „Čo, vari máme mokro?“ zachechtal sa mladší Miško a naklonil sa z postele. „Pánečku, to zas bude rýb, keď voda ustúpi! Pamätáte sa, ako to bolo minule? Toľko uviaznutých šťúk pohromade som hádam ešte ani nevidel. Chlapčiská ich hrabľami zhŕňali na kopy,“ nadchýnal sa, ignorujúc pohromu, čo napáchala záplava na dedinských príbytkoch.
       Michal bol rybárom telom i dušou, tak ako i jeho otec a starší brat. No zo záplav si, na rozdiel od nich, ťažkú hlavu nerobil. On mal pred očami zakaždým len nádherné úlovky. Kapre, karasy, liene, belice, šťuky a úhory, ba pritrafili sa aj sumce, a to už boli poriadne kusy. Ohromné množstvo rýb, bezmocne uviaznutých v jarkoch a priehlbinách, ktoré bez námahy pozbierajú a ženy ich potom pôjdu popredať do Michaloviec. Najmä židovskí obchodníci im na trhu za ne vždy slušne zaplatili. Už sa tešil, ako s bratom naukladajú k priekopám fašiny, ako tu volali zátarasy zhotovené zo snopov prútia, znemožňujúce rybám únik späť do rieky. Čo tam po dákej povodni – ako príde, tak i odíde. Plný radostného očakávania si spokojne pomädlil ruky a sprisahanecky mrkol na brata.

       Augustové slnko rozohnalo ťažké mrákavy a presúšalo rozmoknutú zem. Prebytočná voda, ktorú pôda nevládala vsať, sa pomaly odparovala a zanechávala po sebe stvrdnutú kôrku popraskanej hliny. Vo vzduchu bolo cítiť pach vlhkého bahna a mračná komárov sa vyrojili ani bojové šíky a dotieravo dorážali na svoje bezbranné obete. No riečka sa konečne vrátila do svojho koryta a dedina sa postupne spamätávala z pohromy.
       František Kuchta so synmi mali teraz roboty vyše hlavy. Nie dosť, že bolo treba opraviť ich drevený domček so slamenou strechou omietnutý hlinou i pováľaný drevený plot, čo na viacerých miestach prerazila povodeň, ešte aj rýb bolo teraz všade toľko, že človek len vyšiel von a prútenou opálkou načrel do najbližšej mláky a mal ju hneď plnú. Zvyčajne chodievali chytať ryby neskoro večer alebo v noci, s člnom sa plavili po prúde a veľké sieťové saky v tvare štvorca ponárali pod hladinu, no teraz to vôbec nemuseli. Načo aj, keď sa k úlovku dalo dostať bez námahy. Ale zato sa bolo treba obracať, pozbierať to množstvo rýb, aby ženy mali čo predávať. Keď bolo rýb toľko ako i teraz, za deň sa niekedy aj dvakrát otočili a merali šestnásťkilometrovú cestu pešo do mesta s naplnenou plachtou na chrbte. Dvadsať, ba i tridsať kíl sa do nej vošlo, no ženy miestnych rybárov – Kuchtovcov i Jožiovcov už boli na takú ťarchu navyknuté. Krok za krokom sa šesť hodín plahočili, aby popredali úlovky, no nesťažovali sa.
       Michal sa brodil po riedkom bahne, pri každom kroku zapadal po členky do tmavej mľaskajúcej masy. Očami sliedil za uviaznutými rybami. Len pred chvíľou doniesol domov vrchovatú opálku metajúcich sa klzkých tvorov a už sa vybral hľadať ďalšie. V miernom predklone postupoval krok za krokom a rukami rozhŕňal tŕstie. Do uší mu naraz doľahol veselý výskot a smiech. Zdvihol hlavu; na opačnom brehu Čiernej Vody sa traja chlapci, tak asi deväť, desaťroční, práve pokúšali rozložiť oheň. Poznal ich, neraz sa s nimi stretol tu pri riečke. Michal mal ostrý zrak, vycvičený dlhoročným rybárčením a už zďaleka videl, ako si na tenké prútiky ponapichovali drobné rybky, čo ponachádzali na okolí a idú si ich opiecť. Aj on ako decko spolu s bratom robieval presne to isté. V spomienkach sa mu vybavila ich lákavá vôňa a chuť a cítil, ako sa mu ústa napĺňajú slinami. Odrazu zatúžil otočiť späť kolesom času a vrátiť sa do bezstarostných liet detstva. Zastal, priclonil si dlaňou oči a závistlivo sa pozeral na trojicu. On mal teraz celkom iné starosti. Janko sa bude na jeseň ženiť, svadba je už za dverami a rodina potrebuje peniaze. Preto musia naloviť a speňažiť čo najviac. A aj on možno bude chcieť za nejaký čas brata nasledovať, veď s Borkou si rozumejú a majú sa veľmi radi.
       Vetrík zašumel v poraste vŕb a topoľov a priniesol vôňu pečúcich sa beličiek až k jeho nozdrám. Omámene privrel oči a zhlboka nasal, vtiahol ju až na samý spodok pľúc. Za viečkami sa mu vynárali dávne obrazy jeden za druhým. Videl v nich sám seba s bratom a pár ďalšími rovesníkmi, ako sa brodia pod prevísajúcimi konármi vŕb s opálkami v rukách. Stačilo jedným pohybom načrieť a trochu potiahnuť.
       „Pozri na to!“ celý uveličený volal na Janka a otŕčal pred neho svoj úlovok. Opálka bola plná až po okraj. A nielen tá jeho, ostatní chlapci boli na tom rovnako. A potom si na brehu urobili hotové hody. Ako teraz tamtí šarvanci, ktorých potajme pozoroval.
       „Kde zasa toľko trčíš? Už si mal byť dávno späť! Vari si myslíš, že budeme na teba čakať do súdneho dňa?!“ prebral ho odrazu zo snenia známy hlas. Strhol sa na ten príkry tón, čo z neho prerážal na povrch a s previnilým pocitom otočil hlavu. Otec postával vari zo desať krokov za ním a možno už aj hodnú chvíľu sledoval jeho počínanie. Spod hustých obŕv sa na neho upieral pár modrých očí, teraz akoby potemnených hnevom.
       „Už idem, len som ešte chcel...“
       „Hej, ty si chcel, poznám ja už tie tvoje maniere. Zasa rozdumuješ nad samými somarinami. Pohni sa, nech mama s Ankou zvytočne nečakajú, treba sa im pohnúť čím skôr, aby došli načas do mesta!“
       Nato sa otočil a šiel späť k domu. Michal ešte zazrel ako jeho vysoká štíhla postava zmizla za dverami a vykročil tou istou cestou. Zopárkrát sa ešte zohol a vyslobodil z bahna ryby, aby ich vzápätí uvrhol do iného väzenia, z ktorého už nebolo úniku. Trocha ho škrelo, že otec ho zasa raz načapal. To zas bude rečí! Michal odmala rád osamote vysedával na brehu rieky a len tak hľadel do vody. Myseľ sa mu vtedy túlala po všeličom možnom, zalietavala do ríše fantázie a spriadala jeho vlastné sny a túžby. Somariny, ako to zakaždým nazval otec. Čo tam toľko čumíš ako sova, vari vidíš dáke víly alebo nebodaj vodníka? – vysmieval sa z neho a len krútil hlavou. On bol z celkom iného cesta ako jeho mladší syn, to ešte tak Janko, ten sa na neho podal i náturou, ale Michal, ten bol v otcových očiach skrátka čudák.
       Keď došiel domov, mama si práve vykladala na chrbát plachtu s rybami. Statočne sa hrbila pod toľkým nákladom a trpezlivo čakala na svoju budúcu nevestu Anku. Tej ešte prihodili do plachty Michalov posledný úlovok a Janko jej ju potom pomohol vyložiť na chrbát. Zľahka ju pobozkal na líce a odprevadil obe ženy k bránke.
       „Tak len dobre popredajte a dávajte na seba pozor,“ pripomenul im.
       „Neboj sa, ide s nami aj Marča Jožiová s dcérou, počkajú nás na konci dediny. Ich chlapi toho tiež privliekli neúrekom. Aspoň nám cesta lepšie ubehne,“ upokojovala ho Anka a s úsmevom na perách mu ešte zamávala.
       Janko sa oprel lakťami o čerstvo opravený plot a díval sa za nimi. Michal tiež mlčky pristúpil bližšie a pohľadom vyprevádzal dva belavé batohy, pravidelne sa pohupujúce v rytme ženských krokov. Myšlienky mu zaleteli k Borke a v prsiach ho čosi tak divne sladkobôľne pichlo, ako vždy, keď si na ňu spomenul. Najradšej by ju už mal pri sebe stále. Borka, tá ho chápala, rozumela tomu jeho svetu, jej sa mohol zdôveriť so všetkým bez obáv, že by sa mu snáď vysmiala a pokladala ho za slabocha. Až sa s Borkou vezmú, i ona bude takto chodievať predávať ryby na trh do Michaloviec. No ešte musia dovtedy vyčkať.
       Janko sa konečne odtrhol od plota, keď sa mu mama s Ankou stratili za ohybom cesty a žmurkol na brata, stojaceho opodiaľ.
       „Otec chce, aby sme šli založiť fašiny na to miesto, kde minule starému Jožiovi zabral sumec. Vraj má také tušenie, že by sa nám tam mohol pritrafiť parádny kus.“
       Michal hneď spozornel. Keď otec hovorieval, že má tušenie, nikdy neobišli naprázdno. Bol to ten povestný rybársky inštinkt, čo si v sebe dokázali vypestovať len skúsenosťami. A ten ich zvyčajne nesklamal. Michal náhle pocítil mravčenie po celom tele. Už ten príznak dobre poznal, ono vzrušenie, čo sa ho zmocnilo zakaždým, keď sa chystali na sľubnú rybačku. Sumec! Sen všetkých rybárov, kráľ sladkých vôd, ktorý ich mátal v spánku a nedoprial im pokoja ani vo dne. Spokojne sa usmial, v očiach mu prebleskli nadšené ohníčky. Razom zabudol aj na otcove ostré výčitky, radostné očakávanie celkom otupilo ich osteň.

       Fialkastý súmrak pozvoľna sadal na Senné ako pokrievka na hrniec. Prehriaty vzduch sa chvel v posledných zábleskoch svetla a hladina Čiernej Vody sa sem-tam sčerila pod náporom jemného vetríka. Pri trávnatom brehu sa zľahka kolísal rybársky čln, vydlabaný z kmeňa statného topoľa, dlhý vari zo päť metrov. Ten čln bol majetkom Fera Kuchtu i jeho pýchou, v ňom sa už celé roky plavil po riečke a obháňal spolu so synmi ryby.
       Fero vyšiel pred dvere domca a netrpezlivo naťahoval hlavu ponad plot. Začínal byť nespokojný, Terka s Ankou už mali byť tu, no koľkokrát vyšiel von a pozeral na cestu, nevidel ich. Najradšej by už bol tam na vode, no nechcel odísť len tak a nechať dom prázdny. A bol aj zvedavý, ako dnes dopadli na trhu. Úlovok mali krásny, nuž dúfal, že dostali zaň slušný peniaz. Konečne! Spoza zákruty sa vynorili dve známe ženské postavy a unaveným krokom sa pomaly blížili k domu. Fero sa usmial, zvrtol sa a zvolal na mládencov, čo dolu na brehu nakladali do člna saky: „O chvíľu môžeme ísť, ženy sú už tu!“
       Vyčkal ešte, kým Terka s Ankou nevošli do dvora, v rýchlosti sa povypytoval ako sa im darilo, schmatol zo stola fľašu s vodou a náhlil sa k člnu.
       „Už nikam nechoď, treba nám ísť, aby nás nepredbehli Jožiovci! Neboj sa, Anka ti neutečie, veď zanedlho s ňou budeš toľko, že sa ti i zunuje,“ zadržal staršieho syna, ktorý hneď vyskočil na breh, keď začul, že ženy sa konečne vrátili. Janko sklamane skrivil pery, aj by dačo otcovi odvrkol, no nechcel ho dráždiť, už i tak bol ako na ihlách. Tak len zdvihol ruku a s úsmevom zakýval Anke na pozdrav. Potom si bez slova sadol do člna a vzal do rúk veslo, čo mu podal Michal. Obaja vnorili veslá do pokojnej vody ako lyžice do polievky a čln sa začal zľahka kĺzať po hladine riečky.
       „Ten starý lišiak Joži furt voľačo vyhúta,“ preušil po chvíli mĺkve ticho otec. Občas vyhŕkol len tak bez rozmýšľania čo mu slina na jazyk priniesla a teraz možno i ľutoval, že Janka pred chvíľou tak zahriakol. Akoby už celkom zabudol, aké to je, byť zamilovaný.
       „Len by som bol nerád, keby nás predbehol, tak ako naposledy,“ pokračoval monotónnym hlasom a zboku nenápadne fľochol na staršieho syna. Janko mlčky prikývol, akože tomu rozumie.
       „Aj minule sa odterigal sám až do Užhorodu za tamojším grófom, čo mu už zopár ráz boli zahrať na voľajakej oslave. Šiel za ním s prosíkom, aby im dal peniaze na novú basu, keď tú starú roztrepali, lebo sa spili pod obraz boží,“ uškrnul sa otec.
       Synovia na neho spýtavo pozerali, hej, dostalo sa im do uší, ako to Jožiovci, ktorí okrem rybárčenia mali aj vlastnú kapelu a chodievali hrávať po zábavách, naposledy poriadne roztočili. A bolo po base.
       „A?“ zareagoval Janko.
       Otec sa krátko zasmial. „Starý lišiak je to, ja to vždy vravím. Predstav si, ako sa vynašiel: nachytal pánu grófovi plný mliečnik mladučkých úhorov, lebo veľmi dobre vie, že ten im nevie odolať, a tak sa mu šiel líškať. A výsledok? Dostali peniaze na novú basu!“
       Janko zahvízdal a uznanlivo pokýval hlavou. Lišiak-nelišiak, ale starý Joži vedel ako na ľudí. A Janko zas podvedome šípil, že otec možno v kútiku duše kvôli tomu na neho tak trochu aj žiarli.
       Tma medzitým mäkko rozprestrela svoje krídla nad okolím a okrúhly mesiac žiaril na oblohe posiatej hviezdami ako tvarohový koláč. Ryby sa vyhadzovali s hlasitým špľachotom nad hladinu a zostávali po nich len sčerené kruhy. Stačilo ponoriť sak, chvíľu vyčkať a šikovným trhnutím ho potom vytiahnuť nahor, tak aby v ňom zostalo čo najviac rýb. No otec synom namiesto toho naznačil, aby zamierili k miestu, kde im kázal postaviť fašinu. Bratia na seba veľavýznamne žmurkli, tušili, že má čosi za lubom. Nehlučne sa blížili k onomu miestu za riedkym porastom rákosia.
       „Tam!“ vykríkol odrazu vzrušene otec. Napriamil sa v člne a očami prerezával temnotu. Zdvihol ruku a chvejúcim sa ukazovákom mieril kamsi pred seba.
       Michal sprvu nezbadal nič, napínal zrak a prečesával ním okolie, no márne. Až potom ho zaujal tesne pri zátarase pohyb a vzápätí mocné plesnutie. Chvíľu civel do priestoru pred sebou a neveriacky prechádzal zrakom po akomsi ozrutnom tvorovi čo sa tam nejasne črtal. Po tele mu prebehli zimomriavky a na sluchách ucítil silný pulz krvi. To nemôže byť pravda! Neveril vlastným očiam. Až keď všetci traja vyliezli z člna a podišli celkom blízko, s úžasom vytriešťal oči na najväčšieho sumca, akého v živote videl. Na dĺžku meral možno rovné tri metre a otec odhadol, že váži aj do stodvadsať kíl. Ryba sa zatúlala mimo koryta rieky, keď sa tá vyliala a zostala nemohúcne trčať v bahne, keď sa snažila dostať späť.
       „Božičku dobrý, veď to je hotová obluda,“ vydýchol Miško nakoniec. „Odkiaľ ste vedeli...?“ obrátil sa k otcovi.
       „Odkiaľ, odkiaľ,“ zaškeril sa otec. „Som predsa starý rybár, či nie?“ zasmial sa a položil dlaň na úbohého sumca, značne vysileného bezvýslednou námahou uniknúť zo zajatia.
       „Furt tomu nemôžem uveriť. Takýto sumec!“ krútil hlavou Janko. „Len si neviem predstaviť, ako ho dostaneme do člna,“ hrýzol si zádumčivo spodnú peru.
       „To už nechaj na mňa,“ prerušil ho netrpezlivo otec. „Keď som túto opachu vystriehol, tak ju tam dostanem, aj keby sme tu mali trčať do samého rána. Keď budete robiť čo vám poviem, tak uvidíte, že ju aj naložíme, aj domov dovlečieme.“
       Synovia poslušne prikývli, otec mal pravdu, s takýmto kusom sa budú musieť poriadne popasovať a preto treba triezvo rozmýšľať. No boli presvedčení, že otec už istotne vie, ako na to.

       Keď na druhý deň ráno prechádzal zapriahnutý voz Fera Kuchtu cez Senné, celá dedina bola v okamihu na nohách. Správa o tom úžasnom úlovku sa šírila z domu do domu ako lesný požiar. Nebolo vari človeka, čo by sa nebol prišiel pozrieť na to obrovské čudo, ktoré malo hlavu takmer pri konskom zadku a chvost mu prevísal z voza pomaly až na samú zem. Ženy híkali s dlaňami na ústach, drobné deti sa im so strachom skrývali za sukne, no starší zvedavci sa odvážili priblížiť až k sumcovi a jemne sa ho dotknúť. Chlapi ho znalecky hodnotili, zasypávali Fera a jeho synov otázkami a nešetrili slovami chvály. Také niečo sa len tak nevidí, uznanlivo pokyvovali hlavami nad tou horou mäsa.
       Fero bol toho dňa hotovým hrdinom. Sedel na kozlíku a so spokojným úsmevom na tvári blahosklonne počúval chválospevy na svoju rybársku zručnosť. Vedel, že zakrátko sa rozkríkne aj po okolí, aký úlovok sa mu pošťastil a hruď sa mu dvíhala pod návalom hrdosti. Zaslúženej, takej tej pravej rybárskej. Na chvíľku s pôžitkom privrel oči. Cítil sa ako nespútaný sumec v rieke – ako kráľ vôd.






* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 3381