Dukát a iné záležitosti
@ :: Poviedky ::
Nov 09 2019, 13:43 (UTC+0) | 
|
Miesto: Richnava, okres Gelnica
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová
„A just mala byť moja!“ zvolal Karči a buchol po hrboľatom zájdenom stole, čo pamätal aj panovanie osvietenej panovníčky Márie Terézie. Krčmár, ktorý postával za pultom a tváril sa, že spočítava fľašky, hoci v skutočnosti nemal v hlave čísla, ale striehol na tých zopár kunčaftov v krčme, sa na neho teraz zahľadel. Keď sa uistil, že tento mu škodu nespôsobí, vrátil sa k svojmu ničnerobeniu.
„Mala, ale nie je. Žofia už má muža. A ty si tiež nájdi ženu, čo bude v posteli aj okolo hospodárstva ako drak, a tak ťa vymačká, že nebudeš už myslieť na iné. Teraz po vojne je slobodných žien a dievčat ako pliev, stačí len, ... hehehe, ruku načiahnuť. Môžeš mať mladé, krásne, môžeš si nahovoriť bohatú vdovu s veľkým gazdovstvom. Ani brať si ju nemusíš, len sa nasťahovať a užívať si,“ dohováral mu Pali.
„Tak je. Veď ty si vlastne výborná partia. Aj kus poľa máš, aj dobytok k tomu. Však si nejaký chlap! Svetaskúsený. Pravda, bez tej jednej ruky, čo ti vo vojne odfaklilo. Ale veď ti chýba len ľavá. Načo je komu ľavá ruka? Hlavne, že ti pravá ostala. No nie?“ utešoval ho Vinco.
„Však hej. Aj Anči to vravela,“ vzdychol si Karči a myseľ mu opäť preťala sladkobôľna myšlienka na Žofiinu tvár... jej blonďavé vlásky, červené pery, veľké modré oči, vrúbené dlhými mihalnicami...
Siahol po poháriku s pálenkou a na šup vlial do seba tú medicínu na dušu. Ech, keby nebolo tej prekliatej vojny! To tá mu rozhodila celý život, tatka zabila, pripravila matku o rozum a jeho o ruku a lásku. Aká je to spravodlivosť, že jedni ostali doma a mohli si žiť svoje životy, orať, žať a starať sa o svoje gazdovstvá, oženiť sa a mať deti, pokojne a bez strachu si líhať do postele, nebáť sa a nemusieť si zaťažiť svedomie?! Kým jeho navliekli do hnusnej uniformy, na chrbát hodili plnú poľnú, do ruky vrazili pušku a hnali štyri roky cez celé Uhorsko a ďalej?! Musel zabíjať, denne hľadieť smrtke, tej mrche, do vyškerenej tváre a rozhodovať sa, či do jej pazúrov padne on, alebo ten druhý. Ako sa len má vysporiadať s temnom vo svojom vnútri, komu vyspovedať za činy, ktoré musel, alebo aj nemusel spáchať?! Koho hnať na zodpovednosť za nočné mory a nečisté svedomie? Ani zveriť sa nemal komu. Farárovi? Keby ten vedel, nielenže by mu nedal rozhrešenie, iste by ho naskutku aj z dediny vykázal.
Možno by aj zošalel, ako sa to stávalo jeho spolubojovníkom, keby ho pri zdravom rozume a živote nedržala myšlienka na jeho Žofiu. Veď ho ľúbila! Sľúbila, že na neho počká. Plakala, och, ako len rumázgala, že za iného nepôjde, že ju neprinútia, že sa radšej zmárni. A on sa tak nádejal, len tým žil. A keď sa vrátil z frontu, koho našiel? Žofiu, lásku, ktorá naňho verne čaká a radostne privíta? Ó, nie! Stretol len Žofiu, ženu Gregora, čo mal viac šťastia a už po pár mesiacoch sa vrátil domov a Žofiu, matku malej Žofky. Viac nebola jeho! A čo potom s takým životom? Keby nebolo kamarátov a tej pálenky...
„No vidíš. Anča! To by bola žena pre teba!“ zvolal Vinco . „To je poriadne dievča! Krv a mlieko. Fajné, bucľaté, nie taká cvernička ako Žofia. Tá by zastala všetku robotu a popritom by ti ešte ako čerešňa rodila deti. Boky aj zadok má pekné guľaté ako taká kravička. Ani úplne bez majetku jej rodina nie je.“
„Všetko má tá Anča, len chlapa nemá. A Žofia hej a k tomu aj decko! Tak sa už zobuď a nebuď somár,“ pritakával Vinco Palimu.
„Však to!“ zamračil sa Karči. Keby nemala to decko, bola by mi stále dobrá! Kiežby s tým Gregorom ihneď nespuchla, isto by sa vrátila ku mne a žili by sme šťastne. Narobil by som jej toľko detí, koľko by si len želala. Nielen jedno poblednuté, vycivené dievčisko, čo ledva pobehne. A ten jej premúdrený otec ju ešte prevláča každý deň do Krompách, do škôlky. Ja by som také nerobil. Načo je dievčaťu škola?! No povedzte, kamaráti. Dievča má pomáhať doma, motať sa pri mame v kuchyni, pri peci, alebo pomáhať pri gazdovstve a potom na poli. Vraj, aby sa maďarsky naučila. Pche! Treba vedieť dievčaťu maďarsky? Veď nech rozpráva tak, ako jej huba narástla. Veď takej krave je jedno, ako sa jej prihovára, hlavne že jej dá sena a podojí ju.“
Tľapol Pali Karčiho po chrbte a dvihol sa od stola. „Musím ísť. Žeby Marča zase nehučala. Pite pomaly, nie že sa zase zdrúzgate.“
„Nie sme zdrúzganí!“ hulákal Karči do tmavnúceho šera, čo sa pomaly spúšťalo na vrchy, stekalo do dolín a nazízalo do okien richnavských chalúp. „Čo nás všetci okiadzajú! Nič nemôžem! Nič nemám! Všetko mi vzali tí...oný...oni...!“
„Kto?“ opýtal sa nechápavo Vinco.
„Oni. Všetci!“ zatiahol plačlivo Karči. „Osud je nespravodlivý! Iným dal všetko a mne všetko vzal! Ruku, otca, aj moju Žofiu! Vtedy ma vyhnali z domova a teraz aj z krčmy, mojej milovanej krčmičky!“
„Nemal si hulákať, vyhrážať sa krčmárovi, že mu to tam všetko rozbiješ, keď pustí dnu Gregora a nemal si hromžiť na tú Žofiinu malú...hik ..že jej hnáty dolámeš... to nikto nepočúva rád! To si, Karči, nemal!“
„Nemal. ...nemal! Nič nemám. Len teba mám. Kamarát môj, už si mi len ty zostal,“ obrátil sa Karči k Vincovi a položil si prst na ústa: „Pssst. Počuješ?“
„Čo? Nič nepočujem.“
„Veď práve. Nič! Lebo je ticho. Všetci spia. Aj my poďme.“
Tej noci bola Karčimu hrozná zima. Zakašľal. Zamrvil sa. Roztriasol. Nedobrá noc, prebehlo mu nespokojne ledva prebudenou mysľou, ale oči neotváral. Cítil sa akýsi nevyspatý, uzimený a dolámaný, akoby po ňom prešiel ťažký rebrinák naložený drevom. V hlave mu dunelo a hvízdalo. Spomenul si na predchádzajúci večer a pokúšal sa v mútnej hlave spočítať všetky tie poháriky, čo mu včera donášal krčmár. Veľmi mu to nešlo. Vzdal to a vystrčil ruku, aby pošmátral po perine. Zacítil len niečo príšerne studené a vlhké. Prebral sa a zistil, že leží na studenej, inovaťou pokrytej mokrej tráve na dne šancu. Pod hlavou skala a prikrýval sa trsom trávy, čo vykmásal zo zeme. Vymrznutý na kosť, sliepňal do tej vlhkej tmy, hlasito nadával a pokúšal sa pohnúť mysľou, telom, nohami.
Keď sa vedľa neho po ceste prehnal ten čierny voz, už sa nemusel namáhať. Oči mal doširoka otvorené a skočil na rovné nohy hneď ako začul ten hlasný klepot drevených kolies. To sa z diaľky blížil nejaký voz, no zatiaľ z neho videl len jedno mihotavé svetlo. Chvíľu si myslel, že je to nejaký furman, čo sa už ponáhľa nočnou tmou, možno plný tovaru, či s cestujúcimi do Kluknavy ku raňajšiemu vlaku. No už o chvíľu sa tá obrovská čierna opacha ťahaná šľachovitými čiernymi koňmi rútila priamo na neho a kočiš, ktorý sedel na kozlíku navlečený do tmavého kabáta s vyhrnutým golierom a kalapom stiahnutým do tváre, sa ani nepohol, nič nezakričal, akoby ani nebol z tohto sveta, ale z nejakých pekelných hlbín.
Karči zmeravel. Privrel viečka. Telom mu prešiel mrazivý pocit, akoby jeho krv v tom momente stuhla na ľad. Už si idú po neho! Za jeho činy, za jeho skutky i myšlienky. Za to, čo urobil i neurobil. Za to, že sa nekajal, dosť neľutoval a nič neodčinil. Na chvíľu si aj pomyslel, že je tak dobre. Škoda ho nebude. Ani chýbať nikomu nebude. Zaiste sa niektorým uľaví. Možno si aj farár pomyslí, že je o jedného hriešnika na svete menej. Veru, nikto za ním nebude banovať. Nech si ho teda berú! Načo je komu taký život?! Pomyslel si. Zavrel oči. A čakal na onú chvíľu.
No hneď ako sa mu tá myšlienka naplno zahniezdila v hlave, uvedomil si, že nech je ako je, on ešte nechce umrieť. Veď ešte nežil, len živoril. Nech ho, preboha živého, ešte tí pekelníci nikam neberú. On si to rozmyslel. Chce žiť! A veľmi! Sklonil hlavu na hruď, zopäl ruky a roztraseným hlasom šepkal modlitbu.
Voz nezastavil. S rachotom sa prehnal popri ňom a keď slabol klepot jeho kolies Karči znova pozrel na svet. S doširoka otvorenými očami civel na zadok kočiara. Keď zamieril pohľadom na jeho vrch, zbadal na ňom uloženú rakvu. Uvedomil si, že je to pohrebný kočiar. Rozjarený a šťastný, že je nažive, a že to tak chvíľu aj ostane, kopol do Vincovej nohy. „Hej, kto dnes umrel?“
„Nikto. Chmára ti! Spi a daj pokoj! Bo zomrieš ty,“ zahundral Vinco, zahrešil a otočil sa na druhú stranu.
Keď sa Karči zobudil druhýkrát, bol už deň a slnko pripaľovalo jeden lúč za druhým a triafalo nimi len tak naverímboha do krajiny navôkol. Otvoril oči a posadil sa. Niečo znepokojivé, ako trieska zabodnutá v prste, ho mátalo v mysli. Zmätene zhľadúval všetky myšlienky, ktoré mu rozlietané blúdili a snažil sa rozpamätať na predchádzajúci deň i noc. Krčma, kamaráti, Žofia, jej muž a decko, rum i víno, cesta domov a napokon aj ten záhadný voz s rakvou. Prečo by pohrebný kočiar tak upaľoval krajinou? Veď màtvi sa už nikam neponáhľajú. Tí už majú času habadej. Alebo sa mu to len snívalo? Nič, iba strašná mora? Pravda, mal riadne pod čapicou... To zmorí kdekoho. A spánok na studenej mokrej zemi tiež človeku nepridá. Kto sa len v tom má vyznať?!
„Ty si tu spal?“ ozval sa z cesty tenký hlas.
„Hej,“ vyhàklo z neho skôr, ako si stihol uvedomiť, kto pred ním stojí. Zdvihol hlavu, prižmúril, slnko – koťuha mu zasvietilo rovno do očí a až keď sa ťarbavo posunul a zamieril pohľadom na nízku útlu dievčenskú postavičku, došlo mu, kto je to. Žofka, Žofiina dcéra! Len tak tam stála a dívala sa naňho. V hlave sa mu zablysli tie najhoršie myšlienky. Svaly na rukách sa napli. Zadíval sa na jej biely tenučký krk.
„Ja som spala doma,“ oznámila mu, v štrbavom úsmeve odhalila biele zúbky, no nepohla sa preč. Ostala stáť, akoby čakala družný rozhovor.
Stál ako primrznutý a hlavou mu vírili včerajšie nenávistné slová.
„Ty nerozprávaš?“ ozvala sa po chvíli.
„Hej,“ zamumlal nervózne. Čo domàza? Čo nevypadne? Zbehol pohľadom po úzkej priekope i po chrápajúcom Vincovi a zagúľal očami. Kristepane! Ten má ale tvrdý spánok. Asi by sa nezobudil, ani keby delá vedľa neho pálili.
„Ja som včera dostala dukát. Zlatý,“ oznámila mu.
„Hej?“
Prikývla. „Nechceš vedieť od koho?“
Zahľadel sa do tej bledej tváre s veľkými modrými očami a váhavo prikývol. „Hej. Chcem. Povedz mi. No od koho?“
Zaškerila sa. „Od maďarských pánov. Boli parádne oblečení, ako nejakí grófi.“
„A čo chceli?“
„Asi sa chceli pomodliť. Chceli sa dostať do kaplnky Márie Magdalény, ale bolo zamknuté. Pán farár vždy zamkne. Možno sa bojí, že by mu tam niečo ukradli. Aj sme im to s dievčatami hovorili, ale nerozumeli. Tak som im to zopakovala aj po maďarsky. Boli radi, že tak rozprávam. Zobrali ma na koňa, veľkého mocného, takých v dedine nikto nemá. Dievčatá híkali, chceli sa tiež povoziť. Ale niekto musel ostať s húskami. Predsa sme nemohli ísť všetky! Však?“
Pokýval hlavou. Na tvári mu zasvietil nesmelý úsmev. Mlčky sa zosunul späť do trávy.
„Keď sme sa od farára vrátili ku kostolu aj s kľúčom, dali mi ten zlatý dukát a hneď sa hrnuli dnu, celí nedočkaví. Asi sa už dávno nemodlili, keď sa tak ponáhľali. Boli akýsi čudní. Vôbec nezastali pred krížom, nezopli ruky k modlitbe, len sa vrhli dole k hrobke a pred ňou sa prežehnali. Niečo si hovorili, ale bolo to tak potichu, že som nič nerozumela.“
„A ty vieš, kto leží v tej hrobke?“
„Vraj nejakí grófi. Mamka mi rozprávala o grófovi Antonovi Vincentovi Čákiovi a jeho láske k neurodzenej Henriete. Ako boli všetci, hlavne urodzení ľudia proti nim, ale oni sa veľmi ľúbili. A teraz je pochovaná v tejto kaplnke ako veľká pani,“ zmåkla a zvedavo naňho zaškúlila.
„A čo urobíš s tým dukátom?“ usmial sa Karči na dievča.
Pokrčila plecami. „Nič. Mama povedala, že to bude na veno. Že keď budem veľká, aj ja môžem zažiť takú veľkú lásku a potom sa mi ten dukát zíde.“
„Hej. Mama má pravdu. Určite si ho dobre schovaj. A už nikomu o ňom nehovor, aby ti ho náhodou neukradli.“
„Dobre. Nepoviem,“ povedala Žofka a prekrížila bledý ukazovák cez pery. „Pst, nikomu ani slovo.“
„Joj, ale mám sucho v hrdle. Karči, nemáš voľačo piť?“ zvolal Vinco, čo sa práve prebúdzal a pretieral si oči. „Môže byť aj voda! Haha.“
„Aj on tu spal?“ zaujímala sa maličká Žofka.
„No do psej matere! A táto tu čo robí?!“ zvolal Vinco, len čo sa mu pred očami vyjasnilo. „Utekaj domov, ty malý smrad, lebo ti ukážem, ako sa máš správať k dospelým!“
Žofke zmizol úsmev z tváre a odbehla. Už nepočula, ako Karči nakričal na Vinca.
Do krčmy nepáchol tri dlhé dni. Proste, nežiadalo sa mu. Neklial, nepil, nevyvádzal. Na pijatiku ani nepomyslel. Nevedel si to vysvetliť. Akoby mu ten závan smrti pomiešal všetko v duši. Cítil sa čudne, no voľáko lepšie. Hádam od toho neumriem, pomyslel si znepokojene.
Na štvrtý deň za ním prišiel Pali. Vraj, či neochorel, keď nechodí popíjať.
„Čoby. Len mám plno roboty kolo gazdovstva,“ vysvetľoval Karči. Pravý dôvod mu nemohol povedať. Načo, aby sa mu smial, že sa zľakol nejakého pohrebného koča? Či skôr toho, čo predstavoval? Jedným uchom počúval Paliho, ako nadšene vykladal, že je v krčme oveľa viac chlapov, bo všetci si chcú pripiť, že Maďari podpísali mier a konečne odtiahli preč. „Budeme si v našej republike sami vládnuť. Žiadni rakúski cisári, ani Maďari, len my - Slováci a Česi!“ nadšene zvolal.
Karči mu skočil do reči. „Ja som počul, že nejakí maďarskí páni boli v kaplnke Márie Magdalény obzerať hrobku? A ty tvrdíš, že tu niet Maďarov.“
Pali naňho prekvapene pozrel. „Ako to vieš? Pravdu hovoríš. Stretol som richtára práve vtedy, keď som šiel z krčmy a on, že či si nechcem zarobiť. A ja, že hej. Veď kto by nechcel? Nie je prečo veľa premýšľať... Nakoniec sme šli šiesti chlapi. Pred kaplnkou už vystávali tí Maďari. Poviem ti, vyfintení boli ako nejakí šľachtici. Aj plné vrecká mali. Že nám dobre zaplatia, že nech tú hrobku zasklepíme a uzavrieme. Tak sme zobrali náradie a porobili, čo treba. Ale poviem ti, čudní boli. Keď sa zvečerilo, hnali nás preč, že sa chcú rozlúčiť. Že dokončíme potom. Chlapi hundrali, že aké potom? Že nech urobíme hneď, zamkneme a bude pokoj. Oni že nie, že si chcú ešte uctiť màtvych a že nech sa potom vrátime. Tak sme šli. Veď kto platí, toho musíš poslúchať. Ale nezdalo sa mi to. Celú cestu som sa obzeral. Videlo sa mi, akoby čosi z kaplnky vynášali, ale bolo to ďaleko. Nebol som si istý. Len som si hovoril, čo by preboha kradli v kaplnke? Kríž? Či tie staré rárohy, čo sa na nich roky práši?
Keď sme sa vrátili späť, popozeral som sa vo vnútri. Všetko bolo ako predtým, tak sme dokončili prácu a kaplnku zamkli. Oni nasadli na tie svoje vraníky a odcválali k lesu. Zaplatili, tak som sa už o nich nestaral. A viac som ich v dedine nevidel. Takže v Richnave viac Maďarov niet! Poď so mnou do Beránka. Už je tam aj Vinco. Nech nám všetko nevychľastá. Haha!“
Karči hodil jedným okom na mamu. Sedela na lavici a driemala. Hádam by mohol ísť do tej krčmy na jeden, či viac. Prikývol.
Každým krokom, čo boli bližšie, sa mu nálada zlepšovala. Darmo, niet nad staré dobré zvyky. Na jazyku priam cítil chuť pálenky a nohy zrýchľovali samé od seba. Pred ním sa už mihala ošarpaná budova krčmy, stačilo prejsť malý kúsok, keď ju zbadal. Ani nevedel prečo, no zastal a zadíval sa na jej oblé krivky, na jej hustý tmavý vrkoč, čo pri každom jej kroku nadskakoval po chrbte ako kozľa, na jej sukňu, čo lákavo odhaľovala opálené lýtka a zrazu viac ako smäd pocítil horúčavu v tele a príjemný pocit v duši. Zvrtol sa. V ten moment vypustil z hlavy krčmu i kamarátov a zakričal: „Anča, veď počkaj! Odprevadím ťa kúsok.“
|
|
