login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Nočné premeny

@ :: Poviedky ::     Apr 14 2005, 07:10 (UTC+0)

Košická Nová Ves - Kostol sv. Ladislava - fotografia spred roku 1923

Miesto: Košická Nová Ves
Čas: cca 18. až 19. storočie
Autor: Slavomír Szabó


       Gazda už zo dva razy vyšiel pred bránu, vyzeral paholka, lebo sa mal vrátiť napoludnie, ale stále ho nebolo. Nepokojne šúchal dlaňami o boky zamastených nohavíc, bol to jeho zlozvyk, a tiež odúval spodnú peru, ako neklamný znak, že je už nervózny. Jeho nepokojné oči v guľatej tvári s dvoma bradami vrhali pohľad raz na hornú, raz na dolnú časť ulice, ale nikde nebolo nikoho. Cesta v dedine bola samé blato, vo vlhkom vzduchu to odkiaľsi poriadne páchlo prasačím hnojom, slnečné lúče pomaly slabli, no Jano sa nevracal. Ešte ráno išiel na rebrináku spolu s Máriou, slúžkou, ktorá bola naozaj pekným dievčaťom, ale chudobným. Gazda i veľakrát myslel na to, že k Janovi by sa aj hodila, veď tiež smrdel grošom, ale inak bol statný, ramenatý mládenec. Žeby to len predsa medzi nimi začalo? To by mu ani neprekážalo, len keby robotu načas porobili. Ale zatiaľ čo Mária bola ako lastovička, samý úsmev a pohľady hlbokých modrých očí, čo mužom priam vyrážali dych, Jano zo dňa na deň chradol. Gazda si už niekoľko týždňov všímal, že je stále akoby v driemotách, pomalý, a pritom mu ani robotu nepridáva. Mal by niekoho z nich prepustiť? Ale koho? Veď ak by vyhnal Jana, Mária by možno po nociach unavila iného chlapa, azda nového paholka a zasa by bolo všetko po starom. A vyhodiť Máriu? Veď je to najkrajšia slúžka v Košickej Novej Vsi; sám sa neraz pristihol, ako si ju obzerá, keď sa v kuchyni pred pecou zvŕta a on čaká, kedy mu položí jedlo na stôl.

       Už sa aj otočil, že sa vráti do dvora, keď začul kvikot svíň a hrkot kolies rebrináka.
       "Kde ste boli doteraz? Robiť, alebo na záletoch?!" bryzgol, tak mu rovno z úst vypadlo, lebo sa poriadne zlostil, ale Jano si ho nevšímal. Zato Mária, len čo prešiel voz bránou, skočila svižne na zem a snažila sa vysvetliť: "Veľa roboty s takými skúpymi dedinčanmi. Vo Vyšnom Olčvari sme nepochodili, pýtali veľké peniaze, potom ani v Rozhanovciach. Až keď sme sa cez Vyšný Olčvar zasa vracali, dlho sme zjednávali ceny a nakoniec kúpili dve svine."
       Ako vravela, rozhadzovala rukami a snažila sa gazdu upokojiť úsmevom, ale on zazrel na Jana. Ten sa len pomaly, pomaličky dvíhal, zliezol z kozlíka, akoby mal odpadnúť a ani sa nič nesnažil vysvetliť. Len si utrel nos do rukáva, a potom pozeral na zem čakajúc na ďalšie rozkazy.
       "No, pre tie bude asi zakáľačka vykúpením. Veľmi ich nevykŕmili," šomral gazda, keď pozrel zvieratá, ale len čo mu Mária povedala cenu, potešil sa, lebo to bola naozaj dobrá kúpa. Prikázal Janovi, aby dal prasce do chlieva, očistil koňa i voz a potom narúbal drevo, lebo sa akosi ochladilo.

       Súmrak hustol nad dedinou, Mária v kuchyni prihrievala kapustu so škvarkami, ale kúriť už pomaly nebolo čím. Prešľapovala z nohy na nohu, občas hodila pohľad cez okno na dvor, ale stále nič. Keď sa konečne dvere otvorili, dnu vošiel gazda a v rukách držal dlhé zabíjačkové nože. Bol ich nabrúsiť, lebo vedel, že služobníctvo by už nestíhalo, veď celý deň strávili na cestách. Ale keď zbadal, že hrnce sú stále na peci a drevo nie je nachystané, nazlostil sa.
       "Ty to ešte nemáš?" vyprskol, až sa mu odula dolná pera. Mária stiahla hlavu medzi plecia, akoby sa chcela kamsi ukryť, ale gazda vybehol na dvor. Tam ticho, pokoj, žiaden zvuk, čo by nasvedčoval, že ktosi štiepe klátiky. Už sa mu červená hmla od zlosti rinula pred oči, najmä keď vošiel do stajne a zbadal Jana ako stojí opretý čelom o konský bok, ale koňa nečistí. Chvíľku sa mu zdalo, že spí na nohách. Iba chvíľku, lebo Jano ho predsa len zbadal, strhol sa a začal robiť.
       "Poriadne zdvihni hlavu," zarehotal sa gazda, ale z hlasu bolo jasne cítiť, že to nasilu, a že je riadne napajedený. Jano tušil, čo bude nasledovať. Jeho pán mal totiž nevšedný zvyk. Keď mal nervy napnuté ako struny na husliach a človek by čakal, že paholka udrie, vždy radšej povedal dáky vtip. Ale taký, čo poníži viac ako nadávka, facka či rana bičom, na ktorom sa dokázal smiať len on.
       "Prečo?" zdvihol Jano obočie, akoby sa nič nedialo.
       "Zdvihni hlavu a viac sa nevypytuj!" ešte ráznejšie zavelil gazda.
       Pristúpil k nemu a začal si ho pomaly, pomaličky a zblízka obzerať, až cítil jeho dych. Jano sa tváril neisto, lebo gazda v rukách ešte stále držal nože, ale veď hádam len nezošalel.
       "No, je už šero, poriadne nevidieť, ale zaujímalo by ma, či ti z nosa a uší trčia chlpy."
       "A prečo?"
       "Hm, nevieš? Ty ozaj nevieš akým chlapom trčia chlpy z nosa a uší? No takým, čo majú plnú hlavu ženského prirodzenia," zarehotal sa gazda, z úst mu páchlo, takže sa nebolo ťažké dovtípiť, že nielen nože nabrúsil, ale aj si poriadne uhol.
       "Keď hneď a zaraz nedokončíš robotu, pôjdeš spať bez večere!" zakričal ešte, ale to mu už Jano pozeral na chrbát ako vychádzal zo stajne.
       Paholok bol celý červený od zlosti. Takto ponížiť jeho i Máriu! Vraj chlpy z nosa a uší. Veď ona je krásne, veselé dievča s čistým srdcom, a on o nej hovoril ako o fľandre! Ale gazda nebol úplný hlupák, vedel, že takéto poníženie urobí svoje. Niet totiž nič lepšieho, ako chlapa pred rúbaním dreva poriadne nahnevať. To potom triesky lietajú po celom dvore a robota je raz-dva hotová. Aj bola.

       Tma už poriadne zhustla, keď dojedli a gazda drevenou lyžicou klepkal po okraji misy, čo bol len ďalší z jeho nedobrých zvykov. Zdalo sa, že nad čímsi premýšľa, ale z myšlienok ho vytrhla Mária, keď sa spýtala, či ešte niečo treba urobiť, alebo môže ísť.
       "A kam?" vypleštil oči, akoby po ňom žiadala niečo neslýchané.
       "Na priadky, len tu oproti. Veď viete," prosebne zašepkala a zdalo sa, akoby jej vstúpila červeň do líc.
       "No, chystáš si výbavu, tak? Veď hej, viem. Ale neponáhľaš sa s tým až priveľmi?" zdvihol hlas a pozrel jej priamo do očí. To ju už úplne zaliala červeň, sklonila pohľad, mlčala, nevyriekla ani slovíčko.
       
"Len bež," mávol napokon rukou a Mária na viac ani nečakala. Dvere sa zabuchli, potom vstal aj Jano, že si ide ľahnúť na svoje miesto, do stajne na seno.
       "No, a dobre sa vyspi, lebo roboty je zajtra dosť," zavolal za ním ešte gazda, potom však vstal a šiel do izby.

       Táto noc preňho nebola ako každá iná. Žena s deťmi išli ráno na pár dní do Levoče, susedia ich zobrali, že najskôr na jarmok a potom na púť, takže líhal sám. Pod ťažkou perinou mu bolo horúco, plný žalúdok ho tlačil, sny neprichádzali. Čas sa vliekol, neutekal a čím hlbšie pokročila noc, trápil sa viac a viac, že nespí. Tiež mu hlavou vŕtalo, že Mária sa ešte nevrátila; inak by počul ako vchádza do domu, prechádza kuchyňou a otvára dvere na svojej slúžkovskej komôrke. Bol si istý, že je s Janom v stajni a práve teraz smilnia, tak ako smilnili celý deň; preto sa i zdržali a možno sa i z neho smejú, ako mu vedia prejsť cez rozum. To ho poriadne nahnevalo, až sa rozhodol. Áno, pôjde do stajne a tam sa uvidí. Do Máriinej komôrky by sa neopovážil, ale do stajne môže vojsť kedykoľvek!
       Vstal, ani onuce si nenakrútil, len rovno čižmy na bosé nohy a opatrne vyšiel na dvor. Pred stajňou chvíľku postával, počúval, takmer ani nedýchal. Ticho. Všade vládlo úplné ticho, dokonca ani šum listov nenarúšal to mohutné mlčanie pod nočnou klenbou plnou žiarivých hviezd. Pomaly, pomaličky pootvoril dvere, len tak, aby sa prešuchol dovnútra. Tam v rohu na kope sena pod policou musí spať Jano, alebo… Veľmi jemne našľapoval, aj keď je pán na vlastnom statku, predsa sa len cítil trochu hlúpo, že ide špehovať milencov, ale poriadok si tu predsa musí udržať. Lenže Mária tam nebola. Ani Jano. Ten paholok, čo vyzeral, akoby od únavy nevedel ani večerať, sa kamsi pobral, ani mu nič nepovedal, len jednoducho odišiel. A kde? Gazdovi sa zdalo všetko jasné. Ak nie uňho v stajni, aby ich neodhalil, tak kamsi na lúku, na polia, hocikam, ale určite, určite spolu. Napajedený sa vrátil do postele, rozmýšľal čo urobí, ak ráno bude Jano zasa taký pomalý, neschopný, ale skôr ako na niečo prišiel, zaspal.

       "Vieš, aký je rozdiel medzi býkom a volom?" - zaškeril sa ráno gazda Janovi do tváre. Bolo jasné, že je opäť zlostný, zasa ho chce ponížiť hlúpou hádankou, ale mal aj na to dôvod. Keď vstal a išiel pozrieť či je už statok nakŕmený, našiel Jana spať, hoci slnko bolo už dávno vysoko.
       "Počuješ ma?!" zakričal na celé hrdlo, lebo paholok sa len pomaly dvíhal, akoby ho driemoty neopúšťali. Na to i Mária vošla do stajne, krik ju pritiahol a chcela sa aj opýtať, akú robotu jej pridelí.
       "Tak ty si myslíš, že ty si býk a ja som vôl?" reval gazda na plné hrdlo, a až teraz si všimol Máriu. Zháčil sa. Nikdy pred ňou tak nekričal a aj ona, cítiac, že prišla nevhod, sa otočila a vyšla na dvor. Chvíľku ju prepichoval pohľadom, jej boky a rezká chôdza ho vždy priťahovali, ale potom zas pozrel na Jana, ako si sadá, len tak na zem.
       "Gazda, ja viem, že sa vám nezdám. Ale nebolo to tak vždy, že?" spýtal sa priamo, čo nikdy nezvykol, takže bolo jasné, že tu už ide do tuhého a tento rozhovor môže všetko zmeniť.
       "Kedysi som robil za dvoch a rád. Veľmi rád, a aj teraz by som, ale asi potrebujem vašu pomoc."
       "Pomoc?" len na túto jedinú otázku sa zmohol gazda, pera sa mu opäť vydula, počúval.
       "No, teraz ma možno vyženiete, ale so mnou je zle. Veľmi zle. Možno si aj poviete, že to nemám v hlave všetko v poriadku, ale prosím, verte mi," pokračoval Jano a gazdovo mlčanie bolo znakom toho, že môže vravieť ďalej.
       "Keby mi to niekto povedal, neveril by som, a ak mi vy neuveríte, tak sa budem musieť pobrať kade ľahšie, ale mňa ktosi uriekol. Možne nie uriekol, ale sú v tom nečisté sily. Každý večer, každý boží večer, keď už mi viečka oťažejú a zaspávam, príde do stodoly nejaká žena. Neviem kto to je, ale viem čím je. Bosorka. A ako príde, hodí mi cez hlavu opratku a ja sa zmením na koňa. Nie hocakého, ale čisto čierneho, veď sa vidím, cítim, ako mi sadá na chrbát a potom ju musím poslúchať. Celkom na slovo, neviem, nemôžem sa búriť proti jej vôli. Cválame za dedinu, rovno na krížne cesty, a poviem vám, tam sa schádza bosoriek ako maku. Potom cválame zasa, kdekade, všetko si nepamätám, len také kúsky, čo sa mi cez deň vynárajú ako spomienky zo sna. Ale dobitý som riadne. A večer, konečne večer, keď sa neviem dočkať spánku, zasa mám opratku na krku a všetko začína znova," zastonal a gazda mal pocit, že buď sa Jano pomiatol, alebo je oveľa väčší klamár, ako si myslel. Ale zaujalo ho to, pretože tiež nevylúčil, že môže mať i pravdu.
       "Gazda, ja viem, asi si myslíte, že to sa s Máriou cukrujeme celú noc, ale nie je to tak. Ona o tom vôbec nič nevie a strašne vás prosím, aby sa ani nedozvedela," zopäl Jano ruky a gazda sa poriadne zamyslel. Pozeral na zúboženého paholka, čo vyzeral, akoby celú noc sekal skaly v lome. O bosorkách sa hovorilo kadečo, ale čosi také ešte nepočul.
       "No, ak je ako hovoríš," začal už pokojnejšie, rozvláčne, "tak musíš ísť do Hrašovíka za vražcom, nech poradí, čo robiť. Ak ma však klameš, tak ti to spočítam, že na mňa do smrti nezabudneš!"
       Gazda sa ešte snažil zvýšiť hlas, ale už mu to akosi nešlo. Skôr súcit, zmätok, strach, zmes pocitov, čo sa vynárala v duši, dali jeho tvári výraz väčšej vľúdnosti, než bývalo zvykom.

       Jano sa v ten deň snažil, ako už dlho nie. Bol síce opäť pomalý, kolená sa mu podlamovali, ale keď mu gazda po obede povedal, že má ísť do Hrašovíka, zapriahal jedna radosť. Mária sa opýtala, čo idú zasa prasatá nakupovať, ale gazda len odvrkol, že Jano ide sám a ona nech sa nestará.
       Prešlo zopár hodín, na ulici pred domom opäť zahrkotal rebrinák, gazda ho videl už zdiaľky. Len sa mu zdalo čudné, že neprichádza od Hrašovíka, ale odkiaľsi od Lingova.
       "No?" zatiahol, keď poslal Máriu po vodu a s Janom osameli.
       "Gazda, bol som. Ten vražec, to je zvláštny človek. Aj som sa bál, že ma vysmeje, ale on nie. Všetko si vypočul a povedal, čo robiť."
       "No?" - zatiahol gazda opäť, ale v očiach sa mu už rozžali plamienky zvedavosti. Cítil, že azda naozaj budú musieť bojovať s čarodejnicou, a to nie sú žiadne srandy, lebo zlo je tvrdé, veľa vydrží.
       "Keď príde bosorka, mám mať nachystanú opratku a hodiť ju na jej krk skôr, ako ona mne. Že potom sa zmení na kobylu. Tú musím ihneď odniesť ku kováčovi, nech ju podkuje. Potom už navždy ostane kobylou, ľudí nebude trápiť a čary pominú."
       "A ty si myslíš, že prídeš v noci ku kováčovi, povieš mu svoj príbeh a on ti uverí, aj podkuje?" zasmial sa gazda, ale aj zháčil, lebo tu videl naozaj problém.
       "Už som bol. Na Lingove, viete, tam mi kamarát robí tovariša. Všetko sme dohodli aj s kováčskym majstrom, ktorý je naozaj dobrý človek. Len som musel sľúbiť, že to nikomu neprezradím, nech sa to v ich cechu nedozvedia. Cechoví majstri by ho potom nebrali medzi seba."

       Mária sa vrátila s vedrami vody na dvor, videla, že gazda s Janom o čomsi hovorili, ale prestali, len čo ju zbadali. Neprezvedala, to sa na slúžku nesluší. Ani pri večeri, keď Jano chýbal, len sa opýtala, či mu to má odniesť do stajne. Keď však gazda povedal, že nie, už mlčala. Mlčala aj vtedy, keď gazda za súmraku kamsi odišiel a ona sa vybrala zasa na priadky. Keď sa však neskoro večer, takmer v noci vracala domov, mala chuť sa pýtať. Z konca ulice videla, ako z dvora vychádza gazda s Janom a vedú za sebou nejakého koňa. Mesiac bol veľký, žiarivý, siluety natoľko ostré, až jej bolo jasné, že to nemôžu byť žiadni zlodeji. Tučná postava gazdu s jeho kývavou chôdzou a široké Janove ramená sa nedali len tak ľahko s nikým zameniť. Ostala však radšej stáť nezbadaná, lebo sa jej čosi nevidelo. Akosi rýchlo kráčali, predtým o ničom na statku nevraveli, nakoniec, v noci nezvykli chodiť nikam. A keď ešte zazrela, ako gazda priateľsky pobúchal Jana po ramenách, bola si istá, že sa deje niečo naozaj výnimočné.

       "Dobré ráno, dnes je tak krásne," pozdravila Mária na ďalší deň, keď gazda konečne vyšiel z izby. Slnko už žiarilo vysoko na oblohe; bolo to čudné, nikdy tak dlho nezvykol spávať.
       "Dobré ráno, dobré. Jana si nevidela?" prehodil ospalo, ale so záujmom a Mária sa zľakla, že sa zas nazlostí.
       "Už kŕmi svine, bola som za ním," vyhŕkla, chcela aby všetko vyzeralo v poriadku.
       "Musela si ho budiť?"
       "Prosím?" zháčila sa Mária, nechcela klamať, ale pravdu sa bála povedať, lebo Jano ešte pred chvíľou spal ako dudok a dlho ním musela lomcovať, aby ho uchránila pred gazdovým hnevom.
       "No, či si ho musela budiť. Ale to je jedno, keď už je hore. No nemusela si. Dnes mohol pokojne spať aj dlhšie. Nech sa zotaví. Aspoň dnes. Od zajtra to už zasa bude náš dobrý Jano ako kedysi. Som si istý. Tak je?" škľabil sa gazda.
       Mária síce nechápala o čom presne hovorí, ale prikývla, a rada, lebo gazda nazval Jana dobrým, čo predtým dlho nie. A potom, keď vošiel do kuchyne aj Jano, sa z gazdom na seba usmiali. Gazda bol k nemu milý a povedal mu, nech sa naje, koľko sa mu žiada. Mária si pomyslela, že azda ich spája nejaké tajomstvo; možno nočné dobrodružstvo, azda ten kôň, či kobyla, čo ju v noci tiahli po ceste na Lingov. Možno čosi iné. To jej už však bolo jedno; hlavne, že Jano v gazdovstve ostane a raz si možno aj všimne, aké naňho robí oči. Už by mohol.




čitateľov: 5546