login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Nebojácna Margita

@ :: Poviedky ::     Apr 14 2005, 06:54 (UTC+0)

Myslavský kostol. Postavený bol v roku 1788.

Miesto: Myslava
Čas: Koniec 30-tych rokov 20. storočia
Autor: Alena Štrompová


       „Čo ešte robíš, šak na teba sa čaká!" - spoza starého zeleného závesu, slúžiaceho ako dvere do domca s hlinenými stenami, vykukla čierna kučeravá hlava.
        „Počkaj, ešte vlasy a idem," odpovedal zvnútra ženský hlas.
       Nebolo vidno, komu patrí. Spoza pestrofarebných handier prevesených cez šnúru vedúcu prostriedkom izby, ktorá vlastne tvorila i celý príbytok, trčala iba hnedo-červená sukňa so špičkami čiernych, trochu zašpinených sandálov.
       „Rýchlo!" nástojil návštevník a nečakajúc na akési zdvorilostné pozvanie, vstúpil do domu.
Vnútri vládlo prítmie, sukne, šatky, sem-tam nejaké nohavice a košele sa povaľovali kde sa len dalo. I pri špinavých špičkách sandálov ležala jedna kôpka. Uprostred miestnosti tleli čierne uhlíky vyhasínajúceho ohňa, nad ktorým sa ešte stále hojdal začadený kotlík. Akiste z obeda, lebo na spodku sa leskli mastné škvrny po polievke, možno po guláši. Pozostatok jeho vône, miešajúcej sa s pachom všivavého psa, škrabúceho sa za ušami i s pachom prepoteného šatstva pripomenul prichádzajúcemu hlad. Neobedoval, no bolo to naschvál. Spoliehal sa na oslavy, sľubujúce hojnosť jedla, pitia a možno i inej rozkoše. Prsty ponoril do svojich kučier a poriadne si poškrabal hlavu. Posledné dni ho svrbela viac ako inokedy, ale čo na tom. Bude sa on týmto zaoberať, keď dnes sa chystá taký nevšedný večer?
       „Tak?" zavlnili sa handry prevesené cez šnúru a v okamihu spoza nich vystúpila osemnásťročná štíhla cigánka s rozžiarenými tmavými očami, malým nosom mierne zdvihnutým dohora a plnými perami, zošpúlenými trochu hrdo, trochu pohŕdavo.
        „Krása," zmohol sa chlapec stojaci pri kotlíku na jediné slovo a mimovoľne otvoril ústa. Azda málo dedinčanov z neďalekej Myslavy by uverilo, že z chatrčí ako sú cigánske chajdy pri dolnej ceste, vyjde také pekné dievča.
       Margita sa radostne zatočila dokola, ruky roztiahnuté, úzka biela košieľka zvýrazňujúca tmavú lesklú pleť odkryla pupok a dlhé čierne vlasy, jej najväčšia pýcha, viali ani listy vo vetre. Chlapec sa nemohol vynadívať. Obdivujúc ju, utrel si usmrkaný nos do rukáva a v duchu ľutoval, že nie je aspoň o dva roky starší. Takto o neho, ako o šestnásťročného fagana, v jeho očiach najkrajšia cigánka zo všetkých, ani nezakopne.
        „Poďme," krátko zavelila Margita, len čo sa vyzvŕtala pred chlapcom a vidiac obdiv v jeho pohľade sa s vrodenou štipkou narcizmu presvedčila o dokonalosti svojho vzhľadu.

       Uprostred šiestich chájd, postavených len z hliny a pokrytých slamenými či drevenými strechami, už plápolala veľká vatra. Cigáni, niektorí postávajúci, iní už omámení pivom, sediac okolo ohňa, sa rozšafne nahlas prekrikovali, predbiehali v šírke úsmevov a nedočkavo hltali očami pečúce sa konské mäso. Obďaleč už ticho nacvičovali obľúbenú pieseň osady miestni hudobníci, dvaja s hrncami medzi kolenami, jeden s husľami, a najmenší, sotva sedemročný, s dvoma drevenými lyžicami.
       „Kapela, hraj!" preťal hurhaj ženský pokrik a oči všetkých mužov zahoreli v žiare plameňov pri pohľade na tanečnicu.
       Osada akoby na zlomok sekundy skamenela, poháre sa zastavili na polceste k ústam, slová zamrzli na perách a zimomriavky nadšenia nestihli prebehnúť ani celým chrbtom. To sa Margitino telo rozvlnilo pohybmi tanca. Nepatrila medzi vzdelaných bielych dedinčanov z Myslavy, čo vedeli čítať a písať, a tak mohli vyjadriť, čo cítia. Nepatrila ani medzi oných vyšných cigánov obďaleč, ktorých osadu tvorili už honosnejšie domy s upratanými izbami. Tých Myslavčania nezatracovali ako ich, dolných. Margita nepoznala písmená, a tak celú svoju bolesť, krivdu, lásku a túžby, ktoré sa ukrývajú v srdci každého osemnásťročného dievčaťa, vyjadrovala raz rýchlymi, inokedy pomalými pohybmi bokov, rúk, tela, v radostných, túžobných i sklamaných záchvevoch zakláňala hlavu a jej vlasy sa prekrývali so žiarou vysokých plameňov ohňa.
       Teraz svojím tancom vyjadrovala hrôzu. Hrôzu spred troch dní, keď do osady vošli vyobliekaní maďarskí žandári so starostlivo vykrútenými fúziskami, kohútími perami na čiapkach a okato zapchávajúci si nosy. Kráčali pomaly, pohrdlivo si očami premeriavali malé chajdy, akoby nejaké chlievy, kde žijú prasce hodné zakáľačky a neponáhľajúc sa, mierili k starému vajdovi, čo postával obďaleč. Margita sa vtedy krčila pod nízkym múrom okna a čakala, čo sa bude diať. Nevykúkala von, bola stuhnutá a napätým sluchom sa snažila zachytiť hocijaké znamenie, ktoré by jej dalo pokyn na útek. Na bezhlavý útek bez cieľa, útek riadený inštinktom a strachom. No nestalo sa našťastie nič. Žandári prehodili iba pár nahnevaných slov s vajdom, vošli do jeho chalupy, ale rýchlo ju opustili a zhnusene sa zvrtli na opätkoch vysokých čiernych čižiem. Zamierili naspäť do Myslavy, do domov uprataných, so zasklenými oknami a deťmi, ktoré chodia do školy a starcami, čo ich po smrti pochovajú riadne na cintorín. Nie na jeho okraj do neposvätenej pôdy.

       Kapela prestala hrať a Margita sa zastavila. Rozhorúčená vnímala úprimný potlesk a nadšený piskot mužov, no i žiarlivé pohľady starších cigánok, čo túžili mať nielen jej telo, ale najmä vlasy. Dlhé, čierne a husté, také, ktorými si dokáže žena pripútať muža pevnejšie než hocijakým lanom.
       Začala sa hostina. Chlapi zložili z ražňa mäso. Veľa mäsa, všetko z koňa, ktorého len dnes vykopali. Zahrabali ho Myslavčania, ako iné kusy, ktoré vraj boli staré alebo choré a museli ich utratiť. No Cigánom z nižnej osady sa to nebridilo. Neboli takí fajnoví.
       „Čierna zem všetko vyťahá," pokojne pokyvoval vajda hlavou. Veď mäso z koňa je dobré, sladké. V osade nebolo veľa domov, iba šesť rodín, každému sa ušlo poriadne. Hviezdy rozžiarili temnotu nočnej oblohy, mesiac sa z výšky díval na skupinku ľudí, čo bielymi zubami žuli šťavnaté horúce sústa. Akoby v tušení čohosi zlého sa však onedlho skryl za mračná a ostal tam po celý zvyšok noci. Spokojní, s plnými žalúdkami potom zaľahli vo svojich domovoch do postelí, zatiaľ čo obloha začala, ako to nad ránom býva, pomaly blednúť.
       „Žandare, kohutkaše!", zakričal ktosi, podľa hlasu malé dieťa. Ako zvon, čo bije na poplach, preletel krik osadou a každý ustrnul.
       „Kohutkaše, vojaci, mamóóó!", silnel nárek malého Cigánčaťa. Bosé bežalo k svojej chalupe, dlhé rukávy košieľky po staršej sestre mu viali vo vzduchu. Veľké slzy strachu mu rozmazávali prach na lícach. Pestrofarebné závesy a deky vo dverách chájd sa odhŕňali, mnohí vyšli pozrieť, čo sa deje. A dialo sa. Dupot ráznych krokov ustal až uprostred osady. Žandári. Nikto si nebol istý, či sú to tí, čo sem prišli pred niekoľkými dňami. Všetci mali rovnaké uniformy, fúziská vykrútené dohora a v očiach ten známy pohŕdavý pohľad. Ešte sa nestalo, že by si v Myslave, ale ani v iných dedinách, zobral Cigán bielu nevestu alebo naopak. Dať im prácu na poli, v lese alebo na dvore, to áno. Ale do rodiny - nikdy! A odkedy tu mali maďarskí žandári svoju stanicu, priepasť vo vzťahoch sa ešte prehĺbila.
        „Aha, mali hostinu," ironicky sa zachechtal najvyšší oficier a kopol do kosti povaľujúcej sa na zemi.
        „Určite si zas dačo vyhrabali. Zberba je to!" - škľabil sa ďalší.
       Hovorili po maďarsky, ale za tých pár rokov sa to naučili už aj podaktorí Cigáni. Vychádzali z chatrčí, začali si medzi sebou šepkať, prekladať tým, čo nič nerozumeli.

„Všetkých zhromaždiť doprostred! V dome neostane ani jeden! Už sa nesmie stať, že po návšteve osady ovšivejú naši muži. Všetkých ostrihať! To bude rázny koniec!" - vydal povel kapitán a prižmúrenými očami vychutnával, aký majú jeho slová účinok. Ako naňho pozerajú, ako sa boja. Zbožňoval ten pocit. Jeho hlas znel prísne, žiadne zaváhanie, pochybnosť, iba pevné rozhodnutie toho, kto je tu teraz pánom.
       „Ženu mám chorú a decko tiež. Nevládzu," pokúsil sa o odpor jeden z mladších otcov, no zamračený pohľad policajta ho umlčal. To už Maďari vchádzali do prístreškov, aby im nikto neušiel. Keď jeden z nich vstúpil do chalupy mladého otca, omráčil ho smrad a pod podpätkom čižmy zaškrípali črepiny rozbitého džbánu. V rohu miestnosti na handrách sedela spotená žena, strapaté pramienky vlasov polepené na čele, po vpadnutých lícach ju hladilo asi desaťročné decko. Žandár vyzeral, akoby sa mu dvíhal žalúdok.
        „Von!" - vykríkol a ukazoval na východ, keby mu nerozumeli. Sám sa však zvrtol a vyšiel ako prvý.
        „Chorí?" opýtal sa ho veliteľ, pretože zrazu dostal strach. Áno, on, silný a neohrozený šéf policajnej stanice teraz váhal, či nezmeniť svoje rozhodnutie. Týfus, to bolo to, čoho sa ľakal, čo ani Myslavu neobišlo, či skôr osady na jej okrajoch. Už dlhšie bol pokoj, ale človek nikdy nevie. Zhlboka sa nadýchol, prstom vykrútil fúzy, ale potom, akoby nič nehrozilo, zvolal: „Čo? Oddychujú? Všetkých von a ideme! Do Myslavy! Preč odtiaľ!"

       Keď zástup, strážený žandármi, došiel doprostred dediny až k policajnej stanici, ktosi položil na chodník jednoduchú drevenú stoličku. Margita sa zhrozene prizerala, keď si matka sadla ako prvá a vlasy jej padali pod veľkými železnými nožnicami. Zúbožene a odovzdane tam stála, bezmocne pozerala na ľudí okolo. Vojak, stojaci nad matkou, sa akiste vyžíval, neskrýval škodoradostný úsmev a druhou rukou sa pohrával s naostrenou britvou. Margita sa zahľadela matke do očí. Tá sa len smutne usmiala, akoby chcela dcéru povzbudiť, že to nič, veď vlasy nie sú všetko.
       Ale sú! Pre ňu vlasy znamenajú všetko! Mladá Cigánka sa v duchu vzbúrila, prešľapovala z nohy na nohu a očami švihla na najbližší stĺp. Prehodila si vlasy cez plece a nežne ich pohladila. Pozrela opäť na mamu. Vojak práve dokončil svoje dielo britvou. Na boku čela Margitinej matky sa začervenala malá ranka. Pokorenú ju poslali preč a za ňou ďalších a ďalších. Na stoličku si sadol jej otec. Už len brat, sestra a ona. Už len pár minút ju delilo od strašného poníženia. Ľudia naokolo sa smiali, ale nie všetci. Mnohí prestali, keď si všimli ju, Margitu. Dievča, ktoré keby nebolo Cigánkou, malo by viac nápadníkov než ktorákoľvek gazdovská dievka.
       „Nemuseli by ste tu byť. Ale vy ste ako prasce!" vpíjali sa slová maďarského veliteľa plné odporu a nenávisti do Margitinej duše. Cítila, ako jej srdce bije až v sluchách, do tváre sa jej nahnala krv a po chrbte stekali kvapky potu. Rozhodla sa. Oboma rukami si nadvihla sukňu a v okamihu, keď sa maďarský vojak, postávajúci nablízku otočil chrbtom, utiekla. Nevnímajúc kamienky pod bosými nohami, nepočujúc zhrozený krik maďarského veliteľa, dobehla k najbližšiemu stĺpu, oblapila ho nohami i rukami a svižne sa naň vyšplhala. Kým vojaci dobehli, bola už dosť vysoko, aby ju nechytili a nestiahli dolu.
       „Zlez!" zareval veliteľ.
       „Nejdem!" zakričala Margita. Teraz, keď už bola hore, vysoko nad hlavami svojich nepriateľov, strach nahradila zlosť.
       „Zlez dole!" zareval ešte raz veliteľ, až mu preskočil hlas ako chlapcovi v puberte. Margita sa škodoradostne usmiala.
       „Nejdem dole! Ja nemám vši!"
       Jeden žandár oblapil stĺp a chcel za ňou vyliezť. Mladá Cigánka neváhajúc pľuvla dolu. Slina sa rozpleštila na jeho vyleštenej čižme.
       „Suka," zahrešil a s vykrivenými ústami odstúpil dozadu.
       „Nezleziem, kým mi nedáte pokoj; ja nemám vši!" volala dolu a očami preskakovala z holých cigánskych hláv na žandárske kohútie perá za prilbami. Tentoraz boli oni tí, ktorých sa chopila chvíľková bezmocnosť.
        „Nechajte ju, suku. Veď sama si škodí, nech hoc aj skape. Choďte dostrihať tamtých dvoch," prešla trpezlivosť maďarského veliteľa, palcom a ukazovákom si pohladil fúzy a povýšenecky odpochodoval k posledným neostrihaným Cigánom.
       Vojak sa pustil do práce, okolím sa opäť nieslo cvikanie nožníc a smiech žandárov. Margita sa cítila ako víťaz, prijímala tajné pochvalné pohľady od svojich priateľov. Možno i to ju povzbudzovalo držať sa pevne hore a nespadnúť. Cítila s ostatnými Cigánmi, akoby i ona práve vstala zo stoličky. Ruky i nohy ju už začali pobolievať, no strach jej dával silu. Strach a hrdosť zo svojho malého víťazstva s neistým koncom.

       Onedlho už na priestranstve pred vysokým stĺpom ležala iba prevalená drevená stolička. Tam, kde pred chvíľou stál rad pokorených Cigánov, ostali na zemi už len vlasy.
       Až po dlhom, ozaj dlhom čase, keď na ulici nebolo nikoho, vysilená Margita zliezla dole. A opäť bežala. Domov. Bežala a vlasy jej viali vo vetre. Necítila šťastie, iba akúsi úľavu. No zároveň i bezmocnosť. Ešte nevedela, kam pôjde a čo urobí. Zatiaľ sa jej žiadalo iba dobehnúť a plakať. Plakať nad všetkým, čo sa tu prihodilo. A slzy si utierala hustými čiernymi vlasmi...






čitateľov: 4589