login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Srdce na Zemplíne

@ :: Poviedky ::     Mar 23 2007, 04:25 (UTC+0)

Umelecké kovanie na drevenej zvonici v Krásnovciach

Miesto: Krásnovce
Čas: 1939
Autor: Soňa Jakešová

       Túžobne očakávaná jar konečne rozprestrela svoje krídla nad celým krajom. Zmeny bolo možné badať i v dedine. Marcové slnko bolo síce ešte zubaté, ale jeho lúče už vyťahovali zo zeme vlahu a vtláčali ju do pukov na konároch stromoch. Starý učiteľ Kučinský váhavo prešľapoval pred svojimi žiakmi. Stál v triede s rukami založenými za chrbtom a pohľadom pomaly prechádzal po tvárach detí. Vo vzduchu viselo napätie, čo žiakov prinútilo zmĺknuť. Spýtavo hľadeli na učiteľa, no ten strnulé ticho prerušil až po chvíli. Odkašľal si a hlas sa mu zachvel, keď prehovoril.
       „Milí žiaci,“ začal, no začatú vetu nedokončil. Naprázdno preglgol, okuliare si ukazovákom posunul hlbšie ku koreňu nosa. Deťom sa zdalo, že sa mu v očiach zaleskli slzy. Kučinský sa náhle k triede obrátil chrbtom. Podišiel k otvorenému oknu a zhlboka sa nadýchol sviežeho vzduchu. Zahľadel sa na stromy pri škole a na strechy najbližších domov, akoby si ten pohľad vrýval do pamäte. Potom sa otočil naspäť tvárou do triedy a opretý o okenný rám pokračoval:
       „Nadišiel čas, aby sme sa rozlúčili. O niekoľko dní k vám prídu noví slovenskí učitelia. Určite si vás obľúbia tak, ako my a naučia vás veľa zaujímavých vecí.“
       „Pán učiteľ a to ako? Prečo chcete odísť, však my vás máme radi!“ ozvala sa Maňa.
       „S tým sa už nedá nič robiť. Všetci Česi, aj učitelia, musia zo Slovenska odísť. Boli sme tu s vami radi.“
       „Odíde aj pani učiteľka Jitka?“
       „Áno, aj ona.“
       „Ale prečo?“ nechápali žiaci.
       „Poviem vám to takto - Československo bolo našou spoločnou vlasťou. Žili sme tu spolu Česi a Slováci ako dvaja bratia v jednom dome. Lenže aj medzi súrodencami sa stáva, že sa nevedia dohodnúť. Slovensko je ten brat, ktorý si chce postaviť svoj vlastný dom. V ňom teraz my Česi nemáme miesto.“
       „My si vás nedáme!“ deti sa začali prekrikovať. Každé chcelo niečo povedať.
       „Napíšeme pánu Tisovi!“ osvietilo Maňu.
       Učiteľ sa usmial detskej prostote.
       „Ani to nepomôže, Maňka,“ odovzdane kývol rukou.

       Jitka Chmelářová prišla do Krásnoviec z Ostravy. Kučinskému priniesla úľavu, pretože prebrala časť jeho povinností v triede so stovkou šarvancov. Jeho žena Markéta našla v Jitke priateľku, po ktorej tak dlho túžila. Obe ženy si boli blízke aj preto, lebo boli Češky, ktoré osud zavial do tejto šírej zemplínskej roviny. Novú pani učiteľku milovali aj jej žiaci. Bola k nim milá a láskavá. Deti vedela zaujať pútavými historkami a svojim zmyslom pre humor. Navyše – nielen malým chlapcom sa páčili jej zlatisté vlasy voľne padajúce na útle plecia a žiarivé modré oči. Pre pochvalu pani učiteľky boli neraz ochotní aj častejšie otvárať učebnice. Dievčatám sa pozdávalo, že Jitka vždy vchádzala do triedy pekne upravená, v moderných šatách a kostýmoch, ktoré zvýrazňovali jej štíhly driek. A ako pekne klopkali jej topánky na nízkom podpätku, keď prechádzala okolo lavíc!
       Nová pani učiteľka nepoznala slovenský pravopis, no žiačikom to vôbec nevadilo. Mali spolu takú dohodu - ona ich naučí prírodopis a nové pesničky, deti jej pomôžu s pravidlami slovenčiny. Jitka sa od začiatku snažila so svojimi žiakmi hovoriť po slovensky, no zakaždým sa jej do viet zaplietli nejaké české výrazy.
       „Jožko, čo máš dnes na svačinu?“ opýtala sa žiačika, ktorému sa líca nadúvali ako hlodavcovi, keď s chuťou odhrýzal priveľké sústa.
       „Chľib so šmaľcom a cibuľu. Fajný je, okoštujce,“ natiahol k nej ruku.
       „To je po zemplínsky, ty tĺk. Po slovensky sa povie chlieb s masťou a cibuľou,“ zamiešala sa do rozhovoru malá Maňa.
       „Ach, a po našom je to chleba se sádlem a cibulí,“ zasmiala sa Jitka. „A cibula, deti, se píše s háčkem na „l“?“ vyzvedala ďalej.

       Nová učiteľka vyvolávala rozruch aj medzi mládencami. Obzerali si ju nápadne a s obdivom.
       „Môcť sa tak s ňou niekde ukázať!“ snívali najodvážnejší. Hoci by z toho napokon aj nič nevzišlo, aspoň ostatné dievky by si takého mládenca viac všímali. Šepkali by si: „Aha, hentoho chcela tá krásavica. Ten isto stojí za hriech!“ Dievčatá by pred ním zvodne vlnili bokmi, pohadzovali vlasmi, hľadeli vábivo prižmúrenými očami a cerili zúbky.
       Jitka na pozdravy mládencov odpovedala s úsmevom, no nikdy sa nepristavila. Mala na to dôvod. Do jej snov sa vkrádal jediný - urastený tmavovlasý Ján s plnými perami a peknými súmernými črtami. Syn bohatého gazdu jej od počiatku prichodil iný ako ostatní mládenci. Nenadbiehal jej, neskúšal lacné triky. Nosil sa vzpriamene a hrdo. Vyžaroval sebavedomie a vľúdnosť zároveň. Vždy keď sa míňali, pozdravil ju s ľahkým náznakom úctivého úklonu a pokračoval vo svojej ceste. Jitka sa pristihla, že by sa za ním najradšej obrátila, no vždy sa ovládla.
       Spočiatku sa stretávali náhodne – v dedine, na poli, keď bola na výlete so žiakmi. Vždy, keď uzrela Jána, sa jej rozbúchalo srdce.
       Milovala aj večerné prechádzky. Vyšla za dedinu, aby naplno vnímala zvláštne čaro zhasínajúceho dňa a magickú chvíľu tesne pred zotmením. Nasávala silu zeme a pokoj. Tešila sa z chladivého vánku, ktorý jej hladil plecia. Ruch na poliach ustal, ľudia sa už vrátili domov. Jitka sa zohla k mokrej tráve a dlaňami hladila orosené steblá. Prstami zachytávala ich sviežu vlhkosť. Jej myseľ bola pokojná, opantaná iba ódami trilkujúcich vtákov.
       Odrazu ju premkol zvláštny pocit. Srdce sa jej roztancovalo radosťou. Bola v tom slasť, blaženosť, blízkosť niekoho veľmi milého. Vzpriamila sa. Uzrela postavu v bielej halene. Ján! Až zatajila dych a stála ako prikovaná. Čakala, kým mládenec príde bližšie. Zdalo sa jej, že nejde len tak, ale zámerne kráča priamo k nej. Nemýlila sa. Ján zastal tesne, ba možno až priveľmi blízko a zahľadel sa jej do očí. Z čela jej jemne odhrnul uvoľnený pramienok svetlých vlasov. Obaja cítili, že netreba slov. Akoby sa poznali roky. Nebránila sa, keď si ju potom privinul. Jeho bozk bola v tej chvíli najprirodzenejšia vec na svete.

       „Jituška, ako si nám len rozkvitla,“ usmievala sa Markéta Kučinská. V očiach mala šibalské iskričky, pretože dobre vedela, kto vstúpil do života jej priateľky. Jitka, práve tak ako všetky zamilované ženy, dookola ospevovala svojho Janíčka. Dnes sa mladí po prvýkrát chystali spolu na tancovačku. Prvé hviezdy už blikotali na oblohe. Jitka každú chvíľu nedočkavo odbiehala k oknu, odhŕňala záves a pátravo hľadela na ulicu.
       „Ešte neprišiel,“ zakaždým vzdychla posmutneným hlasom, hoci dobre vedela, že ešte nenastal čas dohodnutého stretnutia.
       Markéta sedela za stolom a prišívala gombík na mužovu košeľu. Keby Jitka bola jej dcéra, napomenula by ju, aby bola trpezlivejšia. Povedať to priateľke jej prichodilo nemiestne. Preto sa na Jitku zakaždým iba chápavo usmiala.
       „Som zvedavá, ako tu tancujú ten treščak. Ja viem iba polku a valčík. Ako zvládnem ten divoký čardáš, to veru netuším,“ obávala sa Jitka.
       „Neboj sa. Rytmus máš, nohami prepletať vieš a v ostatnom ťa milý povedie,“ upokojovala ju Markéta.
       Bol teplý letný večer. Jitka mala oblečené ľahké šaty z kvetovanej látky. Tvár si skrášlila iba jemným rúžom, nos si poprášila troškou púdru. Keď si na ruky naťahovala biele čipkované rukavičky, Markéta ju jemne zahriakla:
       „Toto si nechaj doma. Tu dievčatá rukavičky nenosia.“
       Jitka poslúchla, no pre istotu si pavučinkové rukavice šuchla do kabelky. Vtom sa ozvalo zaklopanie.
       „To je Ján!“ radostne zvýskla Jitka. Rýchlo si prečesala vlasy zvlnené natáčkami a vybehla na ulicu.

       Keď Jitka s Jánom vošli do tanečnej miestnosti, medzi ľuďmi zašumelo. Všetky pohľady sa zvedavo upreli na prichádzajúci pár. Mládenci neskrývali závisť.
       „Taká fajnovka a hľa, s kým sa teraz vedie!“ cedili medzi zubami.
       Miesta za stolmi sa rýchlo pozapĺňali. Aj drevené lavice okolo stien, na ktoré si sadali mamy a babky. Tieto ženičky neprišli tancovať, ale kochať sa svojimi dcérami. Zvedavo naťahovali krky aby videli s kým sa tá ich dievka práve rozpráva a ktorý mládenec ju vykrúca.
       Do miestnosti vošla početnejšia skupina starších žien. Lavice už boli plné, nuž zastali a obzerali sa, kde by ešte mohli rozložiť svoje nariasené sukniská.
       „Prišli panie inžinierky. Mládenci, pomknime sa!“ zvolal nejaký figliar ukazujúc na tetky. Tie sa za pobaveného smiechu ostatných rýchlo vteperili na lavicu, lakťami otĺkajúc okolo sediacich.
       „Hľa, ako sa naše dievky vynímajú popri tamtej bleduli,“ zašepkala jedna z nich a ukázala na Jitku. Mala pravdu. Krásnovské dievčatá boli ako karkulky. Líca im horeli červeňou, lebo si ich pred zábavou zafarbili krepovým papierom. Nemali šminky, preto sa skrášlili tak, že vlhkou handričkou najskôr pošúchali červený papier a potom tvár.
       Muzikanti konečne spustili. Mládež povyskakovala na rovné nohy a začala krepčiť. Jitka hľadela s úžasom. Dievčatá sa tak krútili, až im nariasené sukne vyleteli nad pás. Stehná im zakrývali iba biele spodničky. Tempo sa stupňovalo a spoteným dievkam stekali po lícach sýto červené cícerky. Aj parobci tancovali odušu a tetky, prilepené na laviciach, ťapkali do rytmu rukami, pospevovali a spokojne kyvkali hlavami.
       „Toto ja nezvládnem,“ vzdychla Jitka, keď ju Ján volal tancovať.
       „Neboj sa, začneme pomaly,“ dodával jej odvahu.
       Jitka spočiatku tancovala váhavo, no neskôr sa už vrtela, akoby zábavy vymetala každý týždeň.

       Život plynul pokojne, kým Jitka, tak ako ostatní Česi na Slovensku, nedostala výzvu, aby balila kufre a vrátila sa do Čiech. S Jánom sa o politike veľmi nerozprávali. To bola téma, ktorej sa náročky vyhýbali, lebo ich názory sa v tomto rôznili. Jitka nedokázala pochopiť, prečo Ján tak obraňuje Slovenský štát.
       „Či nevidíš, aké utrpenie to prináša? Prečo musia všetci Česi odísť? Učitelia aj úradníci. Žijú tu roky, majú domov, priateľov. Poctivo pracujú, vzdelávajú slovenské deti a teraz ich vyháňajú ako zlodejov!“
       „Ty to nechápeš, Jitka,“ oponoval Ján. Konečne môžeme na Slovensku rozhodovať o svojich veciach sami.“
       „A čo bude s nami dvoma?“ vyslovila otázku, ktorá ju trápila najviac zo všetkého.
       „Neviem.“
       „Hanbíš sa, že som Češka? Dobre viem, ako sa teraz na nás pozerajú. Striehnu na nás tí hlinkovi gardisti a politici proti nám štvú ľudí.“
       Jitka sa triasla pod návalom emócii. Ján navonok zostával chladný. Nechcel pred ňou pripustiť, že to čo ju trápi, nedá spávať ani jemu. Vedel, že ak bude treba, pôjde k dobrovoľníkom a bude brániť Slovenský štát. Či sa to Jitke páči, alebo nie. Veď z juhu si už na neho brúsili zuby Maďari.
       „Nechcem byť bez teba,“ zašepkal a chcel si ju privinúť.
       „Asi si budeš musieť zvykať!“ Jitka sa mu vyšmykla a nechala Jána samého.

       Bola noc, keď na bránu Kučinského domu ktosi zabúchal. Učiteľ váhal, či má otvoriť. Zvuk sa naliehavo opakoval. Po chvíli podišiel k oknu, odhrnul záclonu a krátkozrakými očami žmúril na ulicu. Postava muža mu bola povedomá.
       Veď je to Jitkin Ján! - svitlo mu. Podišiel k dverám a váhavo ich otvoril. Spýtavo hľadel na mladého muža, čo pred ním stál už v uniforme.
       „Môžem hovoriť s Jitkou?“ žiadal naliehavo.
       „Už spí.“
       „Prosím vás, nechajte jej odkaz. Musím hneď odísť. No iba na niekoľko dní. Keď sa vrátim, vezmem si ju za ženu. Chcem, aby zostala so mnou. Povedzte jej to.“
       „Dobre,“ váhavo prisľúbil učiteľ.
       Ján uprel pohľad na tmavý oblok Jitkinej izby a potom rázne vykročil do noci.
       Na Kučinského padla ťažoba. Bol Jitke ako otec a chcel ju ochrániť pred ťažkosťami. Čo bude pre ňu lepšie? Keď sa vráti do Čiech a na Jána zabudne? Alebo nájde šťastie, ak s ním zostane? Tušil, že zostať môže byť ťažšie. Jitka a aj Ján by isto mali problémy. Keby žil s Češkou, to by niektorí mohli brať ako zradu. Obaja by boli odstrčení ako čierne ovce. Čo ak by sa našli takí, ktorí by im chceli ublížiť? Kto vie, čo sa v tejto nepokojnej krajine ešte zomelie - hútal učiteľ. Rozhodol sa, že odkaz Jitke odovzdá hneď pri raňajkách. Nech sama rozhodne o svojom šťastí.

       Jitka sa zobudila veľmi zavčasu s boľavou hlavou a opuchnutými viečkami. V noci sa strhávala, dusila ju ťažoba na duši a potom usedavý plač, ktorý tlmila vankúšom. Iba chvíľami upadala do krátkeho, nepokojného spánku. Ešte nikdy sa s Jánom nepovadili. Iba včera. Veľmi ju trápilo, že sa tak hlúpo rozišli.
       „Nemusela som byť taká prchká,“ vyčítala si. „Mali by sme si to vyjasniť. Čím skôr, tým lepšie. Začnem deň zmierením, nebudem čakať do večera!“ rozhodla sa a pocítila pri tom úľavu.
       Jitka si rýchlo opláchla tvár v lavóre so studenou vodou, obliekla sa, cez plecia prehodila hrubý pletený sveter. V celom dome bolo ticho. Keď vyšla na ulicu, striaslo ju. Marcové ráno bolo chladné. Pod stromami na tráve sa ešte belela srieň. Jitka kráčala rýchlym krokom po prázdnej ulici. Náhlila sa k Jánovmu domu. Od chladu sa chúlila do svetra, ruky tisla tesne k telu, aby sa zohriala. Konečne zabúchala na vráta. Pes za plotom sa nahlas rozbrechal. Nečakala dlho, keď sa brána so škripotom otvorila. Oproti Jitke stála rozospatá Jánova sestra. Začudovane hľadela na nečakanú návštevu.
       „Dobré ráno. Zavoláš, prosím ťa, Jána?“
       „Ale on tu nie je. Ty to nevieš?“
       „Čo mám vedieť?“ Jitka sa roztriasla. „Stalo sa niečo zlé? Ublížil si?“ zmocnila sa jej nedobrá predtucha.
       „Ján včera nastúpil do armády. Ako dobrovoľník.“
       „Nenechal mi odkaz?“
       „Nie.“
       „Ale...“ Jitka nedopovedala. Ruky jej bezmocne klesli. Chvíľu stála ako skamenená a nechápavo hľadela do tváre Jánovej sestry. Dúfala, že sa od nej dozvie niečo viac, no žiadne ďalšie slová neprichádzali. Jitka precitla. Bez slova sa otočila a pomaly vykročila. Nedbala, že Jánova sestra na ňu hľadí začudovaným pohľadom, v ktorom sa skrýva toľko otáznikov. Len kráčala ako vo sne. Akoby ju k domovu niesli cudzie nohy. Dušu jej kvárila veľká bolesť. Jánovi nebola hodna ani toľko, aby sa s ňou rozlúčil! Verila mu, ľúbila ho najviac na svete a on odišiel a nenechal jej ani odkaz!
       Ako v zlom sne sa vrátila domov, všetci ešte spokojne spali. Jitka tíško prekĺzla do svojej izby. Svet jej pripadal pustý a život bez zmyslu. Cítila bolesť, bezmocnosť a strašnú potupu zároveň. Vyzliekla si sveter a ako podťatá sa zvalila na posteľ. Zachvátil ju plač, triasla sa pod ťažobou dusivého utrpenia. Chcela kričať, nahlas ako zranené zviera, ktorému niet pomoci. Až v tejto chvíli pochopila, že najstrašnejšou trýzňou akú poznala, je bolesť zlomeného srdca. Zaborila tvár do vankúša, aby udusila vzlyky.
       Nechce sa mi žiť. Skončím s tou ťarchou... Hneď... - preblesklo jej hlavou. Ako zbavená mysle sa upla na šialené riešenie. Úľavu, pokoj – to si želala zo všetkého najviac. Vstala. Trasúcou sa rukou vybrala zo zásuvky škatuľku s liekmi. Vysypala si ich do dlane. Tabletky hltala náhlivo a zapíjala ich rýchlymi dúškami vody. Hrdlo jej zvieralo od horkej chuti, no nedbala a pokračovala až kým nepocítila útlm. Bolo jej zle, ale teraz už viac na tele, ako na duši. Ľahla si a nechala sa pohltiť čiernou hlbočinou.

       „Jitka, Jituška, otvor,“ klopala netrpezlivo na drevené dvere Markéta Kučinská. Mladá podnájomníčka sa neozývala. Zabúchala teda ešte nástojčivejšie. Z izby sa neozval ani hlások.
       Čudné - pomyslela si Markéta. Bola zvyknutá, že Jitka jej vždy odpovedá a hneď otvára dvere s milým úsmevom. Ale veď musí byť doma! Ruky si oprela o široké boky a neveriacky potriasala hlavou s tmavými kaderami. Bola si istá, že Jitku nepočula chodiť po izbe, ani schádzať po schodoch. Nezachytila náhlivé klopkanie jej podpätkov, ktoré sa ozývalo každé ráno, keď sa chystala do krasnovskej školy k svojim žiakom.
       Markéta pritisla ucho na dvere a načúvala. V izbe bolo ticho. Stisla kľučku a pomaly poodchýlila dvere. Zvýšeným hlasom zavolala Jitkine meno. Vtom zacítila známu jemnú arómu fialkovej voňavky. Váhavo vošla dnu. Husté závesy na oknách tlmili svetlo dňa do ponurého šera. Pohľad jej skĺzol na posteľ. Na prikrývke z farebnej tkanej látky ležala Jitka oblečená v svetlých kvetovaných šatách.
       „Jitka, vstávaj! Zaspala si,“ ozvala sa šeptom a opatrne rozhrnula závesy. Nechcela narobiť príliš veľký hluk, kým dievčina neprecitne. Zaujalo ju, ako ležala: ruky zložené na bruchu, nohy natiahnuté v strnulej póze. Podišla bližšie.
       „Preboha!“ vykríkla s hrôzou Markéta. Jitka mala na pootvorených ústach penu. Jej tvár bola bledá, takmer priesvitná. Markéta cítila ako sa jej od ľaku rozbúchalo srdce. Rýchlo priskočila k posteli. Nadvihla Jitku a zatriasla ňou. Hlava mladej ženy sa nachýlila k plecu a potom klesla ako handrovej bábike. Markéta v zmätku priložila dlaň na biele čelo. Bolo studené. Prstami stisla Jitkine zápästie. Po chvíľke, ktorá sa jej zdala byť večnosťou, zacítila na bruškách prstov slabučké pnutie. „Žije!“ vydýchla s úľavou. Markéta pustila bezvládnu ruku, ktorá skĺzla vedľa tela a zostala visieť cez okraj postele. Vybehla z izby a s krikom sa rútila po schodoch. Vedela, že pomoc musí priviesť rýchlo. O Jitkinom živote rozhodovali minúty.

       Pred Kučinského domom zastal voz. Obklopili ho všetky deti, ktoré chodili do školy. Z domu vyšiel neznámy starší pán v čiernom elegantnom kabáte a s klobúkom na hlave. V jednej ruke niesol prútený kufor, v druhej veľkú koženú tašku. Hneď za ním zo dverí vyšla Jitka. Bola pochudnutá a bledá. Keď uzrela kŕdeľ svojich žiakov, milo sa usmiala.
       „Tatínku, položte zavazadla, já se musím rozloučit,“ povedala pánovi. Potom prichádzala ku každému žiačikovi, pobozkala ho na obe líca a pohladila po vlasoch. Deťom sa po tvárach kotúľali slzy.
       „Neplačte,“ chlácholila ich Jitka. „Keby som umrela, potom by ste mohli plakať.“
       Jitka podala otcovi ruku a vysadla k nemu na voz. Ten, ktorého túžila ešte naposledy objať, bol v armáde a ona o ňom nemala žiadne správy. Jitka vedela, že tu na Zemplíne navždy necháva kus svojho srdca a dúfala, že čas naozaj zahojí všetky rany.





* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 3724