login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Moreplavec z Buzinky

@ :: Poviedky ::     Apr 14 2005, 07:02 (UTC+0)

Kaštieľ v niekdašej Buzinke - stav z januára 2004

Miesto: Buzinka
Čas: 30-te roky 20. storočia
Autor: Beáta Tomášeková


       „Janko, čo zase robíš?" káravo pozrela Mara na syna. „Veď si ešte nedal sliepkam! No, už aj bež!"
       „Hmmm," neochotne sa malý chlapec zdvihol od svojej školskej tabuľky, zazrel na mamu, čosi mrmlal, ale nebolo mu rozumieť. Bol začiatok zimy, nie celkom, sneh ešte nepokryl opadané lístie, ale už primŕzalo. Obul si kapce, prehodil teplý kabátec a vybehol na dvor.
„Čo zase vymýšľa?!" polohlasne zašomrala Mara a utierajúc si ruky do zástery pristúpila k stolu. Udivene hľadela na tabuľku, vedľa ktorej ležal grafit. Boli na nej nakreslené krivolaké čiary. Nerozumela im. Vzala ju a otáčala z každej strany.
        „Čo sa tu budem podaromnici zdržiavať? Aj tak neviem, čo sú to za haky-baky a treba kravku nakŕmiť, aj inej roboty je dosť. Sú to len také hlúposti," mávla rukou a pobrala sa za povinnosťami. Ako vyšla na dvor, začalo konečne snežiť. Mäkké páperie klesalo z oblohy, vírilo v chladnom vzduchu a dalo celému okoliu akýsi nový, vznešenejší ráz. S láskou sa zahľadela na syna, ktorý sypal sliepkam zrno. Mal už osem rokov, ale hlavu večne v oblakoch. Usmiala sa. Bol to jej Janko, vytúžené dieťa. Ďalšie jej Pánboh nedal, ako dobre, že tu je aspoň on. Sklonila hlavu, akoby chcela ukryť zaslzené oči a vošla do stajne.

       Janko bol iný ako jeho kamaráti. Rád sa túlal sám. Hľadel na oblohu a vymýšľal si rôzne príbehy. Sníval a sníval. Škola ho bavila, iba počty neznášal. V sobotu mal vyučovanie najradšej. Vtedy pán učiteľ nosil so sebou mapy, ukazoval deťom ako vyzerá svet a vysvetľoval, čo sa v ňom deje. Vždy, keď sa potom Janko vrátil domov, ústa nezatvoril a rodičov zasypával všetkým, čo sa dozvedel.
       Jeho otec, Jozef, mal niečo po štyridsiatke a bol mocný chlap, priam fešáčisko. Tmavovlasý s fúziskami, čo sa mu vytáčali vždy, keď sa usmial. Bol murár, no keď ho spravili veliteľom v dobrovoľnom hasičskom zbore, už nemal toľko času na stavby. Občas sa musel ísť školiť na okres, kam chodili aj hasiči z okolitých dedín. Lorinčík, Veľká Ida, Šaca, Buzinka - všade už mali vlastné požiarne zbrojnice. Veľa, veľmi veľa si sľuboval od svojho jediného syna. „Bude murár ako ja, ani v hasičskom zbore sa nestratí. Len nech trochu povyrastie z detských gatí," hovorieval.
       Ale jeho chlapča častejšie rozprávalo o diaľkach, ktoré by chcelo navštíviť, než o tehlách, malte či požiarnych hadiciach. Keď pán učiteľ, ktorý mal v Buzinke veľkú vážnosť, ukazoval palicou na mape, aké sú ostrovy, mestá, rieky či pohoria, Janko počúval so zatajeným dychom. Očami prebodával mapy veľa, veľakrát, aby potom doma skúšal grafitom na tabuľku nakresliť to, čo videl. Vlastnú mapu sveta, na ktorú by sa mohol kedykoľvek pozrieť.

        „Hej, Marka, a či vieš, čo sa stalo?" ozval sa veselý mohutný hlas. To Jozef už od brány do dvora kričal na ženu.
       „Marka, Marka, kdeže si?" nadšený vbehol do kuchyne, ale to Marka chcela akurát vykuknúť na dvor a tak sa zrazili pri dverách. Schytil ju okolo pása a začal sa s ňou krútiť. Jeho smiech nakazil aj ju. Smiala sa ako hrdlička, akoby korálky padali na zem. Jozef, celý rozžiarený, zložil ženu a jedným dychom z neho vypadlo: „Striekačku. Dostali sme novú striekačku - osmičku," veľavýznamne zdvihol obočie a žmurkol. Marka však len vystrúhala nechápavé grimasy.
       „No, motorovú, motorovú striekačku. To ti je voľačo! Náš požiarny zbor je zatiaľ jediný, čo ju má. To je motor!" - rozplýval sa ďalej. Sadol si k stolu a držiac Marku za ruku, pritiahol ju bližšie. Usmiala sa naňho.
       „Takže motorovú, hmm," veselo zatiahla, aby mu urobila radosť a pohladila ho po líci. Jozefovi oči svietili ako dve veselé slniečka.
       „A kde je Janko?" udivene sa spýtal, začal sa obzerať dookola, či ho nezočí niekde nablízku. Chcel sa pochváliť, možno by ho aj hneď vzal na hasičskú strážnicu, aby mu tú osmičku ukázal.
       „Veď vieš. Zasa sa niekde túla," mäkko riekla Marka o podišla k peci, aby naložila zemiaky s oškvarkami a mliekom. Jozef sa trochu zamyslel, no dobrá nálada ho neopúšťala.
        „Keď príde neskoro, ukážem mu ju až zajtra. Bude aj slávnosť, ako sa patrí. Vezmem si novú uniformu."
       „Tu peknú modrú zo zlatými gombíkmi, však?" zatiahla Marka a šibalsky sa naňho usmiala.
       „Hej, tú," vypäl Jozef hruď ako malý chlapec, a vtom vošiel Janko. Školská kapsa mu visela cez plece, v ruke nejaké konáriky, čo cestou pozbieral. Len tak, páčili sa mu. Hľadel na rodičov, ako sa na seba usmievali. Často ich tak vídaval a vždy pri tom pociťoval radosť; cítil lásku, čo ho objímala v každom kúte domu. Jozef priskočil k synovi a zdvihol ho do výšky.
       „Poď so mnou na zbrojnicu! Niečo ti ukážem. Také čosi si ešte nevidel! Ideš?"
       Janko sa usmial a len prikývol na súhlas.
       Keď si však potom obzeral motorovú striekačku, nevedel sa tak nadchnúť ako jeho otec. Ten sa mu snažil vysvetliť ako funguje, kde je nádrž a ako vzniká tlak, čo vychrlí vodu cez hadicu, ale zbytočne. Janko nejavil záujem. Domov sa vrátili skôr, ako otec plánoval. Mrzelo ho, že syna baví všetko naokolo, len nie to, čo robí on. Veril však, že sa to ešte obráti.

       „Ako to hovoril pán učiteľ? Ida sa vlieva do Bodvy, Bodva do rieky Sajó, potom sa zlieva s Hornádom a s Tisou. Tisa ide do Dunaja a ten potom až do Čierneho mora," hundral si Janko cestou po brehu riečky. To už prešlo pár dní od chvíle, čo bol s otcom pozrieť hasičskú mašinu, ale on radšej pozoroval vodu. Často postával na brehu a predstavoval si, že on je tá riečka a ako sa dostane všade na nové miesta, o ktorých sa v škole dozvedel.
       „Keď budem veľký, pôjdem do sveta. Tato bude asi sklamaný, ale mamka to určite pochopí. Určite! Alebo nie?" rozdumoval polohlasne.
       Tmavými očami priam hypnotizoval vlnky, čo sa čerili nad kameňom. Zmrákalo sa, keď si uvedomil, že musí ísť domov. Začalo husto snežiť, vietor sa pohrával s konármi stromov a vzduch voňal chladom. Naraz akoby ho osvietilo.
       „Veď ja môžem ísť do sveta; ja hlupák, že mi to skôr nenapadlo!" výskal a kapsu vyhadzoval do výšky.
       „Už viem, ako pocestujem, hurá! Pôjdem do sveta," tancoval na brehu. Z nekontrolovanej radosti ho prebral až mráz, ktorý mu vyštípal líca a ruky; tie si už prestával cítiť. Domov prišiel celý vysmiaty.
       „Čo také pekné sa ti prihodilo, synček?" vyzvedala mama, len čo zabuchol dvere. Nemohla prehliadnuť tie žiariace oči a sťaby zamrznutý spokojný úškrn na drobnej tvári.
       „Nič, mamka, nič," len tíško a tajnostkársky odvetil Janko.

       Dni ubiehali a zima bola stále tuhšia. Janko sa tešil z mrazu a snehu ako nikdy predtým. Aj Jozef si všimol, že je veselší, ale tiež, akoby niečo skrýval. Nevedel prísť na to, o čom jeho syn rozmýšľa, a to ho trochu trápilo. Janko stále niečo značil, kreslil, zapisoval na tabuľku svojím tajným písmom. K riečke chodil každý deň. Už sa nevedel dočkať, kedy začne praskať ľad. To preto, že v každom predjarí sa utvoria kryhy, čo poplávu dolu vodou.
       „Všetci budú na mňa hľadieť tak, ako na pána učiteľa. Budú si ma vážiť a nik už nepovie, že som čudák, lebo som rád sám. Aj tatko s mamou budú na mňa pyšní. Dobre som to vymyslel," šomral, mädliac si spokojne ruky.
       „Janko, čože tam zase stojíš?" ozval sa za ním silný, ostrý hlas. Až nadskočil od prekvapenia a prudko sa otočil. Stála tam tetka Eržika. Bola veľká ako skriňa, a aj tak široká, aspoň jemu sa to vždy videlo. Janko stiahol hlavu medzi plecia. Veď čo keď ho počula?
       „No, odpovedz! Ja všetko vidím, nemysli si! A viem, že si tu každý deň," pokračovala tetka, vykročila vpred a sklonila sa, aby Jankovi videla lepšie do tváre.
       „Ja nič, ja sa len tak pozerám," vyjachtalo chlapča. „Mám to tu rád."
       Eržika naňho skúmavo hľadela, no nakoniec vystrela chrbát a pohladila ho.
       „No neviem," riekla váhavo, „ale teraz to necháme tak. Utekaj domov k materi, veď sa už aj zmráka!"
       „Dobre. Spánombohom," pozdravil a rýchlym krokom sa pobral domov. Srdce mu prudko búšilo, veď mohli jeho plán odhaliť. Už aby prišlo teplo, potrebuje to. Nič iné nie je dôležitejšie.

       Týždeň striedal týždeň, nastal odmäk a ľad začal praskať. Tvorili sa kryhy. Jankovi sa naťahovali kútiky do úsmevu, cítil, že sa blíži jeho chvíľa, nové poznanie a tiež sláva.
       „Zajtra, zajtra je môj deň," šepkal si, keď už ležal po modlitbe v posteli. Pred očami sa zjavovali obrazy neznámych končín, mohutná rieka a more, kde pláva on, známy cestovateľ z Buzinky. Bol pripravený. V posledné dni sa snažil vždy čo najviac zjesť, aby mal silu a odložil si aj trochu chleba a slaniny, keď mama nevidela.

       Ráno bola nedeľa. Janko sa hneď po omši nenápadne vytratil aj s kapsou plnou jedla. Ešte naposledy si v hlave premietal svoj plán. Musí prísť k riečke a po ľadových kryhách, prebehnúť na tú najväčšiu, ale takú, čo bude plávať. Na nej sa dostane až do mora.
       Čapicu si posadil viac do čela a vyhrnul golier kabátca. Vedel dobre, že všetko musí uskutočniť potichučky, aby si nikto nič nevšimol. Zistia to až vtedy, keď im príde správa zo sveta, že je slávny.
       Kým Janko šliapal k rieke, otec šiel do požiarnej zbrojnice. V nedeľu nehodno pracovať, ale jeho tam ťahalo, a aj iných chlapov z partie. Teraz neboli v uniformách, jediný rozdiel medzi nimi a ostatnými dedinčanmi bol široký kožený opasok, za ktorým mali sekerku. Spokojne postávali pri striekačke, rozprávali sa.
       „Jozef, Jozef," zareval ktosi, hlas sa približoval, mohutnel. Jozef vybehol na ulicu. Videl, ako sa starý Imro ženie priamo k nemu.
       „Utekajte k potoku," dýchavične vysypal. "Nejaké chlapčisko vyliezlo na kryhu a pláva po rieke. Utekajte, aby nebolo neskoro! Utekajte!"
       Jozef zavelil mužom: „Chlapi, berte háky! Musíme ho zdrapiť. Poďme, nestrácajme čas!" a prvý sa rozbehol. Zlostil sa, vedel, čo všetko sa môže stať. Keď pribehli na miesto, naskytol sa im zvláštny obraz. Na ľade stálo chlapča, kryha sa pomaly pohybovala po prúde. Dieťa sa usmievalo, no nevideli to, pretože keď ich zbadalo, sklonilo hlavu a otočilo sa na opačnú stranu.

       „Otec tohto somára by mal dávať väčší pozor na to, čo robí jeho fagan," zlostil sa Jozef. Oči mal plné sĺz od vetra, keď bežal, až mu v sluchách dunelo a videl rozmazane. Postrehol však, a nielen on, že ako sa dieťa pohlo, kryha sa začala preklápať. Najskôr len trochu, nebadane jeden roh sa vyklenul nahor, ale potom celá, až sa chlapec šmykol, padol na kolená a pomaly sa začal zosúvať do vody.
       „Chlapi, nože, dajte hák! Rýchlo, rýchlo!" zvrieskol Jozef a snažil sa čo najviac priblížiť k dieťaťu. Stál tesne na okraji brehu, ruky vystrčené, hák na dlhej tyči smeroval ku kryhe. Bolo to ako v spomalenom filme. Chlapec už ležal, ale ešte sa z celej sily držal ľadu. Kryha sa však vztýčila, akoby chcela ukázať, kto je tu pánom a pomaly, pomaličky sa prevrátila. Dieťa spadlo do mrazivej vody. Jozef sa cítil bezmocný. Naraz taký zlostný i súcitný, plne upätý na záchranu malého hlupáka, lebo inak takéto chlapčisko nazvať nevedel. Snažil sa ho zachytiť, ale dieťa na chvíľku zmizlo pod vodou. Odrazu, keď už začal pochybovať, že sa to podarí, zacítil ako hák oťažel. Celou silou ho nadvihol nad hladinu. Ako ryba na udici, tak tam viselo chlapča za golier. Sila jedného páru rúk nestačila, svaly prepínal, ale to mu už chlapi pribehli na pomoc a pomohli vytiahnuť telo na breh.
       „Preboha, veď je to Janko! Môj Janko!" prekvapene vyhŕkol, ako vo sne sa dvihol a hľadel, ako sa chlapi snažia chlapča prebrať. Všetko sa s ním začalo krútiť, naraz mu bolo i horúco, v hrdle akoby vyschlo a tvár skamenela. Neodrážala to, čo sa skrývalo v jeho duši, to napätie a záplavu protichodných pocitov. Hnev, že Janko robí také hlúposti, ale i pocit viny, že ho neustrážil, že nepozná myšlienky svojho jediného syna. Skôr ako sa dokázal spamätať, i keď to trvalo len pár sekúnd, ale zdalo sa akoby celú večnosť, sa Janko rozkašľal.
       „Žije, žije!" ktosi vykríkol. Jozef si zobliekol kabát a len čo chlapec otvoril oči, zodvihol ho, zabalil a vzal na ruky. Bežal s ním, nikomu nič nevravel, len utekal a každému bolo jasné, že domov, do bezpečia. Janko, zažmurkal, vďačne ale aj so strachom hľadel do tváre otcovi a plačlivo riekol: "Tatko, prepáč, len som chcel vidieť tie krajiny. Palmy, opice a pelikány. Rozprával o nich pán učiteľ. Prepáč, tatko, prepáč."
       Jozefovi sa kotúľali slzy po tvári. Aj muži občas plačú, a je krásne, ak z otcovskej lásky. Áno, miloval svojho syna a bol šťastný, že ho má. Uvedomoval si viac ako kedykoľvek predtým, že syn je jeho krv, jeho radosť a nasledovník.
       Na priedomí stála vystrašená Marka. Práve vybehla z domu, že musí k rieke, len teraz jej to povedala Eržika. Keď videla muža a syna, zastavil sa jej dych. To strach, materinský strach, ktorý opadol až po Jozefových slovách, že dobre bude, len rýchlo zohriať vodu, suché šaty a potom pod perinu. Tiež teplý čaj. Určite, lebo kúpeľ zahreje podchladené telo iba zvonka. Len aby nebol zápal pľúc, aby ho anjeli ochránili! Keď Janka uložili do tepla a zaspal, dlho naňho hľadeli. Ako dýcha, ako sa usmieva i mračí zo sna, aký je krásny, je ich.

       Jankovo dobrodružstvo, na ktoré sa pripravoval celú zimu, bolo veru krátke. Po ňom už vedel, že aj hlúpe. Veď keby nebol otec nablízku… Tentoraz bol naňho hrdý. Dokonca sľúbil, že keď už bude silnejší, pôjde sa pozrieť na novú slávnu motorovú striekačku, ktorá ho predtým vôbec nezaujímala.



čitateľov: 4706