login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Zásah zhora

@ :: Poviedky ::     Jan 16 2007, 01:28 (UTC+0)

Detail na jeden zo straších pozdišovských domov

Miesto: Pozdišovce
Čas: Koniec 19. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       „Tak, ale už dosť! To sú sprostosti, všetko sú sprostosti čo hovoríš, veď ty si ako taká poverčivá žena, ktorá sa križuje, len čo niekde po tme zašramotí myš!“ buchol Andrej päsťou do stola, až poháriky poskočili a nechtiac pritom vyprskol zopár slín rovno na Jana.
       „No, keď myslíš, že tak, ja sa vnucovať nebudem. Ale váž slová! Sprostosti hovoria len sprostáci, takže si hádam nemyslel...“ snažil sa Jano vzpriamiť, ale Andrej mu rýchlo položil ruku na plece, to ako na znak zmierenia.
       „Počuj, veď by si sa hádam len nie to? Že po papuli? Veď ja som to nie tak myslel, ale čo ti mám povedať, keď tu hovoríš o bosorkách, o čaroch. Keby si bol žena, nepoviem nič, len sa zasmejem. Ale my? My chlapi máme veriť na také oné? Na sprostosti?“
       Obaja muži sediac v krčme si zblízka hľadeli do očí, a i keď už Andrej nadniesol akýsi priateľskejší, ba až zhovievavý tón, vyzeralo to, že stačí aby preskočila iskra a už by boli v sebe. Jasné, Jano by nemal žiadnu šancu. Veď Andrej, statný päťdesiatnik, vážil za dvoch chlapov naraz a v gatiach nosil azda najdlhší opasok z celých Pozdišoviec. A Jano? Toho len donedávna volali Jankom, ešte ani dva roky neprešli od času, čo sa oženil, ale akosi nedobre. Po večeroch aj on radšej sedával v krčme U Židovky.
       „Hej, hej – Michal!“ vyskočil zrazu Andrej zo stoličky a zdrapil za košeľu starého muža, čo sa práve pokúšal dostať okolo ich stola ku dverám. „Hádam už nie, to... Hádam už nejdeš preč? Počuj, tu si sadni ku nám, lebo ti niečo vážne musím to... No, povedať ti chcem.“
       Michal zastal, pozrel Andrejovi rovno do tváre a hneď mu bolo jasné, že dnes mu už hrdlom pretiekol nejeden špiritus. Ale ani on nebol o nič triezvejší, oči sa mu leskli, akoby mu ktosi za zreničkami zažal hromničky. S hrmotom odtiahol stoličku, sadol si, a to sa mu už Andrej povesil okolo krku ako najlepšiemu kamarátovi. Sotva stihol lusknúť prstami na krčmárku Rejsku, aby mu doniesla za pohárik, Andrej už začal: „Ty si nemyslíš, že tu je nejaká nora, nie? Taká ako majú líšky, čo do nej zalezú, a potom odtiaľ nevidia nič naokolo, nie? Aha, čo tu máme. Tri kaštiele! Tri pozdišovské kaštiele, a ten sirnajovský, veď ten ti je ako hrad. Poschodový! A tiež tri mlyny, kostol, ešte aj Židia si tu zbudovali svoju túto... no... synagógu! A pri potoku stojí desať hrnčiarskych pecí, čo nám môže každý závidieť. A pálenicu! Ojój, ten špiritus od Žida Weinbergera, čo po ňom vyzerajú všetky ženy krajšie. Rozumieš, Michal, no nie? Veď toto tu je chvála Zemplína, samí zruční majstri! Hrnčiari, kováči, garbiari, tkáči, kolesári a tuto Jano si myslí, že my žijeme v dajakej líščej diere. Ako inak by mohol tárať také sprostosti, že tu lietajú po nociach bosorky na metle? No nemám pravdu?“
       „Ja som o žiadnych lietajúcich bosorkách nehovoril!“ nasal Jano hlasito vzduch nosom do pľúc, až sa mu pleca nadvihli, akoby sa chcel biť.
       „Nie? No pardon, pardon! A kto tu rozprával o bosorkách, čo zbierajú rosu? Vieš čo povedal?“ obrátil sa Andrej pohľadom zasa na Michala. „Že vraj krivá, no táto oná, že krivá Anča vodí kravu pásť ešte pred svitaním, a potom, keď sa jej krava nažerie, zbiera do krčahu z ostatnej trávy rosu. Vraj ešte skôr než príde iný dobytok. Že to čaruje, a preto má jej krava viac mlieka a iné chradnú. Že ich aj toto - pobosorovala. No, čo mi teraz povieš, ha?“
       Andrej hovoril nahlas, takmer kričal. Aj sa tešil, že ho počuje celá krčma, lebo reči o bosorkách ho vždy vedeli poriadne vytočiť a chlapa, čo také táral, rád privádzal na všeobecný posmech.
       „No, spýtaj sa tých, ktorým začali chradnúť kravy. Tých to najviac trápi. A ak je to pravda, že videli krivú Anču zbierať rosu do krčaha, tak to asi nie je s kostolným poriadkom,“ hodil Michal ramenom práve vo chvíli, keď mu krčmárka Rejska podávala pohárik na stôl.
       Andrej sa zatváril, akoby ho niekto udrel do tváre. Na chvíľu zaťal zuby, aj vrásky mu vybehli na čele, azda nad niečím tuho uvažoval, možno či sa môže vysmiať i starému Michalovi, čo užíval všeobecnú úctu. Potom však prudko spustil, že už len to mu chýbalo, aby sa chlapi z Pozdišoviec báli starých báb, že im zoberú z očí, alebo na nich, či na ich statok uvalia nejakú galibu. Že vraj krivú Anču treba hoci aj hneď teraz vytiahnuť z postele, lebo ona určite chodí s kurami spávať, keď tak skoro vstáva, a hneď sa jej opýtať, že načo je jej tá rosa.

       Spoza malého okna prenikalo do krčmy stále menej svetla, dvere vŕzgali čoraz častejšie, ale nikto neprichádzal. Naopak, chlapi sa pomaly vytrácali domov. Len za stolom uprostred, kam dopadalo najviac mihotavej žiary petrolejky, sedeli traja muži. Na Andreja akosi prichádzala únava, už sa toľko nerozdrapoval, aj hlavu si podoprel a oči mu voľajako potemneli. Vyzeral, že to vzdal. Celý slovný zápas, čo viedol s neochvejnou rozhodnosťou, sa začal vyvíjať v jeho neprospech. Nech bolo ako bolo, i keby tu stálo trikrát viac kaštieľov, majerov, mlynov, či kováčskych vyhní, okrem neho jediného to podľa nikoho neznamenalo, že by ľudia mali prestať veriť na bosorky. Nakoniec, povedať mu to nemohol nikto, lebo by skočil do bitky, ale za jeho chrbtom si všetci už dávno šepkali, že Andrej reči o bosoráctve neznáša len preto, lebo jeho žena na ne verí až príliš. Poznali ju, aj jej poverčivosť, ktorá nemala hraníc. To Andreja veľmi hnevalo, často jej doma kvôli tomu ťukal na čelo, ba niekedy na ňu aj kričal, ale akosi to nezaberalo. Tak sa vŕšil na chlapoch, keď sa mu zdalo, že rozmýšľajú podobne ako ona. Teraz však na to nemyslel. Nebol toho schopný. Už mu aj zaklipkali viečka, keď naraz spozornel. To starý Michal začal vykladať Janovi novú historku.
       „Keď uvidíš krivú Anču, teda keď pôjdeš okolo jej dvora, hlavne sa dobre pozri na jej sliepky. Veď ona má viac čiernych ako bielych. A vieš čo sa hovorí, nie? Že bosorky čarujú s pomocou vajec čiernych sliepok. A nielen to! Počul si, čo sa prihodilo Jozefovi?“
       „Tomu strážnikovi panského?“ zdvihol Jano obočie, zaujalo ho to; naviac bol rád, že sa starý Michal nepridal na Andrejovu stranu.
       „Hej, tomu. Išiel na obchôdzku okolo lesa, či je všetko v poriadku, a kdesi tam za Lipovcom našiel v kriakoch čiernu sliepku. Aj sa zaradoval, že sa asi dakomu zatúlala a už nikdy nikto nezistí čia je. Tak ju chytil, strčil do mecha a odniesol domov. Lenže žena mu vraj hovorila, že keby ju pustili na dvor, každý uvidí, že nie je ich. Nech ju ráno vraj zareže. Nechali ju zatiaľ len tak v dome. V noci sa Jozef zobudil a počul nejaký ženský hlas rovno z kuchyne. - Daj mi robotu! Daj mi robotu! Daj mi robotu! - Takto tri razy naňho niekto volal, a on sa stiahol pod perinu ako malý chlapec. Aj jeho žena sa zobudila a všetko počula. Skoro ani nedýchali, keď sa ozvalo: Keď si mi nedal robotu, tak ma odnes, odkiaľ si ma zobral!“
       Andrej len nadul líca a vyfúkol do prázdna, zato Jano uprel na starého Michala spýtavý pohľad. Lenže keď sa mu zdalo, že ticho trvá už príliš dlho, ticho sa spýtal ako to skončilo.
       „Jozef vraj vstal, išiel do kuchyne, ale tam okrem sliepky nebolo nikoho. Tak ju zasa chytil, strčil do vreca a išiel až za Lipovec, kde ju položil naspäť k tomu istému kriaku, odkiaľ ju zobral. Že keď prišiel domov a žena mu otvorila, zvalil sa cez dvere ako drevo, celý sa triasol a nechcel nič viacej hovoriť. Spal až do rána.“
       „No bože! Ja spím do rána, aj keď ma nestraší. Aha ho! To sa budeme báť aj čiernych sliepok? To Jozef rozprával také hlúposti? Neuveriteľné! Michal, mohol by si mi byť otcom, ale nemôžeš sa na mňa hnevať, na také niečo môžu veriť iba malé deti! A hlúpe ženy!“ vytrhol sa Andrej zo zdanlivého pokoja a naraz i vstal, len tak bez rozlúčky zamieril k dverám a vytackal sa von. Nevidel už, ako sa starý Michal zatváril, ani ho to nezaujímalo. Teraz chcel len jedno. Prísť domov a spať.

       Tma, čo naplnila celé Pozdišovce, priniesla so sebou i prvý chlad. Jeseň už bola v plnom prúde, ale dni boli ešte stále teplé. Zato večer už pritiahlo, čo Andreja trochu prekvapilo. Mohol to síce očakávať, ale nemyslel na to. Ba padlo mu to aj dobre, lebo sa mu v hlave trochu vyjasnilo. Už vo chvíli keď vstal, zistil, že nohy má voľajaké neisté a trochu sa bál, že keď si doma ľahne, zasa sa s ním bude točiť celý svet. Unavený bol, to hej, ale rozhodol sa ešte trochu poprechádzať. To by mohlo pomôcť.
       Bosými chodidlami našľapoval po vlhkej hline cesty, prešiel všetkými ulicami. Najskôr cez Alvég, potom cez Cigány, Vislok, Úri, Morvai i Laski, nebolo časti dediny, ktorú by vynechal. V duchu sa zožieral, že mu v krčme nikto nedal za pravdu a nevnímal okolie. Nakoniec, ani veľmi nebolo čo. Z kaštieľov sa črtali len obrysy, i to len keď mesiac na chvíľu vykukol spoza mraku, slamené strechy malých domcov tma pohltila celkom. Keď nakoniec zastal na svojom dvore, zabúchal na dvere. Nedostal však žiadnu odpoveď, ba nepočul ani žiaden šramot, žeby sa niekto blížil otvoriť. Zabúchal zasa.
       „Kto je?“ ozval sa zvnútra tichý hlas Márie, jeho ženy.
       Buch, buch, buch – Andrej začal tĺcť na dvere, neodpovedal.
       „To ty si?“ takmer zašepkala Mária, azda aby nepobudila deti.
       Prásk – tresol hneď na to Andrej päsťou, ale opäť nič nepovedal. Z druhej strany cvakla závora a Mária vystrčila von hlavu.
       „Hu, to som ja, čierna sliepka!“ zarehotal sa Andrej a vtisol sa dnu.
        „Mohol si povedať aspoň slovo, ja sa tu strachujem,“ hodila naň Mária vyčítavý pohľad, ale prešiel okolo nej akoby tu ani nebola. „No nepočuješ? Len búchaš a búchaš, ozvať sa nevieš?“ pokračovala, ale skôr hlasom tichým, lebo hneď zacítila, že páchne tak ako každý večer. Za špiritusom.
       „A kto mal prísť, ha? Kto by už za tebou chodil? Veď bosorky sa najnovšie sťahujú ku Jozefovi,“ rozhodil Andrej posmešne rukami.
       „Aha, takže si to počul, však?“
       „Čo som počul?“
       „Že akú sliepku našiel Jozef. A ešte sa z toho smeješ?“
       Andrej si pľasol po čele, nevedel, či sa má smiať, alebo kričať. Ale vynašiel sa. Začal si potichu kotkodákať a takto vošiel do komory, odkiaľ sa o chvíľku ozývalo už len mľaskanie. Deň skončil, čakala ho posteľ.

       Nastalo ráno, aké bývajú v tomto ročnom období zriedkakedy. Po mrakoch neostalo na oblohe ani stopy, slnko sa zapieralo o vybielené domy plnou silou ako uprostred leta; jeho lúče vyžarovali teplo, ktoré príjemne objímalo celú dedinu. Andrej vstal čerstvý, po včerajšom opojení ani stopy. Celý deň kopal hlinu, vozil ju do dielní pre majstrov hrnčiarov, čistil ju, zbavoval kamienkov a vyzeral celkom spokojný. Až do chvíle, keď k nemu doľahla tá správa. Vraj Jozef, práve ten, o ktorom bola včera v krčme reč, v noci zo včera na dnes zomrel. Vysokého veku sa nedožil, mal len o pár rokov viac než on, ale vraj to bola smrť tichá a pokojná; prišla v spánku. Jozefova žena, celkom zronená, už bola dať urobiť truhlu aj dohodnúť pohreb. Už zajtra, ako tu bývalo zvykom, hneď na druhý deň bude mať pohreb.
       Andreja táto správa zaskočila. Smrť si nevyberá, často príde tam, kde ju najmenej čakajú. Nikto nevie hodiny ani dňa. Ale prečo pošiel Jozef práve teraz? Niekde tam v podvedomí, čo by však Andrej nikdy pred nikým nepriznal, sa mu neustále vynárali spomienky na rozprávanie starého Michala. Ako to bolo? Jozef našiel čiernu sliepku, tá v noci rozprávala ľudským hlasom a pýtala si robotu. Robotu? Čo by sa stalo, keby jej dal vyčistiť chliev? Alebo napiecť chlieb? Či postaviť kaštieľ? On ju však vzal naspäť do kriakov. Ale veď ho poznal, ešte predvčerom ho videl ako niesol nejaký tovar pre pánov na voze do Michaloviec a bol to chlap naozaj poctivý a šikovný. Veď ten by len tak nejaké sprostosti netáral! Alebo to neboli hlúposti? Čo to potom bolo? Nie raz, nie dva razy sa mu tieto otázky preháňali hlavou. Zaháňal ich však, nepripúšťal možnosť uveriť.

       Keď sa popoludní vracal domov, akurát zadumaný hľadel na svoje prsty, ako sa mu hlina dostala za nechty, a že by si ich hádam už mohol aj nejako vyčistiť. Vtedy sa takmer zrazil s Janom. Ten len cúvol, azda ešte stále ovplyvnený včerajším výsmechom, ale Andrej sa mu slušne prihovoril. Či vraj počul, že Jozef je už na druhom svete. Večer tam zájde, veď sa možno aj stretnú, pomodlia za dušu nebohého. Keď potom Jano išiel ďalej po svojom, Andrej ešte chvíľku stál a pozeral za ním. Možno by sa ho aj niečo opýtal, ale nemal na to dosť síl.
       Doma, potom ako sa najedol a vykydal hnoj spod kravy, obliekol si čisté konopné nohavice a Márii povedal, že ide k Jozefovi. Teda už len k jeho žene, že nevie ako dlho tam bude, nech sa nestrachuje. V Pozdišovciach panoval zvyk, že nebožtík nemal nikdy ostať v dome sám. Len čo ho položili do truhly, vždy s ním niekto pobudol v izbe, večer sa zišli jeho príbuzní i kamaráti, spoločne sa modlili až do rána, či do chvíle, kým nezačal pohreb.
       Len čo Andrej odišiel, Mária pristavila ku dverám stoličku. Popoludnie pokročilo, slnko slablo a do domu už neprinášalo teplo. Chcela teda zatvoriť okienko nad dverami, ktoré používali len na vetranie. Potom jej však čosi napadlo. Okienko nechala otvorené, ale stoličku už naspäť ku stolu nepritiahla.

       Nebožtík Jozef vyzeral zmierený svetom. Bolo to zvláštne, ale na jeho tvári nebola ani stopa po napätí, či utrpení. Ležal v truhle vo svojej izbe, naokolo sedeli muži i ženy na lavici aj na stoličkách, niekoľko z nich i stálo, a všetci sa ticho modlili. Ako denné svetlo postupne slablo, silnela žiara dvoch sviec, čo stáli zapálené vedľa nebohého. Stále voľakto prichádzal i odchádzal, ako sa otvárali a zatvárali dvere, plamene sviečok sa nakláňali, zväčšovali, zmenšovali a vytvárali podivnú hru svetla. Tiež tieňov, čo sa hýbali po tele i tvári mŕtveho. A keď sa už úplne zmrákalo, Andrej mal pocit, že Jozefova tvár sa mení. Pokojný výraz, čo ho hneď po príchode prekvapil, sa stratil. Zmierený so svetom? Nie, teraz už tak nevyzeral. Naopak, zdalo sa mu, že mihotavé tiene jeho nosa i dolnej odutej pery svojím neustálym kmitaním vyjadrujú akúsi nespokojnosť. Sivastá, priam priesvitná koža líc i čela vyžarovala chlad, až mu prebehli zimomriavky po chrbte. Kde je teraz asi jeho duša? Vznáša sa nad telom? Je spolu s nimi v jednej izbe? Vidí každého z prítomných? A vidí aj do každého z prítomných, vie čo si myslia? Pozná ich pocity?
       Strašný plač Jozefových detí, ktorý prehlušoval všetky modlitby a neutíchal, mu driapal dušu. Ešte včera sa v krčme vysmieval z ich otca, že hovorí hlúposti. A teraz? Nie, Andrej sa necítil dobre. Smrť patrí k životu, je to posledné amen za modlitbou, bodka za listom, čo sa píše na čistý papier, ktorý dostáva každý človek pri zrodení. To je jasné, zákonité, normálne. Ale i tak, čo viac vieme o smrti? Môžeme tušiť, dúfať, veriť, že prinesie večný pokoj, v ktorom už niet priestoru na trápenie. Môžeme tušiť, dúfať, veriť, ale môžeme i vedieť?
       Jozef to už mal za sebou. Nemal nepriateľov, každý sa s ním chcel rozlúčiť. Došlo toľko ľudí, až sa začali v malej izbe tlačiť. Tak sa Andrej rozhodol, že hádam už môže aj odísť. Ešte raz pozrel na popolavú tvár nebožtíka, prežehnal sa a vyšiel z domu na ulicu.

       Krčma? Nie, na to teraz Andrej nemal ani pomyslenie. Niečo by dolu hrdlom prelial, to hej, ale nechcel sa s nikým stretnúť, nikoho vidieť. Skôr po pamäti než podľa zraku prechádzal pozdišovskými uličkami; chvíľami sa mu zdalo, že okrem svojich krokov kdesi znejú i čiesi cudzie. Zastal, ticho počúval. Práve sa zodvihol vietor, kdesi zavŕzgal starý strom a čosi obďaleč čľuplo. Možno nejaká kvapka do suda s vodou, kde a prečo, to nevedno. Kroky však nepočul. Upokojil sa a vykročil znova. Už to nemal ďaleko, tam na konci uličky stál jeho dom. Prižmúril na chvíľku oči, za viečkami sa mu opäť vynorila tvár mŕtveho Jozefa s mihotavými tieňmi. Trochu zrýchlil, ba viac než trochu. Čo ho popohnalo, to sám nevedel, netušil. Ostával už len kúsok cesty, keď sa mu zazdalo, že opäť spoza chrbta počuje niečie kroky. Natiahol nohy ako len vedel, za ten krátky čas sa i poriadne zadýchal. No stál už pred dverami a hánkami prstov začal hlasito klopať.
       Buch. Buch, buch. Ale vo vnútri ticho ako zvyčajne. Buch, buch, zabúšil na dvere ešte výraznejšie, ale nepomohlo to. Už, už sa chystal, že na ne tresne z plnej sily, keď ho zaplavila hrôza. Jeho hlavu tesne nad temenom chytila akási ruka! Neviditeľná ruka, ktorú len cítil. Schmatla ho za vlasy a začala nimi poriadne kmásať. Bolesť, chlad, prekvapenie, úzkosť, všetko naň padlo naraz až mu vyrazilo dych. Nevypovedané tušenie sa stalo skutkom; bol to zásah zhora a des mu vyháňal dušu z tela. Oči sa mu rozslzili, kolená mierne poklesli k zemi.
       „Mariš, Mariš otvor! To som ja, Andrej! Otvor!“ jačal z plných pľúc na celú dedinu.
       Pomohlo to. Kŕčovito zovreté prsty nevidenej ruky poľavili, pustili ho a za dverami sa ozval šramot. Mária? Kto iný? Lenže teraz ju nezačul spoza dverí, ale cez okienko nad nimi.
       „Vidíš, vidíš! Toľko ti hovorím, že keď klopeš, máš povedať kto je, a až teraz sa mi to podarilo!“
       Andrej zdvihol zrak, Mária cez okienko práve vťahovala ruku, ktorou ho kmásala. Potom zoskočila zo stoličky v kuchyni a otvorila mu. Dnes vyzerala vysmiato ona. Jej biele zuby veselo svietilo do tmy a v očiach jej hrali iskričky spokojnosti. A Andrej napriek svojej mohutnosti sa cítil taký malý, maličký...






* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.






čitateľov: 4552