login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Kukučka

@ :: Poviedky ::     Jan 23 2007, 01:23 (UTC+0)

Pozdišovské domy v prvej polovici 20. storočia

Miesto: Pozdišovce
Čas: 1909 – 1923
Autor: Soňa Jakešová

       Ľudia v súdnej sieni sedeli ticho na tvrdých drevených laviciach. Ani nehlesli, aby im neuniklo žiadne slovíčko.
       „Moja dcéra je prchkej povahy, ale nie je to zlé dievča,“ začala svoju výpoveď Kata. Vráskavá, zošúverená žena, pripomínala zoschnutú slivku. Cítila, ako sa jej jazyk od strachu lepí na bezzubé ďasná. Naprázdno preglgla, zrobenou žilnatou rukou so skrivenými prstami pomaly pozastrkovala pod tmavú šatku zopár šedivých vlasov, ktoré jej skĺzli do čela.
        „Pýtate sa, ako sa to stalo. Nuž, ja som pospávala na posteli v izbe a Kukučka, teda moja dcéra, ktorú tak od malička všetci volajú, bola v kuchyni. Precitla som až na veľký krik. Niečo buchlo a ona sa strašne rozplakala. Keď som vošla do kuchyne, videla som vodu. Veľa vody vyliatej na dlážke. Ale už tam nebol nikto.“
       Kata sa odmlčala. Prosebne hľadela na sudcu, aby jej dal pokoj a nepýtal sa už na nič. Bolo to pre ňu utrpenie. Keby ľudia vedeli, koľko sa ona kvôli Kukučke natrápila! Koľko nocí prebdela, čo ju tak gniavila bolesť a hanba!
       „Viac neviem povedať,“ dodala nakoniec tichým, chvejúcim sa hlasom. Z očí jej padali slzy. Najskôr si ich rukou rozotierala po lícach, potom vytiahla vreckovku a šúchala si ňou od plaču červené oči. Sudca pochopil, že starena nateraz viac nepovie.
       „Obžalovaná, predstúpte,“ vyzval Kukučku.
       V sieni zašumelo. Zvedavé pohľady sa preniesli z Katy, ktorá sa vracala na miesto určené pre svedka, na jej dcéru. Kukučka, ktorá sa po dedine nosila hrdo so vztýčenou hlavou, teraz sedela na lavici pre obžalovaných s ľahko zaobleným chrbtom a schúlenými plecami. V súmernej tvári mala kajúcny výraz. Oči klopila k rukám zloženým v lone na bohato nariasenej sukni, ktorá sa jej na bruchu začínala vydúvať. Už nebolo pochybností o tom, že Kukučka bude opäť matkou.
       Čo im mám povedať? - pomyslela si. Pravdu? Celú pravdu o sebe? Mám sa tu pred nimi odhaliť až ku kostiam, aby som uspokojila ich zvedavosť? Veď len preto tu prišli. Aby sa potom dedinské jazyčnice na mňa vrhli ako besné suky a vo svojich hanebných rečiach ma rozkmásali na kusy! Všetci by teraz chceli čítať v mojej duši. Keď tak urobím, čo získam a čo stratím? premietala v duchu Kukučka. Len ona vedela, čo iní nemohli ani tušiť.

       Pozdišovské dievčatá sa sústredene skláňali nad dreveným stolom. Čary im mali odhaliť budúceho muža. Kto to bude? Gazdovský syn, či paholok? Na princa nečakala žiadna. Vedeli, že takí sú iba v rozprávkach. Ony chceli predovšetkým dobrého, robotného muža, silného, aby sa statku darilo, šikovného, aby aj doma zmajstroval čo treba, a keby bol aj pekný – ach, bože, to by bolo šťastie!
       Dievky vysypali na kôpku múku, každá si ju priniesla z domu. Pridali vajce, vodu a zarobili cesto na pirohy. Kukučka – vtedy mala šestnásť rokov - prvá vymiesila svoju lepkavú hmotu. Rýchlymi pohybmi ju silno stláčala prstami, dlaňami tisla na dosku stola. Popritom kamarátkam vydávala pokyny.
       „Prisyp mi trocha múky, cesto je priveľmi mazľavé. Anka, ty daj poleno do pece, nech voda rýchlejšie zovrie. Zuzka, ty nastrihaj papier, pre každú tak zo šesť pásikov.“
       Tieto pirohy nemali slúžiť na naplnenie brucha. Kamarátky sa nechystali na hody, ale na čary. Vedeli, že na Kračúna má večer tajomnú moc. Len raz do roka, keď slnko sadne za obzor a mrazivá decembrová noc sa ujme svojej vlády, môžu dievčatá odhaliť vôľu osudu a dozvedieť sa meno budúceho muža. Zvedavé boli všetky. Nie menej ako kedysi ich matere a pred nimi staré matky.
       Kukučka rozprestrela na stôl natenko rozvaľkané cesto a ostrým nožom ho rýchlo pokrájala na štvorčeky. Na petrolejke, ktorá kuchyňu osvetľovala slabým mihotavým plamienkom, nastavila vyšší knôt. Po stenách tancovali živé tiene. V kachľovej peci v kúte miestnosti praskalo horiace drevo a železná platňa, na ktorej stál hrniec s vodou, bola už takmer žeravá. Čarovanie si vyžadovalo dôkladné prípravy. Dievčatá začali na svoje papieriky ceruzkou vypisovať mená chlapcov.
       „Môžem napísať aj vymyslené meno?“ zaujímala sa Anka.
       „Ja dám iba takých, ktorých poznám a páčia sa mi,“ odvetila Kukučka. Bola sústredená, hlavu skláňala nabok a jazykom si jemne olizovala hornú peru. Nedbala, že sa jej dlhý vrkoč, zapletený z tmavých hustých vlasov, pri tom zošuchol na papier.
       „Ani ja nechcem dajakého s krivou nohou. Ani starého, alebo hrbatého,“ pridala sa ďalšia. Kamarátky sa zachichotali. Tvárili sa veselo, akoby to celé bola iba zábava. No v skutočnosti každá vedela, že za mládencom, ktorého čary odhalia ako ich ženícha, budú zvedavo pokukovať, vábiť ho pohľadmi a úsmevmi. Ukážu mu svoje mladé zúbky, silné a biele ako cesnaky. Mládenec, na ktorého teraz ukáže prst osudu, sa veru nevyhne ich záujmu. Sila osudu býva mocná a ženy dobre vedia, že jej treba aj pomôcť.
       Keď dievčatá dopísali mená chlapcov, každá poskladala svoje papieriky a starostlivo ich zalepila do pirohov. Prvá pristúpila k hrncu s vriacou vodou Anka. Vzala svoju kôpku pozliepaných trojuholníkov a pohádzala ich do spenenej vody. Na chvíľu privrela oči a zaklonila hlavu.
       „Čary, mary, nech sa zjaví, meno toho muža, čo mu budem ruža. Ruža červená, žena milená. Piroh nech mi vytára, či bude tu z chotára,“ zarecitovala Anka, kým otvorila oči. Zakrátko sa na hladine objavil prvý piroh. Dievča ho rýchlo nabralo na lyžicu a položilo do taniera. Kamarátky sa jej nedočkavo tisli za chrbtom a zvedavo čakali, kým z neho vyberie papierik a prečíta napísané meno.
       „Jano,“ spokojne vydýchla Anka.
       Gazdovský syn s uhrančivým pohľadom bol dobrá partia. Urastený, územčistý fešák so širokými plecami, ktorý sa vedel obracať okolo statku i na poli. Nenosil deravé galoše ako chudobní, ale kožené čižmy. Ba čo viac, na muzike, keď cigáni spustili treščak, dievčatá mohli na ňom oči nechať. Tak ich vyzvŕtal, že mali na čo spomínať do budúcej tancovačky.
       Druhá pristúpila k hrncu Kukučka. Líca jej blčali, rozrušené srdce zrýchlilo tep. Nedočkavo sa naklonila nad hrniec. Tvár mala tak blízko horúcej nádoby, až ju v nose štípala stúpajúca para. Konečne! Prvý piroh sa odlepil od dna a vyplával na hladinu. Kukučka ho rýchlo nabrala na lyžicu. Pri prudkom pohybe sa klzké cesto zošmyklo a s ťapnutím pristálo na hlinenej dlážke. Kukučka neváhala, náhlivo schytila horúci piroh do prstov a šup s ním do taniera.
       „Och, bože, tebe sa budúci muž vyšmykne!“ zhíkla Zuzka.
       „Never tomu. Povedačky sú to, hlúpe pletky!“ odbila ju Kukučka. Popritom si šúchala popálené prsty do zástery, aby zmiernila štipľavú bolesť. Pred dievčatami by to nepriznala ani za svet, no v skutočnosti ju mrzelo, že bola taká nešikovná.
       „Tak ho už rozrež,“ súrili ju kamarátky.
       Kukučka sa robila, akoby odrazu o celé čarovanie stratila záujem a krájať piroh bola tá najposlednejšia vec, ktorú treba urobiť. Znudene odula líca. Dobre teda, nech je ako chcú, ale jej je to už fuk! Veď kto by veril takým sprostostiam! Piroh krájala pomaly, pariace cesto nechala roztvorené na tanieri. Keď z neho konečne vybrala papierik, prečítala si ho potichu.
       „Kto to bude? Povedz nám to! Nerob toľko tajností!“ dobiedzali dievčatá.
       Kukučka lístok držala pred očami, akoby sa zdráhala uveriť, čo je na ňom napísané. Potom sa obrátila ku kamarátkam. Pohľadom po nich kĺzala, až sa upriamila na Anku. Stáli blízko seba, tak blízko, že si dýchali na líca. Kukučka bola vážna, no pri nej si človek nikdy nebol istý, či odrazu nevybuchne do perlivého smiechu a celé to divadielko nie je iba zámienkou, aby lepšie pobavila kamarátky.
       „Jano,“ zašepkala.
       „Bože môj!“ vykríkla Anka. Rukami si prikryla ústa, aby zahatala ďalšie slová. Rozšírenými belasými očami zdesene hľadela na Kukučku. „Čo budeme robiť?“ vyjachtala.
       „Asi sa o toho šťastlivca podelíme,“ odbila ju Kukučka.

       „Ty nešťastnica! Samy dve sa pretĺkame ako sa dá, bez vlastného poľa, ako slúžky, a ty nám tu ďalší hladný krk prinesieš! A tá hanba k tomu. Moja dcéra je prespanka!“ bedákala stará Kata.
       „Mama, prestaň. Pánboh dal, on sa i postará,“ chlácholila matku Kukučka.
       Stará žena omieľala slová výčitiek každý deň, odkedy sa dozvedela, že jej dcéra čaká dieťa. Kukučke sa odrazu celý svet obrátil chrbtom. Akoby nosila nejakú nákazu, ktorej sa ľudia štítia. Ani vlastná matka jej nebola oporou, hrešila ju, vyčítala pri každej príležitosti. Kata vždy dúfala, že sa jej driečna tmavooká dcéra, na ktorej parobci išli oči nechať, dobre vydá. Že bude gazdiná, čo nemusí trieť biedu a robiť slúžku u notára. A tiež, že bude mať muža a kŕdeľ zdravých detí. Jej sny sa teraz rozplynuli, a to dcére nevedela odpustiť. Kukučka je prespanka! Pre Katu to bolo horšie, ako keby jej dcéra umrela.
       Kukučka nebola nevesta, nesňali jej z hlavy zelený venček, aby ju začepčili. Ako budúca matka sa už nemohla nosiť ako dievča, vo svetlých šatách s peknými tmavými vlasmi vystavenými na obdiv v hustom vrkoči. Na hlavu si musela viazať tmavú šatku a pod ňou skrývať vlasy stiahnuté do pevného uzla práve tak, ako postaršie ženy. Pre ňu už neboli žiadne zábavy, ani tancovačky. Jej mladosť sa predčasne skončila. Nebolo jej to jedno. Ani to, že svoje dieťa bude vychovávať bez otca, bez jeho pomoci, že pre neho bude musieť odtŕhať iba z toho mála, čo majú s matkou. Trápila sa, neistota a strach tiesnili jej dušu. No najviac ju zranilo, že Jano, otec drobca, ktorého nosila pod srdcom, ju zaprel.
       „Prečo? Čím som sa mu odrazu znepáčila? Správa sa ku mne, akoby sme sa ani nikdy nepoznali,“ mučila sa otázkami. Chcela na ne odpovede, potrebovala ich poznať. No Jano sa jej vyhýbal. Zapieral sa, utekal pred ňou, a keď sa aj náhodou stretli, robil sa, akoby ju nevidel. Bola pre neho len vzduch.
       Len nedávno mi kľačal pri nohách. Horúce pery tisol na moje ústa, mocnými rukami hladil plecia a – ach, bože, ako len láskal moje telo... Kukučka si dobre pamätala, ako ju pritom na jemnej pokožke škriabali jeho mozole a ako ju do líc pichali Janove fúzy. Bolo to hriešne a bolo to krásne.
       „Moja, moja najsladšia,“ vzdychal jej do ucha. A ona mu verila. Ľúbila ho. Nebolo treba veľa slov - podvolila sa mu z lásky. Potom sa jej začalo dvíhať brucho a Jano ju zaprel.
       Všetko pochopila až v kostole, keď farár ohlásil, že Jano a Anka sa o pár týždňov budú brať. Kukučka na kamarátkinej svadbe nebola. Načo jatriť zlomené srdce?
       A o nejaký čas sa obe dievčatá stretli. Videla, že nariasená sukňa sa jej na bruchu vydúva práve tak, ako jej. Jano sobášom Anku uchránil pred potupou. Bohatá nevesta priniesla do domu veno a kus poľa. Zato ju, Kukučku, hoci sa neprevinila o nič viac, podhodil ako lákavé sústo miestnym jazyčniciam. Bola pre ne prespanka, slobodná matka bez muža, hriešnica, čo na tele nosí znamenie hanby. Potupa sa týkala iba jej. Jano zostal v očiach ľudí čistý ako ľalia.

       Zopárkrát sa už roztopil sneh na pozdišovských poliach. Jarný vánok vyťahoval zo zeme vlahu a sviežu vôňu kyprej pôdy roznášal do dvorov. Prefukoval cez pootvorené okná, preplietal sa medzi plotmi, pohrával sa so zelenými lístkami na stromoch a ženám zľahka nadvihoval sukne.
       Kukučka sa vracala z každodennej služby domov. Nečakal ju oddych, ešte sa sľúbila pomôcť na majeri. Rozšírenými nosnými dierkami slastne vdychovala čerstvý vzduch. Slamené strechy dreveníc, ktoré lemovali cestu, boli v slnečných lúčoch ako pozlátené. Kukučke sa biedne domce, čo sa k sebe tisli aj viaceré v jednom dvore, teraz zdali krajšie ako inokedy. Spoločný pľac malo aj zo päť rodín. Ľudia z jedného dvora si videli do hrncov a poznali svoje tajomstvá.
       „Pozrite, aká je Kukučka natešená. Odkedy jej choroba vzala syna, ešte sa tak neusmievala. Čo sa stalo, že je odrazu ako vymenená?“
       „Veselšia je a aj opeknela. A ako sa nosí! Nie ako slúžka, ale sťaby kráľovná.“
       „To preto, že je zamilovaná. Či ste si nevšimli, ako Juro na nej ide oči nechať? Mladší je od nej, taký mládenček, ale krúti sa jej okolo sukne ako psík.“
       Kukučka nepočula šepot susediek, čo si ju zvedavo premeriavali. Baby dobre tušili, prečo sa na majer ponáhľa. Lebo tam bol Juro! Silný, územčistý mládenec s belasými očami. Polosirota, o ktorú sa staral strýko. Juro bol k nej milý. Vždy ju hľadal očami, keď bola nablízku. A keď sa im stretol pohľad, usmieval sa na ňu a dvíhal ruku na pozdrav. Obaja si prácou na panskom zarábali na živobytie. Tu od pána Wanbergera dostali ako deputát mech zrna, inokedy drevo, kukuricu a k tomu zopár korún. Juro zahnal Kukučkinu samotu, odplašil jej smútok a ona za to z neho spravila muža. Sladké chvenie ňou prechádzalo vždy, keď sa jej dotýkal. Najskôr ju hladil nesmelo rozochvenou vlhkou dlaňou. Potom si ju brával s naliehavou túžbou, ktorou jej dával pocítiť, že aj ona je žena hodna lásky. Juro ju kropil živou vodou a kriesil v nej radosť. Až dovtedy, kým medzi nich nevstúpil strýko.

       „Zabudni na ňu, ty pochábeľ! Či nevidíš, ako sa za ňou ľudia obzerajú? Ty sa môžeš lepšie oženiť, ako s prespankou!“ starému Michalovi preskakoval hlas, ako kričal na Jura.
       „Ja si ju vezmem, aj keby ste vy nechceli. Vy mi nie ste otec, tak sa nestarajte!“ oponoval Juro zvýšeným hlasom.
       „Že sa nemám starať? Odrazu? Keď ti vo vojne zomrel otec, za kým vtedy išla tvoja matka s troma hladnými krkmi? Za mnou! Ja som sa o vás postaral, pri mojom stole ste mali miesto! Vravím ti – na tú ženskú zabudni!“
       „Nedá sa. Nechcem. Ona... Kukučka... čaká moje dieťa...“
       „Somár sprostý! Už raz sa jej to stalo a ty jej sadneš na lep. Vydať sa chce, za každú cenu. Nachystala na teba pascu a ty si sa chytil ako hlupák. Tak to je. Však ona si poradí. Aj bez teba!“
       „Aj keby ste ma mali z domu vyhodiť, ja si Kukučku vezmem za ženu!“
       „Dobre, vezmi. Ale z môjho domu nepoletíš iba ty, ale aj tvoja matka so všetkými deťmi.“
       „Strýko, to nie. Majte zľutovanie...“
       „Už som povedal. To je moje posledné slovo!“ Starý muž vyšiel z izby a silno za sebou buchol dvermi.
       Juro si prstami začrel do vlasov, potom dlaňami tuho zvieral hlavu. On sa svetom pretlčie, ale čo matka a súrodenci? Vedel, že starigáňa neobmäkčí.
       „Čo mám robiť?“ Jurovu zlosť vystriedal nával bezmocnosti. Vedel, že odpoveď nie je ľahká. Akokoľvek sa rozhodne, vždy niekomu ublíži.

       Kukučka nevidela svojho milého niekoľko dní. Neukázal sa na majeri, neprišiel do lesa kde sa stretávali, nezazrela ho medzi chlapmi, čo vychádzali z krčmy.
       „Ochorel? Stalo sa mu niečo?“ trápila sa otázkami. „Keby sa mu dačo prihodilo, určite by o tom ľudia hovorili,“ upokojovala sa.
       Srdce jej poskočilo od radosti, keď ho konečne videla. Najskôr ho zazrela cez oblok, ako vchádza do ich dvora. Pozdravil tetky, čo sedeli na priedomí. Babky na neho zvedavo gánili s pobavenými úsmevmi. Nebolo zvykom, aby Juro prišiel za Kukučkou domov. Zabúchal jej na dvere a hneď aj vošiel do kuchyne.
       „Jurko!“ Kukučka sa mu hodila okolo krku. Ruky mu tuho ovinula okolo šije a čakala bozk. Juro stál ako soľný stĺp. Dlane zľahka položil na jej boky, no hneď ich spustil.
       „Čo sa stalo?“ Kukučku premklo zlé tušenie.
       „Nevezmem si ťa,“ vystrelilo z Jura.
       Kukučka chvíľu stála ako obarená. Cítila, ako sa jej v náhlej triaške zachvelo celé telo. Zbledla. Podlomili sa jej nohy, sotva sa stačila zachytiť o roh stola.
       „Ako?“ vyjachtala.
       „Strýko je proti, vyhodí nás. Neboj sa, o dieťa sa postarám.“
       „Ty oplan! Zbabelec! Sukin syn!“ vykríkla zlostne Kukučka. Do tváre sa jej vohnala krv a srdce začalo biť v zrýchlenom tepe. Využil ju! Oklamal! Celú ťarchu hanby hádže na ňu! Kukučka vyskočila ako zmyslov zbavená. Oči jej zlovestne blčali. Priskočila k peci, nadvihla ťažký hrniec s vriacou vodou a chrstla ju Jurovi na hlavu. Zreval od bolesti a vybehol von. Kukučka za ním.
       „Trp, ty falošník!“ kričala.
       Tetky vyskočili a ratovali Jura. Na obareného mládenca rýchlo vyliali vedro studenej vody. Kukučka sa medzitým spamätala.
       „Božemôj, čo som to urobila, božemôj...Jurko, milý, odpusť mi,“ bedákala zaliata slzami.
       „Naničhodnica, choď domov a modli sa, aby neoslepol!“ zahriakli ju susedky.

       Tak sa dostala pred súd. Aby hovorila o svojej vine, o tom, ako a prečo ublížila tomu, koho milovala.
       „Celý život som pre lásku iba trpela,“ začala vypovedať Kukučka.
       „Nechceme počuť žiadne rozprávky,“ prerušil ju sudca. „Povedzte, vyliali ste horúcu vodu na tu prítomného Juraja?“
       „Môj prvorodený syn nemal otca,“ pokračovala Kukučka akoby nepočula sudcove slová. „Sama som ho čičíkala, chválila, keď urobil prvé krôčiky a vyriekol prvé slová. Len ja viem, čo je to byť opustenou ženou a ako bolí taká samota.“
       „Pýtam sa na to, čo ste urobili Jurajovi,“ zahriakol ju muž v talári.
       „Keď môj syn vyrástol a chcel sa hrať, deti v dedine od neho bočili. Vykrikovali, že je pankhart. Chcel poznať svojho otca, no ja som zvolila lož. Povedala som, že tatko zomrel, hoci som dobre vedela, že ho syn stretáva. Milostivý Pánboh povolal moje dieťa k sebe. No po čase ma opäť navštívil s nečakanou novinou,“ Kukučka sklonila hlavu a rukou si prešla po vydutom brušku.
       „Odpovedzte mi...,“ prerušil ju opäť netrpezlivo sudca.
       Kukučka nedbala na jeho slová. Pomaly sa obrátila k Jurajovi. Na obarenej hlave mu medzi červenými fľakmi zostalo len zopár vlasov a tvár mal spuchnutú. Popálené ruky, ktorými si uchránil oči, mal ukryté pod obväzmi.
       „Nechcem tú bolesť a samotu prežívať znova. Každé dieťa si zaslúži, aby malo otca.“ Kukučka sa odmlčala. Po tvári sa jej gúľali slzy, keď rozochveným hlasom vyriekla: „Veľmi banujem čo som ti spravila. Ja ťa stále milujem. Vzala by som si ťa za muža, aj keby si oslepol.“
       Juraj opätoval jej pohľad mĺkvo a s pochopením.

       Zo spoločného hniezda Juraja a Kukučky postupne vyletelo päť vtáčeniec. Obaja naďalej slúžili na majeri, kde dostali strechu nad hlavou a do prenájmu kus poľa. Nakoniec aj Jurajov strýko pochopil, že žiaden človek nerozdelí, čo si Pánboh zaumieni spojiť.













* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.









čitateľov: 3525