login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Prekliata Margitina pálenka

@ :: Poviedky ::     Oct 27 2006, 07:20 (UTC+0)

Starý vyšnomyšliansky domček postavený z hlinených váľkov

Miesto: Vyšná Myšľa
Čas: 50-te roky 20. storočia
Autor: Soňa Jakešová

       „Ach, Hanka moja, ani sa mi veriť nechce, že náš Miško už bude ženáč. Veď len nedávno si mu umývala zadok a dnes – aký je z neho mládenec! Neboj sa, tá jeho svadba dobre dopadne. Samozrejme, že ti s tou pálenkou pomôžem. Urobím takú jemnú, že jazyk iba pošteklí, zato vnútro rozpáli, ako sa patrí. Na kmotru sa môžeš vždy spoľahnúť!“ upokojovala Margita švagrinú, Mišovu mamu. Tá už mala plnú hlavu plánov, čo a ako pripraviť, len aby na svadbe bolo všetko ako sa patrí.
       Obe ženy sedeli za stolom v Margitinej kuchyni a spriadali plány. Nerušil ich nik, iba sliepka, čo k nim vbehla z dvora cez otvorené dvere. Tu domáca pani vymenila milý úsmev za namosúrenú masku, schytila metlu a vyprášila zobaňu po perí. Potom sa Margita obrátila ku kredencu, otvorila skrinku a siahla po fľaške.
       „Okoštuj, Hanka, akú mám pálenku. Táto je z vlaňajška,“ ponúkla švagrinú. Ponalievala doplna do dvoch sklenených kalíškov. Hana pohárik obradne zodvihla do výšky očí a nasmerovala ho oproti oknu, aby lepšie posúdila, či je ozaj taká číra. Potom štamperlík pomaly priblížila k svojej okrúhlej tvári, prižmúrila oči a vdýchla ostrú vôňu. Rozvážnym pohybom zľahka oprela dolnú peru o okraj pohárika, ale na jazyk si pustila iba zopár kvapiek čírej tekutiny. Švagriná jej počínanie sledovala s napätím.
       „Dobrá je, Margitka, veľmi dobrá,“ vyriekla napokon Hana. Spokojne mľaskla jazykom a zvyšok do seba obrátila na jeden hlt.
       Margita pocítila úľavu. Bolo pre ňu cťou, že ju Hana už od počiatku zatiahla do svadobných príprav. Napokon, tak sa to i patrilo - veď ona niesla Miša na krst, keď sa ešte iba vrtel v perinke. A ako dopadne veselica – to záleží aj na nej. Bola odhodlaná urobiť všetko pre to, aby sa na túto svadbu vo Vyšnej Myšli ešte dlho spomínalo!

       Margita bola už zopár dní riadne nervózna. Mala rada, keď bolo všetko dopredu dohodnuté, presne nachystané a keď sa veci diali presne podľa plánu. Teraz prišiel na rad sľúbený špiritus. Margita poznášala suroviny, pripravila oheň v peci, nachystala štiepky, aby mohla pomaličky prikurovať. Vtom strčil hlavu do kuchyne jej muž Ondro. Priplichtil sa s tajomným výrazom, slabo potriasol vrecom a zaštrngotal v ňom niečím, čo práve privliekol.
       „Margitka, teraz takú pálenôčku urobíš, že už len k tebe budú všetky baby chodiť po recepty. Pozri, aké rúrky som zohnal,“ Ondro začal z vreca vyťahovať pozahýbané sklenené a kovové inštrumenty a tlakový kotlík na pálenie.
       „Ideš ho aj s tými novými výmyslami! Ja ju budem variť v hrnci, tak ako doteraz.“
       „Len oprobuj. Uvidíš, takto to bude ešte lepšie,“ nabádal ženu Ondro.
       Toľko dobiedzal, až sa Margita napokon podvolila. Zabralo i to, že jej prisľúbil pomoc.
       „A možno to naozaj bude takto lepšie. Nedozviem sa to, ak neskúsim, “ hútala Margita, keď na rozohriatú platňu na peci postavila kotol.
       „Uvidíš moja, že neobanuješ,“ ubezpečoval Ondro vysmiaty tak zoširoka, až sa mu koža na hnedej ošľahanej tvári poukladala do husto nariasených vrások.
       „Vo Vyšnej Myšli v každom domku,
       máme svoju samohonku.
       Na mašinu harčok dame
       a s lavorom prikryjeme,
       trikrat vodu vyčerame
       a palenku už pijeme,“
zanôtil si Ondro veselo, tlieskajúc pritom do rytmu mozoľnatými rukami.
       Mal dobrú náladu. Domov prišiel z krčmy už trocha načatý, no tiež ho úprimne tešilo, že Margita ustúpila a vyskúšajú niečo nové. Však on vedel, že jeho žena novoty nemá v láske. Už dávnejšie chcel vyskúšať, ako funguje tá nová mašina na pálenku. Lenže až teraz dokázal šikovne využiť príležitosť.
       Margita sedela neďaleko pece, aby mala počínanie svojho muža pod kontrolou. Slnko takmer zapadlo, ale cez kuchynské okno prenikal do miestnosti ešte stále dosť svetla. No Margita starostlivo pozaťahovala tkané ľanové závesy a zažala petrolejku. Vedela, že za domáce varenie pálenky je trest. A môže byť aj árešt. Načo provokovať? Istejšie je zahatať cestu zvedavým pohľadom.
       Drevo v peci slabo pukalo a z platne sa do miestnosti šírilo príjemné teplo. Margita začala mútiť maslo. Kuchyňou sa začalo rozliehať jej pravidelné razantné búchanie. Nový čarostroj na špiritus na peci jemne syčal. Bolo vidieť, ako sklenené rúrky najskôr zvlhli, potom sa v nich začali zbierať veľké kvapky, čo pomaly stekali po priezračných stenách. Sykot naberal na intenzite. Margita zodvihla hlavu. Bolo jasné, že Ondro neustrážil oheň a suché drevo vzbĺklo viac, ako bolo treba. V hrnci to prudko zovrelo. Margita sa nadýchla, že muža vyhreší. Ešte ani ústa neotvorila, keď sa kuchyňou rozľahol silný výbuch. Lepkavé hnedasté ovocie vychrstlo z kotla, rozfŕklo sa po dlážke, po stenách, oblepilo plafón aj závesy na oknách. Tu slivka, tam kus jablka, či niečo, čo sa už ani nedalo rozpoznať.
       „Auuuuuuu,“ Ondrej zrúkol od bolesti. Po krku a rukách mu pomaly stekala hustá horúca kaša. Nešťastný muž obarené ruky rýchlo strčil do vedra so studenou vodou a hneď si vodu fŕkal aj na boľavý krk.
       Margita obišla lepšie. Zľakla sa, to hej, a poriadne, no jej oblialo iba sveter a zásteru na bohato nariasenej sukni. Šaty ju dostatočne ochránili pred páľavou. Hneď vedela, čo má robiť. Rýchlo odsotila múteľnicu a ratovala Ondra. Rozbila vajce, oddelila bielok a ten mu rýchlo natierala na popálené miesta. Stukal, skoro kričal od bolesti, ale to len kým ho nenapomenula. Potom už iba stískal zuby a zhlboka dýchal cez rozšírené nozdry. Na sčervenenej pokožke sa mu začali nalievať pľuzgiere.
       „Bodaj bola prekliata tá pálenka!“ uľavila si. „A ty – somár sprostý, taký vynález dotrepeš do domu?! Mohlo nás zahlušiť!“ začala nadávať Margita, keď sa trocha spamätala. Potom mužovi namazala popálené miesta bravčovou masťou. Tušila, že to nezvládne len jej domáca medicína. Ondro opäť zastonal od bolesti. Rád by skríkol z plného hrdla, uľavil si ostrou nadávkou, no neodvážil sa. Vedel, že teraz on ťahá za kratší koniec a jeho žena by sa len napajedila.
       „Keď pôjdeš k doktorovi, nieže mu povieš, ako sa to stalo. Nechcem mať žiadne opletačky, rozumieš?!“
       „Však hej. Poviem, že som sa oblial, keď som ti niesol vriacu vodu,“ zasipel Ondro a vystrúhal ďalšiu z bolestivých grimás.

       Konečne nastal svadobný deň. Ráno bolo jasné a modrá obloha sľubovala pekné počasie. Vyparádení ľudia sa najskôr schádzali u nevesty. Zvítali sa, z tácne brali ponúkané poháriky s pálenkou a spoločne si štrngali na zdravie. Hostia boli veselí. Veď svadba – to bola slávnosť pre celú dedinu a všetci vedeli, že v tento deň sa dobre najedia a zabavia.
       Aj Margita bola spokojná. Tá prekliata samohonka sa jej napokon vydarila. Nik sa nedozvedel, že až na druhý pokus. Urobila dva druhy - tuhšiu s rumovou príchuťou pre chlapov a sladšiu, s punčovou esenciou pre ženy. Na tej cukor nešanovala. Kto z nej okoštoval, ten chválil. Margite neušlo, že najviac chutí Pištovi.
       „Je dobrá,“ povedal uznanlivo a schytil ďalšie dva štamperlíky. Myslela, že chce ešte dakoho ponúknuť, ale on i tie do seba nalial takmer odrazu. Práve vtedy zaznel mocný hlas svadobného starostu: „Pochvalen buď Ježiš Kristus, plačliva družina - ku vám še obracam, ščestlivy dobry dzeň od Boha vam žadam. Teraz kuščik cicho budzce, bo še odpytovac budze.“
       Ľudia razom stíchli. Všetky pohľady sa upreli na urasteného, vyparádeného ženícha. Mišo si napravil ozdobený klobúk a rukou prešiel po vyšívanej veste. Potom pomalým krokom opustil hlúčik mládencov a podišiel k rodičom.
       „Mamko moja aj ocko – ku vam še obracam, ščestlivy dobry dzeň od Boha vam žadam. Kedz som vam daco zavinel, ta mi prebačce, teraz mi ruku dajce a naostatek pobočkajce,“ odrecitoval ženích.
       Jeho mama Hana hlasno zavzlykala. Objala syna, na čelo mu urobila znamenie kríža a vrúcne ho pobozkala. Potom sa tak rozplakala, až jej mykalo plecami v bielej našuchorenej blúzke. Všetky staršie ženy zavzdychali ako na povel. Z rukávov povyťahovali biele vreckovky a šúchali si nimi uslzené červené oči.
       „Požehnana krestna matka, kedz sme vešli do chramu, ta sce me bočkali – teraz by sme sebe toto vracic mali,“ Mišo sa pri týchto slovách obrátil na Margitu. Tá dojatá zodvihla ruky, chytila mu hlavu do oboch dlaní a na obe líca vtisla silný bozk. Potom sa aj ona, tak ako kázala obyčaj, nechala od ženícha pobozkať.
       Ďalšie slová, keď sa Mišo lúčil so súrodencami a kamarátmi, Margita ani poriadne nevnímala. Videla a počula všetko, čo sa okolo nej dialo, len bola taká zaujatá vlastným dojatím, až sa jej zdalo, akoby bola v cudzom tele. Odrazu precitla. Vyrušil ju Pišta, keď sa k nej naklonil a do ucha jej zašepkal tie čudné slová: „Tetka moja, vy ste ku mne vždy boli dobrá. Aj vtedy, keď som bol ešte chlapec, lelenec - sirota. V dobrom na mňa spomínajte.“
       Margita sa prekvapene obzrela. Chcela sa ho opýtať: „Čo to má znamenať, chlapče? Kam odchádzaš?“ Lenže nestihla. Pišta sa vzápätí obrátil a rýchlo odišiel.

       Po odpytovaní svadba pokračovala v kostole, kde si mladí pred oltárom povedali „áno“ a prisahali vernosť až po hrob. Do obeda bola veselica u nevesty, po obede zasa u ženícha.
Cigáni vyhrávali, husle kvílili na pol dediny, mladí s rozpálenými lícami krepčili na dvore a starší hostia v krojoch spokojne sedeli na drevených laviciach nad plnými taniermi. Slnko príjemne hrialo a všetci sa dobre zabávali. Len Margita nemala pokoja. Myslela na Pištu a cítila pri tom čudnú obavu. Neunikol jej smútok v jeho tmavých očiach a ešte niečo - nejaké tajomstvo. Často vytáčala hlavu a v dave hľadala jeho útlu postavu. Márne. Netancoval medzi mládencami, ba ani nehodoval s ostatnými svadobčanmi. Nevedela sa zbaviť nevypovedanej otázky, ktorá ju naliehavo pálila na jazyku: „A kam to vlastne odchádzaš, Pišta?“ Odpoveď prišla nečakane.

       Pred ženíchovým domom zastalo veľké čierne auto. Vystúpili z neho dvaja muži v prísnych tmavých oblekoch. Krátko sa rozhliadli a vykročili k otvorenej bránke, za ktorou na dvore hodovali svadobčania. Ženíchov otec ako prvý vyšiel v ústrety neznámym. Prichádzal k nim so zdvihnutým obočím a spýtavým výrazom na tvári. Len čo Margita uzrela vážne tváre prichádzajúcich, opantala ju zlá predtucha.
       „Prepánakráľa, snáď neprišli kontrolovať našu pálenku!“ blyslo jej mysľou. „Musím zakročiť, zmiasť ich, zahladiť stopy. Len nech uveria, že sme nič nerobili načierno! A ak to nepôjde, tak sa aj ponížim keď bude treba. Budem prosiť, hoc aj kolenačky, len nech ich obmäkčím! Nemôžu predsa trestať chudobných ľudí za také malé previnenie...“
       Margita rýchlo vstala a podišla k mužom spolu s domácim pánom. Premerali si ju prísnym pohľadom. Vraj majú len niekoľko otázok a či sa môžu hneď pýtať.
       „Nič neskrývame, my nemáme žiadne tajnosti,“ Margita nasadila najmilší a najochotnejší výzor, akého bola schopná. „Vidíte páni, že tu máme svadbu, nuž poďte si s nami trošku posedieť, štrngnúť na šťastie mladého páru. Tak sa to u nás patrí – každý kto dnes prejde cez túto bránu, musí prijať pohostenie,“ švitorila ďalej.
       „Len niekoľko otázok, a pôjdeme,“ urobil odmietavé gesto starší z mužov.
       „Nenechajte sa vynukovať, tu je taký zvyk – prešli ste bránou, nuž nemôžete odmietnuť.“
       „Ak je tak, nuž dobre. Ale iba na chvíľu,“ podvolil sa muž a hlavou pokynul spoločníkovi, aby ho nasledoval.
       Margita ich usadila na kraj stola - však neboli z dediny, ani rodina. Navyše, nevedela naisto, na čo sa prišli pýtať. Však to nemusia počuť aj iní.
       Najskôr mužom ponalievala plné štamperlíky. Správne tušila, že týmto mestským pánom lepšie sadne sladšia pálenka.
       „Tak teda na zdravie,“ pozdvihol pohárik chlap, ktorý bol zjavne šéfom.
       Príchod neznámych ľudí na chvíľu vzbudil záujem svadobčanov.
       „Čo sú zač?“ pýtali sa navzájom.
       „Asi nejakí opozdilci,“ usúdili viacerí. Hodujúcich zmiatla kmotrina pohostinnosť.        „Keby to neboli známi, isto by ich Margita nepozývala k stolu,“ mienili svadobčania a o chvíľu sa opäť zaujímali iba o zábavu.
       „Isto poznáte Štefana, toho z vašej dediny,“ začal starší z mužov. Margita aj ženíchov otec prikývli. Až teraz im došlo – títo muži sú isto tajní od polície! A neprišli kvôli pálenke vyrobenej načierno, ale kvôli Pištovi!
       „Čo sa mu stalo?“ vyhŕkla Margita. Začínala chápať svoju predošlú úzkosť – bola to zlá predtucha!
       „Našli ho s podrezanými žilami. Kedy ste ho videli naposledy?“
       Margita takmer vykríkla. Musela sa oprieť, lebo sa jej zdalo, že odpadne. Dlaň si silno pritisla na ústa a druhou rukou sa pridŕžala stola. „Teraz budú všetci spomínať na dnešok ako na deň, keď sa podrezal Pišta,“ pomyslela si s nevôľou. „Bože dobrý, že by za to naozaj mohla tá jej prekliata pálenka?“ náhla výčitka zalomcovala jej svedomím.
       „Božemôj!“ vyjachtala po chvíli. Keď prišla k sebe, schytila fľašu ostrého a naliala si plný pohárik. Naučeným rýchlym pohybom podolievala aj mužom. Všetci naraz do seba obrátili obsah kalíškov.
       „Ako...to si on sám...taký dobrý chlapec...“mrmlala Margita.
       „Nie je jasné, či si to urobil sám. To musíme zistiť. Bol na tejto svadbe? Popíjal s niekým?“
       „Nie, tu nebol. A neviem o tom, že by s niekým pil,“ odpovedala rýchlo, vlastne ani neklamala, lebo sa odpytovalo u nevesty. Náhle si uvedomila, že Pištovi teraz pomôcť nemôže, ale môže zažehnať aspoň ďalšiu pohromu. „Títo chlapíci sú od polície, za žiadnu cenu nesmú začať zapárať kvôli tej pálenke! Ale ako tomu predísť?“ hútala. Náhle jej svitlo: „Musia sa pripiť, potom im všetko bude jedno!“
       Margita sa snažila ako mohla. Policajtov vynukovala dobrotami zo svadobného stola, ale hlavne nezabúdala štedro nalievať. Chutilo im. Svoje urobila aj rezká cigánska muzika a družná nálada svadobčanov, ktorým zatiaľ o Pištovi nepovedali ani slova. Napokon, keď sa už zotmelo a na oblohe zablikotali hviezdy, všetci svorne odprevádzali k veľkému autu veselých, vrávorajúcich mužov v čiernych oblekoch.
       O tejto nedeli sa napokon v dedine nehovorilo ako o dni, keď sa nešťastník Pišta podrezal. Nikto sa síce nikdy nedozvedel, prečo tak urobil, šírili sa rôzne klebety, ale kto ho vie, kde bola pravda. Ľudia ešte dlho spomínali najmä na to, ako vtedy vyvádzali tajní od polície, keď ich kmotra na Mišovej svadbe opila. Aj za to mohla tá prekliata Margitina pálenka!






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.

čitateľov: 3341