login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Divá kura

@ :: Poviedky ::     Mar 13 2007, 05:20 (UTC+0)

V Bracovciach v marci 2007

Miesto: Bracovce
Čas: okolo r. 1940
Autor: Eva Hajdu

       Gazda Andrej si spokojne utrel opakom dlane zamastené ústa. Schuti sa najedol, naplnil žalúdok fajnou prerastanou slaninou s domácim chlebom a teraz si doprial ešte chvíľku oddychu, kým sa vyberie na pole. Aj sa mu žiadalo poriadne si odgrgnúť po takých sýtych raňajkách, no vedel, že žena by sa za to doňho hneď obula. Neznášala žiadne prehrešky, čo on zasa pokladal za celkom bežný chlapský prejav, snáď i nepriamu pochvalu jedla. Ale ona? Akoby ani nevyrastala v dedinskej chalupe, ale kdesi medzi panskými múrmi. No časom si zvykol a radšej ženu zbytočne nedráždil. To iba keď mal vypité, joj, vtedy si zgustol, keď sa mu ju podarilo rozčertiť. Lepšej zábavy ako keby ani nepoznal. Ale inak nie, inak radšej mávol rukou nad tými jej maniermi, ktoré mu občas pripadali smiešne.
       „Ideš orať až ku Ondave?“ zdvihla Anča pohľad od dreveného korýtka, v ktorom práve zarábala cesto na čerstvý chlieb. Ten od minula už pojedli takmer do poslednej kôrky, nemohla čakať, až nebude čo položiť na stôl.
       „Uhm,“ prikývol Andrej a pripálil si cigaretu. Zhlboka si potiahol, vyfúkol modravý prúžok dymu a hodil pritom nenápadne očkom po žene. No tej sa z tváre nedalo vyčítať nič, všetku pozornosť venovala príprave chleba. Aj na to spočiatku šomrala, že jej vraj len dom začmudí, ale nakoniec si privykla a nechala ho na pokoji.
       „A budeš tam celý deň?“ spýtavo zdvihla obočie. „Že či ti mám obed zabaliť, alebo prídeš domov?“
       „Zostanem vonku, kým celkom nedokončím robotu. Už včera som chcel, veď vieš, ale prišla hrmavica. Nebudem hádam jedno pole orať celý týždeň,“ zahundral Andrej.
       „Veď dobre, ja ti nič nevravím, že si ešte nedokončil,“ potriasla hlavou žena. „V búrke sa predsa orať nedá.“
       „No práve. Nebudem sa strachovať, že tam niekde švacne do mňa blesk, ako sa to stalo pred dvoma rokmi tomu chlapovi v Lastomíri, veď sa na to pamätáš, nie?“
       „Na také voľačo sa nedá zabudnúť,“ potriasla hlavou Anča. Zamúčenými rukami miesila cesto a sústredene pritom vraštila čelo. Andrej ju rád pozoroval, ako dokáže obratne narábať s tou beztvarou lepivou masou, ktorá sa pod jej starostlivým dohľadom zmení na chrumkavú dobrotu a svojou vôňou zaplní celý dom. Ančin chlieb nemal vari v celých Bracovciach páru, veď aj poniektoré gazdiné sa nehanbili prísť si ku nej po radu, čo robiť, aby sa aj im darilo tak dobre. Musel priznať, ale to len tak pre seba, aby jej nebodaj nestúpla pýcha do hlavy, že je na to hrdý možno takisto ako ona. Žena, ktorá nedokáže napiecť poriadneho chleba, je ako neosolená polievka. Zjesť sa síce dá, no vždy jej bude čosi chýbať.
       Anča bola konečne spokojná, položila korýtko nabok, nech cesto vykysne a zvrtla sa k peci, aby zistila, či je už dosť rozpálená.
        „Tak ja už pomaly pôjdem,“ zdvihol sa Andrej od stola. „Idem zapriahnuť kone do voza, musím zobrať ten druhý, čo stojí vzadu v šope, lebo včera sa mi voľajako dochrámalo zadné koleso. To keď som cestou domov uviazol v blate. Musím ho hneď opraviť, len čo všetko pooriem,“ vysvetľoval, akoby to ženu bohvieako zaujímalo.
       „Dobre, prichystám ti za ten čas voľačo pod zub,“ riekla bez toho, aby čo i len pootočila tvár.
       Andrej vyšiel na dvor, priclonil si oči dlaňou a pozorne skúmal blankytnú oblohu. Bola čistá ani slza, nikde ani mráčika. Uspokojene si odpľul a zamieril k šope, kde držal oba vozy, pluh i ostatné náčinie.
       „Heš, potvory, pýtajte si od gazdinej a mne dajte pokoj!“ okríkol sliepky, čo sa mu neodbytne motali popod nohy. To Anča ich naučila takým móresom, že len čo sa ukázala na dvore, hneď sa okolo nej zhŕkli a vyčkávali, čo im zasa podhodí. Vedeli, že gazdiná zakaždým voľačo medzi ne sypne. Andrej ju za to neraz podpichoval, že pomaly z komory všetko vynosí len sliepkam. A ona mu zasa pohotovo odvrkla, že nech im len nešanuje, keď z nich majú toľko úžitku. Vajcia pekne znášajú, aj mladé sa darí odchovávať a im kuracina nikdy na stole nechýba, tak čo.
       Hej, sliepky, a vlatne i ostatné zvieratá v gazdovstve sa mali pri nej ako v raji. Andrej sa často blahosklonne prizeral, ako sa o ne možno až prehnane stará, priam ich rozmaznáva, dokonca sa i zhovára s nimi ako s ľuďmi a pod fúzmi sa nad jej počínaním nebadane usmieval. V hĺbke svojej chlapskej duše dobre vedel, že si tak vynahrádza to, že ich Pánboh neobdaroval deťmi. Bol si istý, že keby tak bolo, z Anči by bola azda ešte starostlivejšia mať než tá barnavá kvočka, čo im pravidelne vyvádza kurčatá. Veď ani jemu nebolo jedno, že nemajú deti, no chlapská nátura je už vari taká, že sa s tým časom skôr zmieri než žena. Žena, tá si bude vždy podvedome hľadať niekoho, koho by mohla zahŕňať láskou a nehou, čo sa v nej hromadí takou mierou, až sa zdá, že jej pod toľkým náporom musí jedného dňa puknúť srdce. A tak ju musí niekam vypustiť, ako paru z kotla. Anča jednoducho prilipla k zvieratám, nerobila medzi nimi žiadne rozdiely, či to boli kone, kravy, prasce, sliepky, kačky či zajace, každému venovala svoju náklonnosť rovnakým dielom.
       Kŕdeľ sliepok konečne pochopil, že od gazdu sa maškrty nedočká a zasa sa rozutekal po dvore. Andrej vošiel do šopy, očami ešte raz prebehol po kolese, no iba čo sa uistil, že s tým by si veru veľmi nepomohol. Sklamane hodil rukou, čo už, naloží pluh na starú dvojkolku, a potom, keď už bude mať pole z krku, dá ho do poriadku. Teraz nemá čas sa s tým zapodievať. Narovnal sa a zamieril celkom dozadu, kde stál dvojkolesový voz, ktorý používal len zriedkavo. No teraz mu bude dobrý aj ten, keď sa mu včera pritrafila tá galiba s kolesom. Zaprel sa doň a vytisol ho von na dvor. Chytro ho skontroloval, hej, všetko je tak ako má byť, nič mu nechýba, dokonca ešte aj seno zostalo pod sedadlom od lanskej zimy. Napchal ho tam pre koňa, keď sa tesne pred Vianocami vybral s dvojkolkou na celý deň do Michaloviec povybavovať čo mu bolo treba. Keď sa vrátil podvečer domov, iba čo odstrojil koňa, voz zatiahol do šopy a všetko nechal tak.
       Andrej ledabolo hodil pohľad na seno, chvíľočku dumal, či ho vláčiť so sebou, no napokon nechal seno senom. Veď čo, nikomu tam nezavadzia, a potom ho vonku na poli odtiaľ povyťahuje. Vrátil sa späť do šopy po pluh. Naložil aj ten na voz a práve sa zberal do stajne, aby zapriahol koňa, keď Anča vystrčila hlavu z dverí a zakričala naňho, aby si nezabudol prísť zobrať obed, čo mu prichystala so sebou. Prikývol, že dobre, príde si poň, keď bude odchádzať, aj sa pred cestou ešte poriadne napije, lebo ho od tej slaniny dosť smädilo.
       Vyviedol kone von a zapriahol ich do dvojkolky. Neveľmi sa mu chcelo ísť do poľa, radšej by porobil kopu iných vecí okolo domu, no nerád nechával niečo len tak rozrobené. Vošiel do domu, aby si zobral poživeň na cestu, lebo čas už pokročil. Na stole ho čakalo úhľadne zabalené jedlo, tak ako to vedela robiť len Anča, i vrchovato naplnený hlinený džbán s vodou. Prisal sa perami k jeho okraju a dlhými dúškami ho vyprázdnil do dna.

       Andrej sa vytrvalo trmácal za pluhom, brázdu po brázde ukrajoval z rozľahlého lánu. Netušil, koľko času tu strávil, len podľa slnka, ktoré opísalo na nekonečnej modrave široký oblúk a pozvoľna klesalo k obzoru, usúdil, že do súmraku zostávajú možno dve slabé hodiny. Únava, i akási otupenosť, spôsobená jednotvárnou činnosťou, sa ho zmocňovali každým jedným krokom čoraz citeľnejšie. Už toho nie je veľa, vari zo desať metrov do šírky, kým sa zvečerí aj zabudnem, že som oral, povzbudzoval sám seba a úporne sa lopotil ďalej. Ramená sa mu chveli od námahy, čo tak zvieral pluh a snažil sa vyorávať pravidelné rovné brázdy. Aj chrbát mal celkom stŕpnutý a svaly na nohách stvrdnuté na kameň od celodennej chôdze po hrudovitej pôde. No napriek tomu nepociťoval nechuť k tejto ťažkej drine, veď na svojom robí a nie na cudzom. Na chvíľu zastal, obzrel sa ponad plece dozadu, až tam, kde brehy Ondavy lemoval súvislý zelený pás vŕb a topoľov, a keď očami zmeral, čo všetko stihol poorať, zaplavila ho vlna dokonalého sebauspokojenia.
       Cmukol na kone a opäť sa dal do pohybu. Chodidlá sa mu zabárali do zvlhnutej kyprej hliny, čo od včera nestihla celkom preschnúť a jej prenikavá zemitá vôňa ho šteklila v nose, až sa mu žiadalo kýchnuť. Odrazu dostal neovládateľnú chuť na cigaretu, až takú, že nebyť jeho povestnej pevnej vôle, zaraz by zastal priamo tam kde bol a zapálil si hneď teraz. No premohol sa, stisol zuby a prinútil sa kráčať ďalej za pluhom.
       „Vydrž, až keď prídeš na opačný koniec, tam kde si nechal voz, dáš si prestávku, veď si zaslúžiš,“ hundral si pre seba a so sklonenou hlavou sa plahočil ďalej.
       Konečne sa priblížil okraj poľa. Aj kone, akoby vytušili, čo má ich gazda v úmysle, zastali samy od seba.
       „Múdre koníky,“ pochválil ich Andrej, vymotal sa spoza pluhu a priam sa rozbehol k dvojkolke. Potreboval si oddýchnuť, pohodlne sa usalašiť aspoň na tých pár minút kým si zafajčí, a nebude predsa sedieť na zemi, keď tu má voz. Vydriapal sa na sedadlo, uvelebil sa ako nejaký gróf a škrtol zápalkou. Konečne! – riekol v duchu, keď s pôžitkom vtiahol do pľúc cigaretový dym a privrel oči. Tu mu aspoň Anča nemôže kibicovať, že fajčí, to nie ako doma, pomyslel si so zadosťučinením. Pri spomienke na ňu sa mu hneď pred očami vybavil aj jej chlieb. Čerstvý, voňavý a ľahký ako páperie, chlieb, s ktorým ho bude večer čakať pri stole. Sliny sa mu hneď nahromadili v ústach, až si musel odpľuť a v žalúdku mu nahlas zaškvŕkalo.
       Odrazu sa mu o uši obtrel akýsi divný zvuk. Zdalo sa mu, že prichádza odkiaľsi zospodu, akoby rovno spod kozlíka, na ktorom sedí. Zasa! No tentoraz sa mu videl akýsi povedomý. Andrej na okamih ustrnul, nie že by sa snáď preľakol, iba nechápal, odkiaľ by sa tu, hodný kus za dedinou, mohlo ozývať slabé slepačie kvokanie. A dokonca spod jeho zadku!
       Uhasil ohorok a nachýlil sa dozadu, aby odhalil to čudo. Sliepka! Prekvapene vypleštil oči na hrdzavú kuru, ktorej zo sena vytŕčala len hlava s otvoreným zobákom. Odkiaľ sa tu vzala? Ako to, že si ju predtým nevšimol? - škriabal sa po zátylku a hrýzol si spodnú peru, no rozumnú odpoveď nevydoloval. Ale veď... Pravdaže, ako by aj mohol, keď sa mu tu tá sliepka celkom isto usalašila vtedy, kým oral na poli. Určite to bude tak – presvedčil sám seba.
       Kura sa naň uprene dívala a z hrdla sa jej opäť vydral ten tlmený zvuk, ktorým sa prezradila. Andrej pomaličky, opatrne rozhrnul seno, kde si našla skrýšu a zmocnilo sa ho ešte väčšie prekvapenie. Veď je to kvočka, čo práve sedí na vajciach! To hádam... no to snáď ani nie je možné! - zasmial sa v duchu pri predstave, čo na to povie žena, keď jej donesie domov voľajakú poľnú sliepku, čo dokonca ešte aj každú chvíľu vysedí mladé. Kura ako kura, divá alebo domáca, ako Anču poznal, určite bude nadšením bez seba, že jej pribudne ďalšia do kŕdľa.
       Jemne prihrnul seno, aby kvočku v jej úkryte nič nerušilo, kým on dokončí robotu a zasa sa zaprel do pluhu. Išlo mu to odrazu akosi ľahšie, ba i rýchlejšie; Andrej si začal aj veselo pohvizdovať, a nohy, ešte pred chvíľou ťažké ani z olova, si vykračovali, akoby patrili nejakému mládencovi. Nelámal si hlavu nad tým, či tomu bola na príčine prestávka, alebo radosť, ako prekvapí ženu s nečakaným prírastkom, hlavne, že z lánu pekne ubúdalo.

       Konečne zastal a spakruky si utrel orosené čelo. Aj košeľu mal celkom zvlhnutú od potu, darmo bol podvečer, spara nie a nie poľaviť. Zhlboka si vydýchol a spokojným pohľadom preletel po pooranom poli. Zvládol to, všetko spravil presne tak, ako mal v úmysle. Pomaly prešiel k vozu a opatrne nazrel pod sedadlo. Divá kura bola tam, odovzdane sedela v hniezde a ani jej nenapadlo vzdialiť sa odtiaľ. „Len si tam pekne hovej, až kým neprídeme domov,“ prihovoril sa jej šeptom.
       Rozpálený slnečný kotúč klesal čoraz nižšie, už z neho videl len slabú polovicu. Aj vlčí hlad v ňom začínal hlodať každou minútou nástojčivejšie. Najradšej by sa už bol videl doma. Premohol vyčerpanosť, čo naňho zrazu padla ako súmrak nad dedinu a uvoľnil pluh, aby ho mohol naložiť na voz. Potom sa vrátil ku koňom a zapriahol ich doň. Ruky sa mu pohybovali celkom mechanicky, akoby bol len nejakým panákom na špagáte. Až teraz si uvedomil, aký je po celodennej robote uťahaný. Bezmyšlienkovito vysadol na kozlík a zľahka šibol kone.
       Anča ho už vyzerala pri bráne. „No že si už tu,“ privítala ho hneď, len čo vošiel do dvora. „Už som sa začínala báť, či sa ti voľačo nepritrafilo.“
       „A čo také by sa mi malo pritrafiť, hm?“ spýtavo nadvihol obočie.
       „Čože ja viem? Človek predsa nikdy dopredu netuší, čo ho postretne,“ nedala sa Anča.
       „Ach, ženy, rozum vám furt len po hlúpostiach chodí,“ mávol rukou Andrej a pokrútil hlavou. „Navymýšľate kadečo a potom sa čudujete, keď si galibu samy privoláte,“ zasmial sa, kým odstrojoval kone.
       „Čo by sme vymýšľali,“ protivila sa Anča, „občas sa veru stávajú zvláštne veci,“ začala, no Andrej jej chytro skočil do reči. Nemal teraz chuť počúvať akési babské povedačky, bol hladný, smädný a uťahaný ako vôl, ostatné ho nezaujímalo.
       „No, keď už si s tým začala,“ veľavýznamne na ňu pozrel, „hej, prihodilo sa aj mne voľačo. Aha, pozri sem,“ kýval na ňu, aby podišla bližšie a druhou rukou jemne odhrnul seno pod kozlíkom. „Divá kura mi do voza skočila, kým som oral,“ vysvetľoval Anči, ktorá mu zvedavo nakúkala ponad plece.
       „Divá kura?“ zatvárila sa pochybovačne.
       „Hej, ako ti vravím, a keby len to, všimol som si, keď som si ju zbližša poobzeral, že dokonca sedí na vajciach. Kvočka je to,“ vyhlásil sebaisto.
       Teraz to už Anči nedalo, natiahla ruku a nevšímajúc si mužove protesty, celkom odkryla miesto, kde sa ten podivný vták schoval. Chvíľu neveriacky hľadela na hniezdo, v ktorom sedela sliepka a odrazu sa nahlas rozosmiala. Smiala sa tak, že ledva lapala dych a Andrej len nechápavo potriasal hlavou. Čo sa jej, preboha, porobilo? Vari sa pomiatla, či čo?
       „Veď sa už toľko nerehoc ako pojašená, vrav, čo sa ti stalo!“ musel na ňu skríknuť, aby sa konečne spamätala.
       „Joj, toto bolo podarené,“ zakuckávala sa Anča, „vraj divá kvočka, čo mu sama vliezla do voza!“
       Andrej stále nerozumel čo to tára. Znova sa prizrel sliepke, tá našuchorila perie a podráždene kvokala, ten rozruch naokolo sa jej zrejme ani najmenej nepozdával.
       „Andrej, Andrej, si mi ty za gazdu!“ smiala sa Anča ďalej. „Veď je to predsa naša sliepka, tá, o ktorej som si myslela, že nám ju azda odvliekla líška, keď sa odrazu z ničoho nič stratila z dvora. A ona si zatiaľ len našla pokojné miestečko, kde by mohla nerušene hniezdiť,“ vysvetľovala prekvapenému mužovi, ako sa veci majú.
       „Takže vravíš, že to nie je žiadna divá poľná kura, ale naša sliepka?“ uisťoval sa.
       „Presne tak. Doviezol si z poľa domov našu vlastnú kvočku,“ doberala si ho rozveselene Anča. „Ale dobre si urobil, inak by sme bohvie dokedy o nej ani nechyrovali. Hádam ju nechajme tam kde je, keď si sama našla to miesto. Hlavne aby sa vyliahli mladé.“
       „Asi máš pravdu, nechajme ju na pokoji. Druhý voz opravím hneď zajtra a ona nech si tam sedí,“ rozhodol Andrej.
       Anča sa na neho vľúdne usmiala a pritúlila sa k jeho mocnému ramenu. „Tak bude najlepšie. A teraz sa už poď konečne najesť, večera je dávno hotová,“ vzala ho za ruku a viedla do domu.





* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 4125