Vernosť až za hrob
@ :: Poviedky ::
Dec 14 2006, 19:01 (UTC+0) | 
Seòanský cintorín má vo svojej kalvínskej èasti jeden atypický hrob. Leží v òom Dr. Kálmán Kosáry, ktorý zomrel vo veku 29 rokov. O jeho skorej smrti i o tom, preèo museli miesto jeho posledného odpoèinku prekry masívnou kamennou platòou, sa zachoval tento príbeh. |
Miesto: Seňa
Čas: 1885 – 1886
Autor: Slavomír Szabó
Kálmán žmúril oči, snažil sa ich uchrániť pred silným vetrom, čo v tme metal pichľavé ľadové vločky, ktoré namiesto snehu vírili všade navôkol. Zatínal ruky do pästí, teda aspoň tak ako mu jeho kožušinové palčiaky dovolili a túžil sa vrátiť čo najskôr domov. Noc a mráz neboli tými najpríjemnejšími spoločníkmi, a naviac ešte aj ten čudný pocit, ktorý sa ho zmáhal vždy, keď sa vracal od pacienta, čo trpel azda cholerou. Radšej sa snažil na nič nemyslieť. Na hlboké rozjímanie nebol čas. Možno ak by prešiel cez kostolný dvorec, skrátil by si cestu aspoň o minútku. Už aj mykal bránkou na kamennom plote, ktorá sa našťastie otvorila. Pár svižných krokov a tu, akoby sa mu uľavilo. Vysoké kostolné múry poskytli závetrie, takže sa i na chvíľu zastavil. Aspoň na chvíľku, na chvíľočku. Cítil, ako sa potí. Ako sa mu perlí čelo, i keď to, samozrejme, nevidel. Chrbát pod kožuchom mal celý mokrý, a teraz, keď sa zastavil, ho začalo ešte viac chladiť. Rovnako ako pred chvíľou u Jánosa, ktorého polomàtveho prenášal z latríny do izby, aby nezamrzol.
Stačila chvíľka. Jediná krátka spomienka a mráz opäť zaštípal na lícach, čím dal jasný povel, že Kálmán musí ísť ďalej. Už nie ďaleko, len trochu cez ulicu a domov k teplej peci a posteli. Ohriať sa, ľahnúť a spať. Dnes toho bolo naozaj dosť. Alebo včera? Polnoc už určite zmenila dátum zomierajúceho a ďalšieho rodiaceho sa dňa. Kálmán vykročil rýchlo a priamo...
„Pán doktor, ste doma? Ráčite ma prijať?“ ozvalo sa z dvora, i keď nie celkom jasne, pretože hlas prehlušoval brešúci pes.
Kálmán rozlepil oči a pozrel na okno prepúšťajúce ranné svetlo, za ktorým sa mihla čiasi postava. Ozvalo sa klopanie na dvere, ale skôr než stihol zvolať „ďalej“, svižné kroky si prerazili cestu až k nemu do izby. Férencz! Priateľ, ba viac, blízky priateľ z univerzity sa tu náhle objavil ako blesk z jasného neba.
„Spíš?“ vyhàkol, ale skôr než Kálmán stihol odpovedať, Férencz už chrlil: „Tak toto je tá Seňa? Hm, hovoril si - ani mesto ani dedina, ani mešťania ani dedinčania, ale nech je ako je, tak sa ja v Pešti nemám, že by som mohol takto dlho vylihovať!“
„Bože, kamarát! Kde si sa tu vzal! Koľko môže byť hodín, asi som si prispal,“ snažil sa Kálmán ospravedlniť a už aj vstával. Očami prebehol po miestnosti. Kožuch hodený cez stoličku, na zemi nohavice i tie mokré rukavice, až sa musel zahanbiť. „Vieš, musel som v noci za chorým. Veľmi chorým. Len som prišiel, zaľahol a až teraz...“
„Nič mi nehovor! Načo? Som rád, že ťa vidím. Veď písmo si dostal, nie?“ stláčal Férencz Kálmánovu ruku, a potom pristúpil k peci. Vyzeral vymrznuto. V peci praskalo drevo, istotne Ilona hneď zrána zakúrila, ale neporiadok zatiaľ nechala tak, aby pána doktora nezobudila. „Takže za chorým? A čo sa stalo? Nešťastie? Deti sa hrali na slepú babu?“
Kálmán sa usmial a zavrtel hlavou. Spomenul si na Férenczovu zvláštnu záľubu z čias štúdií. Na bláznov. ¼udí, čo nemajú choré telo, ale dušu. Vždy ho priťahovali viac ako iní, prečítal opisy stoviek rôznych prípadov, ktoré potom rád rozprával najmä pred mladými dcérami ctihodných mešťanov. Neuveriteľné historky, čo vyvolávali salvy smiechu, takže nejedna slečinka potom zabudla na ostych pred mladým medikom. Ale aj veci drsné a smutné, ktoré vyvolávali viac rozpakov než smiechu, rád hovoril v pánskej spoločnosti. Ako aj ten o sprostáčikovi, ktorému kamaráti povedali, že sa chcú hrať na slepú babu. A sprostáčik vošiel do izby a spiacu babku oslepil šidlom, aby sa s nimi mohla zahrať.
„ažká noc, bola ťažká...“ ospravedlňujúco skladal Kálmán kožuch zo stoličky a skláňal sa po nohavice. „Vieš, myslím si, aj keď som dom chorého ešte neoznačil, že je tam cholera.“
„Cholera?“ hvizdol Férencz a zdalo sa, akoby zneistel. „Aké príznaky má chorý?“
Kálmán začal rozprávať. Síce s unavenou tvárou, ale priamo, bez zjemňovania, ako sa dokážu len dvaja lekári. O tom ako za ním prišla Jánošova žena, stará babka, čo už kríva azda i na obe nohy. Búchala mu mocno na dvere a nezľakla sa ani Cézara, teda jeho psa. A potom s ním priam ako mladica kolísavo bežala pomedzi domy až na druhý koniec dediny, aby stihli prísť načas. Jánoša v dome nebolo. Sedel na latríne, bol od pol tela nahý a v bolestiach. A povedal rovno, že ho našli podľa toho ako vyznačkoval celú záhradu, keď naň došli hnačky.
„Chudák starý, skoro tam zamrzol. Koža sivá, takmer priesvitná a len čosi v horúčke nezmyselne bľabotal. Nevedel sa ani postaviť. Bol omrznutý a ešte mal aj kàče v lýtkach.“
„Aj kàče v lýtkach? To je teda jasné.“
„O tom ako to vyzeralo potom, ti hádam ani nemusím viac hovoriť. Len som jeho žene nakázal, nech nešanuje sliepky, že Jánoš musí veľa piť, horúcu polievku chlípať bez prestania. Tiež oheň, dvierka na peci nech nezatvára, aby plameň čistil vzduch. Aj medikamenty som dal, i keď neviem, neviem. Ak túto noc prežil, určite mu už žena odkrívala po kňaza.“
„No, vidím, že tu je to pestré. Aj som sa už niečo povyzvedal a jednu vec ti závidím!“ zdvihol Férencz veľavýznamne obočie.
„No?“
„Predsa len, v Pešti sa musí každý oháňať, aby bol niekým. A tu? Doktor, richtár, notár a učiteľ musia byť rozmaznávaní ako, no neviem ako čo, ale musia byť veľmi. A že tu máte pálenicu. Pálenku ti nosia rovno v demižónoch?“
Akoby sa v Kálmánovi niečo zaseklo. Chcel odpovedať, ale naraz nemohol. V prvej chvíli, v momente keď Férencz prekročil prah jeho izby, si to ani tak neuvedomil, ale teraz sa cítil akýsi slabý, mľandravý a hlava sa mu zatočila. Namiesto odpovede len otvoril ústa, natiahol ruku do prázdna, potom svetlo zmizlo, nezvládne padol na zem až podlaha zarapčala a stratil vedomie. Spoza dverí sa ozval silný brechot. To Cézar, jeho pes vycítil, že voľačo nie je v poriadku.
Férencz, mladý lekár z Pešti, čo sa zastavil v Seni na ceste do Košíc, kde plánoval pobudnúť i cez Vianoce u svojho skúsenejšieho kolegu, bol zmätený. Nemohol si dovoliť meškať, ale jeho kamarát, s ktorým strávil celé roky na univerzite, potreboval jeho pomoc. Pribudol aj strach, lebo cholera doviedla nejedného muža do hrobu. Zavolal Ilonu, Kálmánovu slúžku, nech rýchlo poriadne zohreje vodu, potom ho sám umýval, až kým sa neprebral. Kálmán najskôr len bľabotal, že to len málo spal, je unavený, ale už bude všetko dobre. Trval však na svojom i keď sa už postavil na nohy, že to len včera, ako sa vyhrieval pri peci, musel vybehnúť do mrazu. A že tu v Seni sa život riadi podľa vetra. Keď fúka, tak poriadne a vtedy radšej každý sedí doma. Ale on musel ísť za chorým, taký vyhriaty, možno až rozhorúčený, tak nečudo, ak sa nachladil. Férencz sa upokojil až keď si vypili, jasné že z pálenky od Židov Langoncov, čo vlastnili seňanský liehovar. Potom sa už aj Kálmán vyobliekal, že musí za starým Jánosom, aby videl, ako sa mu vodí.
Vianoce, ten sviatok sviatkov, ale i príchod nového roku 1886 strávil Kálmán v horúčkach. Nie, mal šťastie, cholera to nebola. Ani kàče, ani hnačky, ale o to horšie s bolesťou, čo vychádzala zo všetkých kåbov, z každého pohybu. A kašeľ. Kašeľ strašný, desivý až bolel a vysiľoval. Kálmán, človek tvrdý a hlavne zodpovedný, však viac než na seba myslel na to, že ak tu naozaj príde cholera, môže pomrieť veľa ľudí. Počul i čítal už o nie jednom prípade, kedy sa tá pliaga rozšírila a zašlo na ňu i cez pol dediny. Myslel na to priam posadnute, morilo ho to viac než si chcel pripustiť. János, ten už vyzeral lepšie. Takmer zázračne naberal silu, i sa už konečne usmial, keď ho naposledy navštívil. Doktora chcel Kálmána obdarovať poslednou sliepkou, lebo všetky už pozerali na polievku. Ale doktor odmietol. Ten radšej prechádzal po všetkých okolitých domoch, kde sa len trochu čosi šuchlo, zasmrdelo, bežal tam s lesklými očami, aby zistil, či si cholera nehľadá nové cesty. A Cézar chodil všade s ním. Psisko, čo by v meste možno ani nechoval, lebo nebol celkom čistá rasa, ako sa na psov zámožných pánov patrí. Ale tuto v Seni sa na to predsa len tak nehľadelo. Lekár bol vzdelanec, nespochybniteľná autorita, aj keby jeho pes vyzeral ako nepodarený žart prírody. Pánske maniere a vrtochy boli Seňanom cudzie.
„Pane, máte návštevu,“ ozvala sa z predsiene slúžka Ilona potom, ako sa na dvore rozbrechal pes.
„Niekto od nás? Opäť niekto chorý?“ zasipel Kálmán, nahlas nevravel, lebo každý silnejší nádych mu vyvolával záchvat kašľa.
„Prišiel pán z Košíc. Viete, ten pán doktor.“
Kálmán vstal a otvoril dvere, za ktorými sa naňho usmieval Férencz. Usmieval, ale len chvíľku, než ho zazrel.
„No? Rád ťa vidím. Budeš mi robiť kázanie? Že iných liečim a o seba sa nestarám?“ takmer zašeptal Kálmán, keď videl priateľove rozpaky.
„Cholera?“ opýtal sa Férencz opatrne, ale Kálmán len pokrútil hlavou, že nie.
„Sadlo mi na pľúca. Ešte odvtedy, čo si tu bol. Predsa len, asi som tak spotený nemal do toho mrazu...“ skúšal vysvetliť, ale nemohol. Cézar sa zasa rozbrechal, inokedy skôr tichší a poslušný pes teraz ceril zuby na slúžku i hosťa. Neprestal, až kým mu Kálmán neukázal prstom, že musí von.
Teplý čaj, priam horúci zavoňal z dvoch šálok, Ilona ho podávala stôl, zatiaľ čo Férencz vysvetľoval, že sa dlho nezdrží, vlastne len na skok, lebo je už na ceste domov, do Pešti. Ale že bude rád, ak mu neskôr Kálmán sám napíše, že už je zdravý, lebo sa mu zdá, akoby mu mizol pred očami.
Naozaj, až teraz, keď sa Kálmán na seba pozrel do zrkadla, všimol si ako mu vystúpili lícne kosti. Na chvíľku zmåkol, hľadel na seba ako na portrét cudzieho človeka, kým ho nevyrušilo Cézarove kňučanie.
„Čo máš s tým psom? To stále takto?“ pokúsil sa Férencz odviesť reč inam, akoby Kálmánov stav bola téma nepríjemná, bolestná.
„Môj pes? Cézar sa asi o mňa bojí. Veď vieš, Seňa síce nie je ani dedina, ale ani mesto. A tak najviac času trávim s ním. No čo, musím povedať, že tu je to môj najvernejší priateľ.“
„Hovoríš o ňom ako človeku. No, len čo sa dáš do poriadku, mal by si prísť za mnou do Pešti. Aspoň na pár dní. Na jar. Asi to potrebuješ,“ usmial sa Férencz, zatiaľ čo si k ústam prikladal šálku pariaceho sa čaju. „Teraz už naozaj musím ísť, vieš, vonku ma čakajú, došiel som len na skok. A cesta je dlhá, predlhá. Ale daj sa do poriadku a napíš. Napíš skoro. Skôr než Cézar stane nie len tvojim najbližším, ale i jediným priateľom!“
Potom ako sa zabuchli dvere a zvonka doľahol zvuk kolies, Kálmán zavolal na Ilonu. Nie nahlas, ale dosť na to, aby mu to zasa podráždilo pľúca. Opäť kašľal. Strašne, vysiľujúco. Až keď sa upokojil, požiadal slúžku nech k nemu vpustí psa. Cézara. A ten keď prišiel, poslušne ľahol k posteli na ktorej znova usínal doktor Kálmán Kósáry.
Férencz už žiaden list zo Sene nedostal. Nikdy. Až azda po roku či po dvoch, keď opäť prechádzal z Pešti do Košíc, zastavil pred známym domom. Namiesto do izby ho však Ilona odviedla na cintorín. Tam v hornej časti, kde pochovávajú kalvínov, ležala na zemi veľká kamenná doska s Kálmánovým menom.
„Ako? Kedy?“ triasol sa Férenczov hlas, takže mu i dobre padlo, keď ďalej nemusel hovoriť, ale pokračovala Ilona.
„Pán doktor zomreli pár dní po vašom odchode. Vlastne už ani na druhý deň sa nemohli postaviť, len som im dávala čaj, polievku, ale zbytočne. Stačila jedna lyžica a tak strašne kašľali až nakoniec upadli do spánku. A Cézar, jeho pes ležal stále pri ňom. Vôbec nežral. Zdalo sa mi, akoby spolu rozprávali. Len tak bez slov. V jednu noc začal Cézar zavýjať. Pán doktor poručili dušu Bohu.“
Férencz sa prežehnal, potom pokľakol a neveriacky položil ruku na kamennú dosku, akoby chcel ucítiť, či to nie je len sen, či pod ňou netlčie priateľovo srdce.
„Ani vám a nechce veriť, všakže? A tá veľká kamenná platňa, ľudia museli takú urobiť. Potom ako skončil pohreb, pes ostal na cintoríne. Zavýjal, vetril, a keď tu bol sám, začal hrabať. Laby si na zamrznutej pôde rozdriapal až do krvi. Tak ho ľudia našli ráno ležať. Chcel za pánom, túžil sa k nemu dostať. Hrobár zahrabal hrob, odohnal psa, ale dá sa odohnať láska na povel? Druhé ráno bolo zasa tak. Diera v hrobe a v nej pes s krvavými labami. Nechcel nikoho pustiť bližšie, ceril zuby, štekal, až ľudia mysleli, že ho budú musieť zastreliť. Tak kamenár urobil a položil sem túto kamennú dosku. Preto tento hrob vyzerá inak než všetky ostatné. Ešte jednu noc zavýjal Cézar na celú dedinu. Nahlas a zúfalo, ale zbytočne. Cez kameň sa nedostane, to pochopí aj zviera.“
„Kde je ten pes teraz? Hádam by som ho mohol, teda ak už nikomu nepatrí, hádam by som ho i mohol vziať a postarať sa o neho,“ riekol Férencz hlasom, v ktorom zaznela azda i výčitka, že neostal dlhšie s priateľom, keď ho potreboval. Ale veď on vtedy nemohol, nemal za takú krátku chvíľu ako tušiť, že z tej pliagy je už zápal pľúc, a že Kálmán zomiera.
„Pán doktor mali pravdu, keď hovorili, že Cézar je jeho najvernejší priateľ. Bola to vernosť až za hrob. Nevieme kde je. Naraz zmizol. Ja si myslím, ak teda môžem povedať, že pošiel za pánom. Od žiaľu.“
„Tak, tak...“ prikývol Férencz, „vernosť až za hrob...“
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
