login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Pes sliepkovský

@ :: Poviedky ::     Apr 09 2007, 16:25 (UTC+0)

...a vždy o polnoci sa pred sliepkovským cintorínom zjavil prízrak psa...

Miesto: Sliepkovce
Čas: koniec tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Muchy, muchy a zasa len muchy! Človek by si pomyslel, že hádam všetka tá háveď z celého sveta prišla práve teraz sem do maštale, aby človeku znepríjemňovala život. Dotieravé ovady, čo ak rozpľasneš, ostane po nich krvavá škvrna, tiež veľké zelené mäsiarky, ale zo všetkého najhoršie dokážu byť tie malé mušky, čo lezú do očí, do uší i do nosa. A keď človek tvrdo zaspí, tak aj do otvorených úst! Až ťažko uveriť, ako to všetko dohromady dokáže nahlas bzučať. Najmä teraz, uprostred leta. Malé, síce hnusné, ale krehké stvorenia v takomto počte vedia človeka dohnať k poriadnej zlosti, ba až k nepríčetnosti. Tak aj Ďuro, hoci unavený a v polospánku, sa občas strhol a poriadne šťavnato zahrešil. Mával rukami nad hlavou, akoby to malo pomôcť. Už pred dobrou hodinou vošiel do maštale, tam v rohu stála jeho posteľ zbitá z dosák, na ktorej občas spával. Najmä v zime, pretože dobytok dokáže vlastným telom vyhriať celý priestor. V lete ako teraz sa zvykol natiahnuť v stodole, kde skladovali seno. Samozrejme, spával zvyčajne v noci, ale dnes, v sobotu, si chcel schrupnúť aj popoludní. Prácu už mal hotovú, pred sebou len voľnú nedeľu, mohol si to dopriať. Namiesto pokoja mu však opäť čosi zabzučalo priamo do ucha a on pľasol otvorenou dlaňou tak, až ho to zaštípalo.
       „Tu si?“ otvorili sa odrazu dvere a prúd svetla rozdelil maštaľ na dve časti. Dnu vstúpil Janko, Ďurov mladší brat. Oveľa mladší, keďže Ďurovi už tiahlo na osemnásť a Janko mal sotva deväť.
       „No čo?“ zodvihol Ďuro otrávene hlavu, lebo si naozaj túžil odpočinúť.
       „Prečo tu ležíš? Čo si nešiel do stodoly? Tam som ťa hľadal.“
       „Možno, pretože som tušil, že ak ma niekto bude hľadať, tak v stodole.“
       „Ale tam je na sene lepšie ako v maštali. Vieš koľko je tu teraz múch?“ opýtal sa Janko naivne, akoby mu vysvetľoval nejakú novinu. Potom sa zháčil, asi mu to došlo aj v jeho detskom rozumčeku a dodal: „Ty si nechcel, aby ťa mamka hľadali, čo?“
       „Keď to vieš, tak čo sa čuduješ? Chcel som pokoj. Len pokoj, nič viac, rozumieš? A najskôr tie muchy, teraz ty, ani neviem, čo je horšie!“
       Janko stiahol hlavu medzi ramená, posmutnel, i keď si bratov hnev nevedel vysvetliť. Bosými nohami začal pomaličky cúvať a už tichšie, skôr neisto povedal, že ho za ním poslala mama. Vraj, nech nanosí vodu zo studne, že vedrá sú už tam.

       „Aha ho, ako taký pán veľkomožný! Popoludňajšieho spánku sa mu zažiadalo. A keď za tebou pošlem Janka, ešte sa naňho vykričíš?!“ začala mama zostra ako Ďuro vstúpil s plnými vedrami do chyže. Jej oči, i keď v tieni šatky, čo sa jej až priveľmi posunula do čela, sa zaborili do Ďurovej tváre a ten ihneď hodil pohľad na mladšieho brata. Janko sedel na lavici, mlčky, no rýchlo zakýval hlavou, že nič nehovoril.
       „To ako, že ja som kričal? To on vravel?“ urobil sa Ďuro hlúpy.
       „Nič nemusel hovoriť! Matka sa na decko len pozrie a vidí, že sa mu stala krivda! Tak prečo drichmeš? Zasa budeš chcieť odísť dakde na celú noc?“
       „Mama, veď čo ste taká. Len tu pôjdem, na stred kríža s ostatnými. Veď keď ma už vzali k parobkom, tak s nimi môžem podiškurovať, nie? Čo by som doma robil? Zajtra je nedeľa, ale aj keby nebola...“
       „Parobok, hej, parobok. Taký, čo keď má nanosiť vodu, tak sa bude radšej skrývať!“ pokračovala mama rozohnená, možno i bez zjavnej príčiny, lebo toto ju až tak rozčertiť nemohlo. Teraz to však bolo jedno.
       Janko ďalej sedel so spustenou hlávkou a pozeral na zem ako vždy, keď sa strhol krik. Ďuro pomaly zložil jedno plné vedro na stolček ku kredencu a druhé len tak na zem pod okno. Potom sa postavil, mokré ruky vyšúchal do nohavíc a čakal, kým mama skončí. Dobre vedel, že ak by sa ozval, jej zlosť by nemala konca. Až keď konečne prestala, povedal ticho a celkom pokojne: „Neklial som. Len som už zaspával, tak preto som bol mrzutý, keď prišiel. A tam na strede kríža, to len porozprávame čo a ako, veď kde inde by sme mali. Tak prečo by som nešiel...“
       „Prečo?“ ostala mama zaskočená synovým zhovievavým tónom. Sadla si na lavicu vedľa Janka, na stôl položila misu s múkou a priliala do nej hrnček vody. Potom do toho zaborila prsty a začala pomaly miešať, miesiť. Zhrbila sa, ako mala vo zvyku, a teraz pozerala viac do misy než na Ďura. Už nebola taká ostrá, i keď z jej reči bolo cítiť výčitky.
       „Ani sa nepamätám, kedy zmizol sneh. Pomaly bude žatva, ale ty si ešte na dom nevyliezol. Nepozrel si strechu, čo a ako je so slamou a či dačo netreba opraviť. Kedy pôjdeš? Až keď nám začne zatekať do kuchyne? Aj plot sa nám nahýna, a ty zasa nič. Kým stojí, tak netreba? Veď len vyjdi na dvor a pozri. No, ako to vyzerá? A nielen to, veľa iných vecí iba čaká a čaká. A načo? Kým sa ti otec vráti z Ameriky? Veď vieš, čo si mu sľúbil, nie? Že sa postaráš.“
       Ďuro stál a mlčal. Spomienka na sľub ho zaväzovala. V chyži zavládlo ticho. Akési zvláštne ticho, v ktorom sa rozochvela citlivá struna. Deti mysleli na otca, a mama... Mama? Ktohovie, či to chcela naschvál takto, aby dosiahla svoje. A zdalo sa, že áno; otec bol iba zámienka, lebo odrazu stočila reč inam, tam kam chcela od počiatku.
       „Bojím sa. Ženy toho dosť nahovoria, a teraz, už skoro polrok čo sme chodili na priadky, len myslím na to, že nie je dobre túlať sa vonku po nociach.“
       „Lebo?“ prezvedal Ďuro, keď znova na chvíľku stíchla a prisadol si k nej.
       „Vieš, ten cintorín. Roky pri ňom žijeme, tu sme sa zbudovali, ale že sa tam dejú čudné veci.“
       „Duchovia?“ znepokojnel Janko a mama ho chcela pohladiť po hlave, ale si uvedomila, že má ruku od cesta.
       „Ja presne ani neviem, aj také som počula. Ale ženy vravia, že uprostred noci sa zjavuje pred cintorínskou bránou pes, a koho vraj uvidí, ten mu neunikne.“
       „Mama, a už niekoho chytil? Aj keby tam dajaký pes bol, čo by mi urobil?“ snažil sa Ďuro všetko zľahčiť. Dokonca pľasol rukami, akoby na znak toho, že o niečom takom sa ani nemá význam rozprávať, ale mama neprestala.
       „Asi to nebude normálny pes. Určite prízrak! Možno zlo, bytosť z pekiel, čo len vzala na seba psiu podobu. A ktovie prečo? Veď ak by bolo všetko v poriadku, tak by sa tam nezjavoval! Tak Ďurko,“ a tu ho oslovila nežne, ako už dlho nie, „len ty sa radšej netúlaj a v noci spi doma. Nikto nevie, čo by sa mohlo stať.“
       „Mama, to naozaj?“ vyplašil sa Janko, až naprázdno prehltol a zdalo sa, akoby sa mu oči strachom zväčšili.
       V dome pri sliepkovskom cintoríne opäť zavládlo ticho. Malého Janka nikto neupokojil. Ďuro to považoval za hlúposť, babské povedačky a nemal v úmysle tomu pripisovať žiadnu pozornosť. Mama mlčala pretože nevedela, čo v taký čas povedať. Zľahčovať vlastné slová? Nie, to nemala v povahe. Tak sa Janko len nepokojne zavrtel, zatiaľ čo sa Ďuro postavil, že teda dobre, už ide na tú strechu, pozrie aj na plot a ostatné sa uvidí.

       Večer, keď padol prvý súmrak a začal hltať slnečné lúče žltočerveného kotúča klesajúceho za obzor, Ďuro vyšiel na ulicu. Mama mlčala, myslela si svoje a nechcela znova začínať, ale Janko pozeral zmätene za bratom cez oblok. Vráti sa? Veď ten pes... Jeho detskú dušu ovládol strach. Nie však Ďurovu, ten len zrýchlil, tešil sa na kamarátov. Na parobkov, väčšinou starších, čo ešte vlani naň pozerali ako na decko. Ale už na jar, i keď si na prijímaní do stavu vytrpel zopár rán opaskom na zadok, stal sa im seberovným. Šiel priamo na stred kríža, teda na križovatku dvoch ulíc. Vlastne jediných dvoch ulíc, čo tvorili celú dedinu. Preto ten názov, lebo človeku i keď nemôže lietať, musí byť jasné, že zhora každý vták vidí cesty ako kríž.
       Nedialo sa nič svetoborné. Žiadne reči, čo by mali zmeniť svet, alebo aspoň dedinu. To sa len šesť mládencov stále rozprávalo o dievčatách, o tom, ktorý otec, z tých čo odišli za robotou, poslal list z Ameriky, a potom zasa o dievčatách. Ďuro si tieto chvíle vychutnával viac ako iní, lebo ostal vždy až do konca. Aj keď už tma zhustla a traja z rečníkov sa pobrali domov, on ešte stál s Michalom a Adamom.
       „Mama dnes hovorili, že sa nám na cintoríne zjavuje nejaký pes. Že stráži bránu. Počuli ste o tom?“ prehodil odrazu, keď už nevedel akú tému začať. Jeho slová, čo i vypovedané s úsmevom, však odrazu celkom zmenili atmosféru. Michal, najvyšší i najstarší spomedzi nich, očividne znepokojnel a zamrvil sa. Aj Adam, čo dnes rozprával zo všetkých najviac, naraz stratil slová a čakal, kto sa ako zatvári. Akoby naschvál sa v tej chvíli zodvihol vietor, i keď doposiaľ vzduch visel bez pohybu a Ďuro, vidiac prekvapených kamarátov, sa nevdojak striasol.
       „Počul som, ale nevidel. Ale neradno hada dráždiť bosou nohou, ako sa hovorí. Ani ho nepôjdem hľadať,“ pokrútil Michal hlavou a silne zovrel pery.
       „Hádam tomu neveríš?“ pokúsil sa Ďuro o úsmev, i keď taký rozpačitý.
       „Keď niečomu nerozumieš, niet nič ľahšieho, než sa z toho vysmievať. Ak sa naozaj zjavuje, tak to musí mať i príčinu. Neviem, ale ešte dedo mi hovorili, ako to bolo. Stalo sa to tesne po tom, ako pán gróf Andráši dal dedinu zo starého miesta presťahovať sem. Vraj ju na starom mieste stále zatápala voda. A ešte postavili len prvé domy, ani nebol poriadny cintorín, keď prišla jar a veľké prekvapenie. Laborec rozmŕzal, chlapi išli k rieke, lebo sa kryhy vzpriečili a mohol by sa zasa vyliať. Sekali do ľadu, palicami ho posúvali, nech odpláva, keď v jednej kryhe našli zamrznutých dvoch mužov. Nepoznali ich, nevedeli odkiaľ sú, ani ako dlho boli v rieke. Richtár poslal správu, určite to vo všetkých dedinách vybubnovali, ale neozval sa nikto. Vieš si to predstaviť, že sa stratí človek a nikomu nechýba? A tu sa našli hneď dvaja takí. Pochovali ich na cintoríne. Ja teda neviem ako to ide spolu, len mám také nejaké tušenie, či to nesúvisí s tým psom,“ vykladal Michal, pričom sa neustále pozeral okolo seba, akoby chcel zistiť, či ho v tej chvíli niekto nepozoruje.
       Ďurovi to skoro vyrazilo dych. Hej, jeho otec, keby tu teraz bol, by sa určite rozrehotal a pľasol si po čele. On mu bol vždy príkladom, ale teraz, keď odišiel za oceán, naozaj zneistel. Takže Michal tomu verí? A Adam? Hneď naň pozrel tak výrazne, až to zaznelo ako výzva, nech rozpráva.
       „Možno by sme o tom ani nemali... Teda tu a tak... Aj o bosorkách sa vraví, že ich už len rečami môžeš privolať. Ja idem na iný koniec, ale ty, Ďuro, musíš ku cintorínu,“ habkal Adam, vážil slová, vyzeral, že nad všetkým poriadne premýšľa, čo inak nemal vo zvyku.
       „Stalo sa už na cintoríne niekomu niečo?“ pokúsil sa Ďuro o posledný odpor.
       Michal zhlboka nasal nosom, potom akoby na chvíľku zastavil dych, možno rozmýšľal, či má vôbec začať, ale nakoniec sa rozhovoril.
       „Viete, kde je Hliboka draha? Tam, ako sa ide z Budkoviec na Hatalov. Presne na krížnych cestách stoja oproti sebe dva cintoríny. Jeden našej viery, druhý židovský. No a cez Hliboku drahu sa raz v noci vracal môj otec s vozom a koňmi. Bol tam robiť, už ani neviem čo, isto dačo voziť, ale vracal sa s prázdnym rebrinákom. A ako došiel na krížne cesty, presne medzi cintorínmi kone zastali. Otec najskôr skúšal s opratami, poháňal ich, aj pokričal, ale kone nič. Potom vzal bič, aj keď ho inak nikdy neberie. Švihol po jednom, po druhom zadku, ale kone sa radšej nechali šľahať, než aby sa pohli. Otec musel zísť dole, ulapiť oje a ťahať nielen voz, ale aj kone. Ale tie i tak stáli. Hádam polhodinu sa takto mordoval, nikdy predtým sa mu nič také nestalo. Však máme dobré kone, nie? Naveľa, naveľa, nakoniec sa pohli, ale skôr len kráčali, než by ťahali. To sa otec silil, sám potiahol, až kým pomedzi tie cintoríny neprešli. A tu sa naraz kone pohli, dokonca že pridali do kroku, takže musel za nimi znova kričať, aby stihol vyliezť na voz. Až potom išli dobre.“
       „A bolo tam niečo?“ prežehnal sa Adam, ktorého hlas už jasne dával najavo, že sa jeho neistota mení v strach.
       „Čo mohol vidieť, keď bola tma? Ale otec hovoril, že veľakrát to, čomu sa človek cez deň smeje, ho v noci vyľaká na smrť!“ dodal Michal a potom si nervózne pošúchal nos.
       Reč ustala. Ďuro, čo myslel, že si budú robiť zábavu z poverčivých žien, pozeral na Michala. I keď už obaja boli parobci, mal pred ním rešpekt. Jeho varovanie zavážilo viac, než bol schopný priznať. Adam ho tak nezaujímal, tomu sa cítil rovný, ale ten Michal... Vysoký a vždy rovný ako svieca, ale teraz sa zdalo, akoby sa hrbil.
       „No, hádam pôjdem. Tak sme sa nejako zamotali, už sa asi nezasmejeme. Ale čudné, že kam nás to dnes donieslo. Teda myslím, že o čom sme začali. Hádam by to bolo lepšie aj nikde nespomínať,“ navrhol Adam a obaja chlapci ticho súhlasili.
       „Michal, ideš aj ty?“ spýtal sa, či navrhol Adam. Michal len mlčky prikývol a bez pozdravu sa obaja pustili dolu ulicou.

       Uprostred kríža ciest Ďuro osamel. Mal by sa pobrať domov, ľahnúť na slamu v stodole a pokojne sa nechať uniesť driemotami do hlbokého spánku, ale on nešiel nikam. Len stál a rozmýšľal. Očami prebehol po čiernych siluetách chalúp, pozrel i za seba na horný koniec cesty, ktorý sa strácal v tme. Obloha bola skôr zamračená ako jasná, to isto ten vietor, ktorý nikto nečakal, nahnal oblaky. Striasol sa. Až teraz si uvedomil, že mu je i trochu zima. Bosé nohy si pošúchal jednu o druhú. Kamarátov už pohltila tma, nebolo prečo ďalej vyčkávať, tak sa pohol aj on. Domov, hneď tam k cintorínu.
       Najskôr to zaznelo, ako keď praskne konár. Nie silno, hlasito, ale bolo to predsa počuť. Možno ako suchá vetvička pod niečou nohou. Ďuro zastal a nastražil uši. Ticho, takmer bez dychu počúval, ale už sa neozvalo nič. Opäť vykročil, teraz však o niečo rýchlejšie. Hlavou neustále otáčal na všetky strany, ale zdalo sa mu, že ho to spomaľuje, tak sa už díval len rovno pred seba a opäť zrýchlil. Zasa! Áno, počul to jasne, a to nielen za chôdze, ale i keď opäť zastal. Praskol ďalší konárik a ozval sa šuchot, azda kroky. Rozbehol sa. Nehľadel naokolo, netúžil, nechcel vidieť vôbec nič. Len rýchlo domov! Čo si to navrával, z čoho sa chcel vysmievať? Veď možno práve tu a teraz ho kdesi obchádzajú sily temnoty a jemu ide o život! Presne tak to cítil, vnímal i prijal. Už ostávalo len niekoľko krokov, vráta do domu boli skoro na dosah. Hneď vedľa dvora sa vynímali siluety krížov na hroboch, keď opäť zastal. Z bránky cintorína naprostred cesty vyšiel pes! Tma, čoby aká hustá, nemala takú čiernu farbu ako zviera, ktoré stojac oproti nemu naň uprene hľadelo. Amen, koniec. Takto končí ľudský život? Čo teraz? Kričať? Čo zmôže hlas zúfalca proti démonovi z podsvetia?!
       Ďurovi sa stiahlo hrdlo a triasol sa ako v súdny deň. Pes, chvíľku naň hľadiac, sa pohol dopredu. Ďuro by sa ešte mohol rozbehnúť, dôjsť k domu skôr ako to zviera, ale nohy ho neposlúchli. Namiesto toho kľakol na zem, zohol sa, až takmer ležal a temeno hlavy si prekryl skríženými rukami. Privrel viečka a okolitý svet akoby zmizol. Aspoň ho nevidel, ale jasne cítil. Najskôr šuchot psích nôh a potom dych. To cintorínsky prízrak podišiel priamo k nemu a dýchal mu rovno na krk. Určite sa zahryzne, tesákmi pretrhne tepny, aby krv striekala a skôr ako mu vezme dušu, utrápi jeho telo v krutých bolestiach! Nie, Ďuro inú možnosť nepripúšťal. Zviera stálo ďalej, ba dokonca sa mu podivne chladným čumákom dotklo jeho temena. Ďurove srdce bilo ako zvon, možno na poplach, možno umieračik. V hlave sa mu vynárali obrazy života, čo voňali výčitkami. Videl sa ako chlapec, keď chytal vtáčikov na lep. Tiež ako zbil Joža, suseda, len preto, že bol mladší a vedel, že ho premôže. Vnútorným hlasom počul, ako malý Jožo plače, nech ho už nebije, ale on neprestával. Zdalo sa mu, že teraz pri spomienke na svoje hriechy cíti Jožovu bolesť. A potom sa mu vynoril obraz Janka, mladšieho brata. Nikdy sa s ním nehral a nemal preň pekného slova. Ľutoval to, v tejto chvíli, skrčený pred zverom z pekiel, s výčitkami prežíval krivdy, ktoré sám kedy napáchal. Spomenul si aj na popoludnie, ako sa schovával pred matkou, keď chcela, aby jej pomohol s vecami, čo inak robil otec. Už nikdy to nenapraví, nedostane šancu, žiadne zlo, čo kedy vypustil do sveta, nebude môcť vziať späť.
       Pes, aspoň podľa toho, ako to počul a cítil, sa opäť postavil priamo pred neho. Nie, Ďuro nesmie zomrieť ako zbabelec. Robil skutky, za ktoré mu hanba, jasne to v tejto chvíli vedel, ale zbabelý nebol nikdy. Keď opustiť svet, tak so vztýčenou hlavou! Už aj povoľoval ruky, že sa vzoprie pekelnej beštii, keď ucítil, ako mu olízala čelo. Otvoril viečka a zdvihol zrak.
       „Bobina?“ ozval sa ticho, roztrasený sa zdráhal uveriť, aká je pravda. „Bobina?“ zopakoval a videl pred sebou psa, ako natešene vrtí chvostom, ba i celým zadkom od radosti, že nie je sám.
       „Si to ty? Si to ozaj ty?“ pokúšal sa Ďuro postaviť, zatiaľ čo zviera vyskočilo a oprelo sa prednými labkami o jeho stehno. Ďuro ho chytil okolo krku a poriadne pritúlil.
       „Moja pekná, moja... Čo ty vonku, čo nie si doma?“ hladkal ju, radoval sa ako v deň znovuzrodenia, pretože to nebol žiaden duch, ale ona – susedova sučka Bobina. Veľká, čierna, s dušou šteňaťa, azda najväčšia kamarátka brata Janka a miláčik i z jeho detských rokov. Tešila sa, hľadela naň iskrivými očami a smiala sa. Vraví sa, že psy sa nesmejú, ale jej pootvorená papuľka s vyplazeným jazykom jasne ukázali presný opak. Kdeže démon, strážca cintorína, či vyslanec pekiel... Bobina – pes sliepkovský!









* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 5169