login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 20, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(224)

vložiť obrázok do galérie

Anjel v tŕní

@ :: Poviedky ::     Apr 20 2007, 15:01 (UTC+0)

Predjarie 2007 v obci Lastomír

Miesto: Lastomír
Čas: 1938
Autor: Slavomír Szabó

       „Bol zlý. Veľmi zlý, veď pokojne mohol, keby len chcel. Ani som kvôli tomu nevedela zaspať, keď už mi chýbajú len dve koruny! Myslela som, že už dnes budem mať dosť. Mama sa bude hnevať,“ fňukala i gánila zároveň Borka. Jej detská, sotva osemročná duša niesla ťažký bôľ, závažie nespravodlivosti.
        „Dve koruny?“
       „Hej, tak.“
       „A čo keby ti dal zasa menej, než sľúbil?“
       Borka sa pozrela do očí svojej kamarátky Eržičky a potiahla plným nosom. Áno, Eržička mala pravdu, ale aj niečo je viac ako nič. V jej zaslzených očiach sa zrkadlila nemohúcnosť, ale i zlosť. Síce taká detská, možno i neškodná, lenže predsa.
       „Ja som vtedy mame vravela, že som robila, ako mi nakázali. Ale pán nebol spokojný. Vymýšľal, najradšej by mi nedal nič. Je to skupáň!“
       Dve dievčatká, rovesníčky i najlepšie kamarátky kráčali bosé lastomírskou ulicou a nemali ďaleko od plaču. Len pred chvíľkou došli na pole, tam, kde začínajú pozemky Júliusa Szélla, aby im dal robotu. Už z diaľky videli pána, ako vždy oblečeného v kockovaných pumpkách s bielymi podkolienkami a v károvanom kabátci. To sa nedalo prehliadnuť, veď takto nahodený okrem neho nechodil nikto. Aj pobehli, keď zbadali, že už tam stojí aj niekoľko dedinčanov, ale keď mu pozdravili, ani na ne nepozrel.
       „Môžeme trhať bodliaky?“ opýtala sa ho Borka tak nesmelo, až sa jej pritom stiahlo hrdlo.
       Veľkostatkár však len sklonil hlavu, akoby pozeral na špičky svojich poltopánok, mimochodom tiež jediných v dedine, lebo inak sa tu nosili len čižmy, alebo sa chodilo naboso. Pošúchal si nos, akoby ho svrbel a deťom sa zdalo, že mu pritom behajú fúzy z jednej strany tváre na druhú. Siahol do vrecka a vytiahol hodinky. Retiazka, ktorými ich mal pripevnené k veste, sa zaleskla v rannom slnku.
       „Kedy mali dôjsť?“
       „Ráno,“ zašepkala Borka.
       „Na sedem. Pozerám a je sedem a dva minút. Nechodíš ako treba, nechoď hocikedy!“
       „Prosím, pane, prosím,“ spustila vtedy Borka, ale pán Széll sa už s nimi viac nebavil. Nestáli mu za to.
       Čerstvá spomienka, čo ešte nedoznela, ale naopak, práve vyplavovala všetok bôľ, dievčatá poriadne rozladila.
       „Je to Maďar, ešte ani po slovensky poriadne nevie. Kto vie, prečo je taký? Vtedy som celý deň vytrhávala bodliaky spomedzi raže, pekne zdola aj s koreňmi. A potom prišiel, povedal, že to nie je dobrá robota!“ fňukala ďalej Borka.
       „A veď viem, nie? A čo urobíš?“ rozhodila Eržička rukami, presne tak ako to často videla u svojej mamy.
       „Malinčie!“
       „Čo?“
       „Malinčie,“ ukázala Borka na neďaleký rad kríkov. To už prešli ulicou až na koniec dediny, práve tam kde stál Széllov kaštieľ s rybníkom.
       „Čo malinčie?“ nechápala Eržička, ale len chvíľu. To sa už Borka so zdvihnutými rukami rozbehla a prebehla rovno cez kríky. Polámala ich, teda tie, čo ľahli pod jej nohami. Potom sa otočila a s detskými očami plnými zlosti cez ne prebehla znova.
       „No poď! Poď!“ kývla na Eržičku a všetko zopakovala. A už nie sama. Obe dievčatká prebehovali cez porast. Bol to akt pomsty, jediné, na čo sa zmohli a snáď im to trochu prinieslo pocit zadosťučinenia
       „A preč!“ mávla ešte rukou Borka, niečo ako znamenie na ústup, hen tam ďalej za dedinu, kde ich nikto neuvidí.

       Na lúke, azda dobrý kilometer za kaštieľom i Lastomírom, ležali dve dievčatká. Dýchali rýchlo, s otvorenými ústami a hľadeli do neba. Len pred chvíľkou sa vyvalili do trávy, unavené rýchlym behom i vystrašené z toho čo vyviedli. Nehovorili o tom, samy v sebe nemali jasno, či vykonali spravodlivú pomstu, alebo lotrovinu, za ktorú sa hodno hanbiť. Vlastne o tom ani nerozmýšľali. Bolo to jednoducho tak a zmes protichodných pocitov, čo sa chaoticky striedali, ich raz privádzala do smiechu, neskôr nastúpil strach. Najskôr sa posadila Eržička a prezerala si ruky i nohy. Kožu mala poriadne doškriabanú a nechtami z nej začala vyťahovať prvé tŕne. Vyberala ich jeden po druhom a ukladala vo svojej malej dlani. Len občas zasyčala, znášala to hrdinsky. Pridala sa k nej i Borka, tiež sa zodvihla a posadila, zatiaľ čo ranné slnko nad Zemplínom začalo pripekať a dávalo najavo, že jeho sila s postupujúcim časom mohutnie.

       „Čože ste to? Ty si hádam zošalela, alebo čo?! A keď pani Berta pozerala z obloka?“ preľakla sa Zuzka, Borkina staršia sestra. Práve sa všetko dozvedela, lebo malé dievča, len čo prišlo domov, nedokázalo udržať tajomstvo.
       „To akože naozaj? Dolámali ste pánove malinčie?“ pokračovala Zuzka a Borke akoby len teraz začalo dochádzať.
       „Chcela som trhať bodliaky. Pán nám to sľúbil, veď vieš. Už len dve koruny mi chýbajú, aby mama mohla kúpiť anjelské plátno,“ vysvetľovala Borka, i keď si už nebola taká istá, či to obstojí.
       Anjelské plátno. Látka biela, skutočná. Nie taká, akú robila mama na krosnách z nití, čo priadla po večeroch. Anjelské plátno je vyrobené vo fabrike, kúpiť sa dá až v Michalovciach. Sama ho videla, keď bola s mamou na trhu, išli len tak pozrieť do obchodu a ona odvtedy zaspávala s jedinou vidinou. Videla samu seba v žiarivo bielej blúzke. Predstavovala si, ako ide dole dedinou a kamarátky za ňou pozerajú. Až pritom zatínala svoje detské päste, celá sa triasla od vzrušenia a vychutnávala si každovečerné snenie. Veď už hneď z jari začala chodiť k pánovi Széllovi na pole. Palicu, ktorá mala na konci upevnený zakrivený klinec, strkala presne pod korene bodliakov, aby ich potom jedným trhom vytiahla zo zeme. A pán Széll až popoludní prišiel na polia a pozeral, kto a čo od rána urobil. Stále bol spokojný, ale naposledy dobehol nejaký nafučaný, nervózny a za jeden jediný malý bodliak, ktorý sa sotva predral z pôdy, takže ho bolo ťažké i zbadať, sa na Borku rozkričal. Potom jej namiesto sľúbených dvoch korún dal len štyridsať halierov. A dnes? Dnes ju poslal rovno preč, kvôli akýmsi dvom minútam, ktoré si ktovie či i nevymyslel.
       „No, keď vás pani Berta videla z okna, amen s nami. Prídu žandári!“ pohrozila opäť Zuzka, ale Borke sa predsa len zdalo, že v jej káraní je ukrytý kúsok úsmevu. Veď to by Széllovi najradšej urobili všetci.
       „Myslíš, že mu to teta Berta povie?“
       „Nie teta, ale pani Berta. Veľkomožná pani! Veď to je jeho manželka, Berta Szemere, cez ňu prišiel k majetku, zato mu všetko patrí. A možno je i preto taký skúpy, veď tu došiel skoro s holým zadkom, a teraz mu ide puknúť srdce pre každú korunu. Ale čo ti to rozprávam, to ty nepochopíš!“
       Borka prehltla naprázdno, zdalo sa jej, že zábava sa skončila. Jej vyľakaný výzor zaskočil aj Zuzku. Milo sa na ňu usmiala a pohladila ju po vlasoch.
       „Neboj, nejako len bude.“
       „Možno sa to ani mama nedozvie, lebo jej to nebude vedieť povedať. Aj dnes, vieš ako nám hovoril? Že ak nechodíš ako treba, nechoď hocikedy!“
       „Jój, Borka. A vieš, kde je jeho dolné pole? Nižšie než ako si robila, určite vieš. Ľudia mu cez neho vyšliapali chodník, lebo tadiaľ sa vždy chodilo do Michaloviec. A minule mu cez oráčinu išiel ujo Jožo. Že pán Széll ho uvidel a kričal. Najskôr po maďarsky, ale potom po slovensky – Nechoď po svojim, ale po mojim! A ujo Jožo mu zakričal naspäť – Veď po vašom idem, po vašom.“
       Dievčatá sa zasmiali a Borka sa k Zuzke pritúlila. Túžila po dotyku, cítila sa neistá, mala strach ako to dopadne. Dievčatá sa potom ešte dlho rozprávali. Najmä Borka, opäť a znova o anjelskom plátne. Že ak by jej mama z takého ušila blúzku, bol by to ten najkrajší dar, aký kedy dostala. Možno by sa to podarilo aj do odpustu, a keď bude celá dedina na ulici prezerať, čo ponúkajú obchodníci v stánkoch, ona by vyšla takto na ulicu. To by bolo, hej, po ničom viac netúži, nič iné nechce, len to plátno, blúzku, môcť sa takto ukázať.
       „Hádam by si potom prišla aj medzi nás. Zatancovať si s chlapcami, nie?“
       Borka na Zuzku vypúlila oči. Na niečo také ani nepomyslela. Predsa len, chlapci, čo by mala z toho, ak by spolu tancovali? Zuzka, staršia o celých sedem rokov, s nimi tancovala už aj vlani. Ale ona?
       „Myslíš, že by som mohla?“
       „Nie, Borka, to bol len žart. Na chlapcov máš času dosť,“ zasmiala sa Zuzka a postrapatila ju.

       V ten večer Borka zaspávala ťažko. Najmä po tom, ako prišla domov mama a vravela, že po dedine sa hovorí, že ktosi zničil Széllove malinčie. Nikto vraj nevie kto, lebo vtedy bola pani Berta v maštaliach pozrieť na pastiera a služobnice, či je všetko ako má byť. Ale potom povedala tú osudovú vetu: „Beda tomu, kto skántril tie kríky, lebo ako je napísané, kto mečom bojuje, ten i mečom zahynie.“
       Borka žmúrila oči, opäť sa chcela unášať slastnou predstavou, ako žiari v blúzke z anjelského plátna, ale nedarilo sa jej. Kto mečom bojuje, ten i mečom zahynie – opakovalo sa jej kdesi v hlave, nechcela na to myslieť, ale varovanie sa jej vracalo znova a znova. Na čielko jej vystúpili kvapky potu, stierala ich dlaňou a cítila, ako jej búši srdce.
       Na ďalšie večery už zaspávala ľahšie. Najmä vtedy, keď jej pán Széll po čase dovolil znova vytrhávať bodliaky, a tentoraz jej dal všetko, čo jej patrí. Celé dve koruny! V tej chvíli celkom zabudla na to, ako ho nenávidela i čo mu vyviedla. Najradšej by okolo neho od radosti skákala, ale čosi ju predsa len zadržalo. Iba mu ticho poďakovala a potom už bežala domov, k mame. Tá jej sľúbila, že o dva dni, keď pôjde do Michaloviec, jej anjelské plátno kúpi.

       Konečne prišla vytúžená chvíľa. Mama dotiahla posledný steh, prehryzla nitku a urobila na nej uzlík. V jej rukách sa belela blúzka, presne taká, ako si Borka vysnila. Veď už aj bolo načase, odpust začínal na druhý deň. Keď si Borka blúzku obliekla, až sa bála dýchať, nech sa jej niečo nestane. Mama zvesila zo steny malé okrúhle zrkadlo a ukázala jej ho. To sa už Borka nezdržala a začala poskakovať na mieste. Nehybne stáť, to by sa od nej v tejto chvíli žiadalo priveľa. A potom, keď mama odišla, Borka sa opäť pozerala. Zodvihla hlavu, že by jej mohlo napršať do nosa a oči sklopila tak, aby sa videla. Vrkoč si prehodila cez plece dopredu a postavila sa k zrkadlu bokom. Anjelské plátno! Nie, nikde by to nahlas nepovedala, ale v jej predstavách sa v tejto blúzke cítila byť skutočným anjelom. Naraz sa jej zdalo, že toľká krása, čo nosí na sebe, ani neprináleží obyčajnému človeku. To predsa musí vidieť každý. Mať blúzku z kúpenej látky, dokonca zo žiarivo bielej, to je už vec, ktorá nemôže nechať žiadne dievčenské srdce ľahostajným. A ani nenechala.

       Hluk z ulice, čo na druhý deň doliehal už od skorého rána, zobudil Borku v okamihu. Predavači stavali stánky, či šatriky, ako ich tu zvykli nazývať. Prvé kroky bosých nôh viedli, ako inak, ku stoličke, na ktorú si blúzku predtým starostlivo uložila. A ako kráčal čas, Borke sa zdalo až neuveriteľné, že všetko tak dlho trvá, akoby viac než inokedy. Ale nakoniec došlo aj na ten pravý okamih. Spolu s mamou, otcom i Zuzkou vyšli na ulicu a ona akoby sa vznášala. Jasná obloha s ostrým slnkom ešte viac zvýrazňovala bielosť jej blúzky, priam žiarila. Každú chvíľku sklápala oči, aby sa prezrela, či je všetko v poriadku, a potom hneď pokukovala po ľuďoch, kto si z nich všíma, ako je oblečená. Áno, ako anjel, len to neradno nahlas povedať. Veď to predsa musí vidieť každý! A chválili ju. Nie jedna či dve tetky. Dopoludnia, ešte skôr než začala omša, si vypočula aspoň desaťkrát, že aká je parádna, ako jej to sluší, vraj vyzerá ako taká bábika. Bábika? Jasné, to bola hlúposť, ale i to padlo dobre.
       Popoludní, keď už mali ľudia dosť tých lízaniek a cukríkov zo šatrikov, sa v Lastomíre začali pripravovať muzikanti. Nie na jednom, ale hneď na dvoch miestach, že budú hrať do tanca a každý sa sám môže rozhodnúť, kto hrá lepšie a kde hodno drať čižmy. Prví spustili rovno pred synagógou, kde bolo dosť miesta na tancovačku pre všetkých a druhí pri sýpke na opačnej strane dediny. Borka s Eržikou nasledovali Zuzku. Boli zvedavé, chceli všetko vidieť.
       „Tí sú odkiaľ?“ zvedavo ukázala Borka na dvoch vysokých chlapcov, čo sa pristavili pri Zuzke a pri rozhovore ju priam hltali očami.
       „Čo ja viem? Z Palína, z Bracoviec, Šamudoviec, Čečehova? Všetci tu prídu.“
       „A myslíš, že sa budú hadovať?“
       „Neviem. Pozrieme? Ja som už raz tak pozorovala, “ zasmiala sa Eržička a vystrúhala akúsi čudnú grimasu.
       Hadovanie, takto tu nazývali chvíle, kedy si chlapec nahováral dievča, túlil ho k sebe, naliehal, nech mu aj ona dá trochu svojej nehy. Že sa potom okolo seba vinú ako dva hady, alebo pre niečo iné? Borka nevedela, ako toto slovo vzniklo, ale načo aj. Vystrúhala len podobne nejasnú grimasu ako Eržička a znova si prezrela svoju blúzku, či je všetko v poriadku.
       Muzika spustila. Najskôr husle, čo vybehli v prvých tónoch kamsi vysoko, až sa melódia zarezala do duše a chytila za srdce. Pridali sa i druhé husle a odniekiaľ z hĺbky zazneli prvé tóny basy. Potom sa to rozbehlo. Rytmus svieži, šťavnatý, až by bolo hriechom stáť a len načúvať. Chlapci si pomädlili dlane, vyhliadli si dievčatá, ale tie často aj samy, spoločne v karičke už dupotali čižmičkami, až sa začal víriť prach.
       „Poď tam pod stromy! Odtiaľ ich uvidíme. A keď sa nejaký párik odlúči, že akože na prechádzku, budeme ich pozorovať. Tak, len potajomky za nimi, dobre? Uvidíš, budú sa hadovať!“ zakričala Eržička nahlas, ale to preto, že už muzika naplnila celé okolie a inak by ju nebolo počuť.
       Borka mlčky prikývla, že áno, súhlasí, a predstava tajomného sliedenia jej zavoňala dobrodružstvom. Už aj obe pobehli, vzdialili sa na pár metrov od spievajúceho a tančiaceho davu, keď jej pohľad padol na kmene mohutných stromov.
       „Bicykle!“
       „Čo?“ neporozumela jej Eržička.
       „Bicykle! Aha, tam sú opreté. Určite na nich prišli chlapci, aby nešli cez chotár pešo. Ja som sa ešte nikdy nebicyklovala. A ty?“
       Eržička záporne pokrútila hlavou. V Borkiných očiach zahoreli plamienky. Taká príležitosť! Veď keď chcú potajme sliediť, hádam môže skúsiť aj iné. Dnes je všetko možné. Kedy bude mať takú príležitosť ako teraz? Nevysvetľovala nič, len sa rozbehla. Ani nesledovala, či za ňou ide aj Eržička, len keď už zastala pri bicykloch, začala na jeden liezť. Bol veľký, nedarilo sa jej. Preto ho chytila a posunula viac na cestu. Potom sa s ním rozbehla, a keď už sa jej zdalo, že má celkom slušnú rýchlosť, pokúsila sa vysadnúť na sedadlo. Podarilo sa. Bicykel pokračoval priamo nadol cestou a Borka zacítila na tvári závan sviežeho vzduchu. Naťahovala nohy, pokúšala sa došliapnuť na pedále, ale tu sa predné koleso skrútilo. Neudržala rovnováhu a vletela rovno do šancu zarasteného agátmi. Bolesť! Preletela hádam zo dva metre, rovno cez spleť kríkov a agátových konárov a narazila čelom o zem. Bicykel padol vedľa nej. V hlave jej zahučalo, podriapaná ruka zaštípala. Pozrela sa na ňu a v tej chvíli by najradšej zomrela. Jej anjelské plátno, jej blúzka, čo žiarila ako nebeská gloriola, bola na boku roztrhnutá, visel z nej hodný kus látky ako špinavá handra. A tiež na pleci! A vôbec, ako sa na seba pozrela, bola zafúľaná, z ruky jej stieklo niekoľko kvapiek krvi, a to tiež na anjelské plátno. Bože! V tej chvíli ani nedýchala. Pozerala, trasúc sa pred sebou samou, pred tým, čo urobila. Koľkokrát bola pracovať na poli, čo všetko si doposiaľ nechala iba zdať, akú mala radosť, ako vďaka blúzke v sebe videla anjela! A teraz? Najskôr to bol vzlyk. Jeden. A hneď za ním, nehľadiac na okolie, prepukla do hlasitého plaču. Anjelské plátno – zbohom! Hodila sa na zem, stále plakala, bolestne, až z dna rán svojej duše.
       Tak, veru tak! Kto mečom bojuje, ten i mečom zahynie - vyplavilo sa jej v mysli, varovné slová matky, čo vyčítala zo Svätého písma. Potom si sadla na kraj cesty a začala z predlaktia vyťahovať agátové tŕne. Väčšie ako tie z malinčia, ktoré si vyberala, keď zničili Széllove kríky.








* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 4098