login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Financ pod lístím, gróf pod hlohom

@ :: Poviedky ::     Sep 25 2006, 12:39 (UTC+0)

Vyšný Lánec v súčasnosti. Dnes to už nie je samostatná dedina, ale súčasť administratívnej obce Perín-Chym.

Miesto: Vyšný Lánec, Chym
Čas: 1919 – 1938
Autor: Anna Domaniková
English version / Anglická verzia

       Jeseň sedela vo farebných listoch stromov. Slnko sa pomaly schovávalo za kopce a les, tichučko pozorovalo dvoch mužov. Boli zohnutí nad zemou a rukami do nej hĺbili jamu. Pomáhali si hrubými papekmi a opätkami čižiem.
       „Pán gróf, toto nám len tak neprejde. Zastrelili ste českého pohraničníka,“ ozval sa starší z nich.
       „Už mi na niečo prišli? Hrab ďalej, nech to už máme za sebou!“
       „Budú ho hľadať, sme blízko hraníc,“ kuvikal Fančalský, najbližší dôverník a pomocník mladého grófa Lánczyho.
       „Nič nenájdu a ty budeš mlčať, Jozef. Ak nie, tak...,“ veľavýznamne kývol gróf hlavou a rukou ukázal čosi ako slučku okolo krku. „Boli sme na poľovačke, máme mladého diviaka. Na toho sme strieľali, toho dotiahneme domov.“
       Obaja sa naučili rôzne gestá, mimiku, krátke slovné spojenia, obsah ktorých poznali len oni dvaja. Gróf vravieval, že pre každý prípad.
       „Ako poviete,“ vzdal to Jozef. Už niekoľko rokov, temer hneď od smrti starého grófa Lánczyho, plnil rozkazy mladého pána. Rozšafný a zhýralý mladík sa na neho vo všetkom spoliehal. Veril mu.
       „Tak hovorím! Českí žandári tu chodia už takmer rok. S maďarskými na strane druhej sa ani nezdravia. Prejdú popri sebe akoby sa nevideli.“
       „No, tak to je. Ale tohto tu,“ ukázal Fančalský prstom na mŕtveho človeka v uniforme, „tohto tu objavia vo vašom lese. Okrem vás tu nikto nestrieľa.“
       „Zima je za dverami, nikto nebude zem prehrabávať. Do jari je ďaleko, čo ty vieš, čo sa dovtedy stane.“
       Keď bola jama dostatočne hlboká a široká, vhodili do nej mŕtvolu žandára, zahádzali zemou a na čerstvé hrudky rozsypali hrubú vrstvu lístia. Stalo sa presne to, čo gróf predpokladal. Žandára hľadali, no nenašli po ňom žiadne stopy. Nikto ho nestretol, nikto ho nezazrel, až boli úrady nútené celú vec uzavrieť s tým, že možno hraničiari z maďarskej strany si s ním vybavili nejaké účty. Nepátrali ďalej. Mladý Lánczy a jeho sluha by boli na mord dávno zabudli, keby nezasiahla náhoda.
       Prvá rozviazala Jozefov jazyk po niekoľkých pohárikoch vína, keď v dedinskej krčme šeptom vyrozprával gazdovi z dolného konca celú tortúru o poľovačke a zahrabanom financovi. Urobil tak asi šiesty rok po čine. Druhá náhoda prišla až v roku 1936.

       Začalo to pár dní po otcovej smrti, keď si mladý gróf Lánczy zmyslel, že on veru nebude čakať na dedičstvo ako jeho tri poslušné sestry. Požiadal matku o svoj podiel hneď. Bola to nemalá kôpka peňazí a majetok, ktorý jeho otec skúpil aj v Maďarsku. Čo mohol, to mladý gróf hneď speňažil. Kúpil si auto, veľa cestoval, nechal si dovážať kvalitné vína a v blízkych Košiciach navštevoval divadelnú kaviareň. Nebol obdivovateľom umenia, ale herečiek, konkrétne jednej herečky, s ktorou sa po čase oženil. Žili oddelene, ona v meste, on v rodovom kaštieli vo Vyšnom Lánci. Deti nemali. Za ženou jazdieval na novom aute každý deň. Keď mu raz povedala, že ide do Tatier, aby si trochu oddýchla po náročných skúškach ešte pred premiérou, rozhodol sa mladý gróf, že ju v horách prekvapí. Stalo sa. Našiel ju v náručí jej hereckého kolegu. Pokračovaním bol rozvod, ktorý ústil do bezhraničnej bujarosti a vyvolal u grófa ešte menší pocit zodpovednosti za svoje činy.

       Leto1936 bolo ako všetky predošlé. Lánczyho kaštieľ sa kúpal v slnečných lúčoch, dobytok bol na paši, paholci obriaďovali kone, slúžky sa činili v záhrade. Mladý gróf sa dohováral s Jozefom.
       „Priprav mi auto, pôjdem do mesta. Je horúco, nebudem sa tu potiť. Poznám malú kaviarničku, kde je príjemne.“
       „Pripravím, pripravím,“ pritakával sluha. „Mám počkať, kým sa vrátite?“
       „Nemáš. Radšej pozri obilie na poliach. Zdá sa mi, že čochvíľa budeme musieť najať koscov.“
       „Na to nepotrebujem celý deň. Stačí dobrá hodinka. Potom sa prejdem po lese. Videl som vyšliapané cestičky. Pašeráci sa činia.“
       „Nechaj tak. Sám nezmôžeš nič.“
       „Je to váš les, nemôžu sa v ňom prechádzať ako po svojom! Viete, čo pašujú?“
       „Kone.“
       „Kdeže kone,“ začal Jozef vysvetľovať. „Tie už pomenej. Vozia pšenicu. Kúpia ju v Maďarsku za trinásť pengő a tu predajú za šestnásť. Preto sú naši gazdovia nútení odpredať svoje políčka. Neoplatí sa im lopotiť, keď kúpia lacnejšie ako vypestujú.“
       „Sa nejako vyznáš,“ smial sa gróf. „Vari nie si s nimi zadobre? S tými pašerákmi?“
       „Ó, to nie,“ ohradil sa sluha, „akoby som mohol.“
       Gróf neodpovedal. Díval sa na cestu, po ktorej z diaľky kráčali štyria žandári. Pušky s bodákmi na pleciach, zraky uprené na dvojicu mužov pred kaštieľom, mĺkvo merali prašnú štreku a drobné kamienky im sem-tam odskakovali spod čižiem. Kráčali bez slov, neobzerali sa. Vyzeralo to, že presne vedia čo chcú a na tvárach sa im zračilo odhodlanie dosiahnuť to za každú cenu.
       „Pozri sa,“ mykol hlavou gróf. „Budeme mať návštevu. Čo chcú?“
       „Povedia. Isto povedia,“ zamrmlal Jozef a zvedavo čakal, až žandári dôjdu až k nim. Po niekoľkých minútach, dlhých ako šnúrky v nohaviciach, boli pred kaštieľom. Obstáli grófa so sluhom zo štyroch strán, sťaby predpokladali, že niektorý z nich ufujazdí skôr ako stihnú povedať dôvod svojej návštevy. Jeden z nich vytiahol z vrecka akýsi papier, druhý kovové putá. Gróf aj Jozef stáli s naširoko otvorenými očami a ústami. Obaja mysleli na to isté. – Je to omyl, nejaké nedorozumenie, načo sú tie putá, pre koho? –
       Potom už len počuli monotónny hlas jedného zo žandárov čítajúci zatykač na grófa Lánczyho a príkaz na jeho predvedenie k veliteľovi žandárskej stanice v Chýme. Žandár s putami pristúpil ku grófovi a založil mu ich na zápästia rúk pred telom.
       „Čo to robíte?“ nahnevane gánil Lánczy. „Vari som nejaký zločinec? Zložte mi tie putá, nikam s vami nejdem, nič som neurobil!“
       „Mlčte!“ počul príkry hlas žandára. „Prečítal som vám príkaz od veliteľa, v našich očiach ste občanom tohto štátu ako každý iný.“
       Jozef sa ešte stále nepohol, ešte vždy mal otvorené ústa, len sa trochu triasol na celom tele a kvapky potu mu stekali po tvári. Poznal žandárov, často sa ukázali aj vo Vyšnom Lánci, dokonca bol s nimi v grófskom lese, keď chceli hľadať pašerácke trasy. Ale takýchto prísnych ich ešte nevidel.
       - Obkolesili chudáka mladého grófa ako nejakého vraha... – pomyslel si. A v tom si spomenul na českého financa zahrabaného v lese. – Vari ho našli? Alebo niekto prezradil... – radšej nedomyslel. Uvedomil si, že pri tom bol aj on.
       „Poďme!“ len toľko začul a chvíľu sa nemo díval na päticu mužov, odchádzajúcich smerom k Chýmu.
       „Počkajte, počkajte,“ znenazdajky sa za nimi rozbehol, doslova odsotil dvoch žandárov spred seba, aby sa dostal k svojmu pánovi. „Pán gróf, nemám vám niečo zabaliť so sebou? Nechcete kabát, jedlo, alebo čisté šaty?“
       Gróf na neho čudne pozrel: „Jozef, do večera budem doma,“ chcel dvihnúť ruky, ale mal ich spútané, tak sa chvíľu zmätene pozeral na žandárov, no potom pokračoval: „Radšej mysli na siedmy posed, deku a šaty. V noci býva chladno.“
       Žandárom sa natiahli ústa do úsmevu, veď kto to videl chlad počas letnej noci, no Jozef rozumel pánovým slovám.

       Žandárska stanica stála takmer v prostriedku Chýmu, na pravej strane jedinej cesty, ktorá pretínala dedinu. Hore, severnou stranou, konča dedinských záhrad sa tiahli lesy a hranica s Maďarskom. Dole, smerom na juh, boli polia a lúky. Budova stanice pozostávala z chodby, miestnosti na vypočúvanie zatknutých, zamrežovaného priestoru pre zločincov, ktorí boli odvážaní do Košíc, a tiež kuchyne, v ktorej žandárom vyvárala miestna gazdiná.
       Grófa usadili a začalo vypočúvanie. Malá miestnosť, len jeden veľký stôl, na ňom písací stroj, na stoličke za ním sedel veliteľ Benovič. Oproti nemu sedel pút zbavený gróf. Žiadne honosné kreslo, len vŕzgajúca drevená stolička. Dvaja žandári si sadli bokom ku dverám na stoličky, ktorých operadlá už vyrýpali kusiská malty zo steny.
       „Takže, pán gróf, najskôr si zapíšeme vaše iniciály,“ začal veliteľ a jedným prstom búchal do kláves písacieho stroja. „L... á... n... c...“ hľadal každé písmenko a kým napísal meno a priezvisko, prešla takmer polhodina. Gróf vzdychal, vrtel sa, stále nevedel prečo ho sem dovliekli.
       „Prečo som tu?“ smelo sa opýtal.
       Veliteľ natiahol krk spoza mašiny a bodro odpovedal: „Pretože sme dolapili pašerákov. A tým sa rozviazali jazýčky.“
       „Ja som nič nepašoval,“ takmer vykríkol Lánczy.
       „Vy nie, ale oni áno. Pšenicu vo vreciach. Vrecia aj s obsahom sú vonku na podstienke. Dôkazový materiál.“
       „Stále mi nie je jasné, prečo som tu ja?!“ drzosť v hlase prekvapila samotného grófa.
       „Pretože rozviazané jazýčky rozprávajú a rozprávajú... Udávajú, donášajú...“ pomalé rozprávanie veliteľa grófa vystrašilo.
       – Udal ma niekto? – pýtal sa v duchu. Dostal strach. Obrovský čierny mrak zahalil jeho dušu. Srdce mu bilo ako lapenému vtáčaťu.
       „Tí pašeráci,“ pokračoval veliteľ, „spomenuli vraždu českého financa pred niekoľkými rokmi.“ Odmlčal sa a prevrtával grófa očami. „K tomu sa dostaneme, ale najskôr...“ začítal sa do papiera, čo trčal z písacieho stroja, „najskôr dopíšeme úvodné údaje.“
       Lánczy vedel, že je zle. Dumal ako sa z toho dostať. Jozef ho bude o siedmej čakať so šatstvom pod posledným posedom blízko hraníc. Napadla mu spásonosná myšlienka. Kým veliteľ búchal tučným prstom do stroja, on sa začal krútiť, jojkať, zohýnať sa.
       „Jáj, jáj... Moje brucho. Šľak aby ho trafil! Bolí ako zdivené.“ Neprestal, ani keď sa ho Benovič znovu a znovu pýtal na to isté. „Pán veliteľ, to je strašná bolesť. Jáj, jáj,“ pokračoval, prevracal oči a zdalo sa, že si už už stiahne nohavice a vykadí sa uprostred miestnosti.
       „Odveďte ho k latríne!“ prikázal veliteľ žandárom, ktorí s vypúlenými očami čakali, čo sa stane. „Ešte mi tu zasmradí celú miestnosť.“ Potom sa len pozeral ako odvádzajú mladého grófa von a keď za sebou zavreli dvere, otvoril jeden zo šuplíkov stola, vytiahol fľašu páleného a lačno si odpil niekoľko veľkých dúškov.
       Medzitým sa pred žandárskou stanicou diali neuveriteľné veci. Lánczy sa otočil k žandárovi po svojom pravom boku, oboma päsťami ho udrel do spánkov tak silno, že sa ten poskladal ako strelený diviak a ostal ležať na zemi sťa bez duše. Druhý žandár si ešte nestihol ani uvedomiť, čo sa deje, keď ho Lánczy kopol do brucha. Chlapík v uniforme sa trochu predklonil a rukami si chránil telo, ale Lánczy ho z celej sily tresol po chrbte, až sa aj druhý aj ten zvalil k svojmu druhovi. Gróf vzal nohy na plecia, nasmeroval si to cez protiľahlý dvor a záhradu do lesa. Bežal ozlomkrky, sám nevedel, kde nabral toľko síl. Predpokladal, že ho pôjdu hľadať najskôr do kaštieľa, potom prečešú les. Chcel byť čo najskôr na dohovorenom mieste a schovať sa, kým za ním dôjde Jozef.

       Nazúrený veliteľ poslal všetkých dvanástich žandárov hľadať Lánczyho.
       „Živého mi ho predveďte! Živého!“ vrieskal ako zmyslov zbavený. „Veď ja ho naučím po kostole hvízdať! Ukážem mu, čo je to bitka! Na kolenách ma bude prosiť, aby som prestal! Len mi ho sem živého dovlečte! A čo... Nebudem tu čakať, idem s vami,“ rozhodol v okamihu.
       Tak sa jedenásť uniforiem tmolilo po okolí Vyšného Láncu. Nazerali do každého kúta, prehľadali každú stodolu, maštaľ, ba i studne. V kaštieli prekutrali šifóny, rozhádzali ustlané postele, vystrašili starú pani grófku a jej tri dcéry, poobracali Jozefa, vypytovali sa ho na všeličo, strkali doň, mierili na neho puškami, ale všetko nadarmo. Nedozvedeli sa nič, čo by im v hľadaní pomohlo. Nakoniec sa pobrali do lesa, krok po kroku ho prehľadávali zhora dolu, sprava doľava a naopak, no všetko márne. Po grófovi sa zľahla zem.

       Až o dva roky neskôr sa celá dedina dozvedela pravdu. Mladý gróf prišiel na návštevu svojho rodiska krátko po Horthyho príchode do Košíc, v novembri 1938, kedy Nižný Lánec pripadol k Maďarsku. Objatím sa zvítal s Jozefom a temer celý čas sa smial na tom, ako ho žandári v lese hľadali a nenašli napriek tomu, že čupel medzi vetvami kríkov hlohu. Tam, neďaleko posledného posedu v jeho lese, kam mu v ten osudný večer Jozef dovliekol šatstvo a paplón, čižmy a topánky, slobodu a voľnosť, ktoré si plnými dúškami užíval potom na druhej strane hraníc.






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.



čitateľov: 4394