login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 20, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(224)

vložiť obrázok do galérie

Biela tma

@ :: Poviedky ::     Apr 19 2007, 21:56 (UTC+0)

Lastomír na jar 2007

Miesto: Lastomír
Čas: 1955
Autorka: Jana Hajduová

       Koleso na učiteľovom bicykli narazilo na kameň ukrytý pod kôpkou snehu, zaseklo sa a on sa vyvrátil na ľavý bok.
       „Márnosť, akurát sa mi tu ešte treba zabiť,“ nazlostene zabručal a zdvíhal sa zo zeme v to popoludnie už druhýkrát. Bol január, polia sa beleli čerstvo napadaným snehom, a keďže sa veľké vločky drali do očí už od obeda, hradská bola na nerozoznanie od lúk a pasienkov. A vlastne tu, na Seilovom pastvisku, to bolo aj tak jedno, lebo hradská tade neprechádzala. Učiteľ Michal Babinský poznal túto skratku medzi dvoma dedinami naspamäť. Ráno čo ráno po nej z domu v Lastomíre bicykloval päť či šesť kilometrov do školy v Laškovciach. Od jari do neskorej jesene stretával na lúke pasúci sa dobytok, prehodil niekoľko slov s kraviarmi, podozvedal sa novoty i to, koľko nadojili, a či bolo bezpečné prechádzať v daný deň okolo fučiaceho býka. Dnes, uprostred tuhej zimy, mu cesta domov ubiehala pomaly. Nikde ani ľudskej stopy, ani zvieracej.
       “Čo má rozum, čuší vo svojej chyži na peci, len ja sa tu terigám po tomto Severnom póle,“ ťažko zabáral nohy do snehu, padal, a hoci by to nikdy nepriznal, kde-tu sa musel zastaviť a pozrieť, či ide správnym smerom do Lastomíra. Aj si už vynadal, načo do toho psieho počasia bral bicykel. Teraz, čupiac uprostred lúky, kontroloval napochytro zimný kabát, či ho azda niekde na rukáve nerozdrapil, keď tresol na zem. Potom sa dal prezrieť novú Esku, no zo zeme sa nezdvihol. Predné aj zadné koleso osobitne ohmatal, či niektoré nefučí. Tieto novodobé bicykle sú nanič, so starými balónovými sa nedajú porovnať. Aj tento hneď zhadzuje zo sedla ako nerozvážna kobyla.
       „Pekelný stroj, zabiť by si ma chcel, čo? Nech nohu zlámem, nech zamrznem tu, uprostred ničoty,“ hromžil každým slovom hlasnejšie a zlostnejšie. Nedbal na to, že ak by ho voľakto uvidel, pomyslel by si, že sa zhovára sám so sebou, akoby mal o koliesko menej. Ba práve naopak. Tušil, že keby si zlomil nohu, alebo čosi ešte horšie, nikto by ho pri takom počasí do začiatku jari nenašiel. A smrti, tej sa veru bál. Ale len tak súkromne, potajomky. Tu zbadal kameň, ktorý sa opovážil vzpriečiť jeho kolesu a zaliala ho horúčava. Tvár mu očervenela a on sa postavil sa na rovné nohy. Schytil skalu do rúk a celou silou ju šmaril ako najďalej vládal. Kameň sa zaboril do mäkkého snehu pár metrov pred Michalom. Zaraz ho prešiel hnev, líca stratili divú červeň a už iba polohlasom dodal: „Darmo sa mi tu s mašinou vadiť, keď ma skaly naschvál podrážajú.“
       Otrepal si nohavice, naposledy zazrel na kameň a vystrel chrbát. Pozrel sa cez plecia najskôr na obe strany, a potom pred seba, pokiaľ dovidel. Oddýchol si. Aspoň, že ho nik nevidel. On, pán učiteľ, nepozná pády, nepozná nešikovnosť ani nadávky. Musí byť príkladom pre žiakov, a vôbec, pre všetkých dedinčanov. Potrpel si na vážnosť, dôstojnosť i na svoj zdravý rozum. To len tá zima mu v hlave všetko múti, chce ho vari potrestať, že je taký hrdý, že sa len tak nedá zastrašiť ani búrkou, ani suchom, ani severákom, ani žiadnou galibou, čo trápi roľníkov. On je učiteľ, on pozná príčinu všetkého, on sa nemusí strachovať.
       „Jedine hlupáci sa boja, takí, čo ničomu nerozumejú, nevzdelanci,“ zavše vyhlásil s neskrývaným pohŕdaním v hlase a vyvrátil oči, aby dal jasne najavo hlboké sklamanie nad ľudskou naivitou. Najčastejšie takto vzdychal a filozofoval pri hrnčeku mlieka, keď ho žena za večerným stolom zasypala čudnými príbehmi o zlých duchoch a podivných stvoreniach, ktoré vraj mátali ľudí na okolí.
       „Netáraj a nalož mi,“ odstrčil vtedy tanier od seba, sklopil viečka a buď tuho rozmýšľal, alebo sa modlil za sprosté ľudské pokolenie. To nikdy nevedela uhádnuť. A iste by neuhádla ani to, že kým ona dnes lúpala zemiaky na večeru, jej muž stál na Seilovom pastvisku, cez ktoré by inokedy azda aj poslepiačky trafil domov, obracal sa na každú stranu a váhal, ktorým smerom sa vydať.
       Na učiteľovom čele sa roztopili dve tučné vločky, voda mu stiekla na obočie a zastala. Michal potiahol nosom, spakruky otrel kvapku spod jeho špičky rukavicou a opäť nasadol na bicykel. Ale hneď aj zosadol a rozhodol sa ísť pešo a Esku radšej tlačiť. A po pár krokoch zasa úplne zastal a rozhliadol sa pozorne po okolí. Sotva dovidel na tri metre. Obklopovala ho len zasnežená zem, a keď zdvihol zrak k nebu, do očí sa mu tlačila mliečna hmla a oblaky obťažkané rodiacimi sa zamrznutými vločkami.
       “Do pekla kde som?“ cítil sa zmätený. Vtedy mu prišla na um myšlienka, čo vyvolala úsmev. To, že v pekle iste nie, tam by mi nebola taká sakramentská zima. Boli tri hodiny popoludní a on predpokladal, že domov sa dostane najneskôr pred zotmením. Spoľahnúť sa na oči v takomto počasí nemohol, to zistil už pred chvíľou, preto ich zľahka zavrel a započúval sa do zvukov, čo k nemu prinášal rýchly studený vietor. Ale namiesto správneho smeru sa mu za zaklopenými viečkami premietla stará historka, ktorú už začul viackrát, ba aj od svojej ženy.
       „Okolo Stoľarky nech ti ani nenapadne chodiť!“ zvýšeným hlasom mu pripomínala, jej hlas k nemu doliehal z každého kúta Seilovho pastviska. Umývala vtedy riad a on sa náhle vybral na neskorú nočnú prechádzku po lúkach. Ženu zachvátil strach, mykla sa a vyšplechla trochu vody na dlážku.
       „A o polnoci radšej pod stromom na kraji poľa prespi, ako by si sa mal domov okolo Stoľarky vracať!“ naliehala. „Dobre vieš, že tam pri Laborci nie jedného povodilo, nie dvoch. Odkedy sa tam ten stolár z Michaloviec utopil, neverím laboreckej vode.“
       „Tresky-plesky, že ti jazyk neodpadne, také somariny plieskať,“ zahriakol ju nervózne, tresol do kredenca, až sa hrnčeky roztriasli.
       „Utopil sa, to ti povie každý, naši chlapi ho odtiaľ studeného vyťahovali,“ nedala sa žena. Hodila handru na malú mláku na zemi a schytila špinavú misu.
       „A to, že sa spil do nemoty, to ti už nikto nepovedal, há? Že sa mu nohy zamotali, keď kráčal po násype, že preto do rieky spadol, a tiež že...“ vyratúval Michal a kopol do nasiaknutej handry, ktorá mu padla rovno pod nohy.
       „A čo na tom záleží, či si ligol pálenky alebo nie? Či zato si zaslúžil vodu, že si dal trochu do nosa?“ kypela žena a zúrivo drhla misku. „Keby sa mal každý po poháriku dobrej domácej utopiť, sotva by jeden chlap zostal v kraji, aj ty by si plával dávno dole bruchom po Laborci,“ rozhodila rukami, misu namierierila na Michala a pokračovala ďalej ako rútiaca sa železnica. „Čo na tom zmení, že sa teraz jeho duch po nociach potuluje po Stoľarke, že v bielom hábe mámi ľudí, motá im hlavy, topí všetko, čo okolo neho prejde, ani krava, ani kôň, ani človek mu nie sú svätí, lebo koho chytí, ten domov živý nedôjde?! Či chceš odo mňa navždy odísť?“ ovisli jej ruky, drevená misa padla na zem a ona sa pustila do plaču.
       Michal dokázal bojovať proti rečiam, a za ten pohárik by ju hocikedy vypapuľoval, že by nevedela čia je. Slzám však nerozumel, neznášal ich, nevedel si vysvetliť ich pôvod a už vonkoncom nie ich účel. Len podvedome tušil, že keď žena začne fňukať, treba sa pratať z domu.
       „Aby si sa ty raz neutopila v tých svojich plačoch,“ vrzol urazene topánkami, vybehol z domu a celou silou buchol dverami. Tresk! Tresk!
       Zaznelo to tak živo, že sa Michal v momente strhol, spamätal a otvoril oči. Natisla sa mu do nich nepríjemná biela tma, sneh a ostrý vietor. Severák mu vyfučal ženine nariekanie z hlavy. Seilovo pastvisko. Stál, šibal očami raz vľavo, raz vpravo a nevedel sa rozhodnúť. Kade teraz? Do mlieka predo mnou? Vľavo do šľahačky, či vpravo do peny vyšľahanej z bielkov? Ktorým smerom sa vydať? Váhal. Ten brešúci pes v diaľke sa mu azda vysmieva! Šteká, zavýja, bodaj ho, smeje sa mu! Počkať... Psí brechot, psí brechot! To musia byť lastomírske psy, iste, iste, ha, ha-ha-ha, rozosmial sa nad vlastnou hlúposťou. Takže doma bude čochvíľa! A vykročil smerom k psiemu brechotu. Nohy sa mu zabárali do snehu, bicykel tlačil popri sebe. Pred ním nič, len nekonečná bieloba, za ním vlastné stopy v čerstvom snehu a nad hlavou azda i slnečné lúče, no márne bojujúce s hustými mrakmi.
       „Ty sa mi nemôžeš pomstiť, drahá príroda, za to, že viem o tebe viac, ako by si chcela. Aha, pes ťa vyzradil,“ víťazoslávne pohodil hlavou a v skutku mu odľahlo, hoci by ani na minútu neuveril, že sa začínal o seba strachovať. On nie. Kládol nohu pred nohu, kabát si priťahoval čoraz tuhšie k telu. Šiel už dobrú polhodinu, pomaly sa začalo zmrákať a po lastomírskych komínoch ani pamiatky. Štekot psov utíchol, prestalo snežiť a na krajinu padol sivastý opar.
       „Mária belavá, hádam len nechodím do kruhu,“ povzdychol si Michal nepokojne. „Vari sa dnes ešte dostanem domov,“ preglgol hrču v hrdle a snažil sa prísť na iné myšlienky. No zas si spomenul na svoju uplakanú papuľnatú ženu. Či ju ešte niekedy uvidí? Predstavoval si jej výsmešný pohľad, ako jej povie, keď Boh dá a on príde domov, že ho dnes krížom cez lúky, no... že ho asi, že... skrátka, že ho vodilo. Priznal sa aspoň sám pred sebou. Aká hanba! Nie, nepovie jej to. Alebo povie, no akoby iba zo žartu, ona sa spýta, kde sa tak dlho túlal, a on vyhŕkne napoly nadurdene, napoly s úsmevom: „Kde by som bol, nuž všade, v Laškovciach aj v Sliepkovciach, biely kôň ma kade-tade vláčil, nedal mi domov dôjsť.“ Ona ho potom vypyskuje, že veru nespadla z jahody, že jej také bludy vykladať nemusí.
       Učiteľ skrivil ústa, zhlboka sa nadýchol, ostrý vzduch mu vrážal do nosa, rozdráždil sliznice a vypudil z jeho očí dve veľké slzy. Už ju počul, ženu svoju, ako mu čistí žalúdok: „Tulák, podliak, také výhovorky nech si mladí rozprávajú, keď po nociach chrápu s frajerkami! “ rozčúli sa, prihladí si hnedý prameň vlasov k spánku a pristúpi k nemu. „Dýchni na mňa!“ rozkáže a keď neucíti ani náznak pálenky, zase len začne fňukať a dá sa umývať misky. Iné nerobí, len od rána do večera drhne riad, i keď už bol čistý.
       „Ách, žena, žena,“ zakričal Michal do prázdnoty pred sebou, zatriasli sa mu ramená a zlomil hlas. Na hruď mu sadla ťažoba. No premohol sa, stvrdla mu brada i pery a oči uprel pred seba.
       „Nepanikár, Michal, to sa na učiteľa nepatrí,“ rozkázal si a pridal do kroku. Premáhal triašku, zatínal zuby, no nezastavil sa. Večer pokročil, vietor utíchol, spoza oblakov sa predralo prvé mesačné svetlo. Zrkadlilo sa na bielej zemi a jeho odlesky žiarili všetkými odtieňmi priesvitnej, sivej, krémovej a mliečnej farby.
       Učiteľovi mrzli palce na nohách, štípali ho líca, oziabalo ho celé telo. Obklopovala ho nekonečná bieloba a on opäť prestával veriť, že sa dnes dostane do Lastomíra. Teraz si to musel priznať. Zablúdil. Zablúdil na ceste, ktorú poznal naspamäť. A na vine je zima, on nie, v žiadnom prípade. To bude hanba, rozkríkne sa to po celej dedine, ba až do Michaloviec, ako jeho, učiteľa, vodilo, ako blúdil a nevedel nájsť cestu domov. Vymyslia si, že pil, že sa sťal pod obraz boží. Nech! Horšie by bolo, keby vedeli, že sa stratil celkom za triezva. Ale nebude jediný, odľahčil si. Mnohých vodilo, a vôbec, aj jeho dedo sa raz skoro utopil. Počaroval mu farebný vták, akiste zatúlaný papagáj z cirkusu. Poletoval raz tu, raz tam, zastavil sa a odletel preč, doviedol deda až do rieky. Najprv po členky, potom po kolená, až sa dedo našiel vo víre, a nebyť gazdu, ktorý neďaleko kone napájal, utopil by sa, chudák, pre divného pestrého operenca. Ale to bolo v lete, pri Stoľarke. Ale dnes večer...
       Michala už zo dve minúty zamestnával pohľad na akúsi nepravidelnú stenu priamo pred ním. Skala?
       „Drž sa zdravého rozumu, kde by sa tu vzala taká obrovská skala? Alebo je to ten v bielom hábe, čo kántri všetko živé naokolo? Somarina. Taký široký nemôže byť.“
       A vlastne, vie on? Nikdy nevidel mátohu, neveril na strašidlá, no možno mal...
       „Vravím ti, Michal, spamätaj sa!“ nútil sa do triezveho uvažovania, ale veľmi sa mu nedarilo. „Nehýbe sa to, čaká ma to, čo je to?“
       Azda, azda nejaké krovie, určite, kríky, samozrejme, už je celkom pri nich, pozná ich, močarianske kríky! Uvoľnil strnulý výraz na tvári, roztiahol kútiky úst, pousmial sa, vyceril zuby, až sa nakoniec neovládateľne rozosmial. Chechtal sa, rehotal, chytal sa za brucho, bil sa do kolien. Hýbal celým telom, klátil sa zo strany na stranu, čupel a zas vstal, razom z neho opadli neistota a strach.
       „Do frasa, dostala si ma, dostala,“ prerývane vykrikoval, „naťahovala si ma ako obyčajného idiota, hrala si sa so mnou, chcela ma nastrašiť, dobrý výkon, blahoželám, ale vidíš, nakoniec som dostal ja teba! Ja, človek, som ťa dostal, prichytil pri hnusnej hre, krutá zima, podlá príroda!“ dvíhal hlavu k nebu, naťahoval krk a len sa smial a smial.
       V diaľke zapískal vlak. Michalovce! „A mám ťa, viem, kde som, viem to, už ma nepopletieš!“ otočil bicykel smerom k Lastomíru a nechal za sebou piskot michalovského vlaku i močarianske kríky. „Teš sa na mňa, žena, to ti budem rozprávať, ako som zimu dostal, ako som ju sám porazil, rozumom, vlastným rozumom!“
       Kráčal hrdo, srdce mu div nevyskočilo z hrude. Živá duša sa nedozvie, že by sa bol on, vzdelaný človek, chlap, učiteľ, vážený Lastomírčan, že by sa bol bál, pochyboval o sebe, že by bola chvíľa, kedy sa nemohol spoľahnúť na zdravý úsudok, iba na náhodu. Neprezradí, že sa sám od strachu takmer pochoval v snehovom hrobe, že si neveril a ani nedúfal. Vodilo ho? Vodil ho azda duch utopenca? Nie, hlúposť, somarina, nikdy tomu neveril a ak aj mu to náhodou napadlo, tak? Tak neprezradí! Navždy zostane v očiach ľudí mužom triezveho rozumu, víťazom.








* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 3116