login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Muž, čo umlčal plamene

@ :: Poviedky ::     Apr 14 2005, 12:32 (UTC+0)

Obec Poľov napriek tomu, že administratívne splynula s mestom Košice, si stále zachováva svoj vidiecky charakter

Miesto: Poľov
Čas: od 20-tych rokov po koniec 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó


       Najstaršia spomienka, ktorá sa viazala k Jozefovmu detstvu, páchla po ohni. Štipľavý dym, čo dusil v pľúcach a pálil oči, neistý pocit, za ním až kŕče od strachu, keď ako malý chlapec vyjašene hľadel do obrovských oslepujúcich plameňov. A krik. Krik ľudí volajúcich, aby rýchlejšie podávali vedrá s vodou, nariekajúcich nad nešťastím, čo ich postihlo, zúfalo bľabotajúcich i čosi bezo zmyslu, takmer v ošiali, čo bolo vzhľadom na situáciu pochopiteľné. To mal štyri roky. Stál pri strome, mama mu prikázala, aby sa ani nehýbal, nikam nechodil, a sama sa vybrala k horiacim maštaliam ratovať statok. Tak veľmi sa o ňu bál. Keď zafúkal vietor a v povetrí začala lietať horiaca slama, rozplakal sa. Veľký chumáč padol zhora priamo pred neho, plamene mu takmer olízali prsty bosých nôh. Ani sa nepohol, veď mama mu prikázala stáť. Schytili ho ale akési mocné ruky a niesli kamsi preč. Nevidel, kto ho to schmatol, len keď začul mamin hlas, ako za ním volá, keď pocítil, ako ho podáva jeho neznámy únosca do jej náruče, veľmi sa mu uľavilo.
       Tu prvá spomienka na detstvo končí. Otca v nej niet. Ten odišiel pracovať do Kanady, keď mal Jozef jeden rok, nemohol si ho teda pamätať. Vrátil sa však čoskoro po požiari a všetci boli veľmi veselí. On sa ho trochu hanbil. Vyzeral ako celkom neznámy ujo. Vždy si vydýchol, keď ho už zložil z rúk a prestal si ho túliť a bozkávať. Videl však, že mama ho má rada a keď mu párkrát kúpil zemiakový cukor, čo predávali v obchode uprostred Poľova, obľúbil si ho aj on. Mama vravela, že otec musel odísť za prácou, a že sa to aj vyplatilo, lebo hneď si dokúpili ďalšie polia a kone. A keby len to. Otec sa rozhodol, že postavia aj nový dom. Požiarov nebývalo v Poľove málo a skoro vždy všetko zhorelo do tla. Otec vtedy vravel, že už nebudú mať slamenú strechu, ale so škridlicami. Malému Jozefovi to bolo jedno, vlastne ani nevedel, prečo musia stavať. Radšej sa pozeral na kone, na mamu, ako za nimi ťahá pluh, ale aj otec, keď otesával hrubé trámy a ukladal na seba tehly, sa mu zdal už taký naozaj milý a veľký chlap.

       Ešte i ďalšia spomienka ostala ukrytá kdesi v Jozefovom podvedomí. Občas sa vynorila ako zážitok z chvíle, na akú sa nezabúda. To mal už sedem rokov a chystal sa prvýkrát do školy. Drevená tabuľka a krieda, zopár zošitov na domáce úlohy a taška, čo mu otec kúpil v Košiciach, stáli nachystané v kuchyni na stole. Už myslel, že nadišiel čas, aby ho vzala babka za ruku a išla ho odprevadiť do triedy, ale ona otvorila truhlicu. Krátko sa v nej prehrabávala cez staré šaty i starostlivo uložené doklady z úradov, keď naraz vytiahla akési malé plátenné vrecúško. Vybrala z neho niečo, čo vyzeralo ako vyschnutý prasačí chvostík alebo črievko, lenže to malo uzlík.
       "Jožko, rozuzli to," povedala vážne, akoby išlo o dôležitú úlohu. Ten to skúšal najskôr prstami, ale nepovolilo ani trochu. Vložil si ho do úst, snažil sa, aby pod slinami kožka zmäkla a opäť začal rozpletať. Použil aj zuby, trápil sa s tým, až nakoniec uzlík poľavil a kožku jej podal.
       "Čo je to?" zvedavo sa pritúlil, keď uvidel, akú má babka radosť.
       "Jožko, ty ešte nemôžeš vedieť, z čoho to je. Je to pupočná šnúra, kus tela, ktorý ťa spájal kedysi s mamkou. Keď si sa narodil, zauzlila som ju, potom usušila, odložila a dnes bola tvoja veľká skúška."
       "Aká skúška?" opýtal sa vtedy, zvedavosť zastrela aj jeho očakávania zo školy, dokonca na ňu na chvíľku zabudol.
       "Vieš, ja verím, ako i moja babka verila, že tak ako sa sedemročné dieťa popasuje s uzlíkom na svojej pupočnej šnúre, tak bude robiť po celý život."Jožko ešte stále nechápal, a už vôbec nie, keď mu hovorila, že bude šikovný, bude rozmýšľať, ako zvládnuť veci jednoducho. Ak mu to nepôjde, tak silou vôle, ba i zubov bude vytrvalo pracovať, až dosiahne svoj cieľ.
       "To, čo ťa možno teraz ľaká, zdoláš všetkými silami," zasmiala sa nakoniec, ale Jožko hneď vyhŕkol.
       "Ja sa bojím toho červeného svetla."
       "Akého?"
       "Toho, čo svieti cez tie dvierka, keď v nej horí a my ideme spať," ukázal na pec a babke bolo hneď všetko jasné. Každý vedel, že Jožko má z ohňa veľký strach, ale nevedeli prečo. Bál sa tých niekoľkých lúčov, čo presvitali cez piecku a nikdy sa k nej nepriblížil. Radšej sa pod perinou pritúlil k mame.


       Jozef opäť ležal, ale už na svojej posteli. Túlila sa k nemu Mária, jeho žena. Práve sa zobudila, nezvykla takto, veď bola ešte noc, ale začula ako si líha Jozef, pretože bol priložiť do pece. Bolo už takmer desať rokov po vojne a on, muž a otec jej synov, si ju privinul na hruď.
       "Na čo myslíš?" spýtala sa, keď mlčal a pozeral niekam stranou.
       "Aha tam. Pozri na pec. Vidíš tie presvitajúce prúžky svetla na dvierkach? Vidíš, ako žiaria do tmy?" pokynul bradou a obaja pozreli tým smerom.
       "A?"
       "Ako dieťa som sa ich bál. Vždy som mal strach, že oheň z pece vylezie a zhorí celý dom. Aj s nami."
       "A ja si jeden požiar pamätám. Aj to ako som sa bála," šepkala Mária.
       "Ktorý?"
       "Keď zhorela stodola u Kvetkov."
       "To si ešte musela byť maličká. Veď to bolo v tridsiatom deviatom, keď tu boli Maďari. Ja som bol už takmer muž a páčili sa mi zápalky, čo používali ich žandári. Také veľké, stačilo škrtnúť o hocičo. O čižmu, o stenu a už horeli. Hovorilo sa, že niekomu asi vypadli v stodole z vrecka, potom na ne dakto šliapol a preto vznikol požiar," lovil v pamäti Jozef hladiac jej ramená.
       "A nepletieš sa?"
       "Nie, pamätám si presne všetky požiare. Kedy, čo a prečo horelo. Vždy som sa zlostil, keď spolužiaci chodili tajne fajčiť na pôjdy, alebo ženy večer hľadali v stajniach a kurníkoch vajíčka so sviečkami."
       Jozef chcel ešte čosi povedať, len otvoril ústa, možno i začal prvú slabiku, ale nebolo mu rozumieť. To zvonku zaznel výstrel a jasná svetlica rezajúc tmu vyletela do výšky k oblohe. Jasne ju zazreli cez oblok, aj sa zľakli, vyskočili pozrieť, čo sa deje, ale opäť nastal pokoj. Jozef sa len nemo spýtal očami, ale Márii bolo všetko jasné: "Ženy hovoria, že vojaci, čo stavajú letisko, chodia po nociach k nám do dediny za dievčatami. Tiež, že už strieľali svetlice, ale kdesi v lese, aby ich dôstojníci nenašli."
       Pod bosými nohami zarapčala podlaha, ako prechádzali späť k posteli, a skôr než si opäť ľahli, Jozef ešte voľačo zamrmlal. Vraj, že niet väčšej galiby, ako keď je vojenský tábor blízko dediny plnej dievčat.
       "A čo? Ty si na vojne nebol? Nepozeral si na svet ich očami?" podpichla Mária, ale len tak trochu, v dobrom, lebo tí vojaci sa dievčatám naozaj páčili a necítila sa natoľko stará, aby ich nedokázala pochopiť. Lenže Jozef to vzal inak.
       "Hej, bol som. Veď vieš. Pri Budapešti sme kopali zákopy a úkryty pre tanky. Šírka tri a pol metra, hĺbka dva a pol metra. Robili sme v dvojiciach a každý deň museli vykopať dva metre do dĺžky. Zem bola tvrdá, samý kameň, lietadlá nám krúžili nad hlavami a pálili po nás z guľometov. Kto nestihol skočiť do zákopu a prikryť sa konármi, mal zvyčajne smolu. Vieš ako páchne zmes blata a krvi? Ako hvízdajú guľky ešte predtým, než niekoľko centimetrov od teba rozvŕtajú zem? Čo sú títo chlapci za vojakov? Len na dva roky, presne vedia, kedy prídu domov. Po nich nestrieľa nikto, len oni občas zarachotia na strelnici a potom budujú letisko," úplne sa rozohnil, až ho musela Mária jemným dotykom upokojiť, vrátiť do sveta nehy a porozumenia.
       "No, možno nie sú takí vojaci, ako si bol ty, ale to je dobré, že už takých nepotrebujeme, nie? Vojna našťastie skončila, nikde nablízku sa nebojuje, tak môžeš pokojne zažmúriť oči, alebo mi niečo pekné pošepkať," usmiala sa naňho. Izba sa naplnila krásou jej úsmevu, čas akoby na chvíľu zastal, ale vtedy sa zvonka ozval výkrik: "Horííí, horííí…"
       Stačilo niekoľko krátkych okamihov. Niekoľko sekúnd, chvíľka a Jozef už oblečený otváral dvere, s vedrom v ruke vybiehal na dvor. Blato čvachtalo pod bagančami, keď bežal doprostred dediny, kde stála požiarna zbrojnica. Obzeral sa, nikto z chlapov tu ešte nedobehol, tak prechádzal nervózne po ulici, ktorá sa začala pomaly zapĺňať. Už vedel, že horia stodoly na okraji lesa, veľký požiar zasiahol minimálne dve, možno tri. Dupal od zlosti, že chlapi z hasičského zboru ešte neprišli. Nabral aspoň vody do pol vedra a rozbehol sa k miestu, kam utekala väčšina dedinčanov.
       Pohľad, ktorý sa mu naskytol, bol strašný. Stodoly horeli ako papierové škatule. Horúci vzduch ho pálil na tvári, keď sa priblížil a vylial vodu, ale bolo to ako keď človek napľuje do jazera. Nie vedro, ale rieku by tadiaľ museli pustiť, aby sa niečo zmenilo. Voľačo zasmrdelo. Keď sa otočil späť a prehrabol prstami vo vlasoch, sypali sa ako popol. Obhoreli.
       Kdesi obďaleč stála a plakala mladá Jolana. To ona prvá volala na raty, pretože bola s vojakmi, čo vypálili svetlicu a spôsobili požiar. Ľudia sa stavali do radu, vytvorili živú reťaz, ale bolo to skoro zbytočné, pretože potok i studne boli ďaleko a plamene šľahali až ponad stromy.
       "Ešteže nefúka," snažil sa zhodnotiť situáciu Peter, tváril sa ako odborník. Bol to jeden z dobrovoľných hasičov. Len čo ho Jozef zočil, nerozmýšľal nad tým prečo, ale chytil ho pod golier a zreval: "Kde ste doteraz boli? Kde sú chlapi? Kde je striekačka?!"
       To Peter nečakal. Vyľakal sa ako malý chlapec, stiahol hlavu medzi ramená a len čosi zahundral, že veď nech sa nejeduje, že striekačku už plnia a hneď sú tu.
       "Hneď? Aké hneď? Prečo nebola plná?!" reval Jozef ďalej, ale to sa konečne dovalilo auto a začalo striekať. Ostatní sa mohli len prizerať, žiar bol veľmi silný a nedovolil nikomu priblížiť sa.
       "Vodu, vodu!" kričal Jozef. "Každý domov po vedrá! Kto má voľný sud? Hláste sa! A kto vozíky? Všetci sa musíme stretnúť pred zbrojnicou! Keď plamene klesnú, musíme mať dosť vody všetko uhasiť!" kričal z plného hrdla a naozaj vzbudil pozornosť. Ľudia sa prestali prizerať, lamentovať a bežali každý domov. O chvíľu k stodolám tiahli menšie i väčšie vozíky a na nich kade vody, sudy i vedrá.

       Niektoré veci nemožno zastaviť. Tri stodoly plné slamy zhoreli do tla. Už dávno bolo ráno a slnko svietilo vysoko na oblohe, keď Poľovčania vylievali poslednú vodu na zhorenisko, aby požiar nemohol vzbĺknuť nanovo. Jozef bol celý od sadzí, nohavice mal prepálené na niekoľkých miestach a ramená ho ukrutne boleli. Pomaly prešľapoval z nohy na nohu, ako sa vracal domov. Štípali ho oči, ale to všetko akoby nevnímal. Ani Márii nechcel odpovedať na otázky, nevnímal pochvaly, keď mu vravela, s akým obdivom sa mu prizerala, keď to organizoval.
       "Veď sme nič nezachránili," rozdumoval smutným hlasom, a keby nemusel ísť na pole, určite by si ľahol spať. V práci tiež nebol výrečnejší, všetkým sa zdal aj akýsi zlostný, a to nikdy nebýval. Až večer, keď prišiel domov a sediac za stolom sŕkal kapustnicu, povedal:        "Vstúpim medzi požiarnikov."
       "Čo?" prekvapila sa Mária a aj sa trochu usmiala, lebo sa jej to zdalo, ako keď sa chlapec nadchne a hneď i rozhodne.

       "Všetko mohlo skončiť inak. Keby bola voda v cisterne. Lenže kým ju naplnili, prešlo skoro pol hodiny. A začali striekať tam, kde bol najväčší plameň. Tej stodole už nebolo pomoci, ale tretia sa práve len chytala. Tú mali poriadne premáčať ako prvú. Ak by fúkal vietor a mohol by sa chytiť les, nepoviem nič. Vtedy mohli zaútočiť na najväčší plameň. Ale veď bolo bezvetrie. Celý deň som o tom rozmýšľal."
       "A na čo si ešte prišiel?" spýtala sa Mária umývajúc taniere po deťoch.
       "Že všetky tie požiare, čo som tu videl, nemuseli vôbec byť. Vždy bola na príčine len ľudská hlúposť. Aj teraz," zamrmlal Jozef, pretože cítil, že ho Mária neberie dostatočne vážne, ale potom sa už odmlčal a vychutnával každú lyžicu horúcej polievky.

       Nebol to len vrtoch, ktorý ho viedol k tomuto rozhodnutiu. Onedlho sa naozaj stal dobrovoľným hasičom a zakrátko i veliteľom dedinského požiarneho zboru. Nie pre uniformu či pocit z dobrodružstva. Chodil po Poľove, neustále upozorňoval ľudí na nebezpečenstvá, že lepšie je požiaru predísť, než ho hasiť. Keď si z toho niekto robil srandu, vedel sa obhájiť. Jeho slová naberali na váhe, až získal všeobecnú úctu. A drezíroval svoje mužstvo. Poriadne. Keď boli súťaže dobrovoľných hasičov, či už vo Veľkej Ide, Zdobe, alebo v Šaci, vždy mali úspech. Keď vyhrali v Bukovci prvé miesto, chystali sa na okresné kolo. Tam neuspeli, neboli ani zaradení, lebo nemali plynové masky. To ho ale netrápilo, pretože pravda je taká, že odkedy sa Jozef stal veliteľom dobrovoľných hasičov, v Poľove nehorelo. A bol ním dlho. Celé desaťročia, až kým mu roky a zdravie dovolili.




čitateľov: 5130