login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Prerušené spojenie

@ :: Poviedky ::     Mar 24 2005, 02:41 (UTC+0)

Kaštieľ, v ktorom sa odohráva časť napísaného skutočného príbehu.


Miesto: Šaca
Čas: Koniec druhej svetovej vojny
Autori: Slavomír Szabó, Alena Štrompová


       "Ondro, hybaj rýchlo sem. Čosi tu zo zeme vytŕča!" zakričal Pišta, starec, čo postával na lúke. V poplátaných nohaviciach a ľanovej košeli, jednou rukou si pridŕžal klobúk už vyblednutý od slnka, druhou sa ledabolo opieral o hrubý konár, čo našiel po ceste.
       "Čože to tam zas vidíš? Mínu? A čo?! Veď vojna sa ešte neskončila. Tak po nej poskáč, nech na ňu nedajbože nešliapne krava," znechutene sa pozviechal Ondro. Už hodnú chvíľu ležal pod stromom, a to bol čas, keď ho neradno rušiť. Po obede si vždy doprial chvíľku spánku. Veď kravy sa samy napasú, netreba nad nimi stáť. Iba občas okom mrknúť, či sa priveľmi nerozliezli po okolí. Ale keď má človek dobrého psa, ten zaňho urobí i polovicu roboty.
       "To by si nebol ty, keby si stále niečo neobjavil. Taký starý pako, niežeby si tiež oddychoval! Ech, bodaj by..." hundral na Pištu, ale len tak, aby ho nepočul. Veď ten by sa zasa začal prekárať, a jemu sa teraz veľmi nechcelo. Vedel, že ak by nevstal, Pišta by dobiedzal, a i tak by nakoniec bolo po jeho vôli. Niet otravnejšieho človeka, než čo trepe somariny, keď chce druhý spať.
       "Bože, ty si už dedo. Veď sa ani postaviť nevládzeš. Môj Dunčo by bol pri mne skôr. A to mu už na ôsmy rok ide a ešte je aj slepý," podpichoval Pišta a tešil sa, že mu vyrývanie dnes tak ide.
       Títo starci odjakživa tvorili komickú dvojicu. Celá Šaca ich poznala. I keď sa stále hádali, boli to dobrosrdeční muži. Raz po sebe prskali, kričali, že jeden druhého už nechcú nikdy vidieť, ale o chvíľu na to zabudli. Potrebovali sa navzájom, vlastne jeden bez druhého by takmer nemohli existovať. Boli ako bratia. Dokonca sa rovnako obliekali, aj klobúky mali rovnaké, spod nich im vytŕčalo pár bielych vlasov. Oči vždy prezradia, či ide o dobrých ľudí alebo nie. Ich pohľady boli modré ako obloha.
       "No čože si zasa objavil?" ďalej naoko ľahostajne prezvedal Ondro. Odpoveď ani nepotreboval. Jeho pozornosť zaujal kúsok drôtu trčiaceho zo zeme.
       "A to je čo? Voláš ako besný, lebo už na zem nedovidíš?" nadvihol šedivejúce obočie. Bol o hlavu nižší ako Pišta, no keď bolo treba, mal väčší a nabrúsenejší jazyk. "Už si to opáčil?"
       "A čo ma dal šalený pozdraviť? Ani od teba mi žiadna pohľadnica neprišla. Čo ja viem, čo to je?" ťukal si chudým prstom po čele Pišta a nedôverčivo pozeral odkiaľ a kam drôt vedie.
       "No veď sa neboj. Veď keby to vybuchlo, pozbieram ťa do košíka," hodil rukou Ondro. Sám si však k tomu čupol opatrne, lebo vedel, že s mínami nie sú žarty. Pišta sa tiež nechcel dať zahanbiť. Naslinil si prsty a hrdinsky pozrel na zem.
       "Keby to náhodou pálilo," vysvetlil viac-menej pre seba a hneď zdrapil drôt do dlane.
       "No?" rehotal sa Ondro: "Čo teraz? Potiahneš? Len aby nás potom vedeli rozoznať, keď nás pozbierajú. Vieš si predstaviť, že by nás poskladali zle a mňa by pochovali s tvojou nohou? Veď by som v raji naveky kríval."
       "Nič sa neboj, to nevybuchne. Veď to by som ľuďom nemohol urobiť. Určite by tu všetci chodili, blúdili a hľadali, aby našli aj tvoj mozog. Ale márna taká snaha. Veď kde nič nie je..."
Zreničky mali rozšírené, takmer by aj dýchať zabudli od napätia, keby Pišta naraz netrhol rukou. Stál a mlčky pozeral na drôt, čo sa z jeho dlane ťahal na obe strany. Zodvihol ruku nad hlavu, no drôt mal konce ešte stále kdesi na zemi, len ďalej.
       "Nevybuchlo," vyhŕkol zrazu Ondro. Prekvapilo ho, čo Pišta urobil, ale nechcel vyzerať bojazlivo. Hneď aj vstal, uchytil drôt do ruky a začal prechádzať na druhý koniec lúky: "Vidíš, aký je dlhý? Taký sa mi doma zíde."
       "No tak akurát, veď ja som to objavil!" búchal sa Pišta po hrudi.
       "Aha, čím viac ťahám, tým viac ide," kričal naňho Ondro už z hodnej diaľky. Tešil sa ako malé decko: "Vieš, aký je silný? Vezmem si ho na plot. Aspoň starej urobím radosť."
       "No a dosť!" už rázne zahrmel Pišta. "Aj tebe sa zíde, ale aj mne. Ja som ho našiel, ale aby si po dedine nebľabotal, že nie som kamarát, tak sa rozdelíme."
       Pišta vytiahol vreckový nôž, zohol sa a začal rezať. Chvíľu mu tu aj trvalo, drôt nie a nie povoliť, ale nakoniec sa vystrel, v každej ruke držiac jeden koniec.
       "Začneme týmto," zdvihol ľavicu a hneď si ho začal nakrúcať na predlaktie.
"Azda nikomu nechýba, keď ho tu len tak nechali. Tak všetky latky na plote zdrôtujem, že už sa žiadna nebude vo vetre plantať. Nakrúcaj, kým nás nik nevidí!" súril Ondro, pričom statočne vyťahoval drôt zo zeme. Od nadšenia zabudli i na pasúce sa kravy. Ako sa každou otáčkou drôt nabaľoval, tešili sa viac a viac. Nevnímali okolie, zvuky, nič. Len Ondro zrazu zrozpačitel, lebo už drôt nemusel ťahať, sám sa dvíhal od zeme kamsi nahor. Naraz precitli. Stáli pod oknami Semseyho kaštieľa, kde si ruskí vojaci zriadili štáb. Drôt viedol rovno do jedného z okien.
"Ruky hore. Poďme! Obaja!" nečakane zrúkol ruský vojak, čo s puškou obchádzal objekt. Pišta a Ondro akoby skameneli. Až namierená hlaveň ich prinútila, aby sa postavili ako vojnoví zajatci. Vymieňali si nechápavé pohľady, aj chceli voľačo povedať, lenže slová im uviazli kdesi v hrdle. Vojak potom čosi zakričal po rusky a v tej chvíli ich obkolesili ďalší traja. Jeden z nich vytrhol Pištovi drôt a prinútili ich, aby sa postavili čelom k stene. Prehľadali vrecká, Pištovi vzali i nôž a hnali ich pred sebou až do pivnice.

       "Ten Sergej bol riadne nasratý, čo? On by to do nás napálil a ešte by sa išiel prihlásiť po metál," mudroval Ondro, lenže Pišta ho nevidel, len počul. Pivnica nemala okná, iba spod dverí presvital úzky pás svetla.
       "Mám taký pocit, že si dnes plot neopravíš. Ale sú to svine, veď nás pre trochu drôtu skoro zabili," pridal sa Pišta, až sa sám začudoval, že sa naraz nehádajú, ale majú rovnaký názor. Hodnú chvíľu hundrali, aj poriadny hnev ich pochytil, búchali na dvere, ale odpoveďou im bol len nepriateľsky znejúci pokrik. Nakoniec i pás svetla pod dverami pohasol a začal ich trápiť hlad. Strach nikto nepriznal, aby neostal na posmech tomu druhému. Len si sadli na vlhkú zem a pomaly ich obchádzali driemoty. Keď sa však ozvali kroky a zašramotil kľúč v zámke, už sa aj hrnuli ku dverám.
       "Pišta, Ondro, dedkovia nešťastní, čo ste to spískali? Veď vás títo Rusi postavia pred vojenský súd," ozval sa dôverne známy hlas. Bol to richtár Ondrej Spišák, len on vstúpil do tmavej pivnice, ale pred dverami stáli dvaja vojaci.
       "Pred súd? Ale pán richtár, ako sme mali vedieť, že..." - zalomil rukami Ondro. Pišta len ticho žmolil klobúk medzi prstami.
       "Odpojili ste ruské veliteľstvo od telefónu! Drôt ste chceli ukradnúť! Veliteľ trvá na tom, že ste diverzanti a budú vás vypočúvať. Keď kravy nikto večer domov nedoviedol, všetci z dediny vás išli hľadať. Ja som prišiel sem a hneď ma Rusi schmatli. Vraj, či vás poznám."
       "Ako by ste mohli zabudnúť na svojich voličov?" - zarehotal sa Ondro, akoby stále nechápal vážnosť situácie, ale hneď s tým aj prestal, keď si starosta posvietil na tvár baterkou. Mal veľmi vážny výraz, zdalo sa, že je poriadne nazlostený. Ešte sa chcel s nimi porozprávať, vymyslieť niečo, ale vojaci vošli dnu a krátkym príkazom zavelili, aby išiel za nimi. Pišta a Ondro zasa osameli.

       Bola už takmer noc, keď starosta po jednaní s veliteľstvom opustil kaštieľ. Hľadal po vreckách cigarety, veľmi si potreboval zapáliť, ale tešil sa. Bol spokojný, že predsa len našiel spôsob, ako dedkov zachrániť. Hneď aj navštívil ich rodiny a vyjasnil im ako sa veci majú. Rusi vedeli, že to nie sú žiadni diverzanti, ale tvárili sa, že nie. Vraj, že tu majú zajatcov, čo musia ísť pred súd a ten rozhodne. Ale veliteľ dal potom návrh. Keď Nemci utekali, nechali v dedine veľa munície a iných osožných vecí. Granáty, náboje, samopaly, ale i oblečenie, to všetko tu muselo ostať a dedinčania to teraz skrývajú vo svojich domoch. Že keď všetko odovzdajú, starcov pustia.

       Ráno, najskôr pred kostolom Nanebovzatia Panny Márie, ale potom skoro pred každým domom zarachotil bubon. To hlásnik prechádzal Šacou i Buzinkou: "Na známosť sa dáva, že Ondrej Piga a Štefan Košál, obyvatelia Šace, sú odvčera väznení Rusmi. Tvrdia, že sú to diverzanti! Za ich prepustenie požadujú výkupné. Tým je všetok vojenský materiál, ktorý ostal po Nemcoch. Ak niečo máte doma, prineste to na dvor richtára Ondreja Spišáka. Ak vecí nebude dosť, Ondrej Piga a Štefan Košál budú postavení pred vojenský súd!"
       Na bránkach plotov viseli detiská, ženy si len zakrývali ústa a muži neveriacky pokyvovali hlavami. Nadišiel čas pravdy. Teraz sa má ukázať, nakoľko sú susedia súdržní, čo dokážu obetovať z toho, čo si poskrývali. Bubeník ešte ani neprešiel celou ulicou, keď z dvora vyšla babka Mariena. V jednej ruke držala samopal a druhou ťahala vozík s mechom. Vraj náboje. To bol impulz, aby sa aj ostatní osmelili a richtár, ešte ospalý po ťažkej noci, pozeral, ako sa uňho schádza celá dedina a zbrane sa vŕšia na kope. Opäť šmátral po vreckách, hľadal cigarety. Ale keď mu k nohám položili debničku s granátmi, rozmyslel si to.
       "Pochválen," kývla starena z náprotivného domu. Mašírovala takmer vojenským krokom. O plece opretá puška a v druhej ruke vojenský kotlík. Za ňou kráčal manžel s vrecom. Zdalo sa poriadne ťažké.
       "Pán richtár!" nesmelo ho ktosi potiahol za košeľu. Stál za ním malý Miško, susedov syn, čo do dvora prešiel cez záhradu. Vyzeral smiešne. Hlava sa mu takmer strácala v nemeckej prilbe, nohy vytŕčali z veľkých vojenských čižiem a v náručí držal dôstojnícky kabát. Richtár sa musel zasmiať: "Miško, a zbrane nemáš?"
       "Mal som pištoľ, ale dedo mi ju zobral. Aj náboje a nožík. Ostalo mi len toto. Naozaj to tu musím dať?"
       "Áno, tak je. Polož veci pekne na kopu a pošli aj deda," poklopkal mu richtár prstom po prilbe. Bolo mu jasné, že hádam nikto za Pištu a Ondreja nepriniesol takú veľkú obetu ako tento malý chlapec. To už na dvore rástla poriadna kopa. Zbrane, munícia, uniformy, čutory - výstroj i výzbroj hodná dobre zásobeného vojenského skladu.

       Bubeník ešte dvakrát prešiel dedinou, ale keď už napoludnie nikto nič nenosil, richtár sa vybral do kaštieľa. Pred bránou do dvora už čumeli deti, kedy dedkov prepustia. Najskôr boli sklamané, že z kaštieľa vyšiel len akýsi Rus. O chvíľu sa vrátil a zasa vyšlo nákladné auto, ktoré si to mierilo cez dedinu rovno do richtárovho dvora.
       "Idú, idú!" - zvriesklo piskľavo ktorési decko a rozbehlo sa pomedzi domy. To už v sprievode richtára naozaj kráčali obaja starci, len pred časom označení ako diverzanti.
       "A nie že vás zasa niečo napadne," vzdychol si richtár Spišák. Už z neho nesršal hnev. Teraz mal chuť smiať sa. "Ale i tak by sa ten drôt zišiel," neodpustil si poznámku Ondro a švihácky luskol prstami. Dlaňou si vyhladil pár sivých vláskov a hrdo pozrel vpred.





* * *

Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Historické obce košické" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 6862