login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Pytliak z Lorinčíka

@ :: Poviedky ::     Apr 14 2005, 07:53 (UTC+0)

Kostol v historickej obci Lorinčík, ktorá sa neskôr stala súčasťou mesta Košice

Miesto: Lorinčík
Čas: Koniec 40-tych rokov 20. storočia
Autor: Alena Štrompová

       V sklenenom pohľade sa zaligotali slnečné lúče. Neveľký muž krátkymi nohami hompáľajúc pod dreveným stolom sa zrakom mlčky vpíjal do zelených listov bukov a voňavého ihličia borovice neďalekého lesa.

        „Kedysi ste boli mojím domovom," zahundral popod nos, kým sa plné pery pohrávali s kvapkou opojného moku, čo sa mu prilepila na strnisko pod nosom. „Ale boli to dobré časy," zatiahol takmer rozveselene. Prstami pohladil úzke hrdlo sklenenej fľaše, ktorú starostlivo zvieral medzi kolenami. Šíril sa z nej ostrý zápach, neskoré jarné slnko prihrievalo a vzduch sa ledva hýbal. Ale Nižník báči si to nevšímal. Už svoju pozornosť nevenoval ani tomu, že nápoj, čo tak miloval, bol o čosi teplejší než by mal, a že špičkami topánok zabŕdal do blata. Rozjímal opojený pálenkou a spomienkami. V podstate by mohol byť rád, veď z hájnika sa vyšvihol na úradníka. Kisbíró, to tu už predsa niečo znamená. Teda, malo by. Ale v dedine, kde niet ani krčmy ani ničoho podobného, je len obyčajný úradník, čo občas stráca listy po ceste a opilec, od ktorého bočia všetky počestné ženy. A navyše sa za ním ako tieň tiahne povesť pytliaka. Veď hej, pušku má doteraz starostlivo ovinutú v handre a ukrytú v útrobách starého duba. Tak to aspoň hovorí všetkým svojim kamarátom. A kamarátom je každý, kto si s ním vypije.
       Mäso je drahé, a keď si chytí nejakého zajaca, hneď ušetrí na pálenku! Zatiaľ ho ešte nikto nečapol, čo svedčilo o šikovnosti, vypestovanej dlhoročnou praxou. Nenadarmo bol kedysi hájnikom.
        „Nebudem sa trápiť," mávol rukou do vetra, tieň na zemi urobil rýchly malý oblúk smerujúci až do rozrytého blata a schuti sa napil.
        „Aha vás, Nižník báči. Ako sa máte?" - akoby v rytme jemnej melódie poklepkali chlapíka úzke prsty, ledva stihol šupnúť fľašu späť medzi kolená a skryť ju pod stolom. Takmer sa zadusil, čo mu od ľaku zabehlo.
        „Dobre. Ja vždy dobre," zahabkal previnilo ako malý chlapec, ktorého pristihnú pri cigarete.
        „Už vám padla?" s úsmevom si oproti sadol štíhly učiteľ. Vysoký muž v sivočiernom prúžkovanom obleku na stôl položil teplý čaj a lyžičkou miešal cukor, čo sa už i tak dávno rozpustil. Jeho tvár bola úzka a zdalo by sa, že i prísna, no v očiach mu plápolala dobrota a srdečnosť. Vysoké čelo svedčilo o vzdelanosti a inteligencii, ktoré sa nepriečili dobrej pamäti. Keby nie učiteľa a jeho manželky, Lorinčík by sa nemohol pýšiť pravidelnými divadelnými predstaveniami, ktoré sa už stali súčasťou života dedinčanov. Na rozdiel od pytliaka požíval v dedine veľkú vážnosť.
        „Hej, padla," odpovedal stručne Nižník báči, trochu sa zamrvil, nebol si istý, či ho učiteľ videl, že pije. Veď by ho poslal do siedmeho pekla, a možno i deviateho, ak také existuje, keby zistil, že nasáva poblíž svojho úradu. A čo úradu, školy! Oficiálnu budovu pre úradníkov Lorinčík nemal. Spoločný úrad bol v Pereši a tu len kisbíró, teda jedna miestnosť v škole, čo bola jedinou väčšou a vážne vyzerajúcou stavbou dediny.
        „Včera som vás nevidel, boli ste po poštu?" dobromyseľne vyzvedal učiteľ. Tiež už mal voľno; dnes poobedňajšie vyučovanie nebolo, tak oddychoval.
        „Uhm, priniesol," zašomral, ale hneď sa zháčil, lebo v diaľke zbadal starú Martu z horného konca, ako sa fučiac pod všetkými spodničkami so sukňou a čiernou šatkou cez hlavu ponáhľala domov. V ruke držala čosi malé, biele. Nižník báči skrivil pery. Zúfalo zastonal a spotenou dlaňou sa tľapol po čele. Tušil svoj prehrešok, nie prvý, no nemal ani najmenšiu chuť dať sa zosmiešniť. Pokúšal sa skryť svoje objemné telo za učiteľovu štíhlu siluetu. No to akoby sa slon schovával za mravca, napajedená ženská ho rýchlo zjastrila, a to už bol oheň na streche.
       „Dušu ti naháňam, diablisko jedno!" volala z diaľky.
       Nižník báči zaškúlil a buchol päsťou o stôl. Na svetlé drevo vypadol zúfalý ston. Učiteľ len mĺkvo nadvihol obrvy a zvedavo sa obrátil.
        „Už nielen rozum, ale i listy tratí po ceste! Keby si bol mojím synom, takú by som ti uťala!" - pokračovala žena, ktorej hnevu sa bálo každé dieťa v dedine. Každé dieťa a Nižník báči. Starena ešte zopárkrát zamávala bakuľou vo vzduchu, keď už nevládala, tak i rukou a ako uragán sa stratila medzi prvými domcami.

       Nezastavila sa pri ňom, nemalo to význam. Lesná cestička medzi Malou Idou, kde bola pošta a Lorinčíkom bola neraz posiata bielymi obálkami, čo potom zozbierali ľudia vracajúci sa do dediny a sami po domoch poroznášali.
        „A pre mňa ste list nemali?" pokojným hlasom sa opýtal učiteľ, len čo sa žena vzdialila. Musel sa veľmi premáhať, aby sa nerozosmial. Teraz sa mu Nižník báči zdal komický, ako nevydarená postavička z divadelných hier. Celá tragika jeho dní spočívala iba v alkohole.
       „Nie," zakýval strapatou hlavou. Vzadu smiešne zasvietila tvoriaca sa plešinka.
       „Uhm," zahmkal si učiteľ, ešte párkrát zamiešal lyžičkou v pohári, no keďže videl, že tu niet vôle na rozhovor, odišiel.
       Nižník báči sedel ticho, hlava opretá na rukách, nos zaborený v stole, fľaša medzi kolenami. Spomienky na časy hájnika a trocha alkoholu navyše v ňom vzbudili dávne chute. A tie boli ešte silnejšie ako pálenka.

       Učiteľ pokojnou chôdzou vstúpil do lesa, vykračoval do Myslavy na návštevu matky. Zbožňoval tieto prechádzky, aspoň si na chvíľu oddýchol od večného školského hluku. Namiesto prenikavého zvončeka iba upokojujúci štebot lesného vtáctva a namiesto vreskotu nespratných žiakov tichý šelest lístia. Konečne sa mohol s pokojom v srdci tešiť teplým dňom. Bolo po vojne, už sa nemusel báť Nemcov skrývajúcich sa medzi stromami, nemusel mať strach, že nájde mŕtve telá svojich kamarátov a neťažila ho ani puška, ktorá sa stala na fronte jeho jedinou spoločníčkou. Tie časy už boli konečne preč, už mohol plnými dúškami vdychovať čerstvý vzduch i slobodu.
       Práve v ten večer, keď sa vracal domov, mu inšpirácie na nové divadelné hry priam tancovali pred očami. Imaginárne postavy nahlas rozprávali, ba takmer sa ho dotýkali a dýchali mu na krk, cítil ich vôňu či zápach dychu, teplo sálajúce z tiel. Bola to len predstava, no zároveň kúsok jeho samého. V ušiach mu zavyl pes. Pes? Ale ten predsa nie je v žiadnej hre! Ten do divadla nepatrí! Zastal a nechtiac pristúpil suchý konárik. Hlasito praskol. Zviera na hluk zareagovalo; bolo to zavytie dlhé a ťahavé, hlas tvora znášajúceho úzkosť, krutosť a bôľ.
        „To ktorý blázon týra zviera?" zmraštil čelo učiteľ a znechutene sa so zúženými očami snažil preniknúť čo najhlbšie do hustého lesa. Nevidel však nič. Dokonca i pes či nedajbože vlk utíchol. Ešte chvíľku stál, načúval, ale potom sa pobral ďalej. Nemal ani najmenšiu chuť pustiť sa krížom pomedzi lesnú húšťavu, onedlho sa zotmie a jeho žalúdok už tiež žiadal svoje. Navyše, ktovie, čo je to zviera zač. Nie, nie, predstava teplej ženinej polievky bola dobrým dôvodom, aby sa poponáhľal a nikde neodbočoval. Ako naschvál sa opäť ozvalo zavýjanie.
        „Ježiškove husličky!" zastonal namrzene a zrýchlil krok. Možno mu v tom bránil aj strach, no rozum svedomiu pokojne vysvetľoval, že sám aj tak nič nezmôže. Navyše z toho bolia uši! A prišiel si oddýchnuť! Snažil sa svoju pozornosť odviesť k divadlu, no postavy zostali ticho čupieť kdesi hlboko v jeho vnútri.

        „Napíšte si do zošitov nadpis: Slovesá," prikázal žiakom učiteľ a začal na tabuli písať bielou kriedou. Jednotriedka zašumela.
        „Čo je?" zadíval sa ponad hlavy detí. Druháci a tretiaci sklopili zahanbene hlavy. Pre nich bol pán učiteľ ešte veľkou autoritou a keby aj povedal, že tabuľa je biela, prestrašene prikývnu. Prváčikovia ich nasledovali, hoc ešte poriadne nevedeli, prečo triedou prebehlo toľké vzrušenie. Štvrtáci a piataci už však odvážne pozerali na tabuľu, snažiac sa naznačiť učiteľovi jeho chybu.
       „Prosím," prihlásil sa Fero, jeden z najodvážnejších piatakov sediacich v krajnom rade. „Prosím, v názve na tabuli máte chybu. Napísali ste namiesto slovesá - solvesá," zaškeril sa.        Učiteľovi sa na čele zvýraznili vrásky.
        „Aha, ďakujem," zamumlal a prepísal to. „To je tým psom, stále mi chodí po rozume," pokrútil hlavou a pozrel po triede. „Vy ste nepočuli žiadne zavýjanie?"
       Odpoveďou mu bolo len ticho a doširoka otvorené detské očiská.
        „Viete čo, pôjdeme sa my pozrieť na toho nešťastníka. Počul som ho v lese a mám také tušenie, akoby volal o pomoc. Viete, deti, pes je dobrý strážca a verný pomocník človeka. Keď potrebuje pomoc, človek by sa tiež nemal cukať. Urobíme si vychádzku do hory a skúsime zachrániť nešťastníka, čo tam zavýja," rozhodol sa náhle, až sám bol prekvapený svojím bleskovým nápadom, čo podporil širokým úsmevom. Neostal bez odozvy. Toľký jasot, čo sa ozval, bolo určite počuť na pol dediny. Veď to bola priam výzva do boja, výprava za záchranou psa, dobrodružstvo vedené učiteľom!
       „Vezmeme kúsok chleba a drevené vidly, aby nám nebodaj neublížil. A žiadne hlúposti! Kto nebude poslúchať, tomu to porátam!" dával posledné inštrukcie, ale to sa dvadsaťdeväť detí tlačilo cez dvere na dvor.

       Dlhý dvojrad napochodoval medzi prvé stromy, potom úzkym lesným chodníkom, stále ďalej a ďalej. Stromy poskytli príjemný chládok a jemný vánok sa vkrádal do detských vláskov.
        „Urobíme rojnicu," zavelil učiteľ a usporiadal žiakov do dlhého radu, kde každý videl plece vedľa stojaceho. „Keď niekto zbadá toho psa, nech zakričí! A nikto sa k nemu nesmie priblížiť! Rozumeli ste?" V duchu už aj začal ľutovať, či ich mal vôbec zobrať, riziko nebolo zanedbateľné. No ustúpiť už nemohol. Ak učiteľ niečo povie, to musí platiť!
       Urobili niekoľko krokov. Nie veľa. Od chvíle čo vznikla rojnica, prešli ledva dvesto metrov, keď zaznelo psie zavytie. Slabšie ako počul včera. Očividne. Znelo to, akoby už mlel z posledného a prosil o pomoc. Zúfalo a pritom hrozivo.
       Malé dievčatká zhíkli, no neutiekli z radu. Statočne sa držali smeru, nechceli sa dať zahanbiť pred staršími chlapcami. Tí začali kričať, akoby to sám nepočul, až ich zahriakol, že v tom hluku nemôže vedieť, odkiaľ zvuk ide a aby boli opatrní. Začalo mu búšiť srdce. Les dýchal tajomnou atmosférou. Rojnica mlčiacich žiakov nehlučne postupovala dopredu, stále hlbšie a hlbšie.
        „Tu je! Héééj, pán učiteľ! Vidím ho!" preťal lesné dusno chlapčenský pokrik. Deti na chvíľu zastali, no hneď sa dali spolu s učiteľom do behu.
       Piatak Fero stál niekoľko metrov od vysileného zvieraťa, čo naň upieralo tmavé oči.
        „Odstúpte, nepribližujte sa! Ďalej, ďalej!" ratoval najprv všetkých žiakov učiteľ, a keď videl, že deti ozaj stoja v bezpečnej vzdialenosti, pozornosť upriamil na zúbožené zviera. Bol to obyčajný pes, jeden z mnohých, chlpatých, fľakatých, čo sa tmolia po dedinských dvoroch. Zachytený v polovici tela do drôtenej slučky, čo sa mu zarezávala do kože, či už skôr pod kožu, a keby ho nenašli, stala by sa mu osudnou. Takto tu musel trpieť niekoľko dní. Okolo ležali roztrúsené kúsky kôry mladých stromčekov, ktorých ohryzovaním sa pokúšal zahnať hlad.

       „Chudák, skúsim ho vymotať," viac-menej pre seba zašomral, vzal vidly a šikovne pritlačil krk zvieraťa k zemi. To začalo kňučať, metať sa, až kým učiteľ jednou rukou neuvoľnil slučku.
       „Na," hodil na zem kúsky chleba, pustil psovi krk spomedzi vidlice a odstúpil. Zviera, vycítiac, že tento človek mu nechce zle, bez okolkov a hladne zožralo rozdrobený krajec. Bola to chvíľka, kratučká, keď ešte pozrelo na učiteľa a pustilo sa do behu. Preč, len preč z toho miesta, kde skuvíňalo na dosah smrti.
       „Pomohli sme psíkovi!" nadšene do ticha zvolala najmladšia z triedy, Milka. „Spolu sme mu zachránili život!"
        „Pán, učiteľ, máme dobrý skutok?" vytrhol učiteľa zo zamyslenia Fero.
„Čo?" strhol sa. „Hej, máme," pritakal. „Ale nehovorte o tom nikomu, dobrý skutok je vtedy dobrý, keď sa s ním nechváli."

        „Keď som bol u vás, bol prekrásny čas...," vyspevoval si chlapík s plaziacim sa tieňom. Na pleci mal prehodený plátenný vak, z ktorého vypadol posledný náklad. Malá biela obálka pristála na premočenej zemi.
        „Á, pán učiteľ! Dobrý deň!", kričal Nižník báči už zdiaľky, merajúc šírku cesty vlastnými krokmi.
        „Dobrý, dobrý," zamumlal učiteľ s prísnym výrazom tváre.
        „Ako sa máme? Nechce sa vám niekedy na poľovačku?" - reval do vetra opitý úradník a zapotácal sa. Jeho nálady boli nevypočítateľné, dnes bol pre zmenu zhovorčivý.
        „Nie, báči, nechce. A ani sa mi tak skoro nebude chcieť," riekol učiteľ, prešiel popri akoby ho tam ani nebolo a pokračoval v ceste. Mal sto chutí vykričať mu, že on, a čo on, celá dedina vie, že pytliači. Chvastá sa, že má v lese ukrytú pušku. Vraj ako sa o ňu stará. Zabalenú v handrách nasiaknutých petrolejom, aby sa jej nechytala hrdza, a že ju prevetráva takmer denne. Somarina. Asi je pytliak najhoršieho zrna, čo chytá zvieratá do slučiek, kým vysilením nezgegnú! No nakoniec si zahryzol do jazyka. Veď hádať sa s opitým nikdy nedáva zmysel. A navyše, už zajtra Nižník báči ani nebude vedieť, že sa tu, neďaleko miesta, kde uviazol pes, zas preriekol o svojich prečinoch.
       „To sú teda ľudia! Človek k nim pekne a oni ku mne takto. Ech!", zahundral si Nižník báči, utrel spakruky spotené čelo, zapotácal sa a spievajúc zamieril domov, do Lorinčíka. Mal sa prečo tešiť, veď predvčerom sa mu do slučky chytil chutný zajac. Nemusí dávať peniaze na mäso, zase mu zvýši na pálenku.
„Éj, keď som bol u vás..."




čitateľov: 4391