Utečte pred nebožtíkom!
@ :: Poviedky ::
Apr 14 2005, 13:33 (UTC+0) | 
Staršia skupina obyvate¾ov Myslavy stále vyrába a vyšíva svoje tradièné ktoje, aj keï si ich obliekajú už len na obecné slávnosti. Na fotografii je pani Kelbelová. |
Miesto: Myslava
Čas: Prelom 19. a 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Jožo sa nahol nad stôl a rukou šmátral, snažiac sa uchopiť pohár. Zrak pritom ani nesklopil, bál sa, že sa mu pri pohľade nadol zatočí hlava a nohy podlomia. Tušil kde sa pohárik nachádza, dlaňou však len zmietol na zem zopár omrviniek chleba a tiež akýsi mastný papier. Vzdal to, vystrel sa a pokúsil posadiť. Podarilo sa.
"Vybodni sa na to a nepi," snažil sa mu dohovoriť Tomáš, ale tiež sa mu jazyk plietol, sotva mu bolo rozumieť.
Jožo neodpovedal, zhlboka dýchal, videl, že Tomáš sedí oproti, ale zdalo sa mu, akoby hlas prichádzal z diaľky. Slivovica sa toho roku naozaj vydarila; oboch sediacich v prítmí narušovaným len slabým blikaním petrolejky, zmohla viac, ako si boli schopní pripustiť.
"Hovorím ti, rozumieš, nie? No hovorím ti, že celá Myslava je úplne nenormálna dedina. Rozumieš? Nenormálna, lebo mňa tu nechajú, nech hladujem a robotu radšej dajú cigánom!" - zmohol sa Jožo nakoniec na niekoľko viet; dosť kričal, zdalo sa mu, že ho Tomáš nepočuje. Aj pohár konečne nahmatal, chcel si naliať, ale keď chytil fľašu, rozmyslel si to a napil sa rovno z nej.
Obaja mladí muži, čo nedovàšili ani tridsiatku, boli opití. U Joža to nebola žiadna zvláštnosť; stále keď mal možnosť, nalial do seba všetko, čo bolo nablízku. Tomáš nie, len dnes mal slabšiu chvíľku. Nuž si riadne uhol, a teraz sa cítil, akoby mal telo v plameňoch. Už dva razy sa pokúšal rozopnúť si košeľu, ale nedarilo sa mu.
"Si predstav, bol som u Fera, že mu narúbem drevo, a už tam robili cigáni. Vravel, že som mal prísť skôr. A to sa mi stalo aj v stredu, keď som sa mu núkal, že pôjdem orať," šermoval Jožo rukou, čím len zvýrazňoval ako sa hnevá a svet je nespravodlivý. Tomáš by možno aj čosi povedal, naznačil, že vec sa má trochu inak, ale zachoval si ešte štipku triezvosti. Mlčal. Bolo mu jasné, že žiaden gazda nechce čakať, či Jožo vôbec príde, alebo vyspáva opicu. Radšej dá prácu hocikomu, kto je poruke. Ale povedať mu to? Aký by to malo význam?
"Ale ja viem, viem, čo urobím," zaškeril sa Jožo, potom opäť vstal a pokúsil sa nahnúť. Chcel čosi Tomášovi pošepkať; určite to muselo byť čosi výnimočné, veď inak by hovoril normálne. Noha sa mu šmykla a zadok opäť dopadol na stoličku.
"Tak to zbaľme. Veď zajtra je pohreb, všetci cigáni tam budú. Poďme spať a ráno si možno nejakú robotu nájdeš," dohováral Tomáš.
"Hej? Všetci? To sme sa dopracovali! Zajtra si zarobím, lebo bude cigánsky pohreb, a potom zasa, až keď niektorý ďalší zgegne? Tak si to myslel? Ale veď aj ja by som chcel ísť na pohreb, aj ja by som chcel vidieť ten cirkus, čo urobia. A možno aj tam zarobím, keď ponesiem truhlu."
Tomáš tušil, na čo naráža. Cigáni sa azda odjakživa báli màtvych. Dokonca natoľko, že niekedy nechceli niesť rakvu. Často sa stávalo, že aj nebožtík, ešte skôr než ho pochovali do zeme, ležal v dome niektorého bieleho gazdu, lebo cigáni sa s ním báli spať pod jednou strechou. No, nebolo to často, skôr keď zomrel niektorý z hornej osady. Tých mali Myslavčania radšej.
Teraz však zomrel Gejza, starý cigán, čo býval s ostatnými v chajdách poniže dediny. Toho k sebe nik nevzal, nikto neposkytol miestnosť, kam by ho mohli chodiť ostatní oplakávať. Veď prečo aj? Cigáni z dolnej osady tu nikdy nemali dobrú povesť. Ale cirkus? Aký cirkus to spomínal? Tomášovi to nedalo. Aj sa ho priamo opýtal, a Jožove už beztak dosť lesknúce oči ešte viac rozžiarili.
"Ty to nevieš? To naozaj nevieš? To ti bola paráda! Zomrel ten huslista, ten z dolných; no ako sa volal? Nevieš? Á, veď to je jedno. No a keď zomrel, tak mu z dosák zbili truhlu a dali mu husle pod hlavu. Ako ho niesli na cintorín, plakala tam jeho žena. Vykrikovala na celú Myslavu, aby ju každý počul, že aký bol dobrý, vraj perfektný muzikant. Plakala a kričala naraz, že ako dobre hral. Vraj laj-laj-laj-lo-laj a dziny-dziny-laj-laj. Vybľakovala, bľačala, no potom už len spievala. Laj-laj-laj-lo-laj a dziny-dziny-laj-laj. A vieš akí sú oni. Keď to omieľala do kolečka, naraz začala vykrúcať bokmi, dvíhala ruky, zacítila muziku a hneď na všetko zabudla. Spievala na plné hrdlo a roztancovala sa, akoby bola na svadbe. Niektorí cigáni sa k nej pridali. Tancovali, skákali ako pajáce a tak išli na cintorín. No, sú normálni? Vieš si predstaviť, že by tu niekto z nás zomrel a ostatní by spievali a bavili sa? Vidíš?! Nič nepovieš! Ale ja mám nápad. Ja im ukážem! Vieš čo?" - vstal naraz prudko, teraz sa mu to i podarilo. Ako sa rozrečnil, hádam aj trochu vytriezvel, alebo aspoň nabral dych a neupadal do bezvedomia. Tomáša oblapil okolo krku a čosi šepkal. Reč prerušovanú tichým smiechom pripomínajúcim skôr chrochtanie ukončil veľavýznamných a priamym pohľadom do očí. Ich tváre teraz boli tak blízko, že cítili ako na seba dýchajú, vzduch sa naplnil závanmi liehu.
"No čo? Ideme?" - zatriasol Tomášovi hlavou, a ten, i keď nevravel nie, vyzeral, že váha.
"Teraz?"
"Hej. Pozri, vonku je noc, nikde nikoho a zajtra bude neskoro, lebo ho pochovajú."
"Ja neviem. Ale ak by sme šli, ostane to medzi nami. Dobre?"
"Ma neser! Čo som baba, že to budem každému vytrubovať? Nepoznáš ma?"
Tomáš mlčal. Problém bol práve v tom, že ho poznal, ale to nechcel povedať. Nakoniec sa však usmial a kývol hlavou: "Na to Myslava nezabudne. Poďme!"
Nočnú ulicu halila tma, nie však taká, v ktorej nevidieť na špičku nosa. Mesiac bol silný, v úplnku a milióny hviezd svietili jasne, až potácajúce sa postavy vrhali tieň. Iného svetla tu nebolo. Domy, tie murované, ale aj chudobnejšie z dreva a so slamenými strechami sa črtali ako čierne siluety. Myslavský potok žblnkotal a popri ňom viedla cesta na Košice. Tam nižšie, čosi vyše kilometra, stála dolná cigánska osada, ale vidieť ju zatiaľ ešte nebolo. Jožovi s Tomášom čerstvý vzduch očividne prospel. I keď sa podopierali oblapení okolo ramien, šúchali nohami a podľa ich chôdze by náhodný pozorovateľ určite poznal, že majú pod čapicou, predsa len držali správny smer a blížili sa k cieľu. Keď sa už siluety myslavských domov stratili a po lúke prešli k prvým cigánskym chatrčiam, spomalili.
"Tam?" spýtal sa Tomáš ukazujúc na jediné okno, z ktorého blikalo slabé svetlo. Zdalo sa, že odtiaľ znejú aj hlasy.
"Asi. Musíme pozrieť," zašeptal Jožo, prihrbil sa, akoby to malo pomôcť jeho nenápadnosti a zamieril k chajde."Psy. Nevidím ich! Ak nás zacítia?"
"Nevidím ich ani ja. Možno všetkých pojedli," zarehotal sa Jožo, ale hneď si aj položil dlaň na ústa a prihrbil sa ešte väčšmi.
Keď konečne zastali pri okne chatrče pozbíjanej z dosák a oplácanej nepálenou hlinou, Jožovi stúplo sebavedomie. Dokonca natoľko, že končekmi prstov trochu odtiahol záves z látky visiacej v okne a jedným očkom nazrel dnu.
"Hrajú karty. Oni hrajú karty," zašepkal Tomášovi do ucha, a potom mu len pokynul rukou, aby ho nasledoval.
Bola to najväčšia chajda v osade; na rozdiel od iných mala dokonca dve miestnosti. Keď pomaly, potichučky vstúpili dnu, stáli v chodbičke, z ktorej viedli dvoje dvere. No, dvere vlastne nie, pretože napravo visela len akási plachta a práve odtiaľ zneli hlasy; čosi medzi hádkou a zábavou. Nerozumeli im, veď mali svoj jazyk, ale to ich teraz nezaujímalo. Naľavo od nich sa namiesto dverí črtal len otvor, vchod do druhej izby. Opatrne vstúpili dnu. Tušili správne, nikto tam nebol. Vlastne naozaj nikto? Prišli zvonku, oči na tmu nemuseli dlho privykať, i keď predsa len trochu postáli, aby sa mohli poriadne rozhliadnuť. Obraz, čo sa im naskytol, nebol vôbec lákavý. Uprostred miestnosti ležala na stole truhla a v nej màtvola starého muža. Zdalo sa im, že už cítia zápach, aký sa v lete šíri len okolo takýchto tiel, ale bola tu stále tá slivovica, čo im otupila zmysly.
"Chyť mu nohy!" - drgol Jožo Tomáša.
"Kašli na to, poďme späť!" protestoval.
"Ma neser!" - potriasol ním Jožo za ramená, a potom prešiel za truhlu. Najskôr pozeral do tváre nebohého. Zdala sa mu akási odutá, aj očné buľvy pod zažmúrenými viečkami akoby vystupovali nahor. Všimol si to veľmi dobre, úplne zblízka, to keď sa nad neho nahol, aby ho chytil okolo hrudníka a začal vyberať z rakvy. Tomáš už nezaváhal. Najskôr si utrel ruky do nohavíc, sám nevedel prečo, ale potom oblapil màtveho Gejzu popod kolená a spoločne ho nadvihli.
"A teraz? Čo teraz?" preskočil mu trasúci sa hlas, až ho Jožo musel napomenúť, aby si dával pozor, nech ich nepočujú.
"Na chodbu. Ku plachte!" ešte úsečne zavelil a potom nesúc telo màtveho prešli na miesto, kde ich od ostatných cigánov delil len kus látky. Tomáš zložil nebožtíkove nohy na zem, takže stál ako živý človek; len hlava mu ovísala v predklone, akoby bol na mol. Jožo stratil všetky zábrany. Jednou rukou zozadu oblapil màtvolu okolo hrude, takže si ju úplne pritlačil na telo a druhou zdrapil vlasy, zodvihol hlavu, aby mala priamy pohľad. Pach, čo zavanul, už neprekryla ani slivovica. Vlasy màtveho ho šteklili na tvári, dokonca mu liezli i do úst, ale to mu neprekážalo. Kocky boli hodené. Aj Tomáš si uvedomil, že je neskoro vymýšľať, a ak má byť sranda, tak poriadna. Pokúšal sa màtvole otvoriť oči, ale viečka boli tuhé, okamžite sa privreli. I tak vyzerala desivo; svetlo, čo prenikalo cez červený záves, hrôzu ešte násobilo.
Jožo sa opatrne prisunul ku plachte a začal vrčať ako pes. Aspoň spočiatku. Potom svoj hlas zvyšoval, vydával pazvuky, chrčal až sa to nedalo počúvať, upútaval pozornosť. Vrava vo vedľajšej miestnosti stíchla. Len šepot, áno, ozval sa len ustráchaný šepot, pri ktorom stíchol aj Jožo. A vtedy, práve vtedy, keď už v chajde vládlo ticho, žeby sa dalo nožom krájať, Tomáš strhol plachtu. Cigáni sediaci okolo stola, na posteli, ale i na zemi, pozreli na dverný otvor. Obaja ich videli. Ich vydesené pohľady, keď im karty začali padať na zem, deti vstávali, bežali k matkám a tváre mužov, ako to bolo vôbec možné, od strachu zbeleli. Jediné, čo uvideli cigáni, bol màtvy Gejza. Stál tam, zdalo sa im, že sa opäť rozchrčal, jasne to počuli, navyše ešte pokyvoval hlavou.
Vreskot, ktorý nastal, človek za iných okolností nevydá. Len ak ide o život. Keď si človek uvedomí, že stretol bytosť zo sveta màtvych. Ak cíti, že je prenasledovaný prízrakom a nemá ako vzdorovať. V chodbe bola priveľká tma, aby poznali, že za nebožtíkom niekto stojí a drží len bezvládne telo.
Okno. Jedine okno poskytovalo možnosť úniku, pohľady všetkých sa razom upriamili týmto smerom. Bol to okamih, len zlomok sekundy, ako sa asi dvadsať cigánov tlačilo, kto ním preskočí skôr. Jeden cez druhého, v hluku, vreskote a chaose si preliezali po chrbtoch; ak niekto spadol, nik nepozeral na to, či mu náhodou nešliapne na hlavu. Prví, čo sa dostali von, boli na tom dobre. Bezhlavo bežali na lúku do tmy. Ale tých bolo len pár. Telá, čo zapchali okenný priestor a besnenie v hrôze tých, čo ostali dnu, si vyžiadali svoju daň. Najskôr to znelo ako také puknutie. Ako keď niekto zlomí hrubú haluz. Aj sa to takmer stratilo v hysterickom škreku. Potom však znova a z povaly sa na hlavy začal trúsiť prach. Výrazne. Steny sa pohli, dosky zarapčali a krik sa ešte znásobil. Ako domček z karát spadla chajda; brvná na hlavy, chrbty, svetlo petrolejky zhaslo a zvírený prach upchával pľúca. Na lúku vybehli všetci cigáni; aj tí, čo bývali v druhých chatrčiach už počuli, že màtvy Gejza máta v osade. Pozerali na seba, hádali sa čo ďalej, až ktorási žena opäť čosi vykríkla a pustila sa bezhlavo behom do lesa. Ostatní, nevediac čo videla, utekali za ňou. Osada ostala prázdna.
Jožo s Tomášom pozerali, čo vyvolali. Našťastie, nič sa im nestalo, iba zopár dosák ich treslo po hlave. Vtedy Jožo stratil stabilitu, padol dozadu a màtvy cigán naňho. Srdce mu búchalo ako nikdy predtým. Gejza bol ťažký, sám by spod neho asi nevyliezol. Len čo mu Tomáš pomohol, obaja sa dali do behu. V hlavách im vírili čudesné myšlienky. Bolo to normálne? Ale veď Jožo sám hovoril, že Myslava je nenormálna dedina. Lenže hrať sa màtvym ako s nejakým pajácom? Vystrašiť iných na smrť a zbúrať im dom? Nie, tak to celkom určite nechceli; ale čo vôbec chceli?
Rýchlo, veľmi rýchlo a dokonca už bez znakov akejkoľvek opitosti bežali oproti prúdu Myslavského potoka, späť do dediny, do bezpečia. Hlasy volajúce o pomoc a dupot krokov na smrť prestrašených cigánov už zanikli. Obaja sa zastavili až pri studni. Pach màtveho, zdalo sa im, presiakol šatstvom i vlasmi. Načim sa poriadne umyť, a ak to nepomôže, proti pachu je vždy ešte jedna možnosť. Slivovica. Veď tá sa toho roku naozaj vydarila. Teraz sa aj obaja mali obrovskú chuť napiť. Poriadne.
|
|
