login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Šťastná nedeľa

@ :: Poviedky ::     Mar 09 2007, 04:13 (UTC+0)

V Bracovciach v marci 2007

Miesto: Bracovce
Čas: okolo roku 1948
Autor: Eva Hajdu

       Aha ju, potvoru, ako sa zas k nemu líška, ako dáke mača, ktoré poškrabkáš za ušami. Ale keď sa jej pekne prihovorím ja, to len odvrkne, zazrie, alebo sa mi vysmeje - rozdumoval Mišo. Nadurdeným pohľadom sledoval zobďaleč dvojicu, čo sa mala k sebe. V Bracovciach to už brali ako hotovú vec, že fešný Jozef, za ktorým tajne vzdychali skoro všetky dievky, si vyhliadol spomedzi nich Hanku. Práve tú, ktorá už dlhší čas nedala pokojne po nociach spávať Mišovi. Ibaže pri nej sa dočkal len trpkého sklamania. No v kútiku duše aj napriek tomu predsa len občas tajne sníval, že azda...        
       Nespokojne odul pery, husté obrvy tuho stiahol, až sa mu na čele vytvorila hlboká kolmá ryha a zošpatila mu inak celkom peknú tvár. Tiahlo mu na sedemnásť, a už sa viac cítil byť mládencom než chlapcom. Veď aj postavu na to mal, urastený, štíhly, skôr šľachovitý, no zato sily mal dosť aj za dvoch takých ako on. Aj črty tváre mu nenápadne zmužneli a pod nosom mu vyrážali tmavé fúzky. Áno, on sa už veru nepokladal za decko, a hnevalo ho, že tí starší od neho ho stále ešte brali za nejakého sopliaka a spolu s jeho kamarátmi ho zakaždým vypoklonkovali z dedinských tancovačiek. Vraj kým nie sú zvolení za mládencov, nemajú tam čo hľadať. A tobôž nie pokukovať po dievčatách a chcieť ich vyzvŕtať v čardáši pri cigánskej muzike.
       Miša to zlostilo, a nielen to. Občas mal pocit, že ho snáď hnevá celý svet. Joj, keby len mohol, tak by tým sebavedomým parobkom ukázal, že by len oči vyvaľovali! A aj dievčatám, čo nad svojimi rovesníkmi len ohŕňali nosom, ale keď sa k nim priblížil starší mládenec, chichotali sa, štuchali jedna do druhej a cerili na nich zuby ako... ako... Mišovi v tej zlosti rýchlo ani neprišlo na um, ako by mal tie nevďačnice nazvať. Na jednej strane sa na ne síce hneval, no na druhej, keby sa nejaká na neho milo usmiala, pekne sa mu prihovorila, dotkla sa ho jemne prstami... Mišo naprázdno preglgol, cítil, ako mu pri tej predstave horúčava stúpa až ku korienkom vlasov. Aj sa nevdojak striasol, ako by ho ovanul severák.
       Prešľapoval už hodnú chvíľu na tom istom mieste, podvedome zatínal päste, až sa mu nechty zarývali do dlaní a hľadel ako teľa na nové vráta jedným smerom. Jozef s Hankou mu už dávno zmizli z dohľadu, no on akoby si to ani nevšimol. V duchu sa mu vynárali obrazy z poslednej zábavy, čo bola v dedine minulú nedeľu. S kamarátmi Ďurom, Pištom a Janom sa vyštafírovali - veď na dievčatá treba urobiť dobrý dojem - a vybrali sa ku krčme na Hvizde, pred ktorou sa konala zábava. Všetko si tak dobre naplánovali, aj sa dohodli, ktorým dievkam budú kurizovať. Jeden druhého posmeľovali, bodrými slovami i priateľskými štuchancami, takto spolu sa hneď cítili istejší. Mišo odznova prežíval celú nedeľu, krok za krokom. To, ako sa odvážil priblížiť k ostatným, ako závistlivo pozeral po tancujúcich pároch, ako očami visel na Hanke, no tá prešla popri ňom, akoby bol vzduch. A potom celý čas tancovala už len s Jozefom. A aj tmavooká Zuzka, ďalšia, čo sa mu páčila a tá ešte ani frajera nemala, si ho odrazu takisto nevšímala. Nechápal, prečo to robia, prečo ho ignorujú, veď o čo je on horší od tých starších? Tancovať vie rovnako dobre, ba možno i lepšie než poniektorí z nich, aj vodiť sa s dievčaťom za ruku po dedine by rád a aj... Vari pre tých pár rokov rozdielu treba robiť také protivenstvá? No najhoršie znášal tú potupu, keď na chlapcov starší mládenci vyliali vedro so studenou vodou. Vraj čo tam chcú, keď ich ešte nepribrali medzi seba, či sa azda zasranom zábavy zachcelo! Že teda dobre, keď si nedajú rozumne povedať, dostanú príučku, aby si konečne zapamätali, kde je ich miesto. Miša ešte aj teraz striaslo, čo aj bol teplý podvečer, keď si spomenul, ako mu ľadová voda stekala poza golier bielej košele. Všetci štyria odišli domov so zveseným nosom, ešte ich aj pomaly celá dedina poriadne vysmiala. Ani nemal odvahu zdvihnúť zrak, či sa aj Hanka alebo Zuzka na nich smejú. Radšej to neskúšal, lebo mal pocit, že by to vari ani neprežil. Miesila sa v ňom hanba, potláčaná zlosť, krivda i vlastná nemohúcnosť, všetko dokopy. Najradšej by sa bol v tej chvíli prepadol pod zem. Nepamätal si, či sa niekedy cítil tak biedne.
       „Čo tu postávaš, ha?“ zrúkol mu odrazu pri pravom uchu akýsi hlas.
       Mišom len tak trhlo, až sa zatackal. Nechápavo vytriešťal oči na Fera, jedného zo starších, ktorý sa schuti rehotal na jeho úľaku.
       „Taký pekný večer, aha, i mesiačik bude v splne a ty tu stojíš ako kôl v plote, namiesto aby si sa s frajerkou prechádzal po Karane,“ podpichol ho Fero a hlavou kývol smerom k lesíku pri Ondave, kde sa zvyčajne schádzala dedinská mládež.
       „Hej, po Karane. A ešte mi povedz, že načo by som tam chodil sám?“ namosúrene zamumlal Mišo. Ferova poznámka ho pichla na citlivom mieste. Veď čo, jemu je hej, aj vojenčinu má už odkrútenú, aj frajerku má peknú a šikovnú, iba čo sa s ňou furt pretŕča po dedine a povráva sa, že i k svadbe sa už schyľuje.
       „Len nehovor, že sa ti tu u nás žiadna nepáči,“ štuchol do neho Fero a potmehúdsky žmurkol. „Alebo si myslíš, že u susedov nájdeš lepšiu?“ dobiedzal ďalej, akoby nemal inú starosť.
       „Čoby sa mi naše nepáčili, načo by som do cudzích chotárov liezol?“ ohradil sa hneď Mišo a zazrel na Fera. Vari si len o ňom nemyslí, že sa chce robiť inakším ako ostatní chlapci, že sa mu nebodaj nepozdáva to čo má doma?
       „Aha ho, ako sa hneď naježil,“ rehlil sa Fero. Očividne mu robilo dobre, že si môže Miša podať. „Veď ja nič v zlom, tak čo prskáš, ha?“
       Mišo mykol plecom, nebolo mu veľmi po chuti zverovať sa Ferovi, že sa mu veru páči, a nie jedna, ale rovno dve, no čo z toho, keď Hanka je už zadaná a v Zuzke sa nevie vyznať. Raz sa s ním aj do reči dá, usmieva sa, špásuje a potom sa zas tvári, ako by ho ani nepoznala. Tak čo si má o tom myslieť? No Fero je starší, skúsenejší, azda by mu aj vedel poradiť. Chvíľu sa premáhal, bojoval sám so sebou.
       „Tak čo, ktorá je to?“ znova sa ozval Fero, tentoraz už o štipku vážnejším tónom, akoby vytušil, čo sa v chlapcovi odohráva.
       Mišo sa zhlboka nadýchol a konečne odlepil zrak od špičiek vlastných topánok. „No... Zuzka Štofová, tá sa mi... to... no, páči sa mi. Veľmi,“ vysúkal konečne zo seba.
       „Tak predsa som správne hádal,“ rozveselene sa zasmial Fero a plesol sa po stehne. „Veď to by si aj slepý všimol, ako sa jej snažíš nadbiehať. Aj by ste k sebe pasovali,“ povzbudzujúco ho ťapol po pleci. Potom sa odrazu postavil rovno pred Miša a zvážnel. „A ešte voľačo ti musím povedať,“ stlmil hlas a očami sa mu vpíjal do tváre. „Kurizuj Zuzke a Hanke daj pokoj, lebo Jožo ti raz-dva vypráši kožuch. Rozumieš?“
       Mišo očervenel ani rak a chvatne prikývol, že rozumie až príliš dobre. Cítil sa trápne, že ho Fero takto odhalil. A možnože nielen on. Odrazu nevedel, čo s rukami, nervózne si stískal prsty, až mu pukali kĺby a priam cítil, ako mu horia uši.
       „No,“ odkašľal si Fero, aby zamaskoval úškrn, čo mu už-už rozťahoval pery. „Dohodli sme sa, že túto nedeľu ťa na zábave zvolíme za mládenca. Roky už na to máš a aj tak nám len každú chvíľu lezieš do kapusty, tak čo, budeš náš,“ zasmial sa.
       Mišo vyvalil oči, takmer mu to vyrazilo dych. Toto veru nečakal, najmä nie po minulej oblievačke, či ako inak takú pohanu nazvať. Bude zvolený za mládenca! Jazykom si prešiel po perách, od náhleho vzrušenia mu celkom vyschli. Už ho nikto nebude odháňať z tancovačiek, bude sa môcť ukazovať spolu s ostatnými staršími, a aj dievky i ľudia v dedine budú na neho pozerať celkom inak. A Zuzka... Zuzka mu už teraz určite nedá košom!
       „Čo nič nevravíš, ha? Veď si sa až triasol, kedy ťa konečne vezmeme medzi seba, a teraz si taký nemastný-neslaný,“ vyrýval Fero. Dobre vedel, ako sa Mišo musí po takej správe cítiť, veď to sám zažil na vlastnej koži a v duchu sa zabával nad jeho ohúrením.
       Mišo sa konečne usmial. „No... ja... teším sa tomu, naozaj,“ vyjachtal.
       „No veď zato,“ plesol ho Fero zasa po chrbte. „Už som si začínal myslieť, že ťa to nadobro prešlo. A počuj, hádam ti nemusím pripomínať, čo máš v nedeľu so sebou priniesť, čo?“ veľavýznamne žmurkol a vykrivil pery do lišiackeho úškrnu.
       Mišo rázne zavrtel hlavou. Nie veru, jemu naozaj netreba pripomínať, čo je v takú chvíľu jeho povinnosťou. V duchu sa spokojne usmial, veď viac ráz počul, ako sa tatko pochválil susedom, že minuloročná pálenka z cukrovej repy sa mu veru vydarila ako už dávno nie. Aj bracovským parobkom isto zachutí. Nebude predsa nadarmo kupovať v krčme, míňať peniaze na celý liter, keď vie, že doma je dobrá, silná, poctivo vypálená. To len čokoládu tam pôjde kúpiť pre Zuzku. Vyberie jej tú najlepšiu čo tam bude, nech vie, že si ju drží v úcte.
       „Tak ja už pôjdem, Marienka ma čaká,“ kývol Fero bradou do neurčita. „A ty len nezabudni na nedeľu nachystať čo treba,“ zasa sprisahanecky mrkol na Miša, „o ostatné sa my už postaráme.“
       Nato sa zvrtol a náhlil sa za frajerkou, aby ho nevyhrešila, že kde tak dlho trčí. Mišo znova osamel. Letný súmrak sa zvoľna spúšťal nad dedinu, svrčky cvrlikali ako odušu, vtáctvo vyspevovalo v korunách stromov svoje večerné serenády a zem ospanlivo vydychovala po ďalšom sparnom dni. Do nosa mu udrel prenikavý pach maštaľného hnoja a kyprej oráčiny z okolitých gazdovstiev. Ešte dva dni a dočká sa aj on. Ústa sa mu v hustnúcej tme mimovoľne roztiahli do úsmevu. Pocit hlbokého uspokojenia mu náhle zalial celé vnútro. Už ho ani najmenej netrápilo, že koľkí mládenci si teraz hrkútajú s dievčatami v lesíku pri Ondave a len on tu stojí sám na okraji dediny. Nech, veď nedeľa bude čoskoro, podvedome mávol rukou a s ľahkou dušou vykročil domov.

       Mišo sa zívajúc došmochtal k dverám, otvoril ich dokorán a vpustil dnu nedeľné ráno. Na chvíľku sa oprel o veraje a vyvrátil tvár dohora. Prižmúril oči, slnečné lúče prebleskovali spomedzi košatej koruny starej hrčavej hrušky a pichali ho do líc. Zadul svieži chladivý vetrík od Ondavy a trochu ho prebral. No nie celkom. Mišo prešiel krížom cez dvor a vo vedre, ktoré stálo pri studni sa ošpliechal do pol pása studenou vodou. Striasol sa ako mačka, voda bola ľadová, no hneď mal hlavu jasnejšiu. Nie div, veď odkedy mu Fero oznámil novinu, že sa ho na zábave chystajú prijať za mládenca, nemohol poriadne oka zažmúriť. Bol taký rozrušený, že sa nedokázal na nič poriadne sústrediť; vo dne sa len motal, všetko mu z rúk padalo, a narobil pomaly viac škody než úžitku. A aj v noci sa len nepokojne prehadzoval v posteli a ráno sa budil ako dolámaný. Od nedočkavosti počítal doslova hodiny. Včera bol už aj čokoládu kúpiť pre Zuzku, u krčmára Slobodu, bývalého gardistu kúpil tú najväčšiu a najdrahšiu, nešanoval peniaze, aj keď inak bol dosť sporovlivý. Fľašu s pálenkou mal tiež pripravenú, aj sviatočné šaty, veď dnes je jeho veľký deň. Už sa v duchu videl – koľký raz už za posledné dni – ako so Zuzkou tancujú pred očami celej dediny a srdce sa mu rýchlejšie roztĺklo. Fero mu predsa sľúbil, že oni sa už o všetko postarajú, zaháňal v mysli obavy, že čo ak Zuzka... Nie, nie, to by mu azda neurobila, ubezpečoval sám seba.
       Deň sa prehupol do druhej polovice, no Mišo, odkedy rozlepil ráno oči, nevnímal okolo seba poriadne skoro nič. Ani nedeľnú bohoslužbu, ani sviatočný rodinný obed, najradšej by sa už bol rozbehol rovno pred krčmu. Aj prekárania rodičov, že od dnes už nebudú mať doma fagana, ale mládenca, počúval len na pol ucha. Vzmáhala sa v ňom hrdosť, podvedome sa narovnal, vystrel plecia a sebavedome zdvihol hlavu. Už teraz sa cítil akosi inakšie, akoby ho už samotná myšlienka na to, že bude zvoleným parobkom, úplne zmenila.
       Konečne kráčal dedinou, v rukách zvierajúc fľašu pálenky a čokoládu. S úsmevom zdravil všetkých, ktorých cestou míňal, srdce mu prekypovalo radostným očakávaním nadchádzajúcich chvíľ. Najradšej by to vykričal do celého sveta, nech to vedia aj inde, nielen v Bracovciach. Každým krokom v ňom vzrastalo nadšenie.
       Mládencov uvidel už zďaleka, postávali pred krčmou, debatovali, smiali sa, poniektorí pofajčievali. Aj dievčatá i ostatní dedinčania sa pomaly schádzali, veď zábavu, na ktorej budú voliť ďalšieho mládenca si nikto nenechal ujsť. A všetci sú tam dnes len kvôli nemu, akoby bol nejaký kráľ, preletelo mu hlavou a na chrbte pocítil príjemné mrazenie.
       „No čo, Miško, tešíš sa, že budeš aj ty patriť medzi nich?“ prihovorila sa mu Mária, Ferova frajerka. Akurát vyšla z bránky, keď prechádzal popred ich dom.
       Zazubil sa, chcel čosi povedať, no od toľkého vzrušenia mu zabehla slina. Silno sa rozkašľal, až mu slzy stekali po lícach a očervenel ako paprika. Mária vyprskla od smiechu a uštedrila mu pár buchnátov do chrbta, aby mu pomohla polapiť dych.
       „Vidíš, vidíš, ešte si ťa ani parobci poriadne nepodali a ty sa už ideš slinou zadusiť,“ doberala si ho, keď konečne prestal kašľať. „Na, okoštuj, fajné sú, sama som ich nalepila, len na dnešnú zábavu. Daj si, lebo neskôr sa ti možno neujde,“ smiala sa a otrčila pred neho misu s čerstvými lekvárovými pirohami. Taký bol zvyk, dievčatá namiesto vstupného doniesli koláče alebo pirohy pre tanečníkov i cigánskych muzikantov a vec bola vybavená.
       Mišo konečne chytil dych, narovnal sa a dlaňou si pošúchal zaslzené oči.
       „Nie, ďakujem, isto sú dobré, keď si ich ty robila, no teraz mi voľajako nič nechce ísť dolu hrdlom,“ zavrtel hlavou.
       Mária sa chápavo usmiala a kývla bradou ku krčme. „Tak len bež, už sa ťa tam isto nevedia dočkať. Ja sa ešte zastavím po Zuzku,“ dodala významne a povzbudivo na neho žmurkla.
       Po Zuzku! Takže ho neodmietla, predsa len bude nakoniec tancovať so Zuzkou! – uvedomil si celý uveličený a srdce mu priam poskočilo. Splnil sa mu sen, dokonca hneď dva naraz. Usmial sa na Máriu a pridal do kroku.
       Všetko ostatné, čo potom nasledovalo, vnímal ako v nejakom polosne, čo sa mu odvíjal pred očami. Množstvo tvárí, ktoré ho sledovali, vrava, veselé výkriky a smiech, to všetko mu splývalo dohromady. Mládenci ho už naozaj čakali, a len čo prišiel na priestranstvo pre krčmou, kde sa najčastejšie konali v dedine zábavy, hneď ho obkolesili.
       „Tak Mišo, vydrž, za chvíľu si aj ty náš,“ povzbudivo naň žmurkol Hankin Jozef, keď mu Mišo podával fľašu pálenky.
       Stál tam uprostred a hruď sa mu prudko dvíhala pod náporom pocitov, čo v ňom prekypovali ako polievka z hrnca. Kútikom očí zazrel Zuzku, stála vedľa Márie, usmievala sa naňho, dokonca i trochu nesmelo zdvihla ruku a zamávala mu. Odrazu nastalo ticho ako v kostole, to keď do okolitého šumu zaznel Ferov hlas. Každý, kto tam prišiel, napínal sluch a naťahoval krk, aby mu nebodaj voľačo neušlo. A Miša, hoci už neraz počul slová, ktoré slávnostne odriekal Fero, zaplavil úžasný pocit výnimočnosti, lebo tentoraz patrili jedine jemu. Nikomu inému len jemu. Hľadel s vážnym výrazom pred seba a v duchu opakoval po Ferovi:

       „Parobci a dzivky,
       Stala še medzi nami prihodka,
       Michal Hrabinský syn stava za parobka.
       Doteraz bul chlapec,
       od dneška budze parobok.
       Kedz pujdze na valalski košic
       budze vodu nošic
       a kosu mu budze klepac Ďuri Čipaš.
       Kedz pujdze do lesa drevo rubac,
       budze po leše trisky žbirac.
       Kedz budze isc čarna krava valalom,
       muši ju do chliva nahnac.“

       Fero dokončil veršovanku a nato Miša schytili mocné svalnaté ramená. Len tak v ňom hrklo, keď ho mládenci zo tri razy vyhodili do vzduchu. Aj sa mu hlava málinko zamotala, keď sa nohami konečne postavil pevnú zem.
       “A teraz povedz, s ktorým dievčaťom budeš tancovať?“ začul znova Ferov hlboký hlas.
       Mišo proti svojej vôli cítil, ako mu stúpa rumenec do tváre. Akoby mu akási neviditeľná ruka stisla hrdlo, naraz nevedel zo seba vytisnúť meno tej, po ktorej mu toľko srdce prahlo.
       „No čo je?“ sykol na neho Fero a zvraštil čelo.
       Mišo sa nadýchol a otvoril ústa. Do napätého ticha konečne zaznelo chrapľavé: „Zuzka Štofová“. Hlasno si odkašľal, sám nespoznával ten divný hlas, čo sa mu vydral z hrdla. Ale zvládol to, už to má za sebou a konečne je aj on mládencom! Takmer tomu nemohol uveriť. Celý uveličený sa obzeral okolo seba. Videl samé usmievavé a žičlivé tváre, na chrbte a pleciach cítil priateľské potľapkávanie. A Zuzke, tej žiarili oči ako dva uhlíky, keď predstúpila pred neho a on jej vtisol do dlane čokoládu. Opätovala mu úsmev a zľahka ho pobozkala na líce.
       „Cigán, hraj!“ skríkol v tej chvíli Fero a muzikanti spustili rezký čardáš. Pre Miša a Zuzku. Obchytil ju okolo pása a nohy sa mu samy pustili do tanca. Chytľavé tóny huslí a cimbalu, podfarbené dunením basy sa rozliehali po celom okolí, keď sa s ňou točil dokola v rýchlom tempe a cifroval ako o život. Nevnímal nič, len tie jej usmievavé tmavé oči, od ktorých nemohol odtrhnúť zrak. A vedel celkom isto, že takú šťastnú nedeľu ako túto, doposiaľ ešte nezažil.






* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.









čitateľov: 3479