login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Pieseň o veľkom súžení

@ :: Poviedky ::     Apr 14 2005, 05:46 (UTC+0)

Myslava leží na západnej strane mesta Košice, s ktorým už administratívne splynula. Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1382.

Miesto: Myslava
Čas: Druhá svetová vojna
Autor: Alexander Piroš


       Po ceste, vedúcej popod les, ceste, ktorá sa chvíľami mierne zvažuje, aby sa už o niekoľko metrov ďalej vrátila na svoju pôvodnú úroveň, ba v istých okamihoch ju i nenápadne prevýšila, po kamenistej ceste, plnej výmoľov, náhodne ležiacich konárov a roztratených hrúd hliny, kráča Artur Kalman. Kráča náhlivo, občas na chvíľu, ale naozaj iba na krátku chvíľu zastane a započúva sa do zvukov neskorého septembrového večera vôkol neho, a to len preto, aby už vzápätí vykročil ešte ráznejšie. Nohy v zablatených, no inak takmer nových, iba pred niekoľkými hodinami vyčistených topánkach, topánkach, ktoré akoby sa na toto miesto ani len trochu nehodili, má už unavené, ba chvíľami nadobúda dojem, akoby tŕpli. Ale naberá dych, skláňa uvzato hlavu s očami, kvôli vetru mierne prižmúrenými, pritláča si k sebe oba okraje zánovného kabáta a kráča. Kráča ďalej, kráča niekam do neurčita. A občas, občas sa mu veľmi jasne zdá, akoby takto kráčal už oddávna.

       V obchode Artura Kalmana bolo v ten deň akosi mĺkvo. To možno preto, že celý svet sa vtedy, začiatkom leta, zhromaždil pred kostolom, pri hasičskej kasárni. Ľudí, čo do Myslavy doviezli ešte v predchádzajúci večer, tam vyvádzali na korby zablatených vojenských nákladných áut. Mladých, zdravých, pravdepodobne i mocných. S vystrašenými tvárami, v obnosených odevoch a svorne mlčiacich. Pokriku nemeckej eskorty Myslavčania nerozumeli. Ba vlastne, nik z dedinčanov si strohé pokyny vojakov v uniformách nebol ochotný vypočuť do konca. Ľudia sa radšej odvracali, predstierali, že sa tu ocitli iba náhodou. Ale neodchádzali.
       "Čo bude?" opýtala sa Verona, Arturova deväťročná dcéra, keď váhanie školáčky, opierajúcej sa končekmi prstov zľahka o pult, pohojdávajúcej sa na jednej nohe a držiacej za ruku chlapca, azda aj o dva či tri roky mladšieho od nej, trvalo už pridlho.
       "Sukere," povedalo dievča, a pretože chlapča s prstom v ústach sa k nemu odrazu pritúlilo a akosi nápadne mu potriaslo rukou, po krátkej úvahe dodalo: "A dva belendreky."
       Sirena, Arturova žena, až dovtedy obrátená svojou peknou tvárou s čiernymi očami k dvojici detí, otvorila mlčky vrchnák na nádobe s cukríkmi, zalovila v nej malou kovovou lopatkou, a po chvíli už dievčaťu podávala papier, skrútený do obráteného ihlanu, plný rôznofarebných sladkostí.
       Školáčka tovar, čo práve zakúpila, podala opatrne bratovi. Potom otvorila starú a obchytanú útlu peňaženku a na drevený pult pomaly, pozorne, s vážnou tvárou, pokúšajúc sa tváriť za každú cenu dospelo, suverénne, ba až akosi ležérne, vyložila niekoľko mincí.
       Približne vtedy, keď Sirena mlčky ukázala na dve z nich a ostatné posunula prstom smerom k dievčaťu, cinkol na dverách predajne, plnej príjemnej vône chleba a čajovej arómy, drobný zvonček. Muž v rovnošate, čo vošiel, si bez slova prezrel všetkých prítomných a zamieril priamo k Arturovi, prekladajúcemu v rohu miestnosti tovar na poličkách.
       "Toto je pre vás," povedal po maďarsky a veľké, pomerne nápadné perá, čo mu krášlili klobúk, sa vtedy jemne zakývali. Potom Arturovi Kalmanovi podal akýsi papier, a kým Artur Kalman čítal, a kým sa dverami prešmykla vystrašená dvojica nakupovačov sladkostí, muž s vyleštenými čižmami, puškou a profesionálne prísnym výrazom v tvári, hľadel bez mihnutia kamsi na stenu, oblepenú plagátmi, propagujúcimi kávu a turecký med.

       Kalmanova sála, stojaca takmer v samom strede Myslavy, sála, nabitá divokou hudbou miestnych muzikantov a jasným svetlom žiaroviek vysvietená až do posledného miesta, sála, opájajúca sa alkoholovými výparmi i potom tancujúcich tiel, vtedy, v onen posledný júlový večer, hýrila. V budove sa zišla takmer všetka mládež, dievčatá odmeňovali usilovnejších tanečníkov cigaretami, pivo, víno i pálenka tiekli potokom. Návštevníci však boli, tak sa to Arturovi Kalmanovi aspoň zdalo, akísi nesvoji. Správali sa, ktovie prečo, odmerane, zvláštne, pôsobili dojmom, akoby sem zašli iba náhodou. Mládenci sa ani nepobili, ba nikoho ani nevytiahli zbiť vonku. Mnohí odchádzali takmer bez pozdravu, tí, čo sa pokúsili o spev, ponúkli svojmu okoliu skôr nesúvislý, zúfalý, bolestný bľakot, než nejakú pieseň.
       A predsa, vojnový čas akoby mali pripomenúť len občasné útržkovité zmienky o skupine Židov, ktorých pred mesiacom odviezli do lesa za dedinu; rúbať stromy, zbavovať zem koreňov, rozširovať dráhu na Bašku, kopať veľkú vozovú cestu na Bukovec. Kto však títo ľudia boli, odkiaľ pochádzali, netušil nik; nebolo dovolené zhovárať sa s nimi, bolo zakázané klásť im akékoľvek otázky, nenu Elekovu, ktorá im chcela zaniesť kus chleba, poslali maďarskí vojaci okamžite preč.
       "Počul som, že už zajtra musíš obchod opustiť," ozvalo sa zrazu kdesi pri Arturovi, roznášajúcom nápoje. "Vraj máš nechať k dispozícii len vypratanú miestnosť. Je to pravda?"
       Kalman odpovedal iba očami.
       "Tak, posledný raz, Artur," povedal hlas, pustil na stôl, vlhký od roztečeného piva, obchytanú bankovku a pomaly sa zdvihol zo stoličky. A práve vtedy, keď stolička hosťa, známeho iba z videnia, trochu zavŕzgala, práve v tom okamihu, keď Artur Kalman prechádzal k dverám, aby Burimu, nižnému Cigánovi, čo vlastnil koňa a voz, vyniesol pred obchod zopár fliaš vína, tanečná zábava zmĺkla. Tam, kde ešte pred chvíľou postávali miestni štamgasti, stáli nemeckí vojaci. Ale podnapitých, vystrašených mládencov si nevšímali. Ba bez mihnutia oka prešli aj popri Arturovi s proviantom, zabaleným v belavom papieri. Zamierili priamo k pultu, za ktorým bez pohnutia stála Sirena. Položili nemej žene akúsi otázku, a keď ani po chvíli neodpovedala, iba so stisnutými perami hľadela kamsi pred seba, mávol jeden z nich galantne rukou, a keď žena Artura Kalmana, ešte stále zahľadená niekam do neurčita, neprítomne vykročila, pohli sa vojaci rytmickým krokom za ňou.

       V Myslave, najmä v jej hornej časti, bolo v ten daždivý deň koncom augusta akosi ticho. Dedinou sa rozliehalo iba tlmené šumenie, vzduch bol vlhký, sýty, odkvapmi nenáhlivo stekala voda, utvárajúca pramienky, strácajúce sa už po chvíli kdesi vo dvoroch v tráve. Kto by na ceste, vedúcej Myslavou, postával už od rána, nemohol by si nevšimnúť muža, vedúceho za ruku dievčatko v bielej baretke, pozorne obchádzajúce všetky mláky, každému z okoloidúcich odpovedajúce na pozdrav. Dedinou kráčali otec s dcérou pomaly, nenáhlivo, a ak by im počasie čo len trochu prialo, nebolo by najmenších pochýb, že ide len o prechádzku.
       "Ukryť?" spýtal sa gazda Artura Kalmana v poslednom príbytku, čo v Myslave navštívili, prešiel si rukou po tvári a ťažko si vzdychol. A potom sa zadíval na svojich blízkych, na jedného po druhom, svorne mlčiacich, už hodnú chvíľu nesmierne pozorne, ktovie prečo, započúvaných do padajúceho dažďa. A najprv len akosi nechtiac, a potom čoraz sústredenejšie zadíval sa i na Kalmanovu dcérku, čo mlčky, so stisnutými perami, ako sa gazda opakovane ubezpečil, uprene hľadela na akési miesto na podlahe. A vonku sa zrazu rozfúkalo a hodiny na stene ticho, ticho tikali.
       "Ukryť nemáme kde, Artur," povedal gazda a ťažko si vzdychol ešte raz. A zapozeral sa na roh stola, kde ešte pred chvíľou, prv než žena založila miesto taniermi, ležali noviny, plné správ o trestoch pre prechovávačov Židov, o okamžitom uväznení v prípade prezradenia, o vyvraždení celých dedín. A odkiaľsi zdiaľky akoby daždivým vzduchom Myslavy doľahol hrmot lopát, tlmené údery sekier, sprevádzajúce akoby kdesi pod Bukovcom mužov vo veku od dvadsať do tridsaťpäť rokov.
       "Nehnevaj sa," povedal Arturovi a Artur Kalman nepohol ani brvou. A kdesi hlboko, hlboko v Kalmanových očiach rozpoznal gazda zvláštny lesk, lesk, ktorý by však celkom iste nedokázal opísať, ba ani pripodobniť ho k čomukoľvek známemu. A potom, keď vzdialené zvuky dozneli, nastalo všade už iba ticho, mlčanlivé ako Sirena. A vánok prestal hýbať závesmi, tmavými ako Sirenine vlasy. A nástenné hodiny tikali akosi rýchlo, presne ako v ďalších príbytkoch, v ktorých nevedeli, kde treba malé dievčatá pred Nemcami ukryť.
       Vrátiť sa domov stihli Artur Kalman s dcérkou včas. Zákaz vychádzania po pol deviatej večer porušil iba Buri, Ilonin muž, čo v ten deň krstil vnúča. Ale pristavila sa pri ňom dvojica "kohútkarov", takto maďarských žandárov prezývali miestni, vracajúca sa z pochôdzky späť na stanicu, Do pivarníka. A dal si povedať; prerušiac náhle ktorúsi zo svojich clivých piesní, odkráčal mlčky k svojmu príbytku, zlepenému len z hliny, ku koláčom a párkom, k slávnostne vyobliekaným kmotrám, skláňajúcim sa nad štvormesačným Cigánčaťom.

       V dedine, zaliatej včasným septembrovým slnkom, v pobožnej dedine, načúvajúcej pozorne slovám staručkého farára o narodení Panny, ktorým sa začína naše spasenie, v dedine, ponorenej do ťahavého spevu kantora a cvendžania milodarov, vyzbieraných počas omše, vládla od skorého rána slávnostná atmosféra. Keď v kostole doznela posledná z piesní, určených na tento deň, na veriacich už doma čakali bohato prestreté stoly, plné cukrom posypaných šišiek, makovníkov i palaciniek, čo pri príležitosti vzácneho sviatku napiekli tunajšie dievky. V tento deň zažiarilo svetlo pravdy. Myslavou sa šírila sladká, uspávajúca aróma koláčov, starší sa začali rozpomínať na príbehy o ťažkom, chudobnom, ale i šťastnom živote, ľudia mali k sebe po čase opäť akosi bližšie. A vôňu, vôňu tohto sveta pocítil aj Artur Kalman.
       Vchádzať k nemu pootvorenými oblokmi na dome začala najmä v čase obeda, no po prvý raz ju pocítil už v deň predtým, keď si na stĺpoch, plotoch i stenách budov prečítal plagáty s oznamom o nevyhnutnosti označovať Židov hviezdami. No kým sa mu z hrubého plátna žltej farby podarilo vystrihnúť niekoľko šesťcípych Dávidových hviezd presne podľa šablóny, prešlo takmer celé predpoludnie. A zvyšok dňa sa Artur Kalman, rovnako ako Tišler či mäsiari Kesslerovci, musel venovať ich prišívaniu.
       "Dívať sa na tých mužov stavajúcich cestu do Bašky sme mohli len z pôjda, cez strechu," rozprávala Kalmanova dcéra, po očku sledujúca svojho otca, sediaceho pod lampou, skloneného nad vlastným kabátom, nápadne nešikovne manipulujúceho s ihlou.
       "Ale nijakú cestu vraj, povedala Katuša, vtedy nekopali. Iba kľačali, klaňali sa, modlili sa a, obkolesení vojakmi, prebárs plakali. Myslíš, že je to pravda?" pokračovala Verona, usadená do kresla v rohu miestnosti, a keď sa jej v istom okamihu zazdalo, že otec začal narábať s ihlou obzvlášť neopatrne, takmer zjojkla.
       A presne v tom okamihu, keď sa Artur Kalman do prsta takmer naozaj pichol, práve v tej chvíli, keď Artur Kalman nadobudol dojem, že Myslavou sa podchvíľou začína rozlievať aj akási ďalšia, nová, nikdy predtým nepoznaná vôňa, ozval sa na dvore pred domom Kalmanovcov ruch. A potom, potom napredovalo už všetko akosi príliš rýchlo. Nesmierne skoro sa rozleteli dvere na dome Artura Kalmana, ponáhľať sa bolo treba s obliekaním zvrchníka, ktorý mlčiacej Verone Kalmanovej podal jeden z vojakov v uniformách, ba náhlivejšie než inokedy sa na ceste, uprostred hlúčika postávajúcich Nemcov, ocitol Artur Kalman, brániaci sa pohotovým úderom pažieb pušiek do tváre. A tak kým pohybujúc sa akoby v mrákotách, stihol vstať Artur Kalman zo zeme, kým opäť narovnal chrbát a kým prešiel čo len zopár krokov, auto s Nemcami a Veronou, mihnúce sa naposledy kdesi popri Čirčinom kúte, zmizlo definitívne v šere dediny. To, o čom sa Artur Kalman mohol aj po chvíli ubezpečiť, že je skutočné, bola len ťahavá pieseň o veľkej radosti, čo v tento deň postretla svet, pieseň, čo počul najprv od bránky do svojho dvora, potom od dverí, vedúcich do domu, a potom spoza závesov izby, v ktorej sa ešte povaľovalo zopár žltých kusov látky, ktoré Artur Kalman, napriek pokročilej hodine, nestihol ešte poprišívať.

       Vo večernom vzduchu, na toto ročné obdobie nezvyčajne chladnom, stúpa para. Akoby z úst unaveného pútnika. Akoby z prudko vydychujúcich Kalmanových úst. Z úst človeka, pretierajúceho si horúcou dlaňou spotené čelo, kráčajúceho krokom, ktorý sa zdá byť neobvykle rýchly. Prekračujúceho hrudy hliny na veľkej vozovej ceste, obchádzajúceho pohodený čakan so zlomeným poriskom, dvojicu zabudnutých lopát. Míňajúceho desiatky pomerne čestvých stôp, ktoré vo vlhkej zemi zanechali tí, čo takúto cestu kopali po celé jedno leto, všímajúceho si odtlačky kolies vozidiel, čo čatu kopáčov len pred pár dňami poodvážali kamsi preč. Na obzore pred ním vidieť iba tmavé obrysy vrcholcov stromov, kdesi za nimi len pred chvíľou zmizli posledné zvyšky zapadajúceho slnka a všade navôkol sa rozhostila hustá tma, tma, pretkaná zvukmi lúky počas babieho leta. A Artur Kalman kráča. Kráča náhlivo, rýchlo, kráča po ceste súženia. A chvíľami, chvíľami sa mu celkom jasne zdá, akoby vedno s ním na dlhej, dlhej púti napredoval celý zástup neznámych.

***

Alexander Piroš; autor poviedky bol v rokoch 2003-2004 členom Literárnej spoločnosti Pravé orechové; kontakt: 0904 116 872

***

* * *

Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Historické obce košické" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 4270