login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Môj vôl bol inžinier

@ :: Poviedky ::     Apr 14 2005, 07:46 (UTC+0)

Neskoroklasický kostol sv. Anny z r. 1850 v Ťahanovciach. Práve pri ňom sa konali náboženské procesie, ktoré sa spomínajú v poviedke.

Miesto: Ťahanovce
Čas: 50-te roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       "Bože, ó Bože - krv!" - len toľko začula Alžbeta, keď okopávala už poslednú hriadku. O pár metrov ďalej skuvíňala Jolana, suseda, čo sa tiež rozhodla využiť piatkový podvečer na roli. Oboma rukami si obchytila lýtko, z ktorého cícerkom prúdila červená stužka.
       "Pomôžem ti? Rýchlo si to pritlač vreckovkou. Doma si ranu vymy a zasyp žltým práškom," vychŕlila Alžbeta, keď k nej pribehla a stihla si všimnúť, že kosť je celá.
       "Akým práškom?"
       "No, tým žltým, čo dezinfikuje a rýchlo urobí chrastu."
       "Vieš, čo je najlepšie, keď sa sekneš motykou?" - zasyčala Jolana cez zuby, a potom si bez kúska hanby čupla, vyhrnula sukňu a začala močiť do dlaní.

       Alžbete bolo z toho nanič. Vedela presne, čo bude nasledovať. Odkedy chodila do školy v Košiciach, kadečo sa naučila, ale zmeniť čokoľvek v Ťahanovciach bolo nad jej sily. Tak len stála a pozerala, ako si Jolana s plným priehrštím moču maže predkolenie.
       "To pomôže. A teraz pavučinu. Musím zohnať pavučinu a vtlačiť ju do rany," zdvihla Jolana obočie, poobzerala sa vôkol seba, potom sa oprela o motyku, vstala a krívajúc odišla k domu. Alžbeta ostala stáť, zmocnila sa jej zlosť, až ucítila, ako sa jej chveje očné viečko. Nie, v Ťahanovciach bývať neostane. Keď dokončí strednú školu, odíde. Možno. Ešte nebola presne rozhodnutá, ale vedela, že to čo práve videla, je len ďalší dôkaz, ako zaostalo sa tu žije.

       V dome s kuchyňou a jednou izbou, kde bývala s rodičmi, bratom a dvoma sestrami, radšej nevravela nič. Niežeby ich nemala rada, to vôbec, ale obávala sa, či ju pochopia. Veď len pred niekoľkými rokmi, bolo to tesne po vojne, sa močkou musela liečiť aj ona. A keby ju len mazala na ranu. Dedinčania verili, že prevarená kravská hnojovka pomáha proti horúčkam. Keď ochorela, mama jej z maštale priniesla plný hrnček a postavila na pec. Nič odpornejšie dovtedy nepoznala. Ako vrela, celý dom nasiakol nevýslovným smradom. A keď s odporom prehltla posledný glg, bolo jej ešte horšie. Pravda, len chvíľu, pretože potom horúčka naozaj poľavila. Avšak spomienka na to bola pre ňu ponižujúca aj teraz. Dlho nič horšieho nepoznala. No, takmer.
       O pár mesiacov nato došli do školy akési debničky a prípis. Aby už žiadne dieťa nikdy nedostalo krivicu ani inú pliagu, cez prvú prestávku museli všetky triedy nastúpiť do radu. Z fľaše na lyžicu a z lyžice do úst. A znova. Z fľaše na lyžicu a z lyžice do úst. Takto chodili učitelia od jedného žiaka k druhému a každému dávali rybí tuk. Odporné! Áno, zdalo sa jej to odporné. Opäť čosi smradľavé, nechutné, až každého striaslo, ale tu aj lekári vraveli, že je to prospešné. Vraj to tak bolo napísané v tom liste, čo prišiel na školu.

       "Alžbetka, pôjdeš zajtra do baráku?" opýtala sa jej mama, keď večer prikladala do pece a videla, ako si jej dcéra prezerá v skrini nové šaty.
       "No, veď robota bude hotová, tak pôjdem."
       "Nie preto sa pýtam," pokračovala mama, "len či nevieš, čo bude. Divadlo či tance?"
Alžbeta pozrela kamsi k stropu a chvíľku mlčala. Chvíľku, pretože hľadala vhodné slová; mamy sa nijako nechcela dotknúť.
       "Že vraj divadlo. Mal by to tam už visieť oznam," povedala nakoniec, hlas jej akosi kolísal, váhala či k tomu ešte niečo dodať, ale rozmyslela si to.

       Čosi povyše kostola stála dlhá drevená budova, kultúrny dom - inak zvaný barák; miesto, ktoré všetci navštevovali s radosťou. Teda aspoň raz mesačne, pretože vtedy tu vystupovalo ťahanovské ochotnícke divadlo, alebo folklórny súbor, čo zväčša končilo bujarou tancovačkou. Tak to aspoň vnímala väčšina dediny. Alžbeta sa na to však pozerala aj inak. Vždy pred vystúpením prišiel do dediny aj ktosi z mesta. Posielali tu učencov, múdrych ľudí; volali ich osvetári. Učitelia, čo hovorili ako je potrebné posielať deti do školy a potom i na ďalšie štúdiá, hygienici, ktorí radili ako si usporiadať veci na dvore a doma, ale i lekári. Dedinčania ich prednášky brali ako nutné zlo. Vedeli, že ak by si ich nevypočuli, ak by prišli, až keď skončia so svojimi rečami, nemusela by sa im ujsť stolička, alebo miesto na lavici, odkiaľ dobre vidieť na pódium.
       Alžbeta verila, dúfala, že teraz príde doktor. Mohol by. Opýtala by sa ho, či je dobré piť prevarenú hnojovku, močiť si na ranu a strkať do nej pavučinu. Nech povie! Všetci Ťahanovčania už majú možnosť chodiť k svojmu lekárovi. Doktor Mydlík má ambulanciu pri Petrovovom sade, ale ľudia sa k nemu nehrnú. Vraj načo! Že každú chorobu treba buď len vyležať, alebo rozchodiť. Tak nech lekár na prednáške povie, že nastala nová doba. Iná. Nech si to všimnú aj Ťahanovce!

       "Súdružky a súdruhovia!" zahrmel v sobotu podvečer hlas z pódia. Chlapík, viac chudý ako štíhly, ale zato so sebaistým prejavom, čo ihneď upútal pozornosť, sa predstavil ako vyslanec krajského sekretariátu komunistickej strany. Tie slová hovoril s dostatočným prízvukom, takmer hláskoval, aby bolo všetkým ihneď jasné, že nie je hocikto, ale stranícky ideológ. Ak by týmto slovám nerozumeli, aby aspoň podľa tónu vedeli, že je to čosi dôležité. Teda, že on je vskutku dôležitý. Jemne prižmúrenými očami si premeriaval prvé rady, ktoré ešte úplne nepohltilo prítmie blížiaceho sa večera, rozopol aktovku, vytiahol akési papiere a potom čítal. So zápalom, dramatickými pauzami, gestami hodnými rečníka z veľkej tribúny. Hovoril o tom, ako veľkí filozofovia a revolucionári, Marx, Engels a Lenin, vytiahli robotníkov a roľníkov z biedy. Ako im ponúkli možnosť stať sa členmi novej spoločnosti. Že je to zákonitý vývoj, oslobodenie od vykorisťovateľov, pokrok v myslení človeka. A to pretože - tu sa odmlčal, pridal ďalšiu významnú pauzu a pokračoval: "Pretože pokrok sa nedá zastaviť. Kedysi ľudia verili, že šľachta a celá vrchnosť je daná z moci akéhosi boha. Prijímali osud poddaných a nevoľníkov, až nakoniec nevoľníctvo bolo zrušené a nikto už tomu neveril. Ale ľudia ešte verili, že osudu sa netreba brániť a nechali sa vykorisťovať statkármi i továrnikmi. Lenže pokrok nezastavíte! Konečne sme zobrali osud do vlastných rúk a dokážeme sa vysporiadať s každým, kto nám bude brániť v našej ceste! So všetkými predsudkami, čo brzdia rozvoj spoločnosti, najmä s náboženstvom. Lebo si musíme uvedomiť, že komunizmus, a to zdôrazňujem, že komunizmus je veda! Vedecký komunizmus dôkladne zmapoval zákonitý vývin ľudskej spoločnosti, v ktorej už niet miesta pre darmožráčov, farárov, kde už niet miesto pre boha, pretože žiaden boh nie je!"
       V sále zašumelo. Výrazne. Muž z pódia zazrel na babku, ktorá sa po jeho slovách ihneď prežehnala, vytiahla spod ozdobnej zástery ruženec a začala sa modliť. Šum prerástol v hluk, v zmes udivených i nespokojných hlasov, ale ideológ pokračoval.
       "Súdružky a súdruhovia! Priznajme si, že ľahšie sa je skrývať pod farárovu reverendu, vyhovárať sa na nevyspytateľné cesty akéhosi božstva, než spoliehať na vlastné sily. Ale nie je to len oslepovanie, ktoré človeka mätie a zvádza z novej cesty pokroku?"
       "Veď aj vám farár pomohol!" zakričal ktosi z radov dedinčanov; rečník ho z pódia nevidel, znelo to odkiaľsi zozadu.
       "No, súdruh, ak máš takýto názor, tak sa ukáž a povedz ako," pokúsil sa ideológ hovoriť s vtipom, takmer sa zasmial, ale znelo to kŕčovito. Videl, že ešte nemá ľudí na svojej strane.
       Pod pódium prišiel Michal. Vysoký chlap s ramenami takmer na šírku dverí a vlasmi ostrihanými vysoko nad uši.
       "Kto ešte nevstúpil do družstva, musí odvádzať kontingenty. Celú kožu zo zabitého prasaťa, k tomu vedro masti a mlieko a vajíčka, ako mu určí úrad."
       "A?" zaškeril sa ideológ.
       "Farár nám na kázni hovoril, že Košičania sú na tom horšie ako my. Že nemajú polia, zvieratá. Že vajíčka a mlieko môžu dostať siroty v domovoch, čo sa po vojne naplnili. Aj chorí v nemocnici. Vraj, že Ťahanovce kontingenty neplnia. Viete čo sa stalo?"
       Ideológ namiesto otázky len zodvihol obočie.
       "Na druhý deň nosili všetci pred národný výbor kanvy s mliekom. Aby sme odovzdali dosť vajec, robila sa zbierka. Dievčatá zo školy išli vajíčka kúpiť na trh do Košíc a potom sme ich odovzdali, aby sme splnili normy," dokončil Michal a v sále zazneli výkriky na znak súhlasu. Ideológ už chcel opäť začať hovoriť, ale najskôr žiadal ticho. Dokonca zdvihol ruku so vztýčeným prstom.
       "Vidíš, súdruh? O čom som hovoril? Že má človek zobrať osud do vlastných rúk a pridať sa k novej spoločnosti! Keby to ten farár nepovedal, ukrývali by ste mlieko a masť aj naďalej? Veď naši súdruhovia nevymysleli kontingenty len tak pre nič za nič. Veď kontingenty nie sú farársky vynález! Aj kňaz uznal, že strana to myslí dobre a príde čas, keď sa zriekne i nejestvujúceho boha!"

       Alžbeta sediaca na lavičke pri stene pozrela na predsedu miestneho národného výboru. Vasiľ Gavrecký sedel v prvom rade s kamennou tvárou a len ako pozorovateľ vnímal každé slovo, sledoval, kam sa to uberá. Vedela, že práve on bol poprosiť farára, aby spomenul kontingenty na omši. Boli dobrými priateľmi, sporov nemali. Keď sa konali náboženské procesie, a tých bolo niekoľko za rok, cez dedinu kráčal farár a on, Vasiľ - nový komunistický predseda národného výboru hneď za ním. Slávnostne ustrojený a s bielymi rukavicami niesol žrď baldachýnu, čo sa vynímal nad kňazovou hlavou. Za nimi kráčal sprievod so slávnostnými vyšívanými cirkevnými zástavami a celá dedina. V Kostole svätej Anny všetci kľakali na podlahu a prijímali farárovo požehnanie. A teraz ich ten ideológ ide rozdeliť na dve strany ako proti sebe stojacich nepriateľov.

       "Duša je nesmrteľná!" vykríkol zrazu Michal, až mu hlas preskočil.
       "Duša je nesmrteľná! Duša je nesmrteľná!" pridalo sa najskôr niekoľko hlasov, ale potom všetci jednotne skandovali, dupali nohami a vo vzduchu viselo napätie hroziace násilím.
       "Súdruhovia! Prosím, prosím, upokojte sa!" trepotal ideológ rukami, ale keď to nepomohlo, pokúsil sa ich prekričať.
       "Dostane sa vám vzdelania od súdruhov, ktorí vám dokážu opak! Aj ja som študoval, som inžinier, naučil som sa! Kde-kto kričí, že duša je nesmrteľná, ale je to tak? Veď nájdu sa aj ľudia, čo veria, že keď človek zomrie, duša sa prevtelí hoc do zvieraťa."
       "A viete, že máte pravdu?" vykríkol Michal.
       Ľudia stíchli, to naozaj nečakali. Vari Michal zošalel?
       "Tak ako hovoríte!" pokračoval. "Môj vôl bol inžinier. Vzdelanec. Nikdy som ho veľmi nemusel učiť a brázdu orie tak rovno, ako žiaden iný."

       Sálou zaznel smiech. Už nikomu netvrdli päste, črty tvárí sa uvoľnili, niektorým sa aj slzy vtisli do očí, len súdruh na pódiu zmeravel. Odrazu zneistel, reč mu došla a nervózne prešľapoval, akoby chcel ujsť, stratiť sa, prestať márniť čas s dedinčanmi, čo ešte nie sú dostatočne uvedomelí, bez ideologického vzdelania, neznalí nezvratnosti novej éry, zákonitého nástupu a rozkvetu komunizmu, vedúceho k beztriednej spoločnosti, kde všetci budú pracovať pre blaho všetkých a každému sa dostane patričnej odmeny o akej sa im ani nesnívalo.
       Uklonil sa, aspoň sa zdalo akoby sa uklonil, možno len podvedome urobil pohyb, na ktorý bol zvyknutý po každej prednáške, ale hneď na to zišiel z pódia a rýchlo sa vytratil. Už si ho nevšímali, nebol dôležitý. Veď pódium sa uvoľnilo pre ochotnícke divadlo, na to boli všetci zvedaví. Iba Alžbeta sedela zamyslená, smutná, že neprišiel žiaden lekár alebo zdravotník. Že sa nemohla pred všetkými pýtať a vysvetliť im, aby si nepotierali rany močom, nepchali do nich pavučiny a vôbec… No, možno o mesiac. Hádam áno, pretože mala pocit, že tento ideológ sa už medzi nich nevráti. Tiež, že Ťahanovčania nie sú zlí, vedia si obhájiť svoje. A príde čas, keď na močovku a pavučinu budú spomínať už len so smiechom.

Slavomír Szabó




čitateľov: 5784