login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 13, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(240)

vložiť obrázok do galérie

Hrozba ako spasenie

@ :: Poviedky ::     Apr 14 2005, 06:25 (UTC+0)

Veža kostola v Košickej Novej Vsi

Miesto: Košická Nová Ves
Čas: 20-te až 30-te roky 20. storočia
Autor: Alena Štrompová


       "Veríte na povery?"
       "Čo?"
       "No... Či veríte na povery."
       Kuchyňou zavial prúd studeného vzduchu. Ako strieborná reťaz, taká, akou teraz detiská vo viac než polovici domov Košickej Novej Vsi ozdobovali vianočné stromčeky, sa ovinul okolo obidvoch žien, chystajúcich štedrovečernú hostinu.
       "Zavri okno, zima je tu," stručne prikázala staršia zo žien a ďalej šúpala zemiaky.
       "Neodpovedali ste mi," nervózne pripomenula svoju otázku mladšia, potichu privrela bielu okenicu, ako keby sa niečoho alebo niekoho obávala a ukazovákom, takmer nebadateľne, poodchýlila bielu naškrobenú záclonu, aby mohla pozorovať okolie za čerstvo umytou sklenou tabuľou.
       "Že či verím poverám? Ach tak... Vieš, že pán farár to zakazuje."
       "A predsa sa obáva počarovania."
       "Sú veci, ktoré sa nedajú len tak ľahko vysvetliť."
       "Takže predsa veríte!" prudko sa otočila k svojej mame dcéra, ktorej tridsiaty rok stúpal pomaly na päty. Pramienky vlasov padajúce do čela zakrývali prvé prehĺbené vrásky, modrý pohľad upierajúci na mamu už nebol taký bezstarostný, ako za dievčenských čias, no predsa v sebe ukrýval jas a akési tiché nadšenie zo všetkých prekvapení, ktoré deň prináša pre potechu srdca i duše. Mužov a deti mali kdesi po dedine na vinšovačkách, ostal čas na ženský rozhovor.
       "Človek niekedy ťažko odlíši, čo je pravda a čo sú len výmysly," odpovedala Elenina mama. Došúpala posledný zemiak, zapichla doň nožík, s úľavou ho hodila medzi ostatné ležiace vo veľkom hrnci pri svojich nohách a spakruky si poutierala spotené čelo.
       "Prečo sa ma to pýtaš?" - oprela sa stará žena o operadlo drevenej stoličky, dlane položila na kolená pod vrstvami zástery, sukne a spodničky a letargicky si prezerala v jej očiach ešte stále malé dievčatko, i keď vekom a rozumom už dávno zrelú ženu.
       "Magda si chce požičať kanvičku na kapustu," vyšla s pravdou von Elena. Cez malú štrbinku medzi záclonou a okenicou pohľadom šibla na dom povyše. Pravým plecom sa opierala o stenu natretú nazeleno a nervózne si hrýzla spodnú peru. Bola v rozpakoch. V duchu so sebou zvádzala boj.
       "Na Štedrý večer sa nemá nikomu nič požičiavať. To vieš," upozornila ju mama pokojným hlasom. Nerozčuľovala sa. Veď napokon, Elena je už dávno dospelá žena, nech sa sama rozhodne. V kútiku duše jej však predsa čosi našepkávalo, že radšej nie.
       "Viem, veď práve preto," povzdychla Elena. Niekedy všetko, čo jej povedala mama, alebo pán farár či nebodaj susedka, ktorú si v dedine zvlášť vážili, považovala za sväté. No teraz rady radšej trikrát zvážila, kým sa rozhodla. Má uveriť poverám a prísť k Magde s ospravedlňujúcim úsmevom a prázdnymi rukami, alebo jej pomôcť a požičať kanvičku s úsmevom ako dobrý kresťan? V duchu si predstavila samu seba, svoje stopy na snehu, klopkajúci prst na starých drevených dverách s opadávajúcou zelenou farbou, Magdinu tvár a možné sklamanie. Telom jej prebehol zvláštny pocit, ako keď sa minule porezala na starom hrdzavom plote a bála sa, či jej rana nezačne hnisať. Teraz bola tým plotom Magda, hrdzou Elenina viera v povery a neochota, no a hnisom zlosť sklamanej susedky. Elenu striaslo.
       "S požičaným predmetom sa z domu odnesie šťastie a zlý človek môže priať zle," vstúpila do jej zamyslenia mama.
       "Zlý človek, hm... Ale veď Magda nie je taká. Prečo by mi mala priať zle?" hútala nahlas mladá žena a zrak neustále upierala na biely podlhovastý dom. Už dlho bývali spolu na jednom dvore. Dokonca ani plot ich nedelil. Sú takmer ako rodina. No áno, niekedy sa možno trochu pohádajú, ale to je predsa v živote každého človeka normálne. Magda a Peter, postarší manželský pár, nepatrili ku konfliktným ľudom, a ani k tým, čo každý deň susedom nakúkajú do hrncov. Keďže zdieľali jeden dvor, boli si bližší ako iní susedia, no každá rodina si žila vlastný život.

       V malej okenici bieleho domu povyše sa pohla záclona. Elena sa odtiahla od steny a podišla do šera priestrannej kuchyne.
       "Ja predsa len požičiam. Mala by som zlý pocit, keby nie," rozhodla sa, vytiahla z police neveľkú kovovú kanvičku, prehodila cez plece vlnenú krémovú šatku a vyšla z domu. Stará žena na drevenej stoličke sa zbožne prežehnala.
       "Ach, ďakujem, veľmi si mi pomohla," rozžiarili sa Magde oči a oboma rukami hneď chňapla po riade.
       "Nech vám poslúži," zdvorilo sa usmiala Elena a nevedomky, ako keď sa malé dievčatko bojí okolia a hľadá ochranu vo vlastnom objatí, si ešte viac pritiahla na šiju šatku, prehodenú cez plecia. Nemohla sa zbaviť akéhosi zvláštneho pocitu, predtuchy čohosi nečakaného. Zahľadela sa susedke do očí, snažiac sa vyčítať, čo si myslí.
       "Chceš ísť dnu?" nadvihla obočie Magda a uvoľnila vchod dverí. Na svoj vek vyzerala veľmi dobre. Čelo jej zdobilo výrazne menej vrások, ako u iných žien v jej rokoch, farbu nádherných zelených očí zvýrazňovali havranie vlasy prepletené šedinami, úzke pery pri úsmeve odhaľovali stále napodiv veľkú časť zdravých zubov. Aj postavu mala ešte takmer ako dievča. Štíhly pás, bujné poprsie, vzpriamená chôdza. Takú by ešte prijal nejeden gazda z dediny za ženu.
       "Nie, len..." zasekla sa Elena a zahryzla si do od mrazu popukanej spodnej pery. Magda zjavne vycítila jej nervozitu. Nasilu sa usmiala, naklonila hlavu. Čakala.
       "Ja len, chcela som, či idete na polnočnú omšu," rýchlo sa vynašla Elena. Cítila, ako sa jej červeň vlieva do líc. Klamala a svedomie sa rozhodlo navonok prejaviť takto. Doslova sa vyfarbilo.
       "Chystám sa," pomaly pretiahla Magda. Pohrávala sa s každou vyslovenou hláskou, akoby chcela zdôrazniť dôležitosť tejto, naoko nedôležitej, vety. Medzi ženami zavládlo krátke ticho.
       "Prepáč, prihoria mi koláče," kývla napokon Magda hlavou smerom dnu.
       "Hej, aj ja už musím. Keby ste ešte niečo potrebovali, viete, kde ma nájdete," pripomenula Elena, zvrtla sa na opätku vysokých čižiem a boriac sa v čerstvo napadnutom snehu, prešla dvorom domov.

       "Nemá prečo urobiť mi zle," presvedčovala samu seba. "Však žijeme vedľa seba. No ak mi predsa chceš dačo zlé porobiť, tak nech si zlomíš nohu!" vyriekla potichu. Až sa sama počudovala, ako to z nej vyšlo, obzrela sa, či ju niekto náhodou nepočul a potom sa zamyslela, akým zlostným hlasom to povedala. Vietor silno zadul a Elena náhle pocítila úľavu. Slová sa zavesili do jej mysle ako ruženec okolo krku na ochranu proti zlému. Rozhodla sa, že ďalej sa už týmto naozaj nebude zaoberať a odhodí všetky obavy. Veď je predsa Štedrý deň a vtedy sa nepatrí byť smutným, mrzutým a nahnevaným. Vošla do kuchyne, kde už mama premiešavala kapustnicu. Pristúpila k nej a vzala jej z ruky varešku.        "Ukážte, pomôžem vám," ponúkla sa a vzápätí sa už pasovala s obsahom veľkého hrnca. Za oknami zafúkalo, z konárov stromov na zem padla vrstva snehu...

       Elena potom, keď sa vrátila z polnočnej omše, ešte dlho nevedela zaspať. Iba sa prevaľovala na posteli, hľadela do čiernej tmy, čo spolu s perinou tvorila druhú prikrývku. Ľahla si na chrbát a zažmúrila oči. V mysli sa jej premietal celý, v tejto chvíli už včerajší deň. Bolo na čo spomenúť - rozžiarený stromček, vôňa ihličia, orechy a polepené prsty od medu, hojnosť jedla, radosť z darčekov, hoc i skromných, no venovaných zo srdca a milé slová kňaza o láske a porozumení, čo sa rozliehali v nočnej kázni v Kostole svätého Ladislava.
       Nástenné hodiny odbili tri a Elene niečo napadlo. Zvraštila čelo, po rukách jej prebehli zimomriavky. Nebolo to od chladu. Omša! Áno, omša bolo to, čo narušilo jej radosť, spokojnosť a prinútilo ju k spomienke na chvíľu, ktorej sa chcela v prúde myšlienok vyhnúť. Uvedomila si, že na polnočnej bohoslužbe Magdu nevidela. Žeby ostala doma? Ale to predsa nemá vo zvyku, veď inokedy chodievala.
       "Ak mi predsa chceš dačo zlé porobiť, tak nech si zlomíš nohu!" zazneli jej vlastné slová v ušiach. Až jej zastavilo dych a tmou zasvietili rozšírené zreničky. Nie, to určite nie. Zamietla myšlienku skôr, ako by mohla v jej svedomí zapustiť pevné korene. Pritiahla si kraj periny až popod nos a ticho hľadela do tmy. Presne do takej čiernej a tmavej, ako si teraz predstavovala svoju dušu. Čo keď naozaj? Čo keď ju skutočne uriekla? To by si do konca života vyčítala. Aká je len hlúpa! Nechala sa uniesť strachom z povier! Hlupaňa!
       "Bože, ochraňuj a odpusť," stihla si ešte povzdychnúť, kým ju vlastné výčitky a opätovné sebapresviedčanie o akejsi vine a vzápätí nevine nepremohli, až upadla do spánku.

       "Videla si Magdu?" prehodila so zdanlivým nezáujmom, keď sa ďalšie ráno, na prvý sviatok vianočný, opäť vracala z kostola.
       "Nie, ani na polnočnej. Možno jej prišlo zle, alebo čo ja viem," zívla unavene mama a kývla na pozdrav akejsi známej v diaľke.
       "Azda máš pravdu," prikývla naoko pokojne Elena, ale zlá predtucha ju morila.
       Na zasneženom priedomí postával muž, zamyslene sa opieral o studenú stenu, špičkou čižmy zľahka okopával akýsi primrznutý kameň a bafkal z fajky. Peter, Magdin manžel, očividne nemal vianočnú náladu.
       "Tak ako ste strávili Štedrý večer? V kostole sme vás nevideli," kričala už spoza bránky Elenina mama, len čo ho zbadala. Dcérine otázky a obavy, aj keď to nechcela dať najavo, i v nej vyburcovali zvedavosť.
       "No, to máme sviatky," hodil Peter rukou a vyklepol dohárajúci tabak z fajky. "Magda si včera zlomila nohu," znechutene dodal po chvíli. Elenou trhlo. Ba viac. Nabrala dych, rýchlo zaklipkala očami a musela sa prichytiť mamy, aby sa nezložila na zem. Obaja na ňu prekvapene pozreli a Elena sa pokúsila vystrieť, akože sa nič nedeje, že to sa len šmykla.
       "A čo sa stalo?" odvrátila pozornosť od dcéry matka.
       "Že spadla. Hen na pustinke, ako sa križujú cesty," zahundral Peter.
       "Na krížnych cestách? A prečo šla tadiaľto? Veď do kostola je bližšie priamo cez dedinu," zháčila sa Elena, možno sama prekvapená, že to tak nahlas zakričala. Peter akoby znervóznel, vypúlil oči, potiahol nosom a potom rozhodil rukami: "Tak to ja neviem! Vy ženské zvyknete robiť také veci, nad ktorými rozum zastáva," namrzene vyštekol, vyklepal posledné zvyšky tabaku a bez rozlúčky vošiel do domu. Elena a mama pozreli na seba.
       "Šla v noci na krížne cesty? Tam, kde sa vraj stretajú bosorky?" pokrčila ústami Elena.
       "Hej, hovorí sa," prisvedčila jej mama a zahľadela sa na okno susedkinej kuchyne. Jej pohľad sa stretol s iným. Spoza záclonky pozerala Magda.
       "Možno som práve niekoho zachránila," roztraseným hlasom povedala Elena. Predstavila si Magdu, ako z požičanej kanvičky vysýpa na zem kapustu, alebo iné jedlo či prísadu, odrieka zaklínadlá, ktoré padnú ako ťažký balvan nešťastia na toho, kto prvý prestúpi rozsypané jedlo na ceste. Myslela aj na to, že by mohol niekto z nich ochorieť, kto by prvý z počarovanej kanvice jedol či pil. To však nemala odvahu ani vyrieknuť.
       "Ktovie," pokrčila ramenami mama a venovala posledný pohľad susedke, ktorej ešte predtým, ako sa k nim obrátila chrbtom, šklblo kútikmi úst. Asi sa neuklonila na pozdrav.

"Nemysli už na to, poďme. Sú to predsa len naši susedia. A nie všetko, čo sa hovorí, je pravda," chytila popod pazuchu Elenu mama, a takto mlčky prešli spoločným dvorom domov.






čitateľov: 4376