login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Od cukru sladšia sloboda

@ :: Poviedky ::     Apr 14 2005, 11:37 (UTC+0)

Obec Poľov, aj keď v súčasnosti patrí k mestu Košice, si stále zachováva svoj vidiecky charakter

Miesto: Poľov
Čas: Koniec druhej svetovej vojny
Autor: Alena Štrompová


       Očami pozorne skúmala okolie. Chrbát trochu nahnutý, krk vystrčený dopredu, ústa zošpúlené, dlane položené na stehnách. Chvíľu len tak stála, snažila sa zachytiť akýkoľvek šramot, ktorý by mohol prerušiť jej plán, no potom zaškúlila doprava, doľava a s hlasným piskotom sa rozbehla. Túto svoju zábavku nadovšetko milovala. Staré hrubé pančuchy zdedené po maminej sestre sa kĺzali po hladkej drevenej podlahe, roztvorenými rukami udržiavala rovnováhu, zo strapatého vrkoča vyletúvali svetlé pramienky vlasov. Zvyčajne sa vo svojom šmyku zastavila až na konci dlhej chodby, no teraz skončila jej zábavka skôr, ako plánovala, s nosom zaboreným do veľkého okrúhleho brucha.
        „Guten Tag, malý žena," pozdravil sa, minimálne pol metra nad jej hlavou, hrubý mužský hlas.
       Preľaknuto zaklonila hlavu, zhíkla a s rukou na ústach uprela rozšírené zreničky na nečakanú prekážku. S týmto naozaj nerátala. Naraziť do nemeckého vojaka sa jej naozaj nechcelo a ani nevidelo dobré. Upierajúc zrak na mohutného muža, v duchu preberala možnosti svojho trestu. Prinajmenšom ju pošle po pivo, prinajhoršom jej pridá vzduchom chladenú. Horšie si už nevedela predstaviť.
       Nemec v uniforme sa ani nepohol. Z jeho tváre sa nedalo tušiť, čo mu práve prebieha v hlave. Tenké pery mal stisnuté v temer rovnú čiaru, nad ktorou sa ježili strapaté fúzy rovnakej svetlej farby ako neoholené strnisko na lícach a brade. Svetlé oči prísne upieral na dievča, ľavé oko mu sčasti zakrýval tenký prameň mastných svetlých vlasov. Postavu mal mohutnú, na prvý pohľad sa zdal byť najmohutnejší zo všetkých nemeckých vojakov, čo obsadili Poľov. A azda bol i najtučnejší. Brucho mu prevísalo cez čierny opasok s vyleštenou prackou, posledné gombíky na kabáte držali už len na jednej nitke. Cítila, ako sa jej chlpy zježili na rukách.
       Nie, nemeckých vojakov, čo už vyše mesiaca bývali v ich kaštieli, sa nebála, iba jej trochu prekážalo, že zabrali celý dom a ona s mamou a jej dve sestry s rodinami sa museli tlačiť v jednej izbe. Navyše im pokradli niekoľko vecí, čo nestihli posťahovať do svojej izby. Tento jej však bol výsostne nesympatický. Ešte i jeho vlastní sa mu poklonkovali, musí to teda byť nejaký veliteľ. Teraz však len stál a ticho na ňu hľadel. Odstúpila ešte krok dozadu, zvraštila čelo. Keby mal niekto veľký nôž a stál pri nich, určite by mohol prerezať ono neviditeľné napätie medzi dvoma odlišnými ľuďmi, keď každý čaká na toho druhého, kedy čo urobí a v duchu preratúva všetky možnosti.
       Pohľad Nemca však náhle zmäkol a tenká čiara pier sa roztiahla do úsmevu. „Malý žena, piva!" rozkázal pevným hlasom.
       Nehnevá sa! On sa nehnevá! Prebleslo jej mysľou a pokojne vydýchla. Vlastne konečne zhlboka vydýchla, pretože odkedy do neho narazila, nemala odvahu ani poriadne dýchať.
        „Donesiem," prikývla šťastne, akoby sa práve dočkala nečakaného daru, obehla veľkého muža v uniforme a neobzrúc sa trielila priamo do kuchyne na konci dlhej chodby kaštieľa.

       Pri veľkej peci stála ohnutá, s veľkou drevenou lopatou v rukách, jej mama. Práve vkladala dnu deviaty peceň chleba, pot jej kvapkal z čela rovno na drevenú dlážku. Hoci sa na okenné tabule už lepili vločky snehu, odetá bola len v letnej sukni a košieľke, už i šatku dala dole z hlavy.
        „Zase ma poslali na pivo," poťažkalo si, hneď ako vošlo do miestnosti, desaťročné dievča a s nechuťou vytiahlo päťlitrovú kanvicu spoza drevenej lavice.
        „Tak chytro choď, o chvíľu už bude tma," prehodila cez plece mama a vložila do pece ďalšie poleno.
        „Hej, veď už, no ešte.." - Zuzka nedopovedala. Stojac už temer pri dverách, ľavou rukou si pobúchala po vrecku na kabáte a vzápätí doň strčila ruku. Po tele sa jej rozliala horúčava.
       Chvíľu len tak stála a zdesene načúvala tlkotu svojho srdca bijúceho až v sluchách, kým jej oči nezvlhli slzami zlej predtuchy. Tíško, tak, aby mama otočená k nej chrbtom nič nezbadala, položila kanvicu opäť na zem a a zviezla sa na kolená.
       Nie, toto sa jej nemôže predsa stať! Stratiť takú dôležitú vec, čo vec, už pomaly kúsok z jej srdca, to by bola pohroma. Dievča s prerývaným dychom od napätia vliezlo pod lavicu, tam, kde pred chvíľou stála päťlitrová kovová nádoba, ktorú tak neznášala. Rukami bezhlavo šmátralo okolo seba. Možno ju tu nechala, keď bola vonku naposledy, azda jej vypadla, musí tu predsa niekde byť.
        „Hľadáš niečo?" - ozval sa mamin zvedavý hlas spoza jej chrbta. Zuzka prevrátila oči. Kedy si mama stihla všimnúť, že vliezla pod lavicu? Veď predsa pečie chlieb, a to má zamestnať celú jej pozornosť. Teraz určite dostane výprask, že sa nestará o svoje veci. Jedno, čo jej mama nemá rada, je, keď niekto niekde niečo stratí a nevie to nájsť.
       „Hej," ticho odvetilo dievča. „Bábiku. Tú, čo mi otec vlani urobil," dodalo previnilo po chvíli.
       „Aha," prikývla mama. „No choď radšej najprv po pivo, potom ju budeš hľadať."
       Zuzkiným chrbtom prešli zimomriavky. Takúto reakciu nečakala. Mala ju aspoň vykričať, alebo priložiť na zadok varechou, nie len tak pokojne skonštatovať, akoby sa nič nestalo. Veď predsa vie, aká je pre ňu tá bábika dôležitá. Robil ju jej otec, poskladal a zručne zošil zo starých handier. Ešte doteraz si pamätá, s akou láskou ju vyrábal, len s nakreslením veľkých čiernych očísk sa bavil temer hodinu! Azda už i preto čakala inú reakciu. Na takýto prístup nebola zvyknutá. No možno je to pre tých Nemcov. Odkedy sa k nim prisťahovali, každý sa správa akosi ináč.
       Rýchlo, štvornožky, ako keď bola ešte malé dieťa, vyliezla spod lavice, oboma rukami uchopila kanvicu maslovej farby a bez slova, trochu zmätená, trochu nahnevaná, no najviac nešťastná zo straty svojej najdrahšej bábiky, sa pobrala k dverám. Ešte však pred tým, ako prekročila drevenú zárubňu, mlčky sa otočila a zadívala na mamu. Tá sústredene prikladala ďalšie drevo do ohňa, mysliac na dopekajúce sa pecne chleba, ktoré zajtra nasýtia jej rodinu.
       „A Zuzka," zavolala žena naraz cez plece za dcérou, „ponáhľaj sa!" Dievčatku sa rozšírili oči a so smutným úsmevom vybehlo na dlhú chodbu. Tentoraz po pivo pôjde sama. Bez svojej najlepšej kamarátky - bábiky vo vrecku. No ona to tak nenechá, ešte ju bude hľadať. Chodiť sama na pivo, to predsa nejde. Veď predsa i otec chodí do krčmy vždy s kamarátmi...

       Hoci tento december nebol taký tuhý ako vlani, mráz i teraz nepríjemne zachádzal pod nechty. Niektorým ženám, čo prali vonku pri studni, už pomaly fialoveli prsty od zimy, no akoby si to ani nevšimli. Živo medzi sebou rozprávali, sem - tam mrkli na svoje staršie dcéry, ktorým už tak veľmi do reči nebolo.
        „Tak čo, zase pivo nesieš?" zakričala za Zuzkou jedna z nich.
        „Uhm," prikývlo dievča a pridalo do kroku. Trochu sa i hanbila, že práve takto ju pozná celá dedina. Ako tú, čo každý deň beží nemeckým vojakom po päť litrov piva. Ale veď raz sa to určite skončí.
       Len čo vošla domov, do kaštieľa, ktorý im pol dediny závidelo, zacítila vôňu praženého cukru. Salónky, prebehlo jej mysľou a skoro by i na pivo zabudla, keby sa jej pri prudkom pohybe trochu nevylialo na podlahu. Vošla teda do prvej veľkej izby na chodbe. Predtým tam bývala mamina staršia sestra, teraz sa tu na stoličkách a na posteli vyvaľovali unavení vojaci. Jeden z nich čosi zapisoval pri stole, ďalší sa len tak díval von z okna a tretí si práve obväzoval ranu na ruke. Pár kvapiek, čo spadli na dlážku, roztrel čiernou čižmou. Ten, ktorý Zuzu poslal na pivo, chýbal.
        „Malý žena!" - zvolal vojak, čo sedel za stolom, len čo ju zbadal vo dverách.
       Pohľady ostatných dvoch sa stretli na päťlitrovej kanvici. Po nemecky si medzi sebou nadšene vymenili pár slov, potom Nemec vstal od stola a podišiel k dievčaťu.
        „Danke," postrapatil ju po vlasoch a zobral od nej kovovú nádobu. Ďalej si ju už nevšímali.

       Stredobodom záujmu sa stal penistý mok. Ani Zuzku nezaujímalo, čo budú nezvaní nemeckí hostia robiť. Vlastne, vedela to presne. Ale čo na tom teraz záležalo. Rýchlo sa rozbehla do kuchyne, odkiaľ sa šírila vôňa praženého cukru. Mama s ďalšou sestrou už pripravovali salónky, neďaleko nich, v rohu, stála zelená jedlička.
        „Júj, stromček!" - nezdržala sa radostného pokriku a rozbehla sa priamo k nemu. Pri ňom už sedela sestra Alžbeta a z papiera vystrihovala podlhovasté pásiky. „Poď mi pomôcť, urobíme ozdobné reťaze," kývla na ňu s nemenej šťastným výrazom tváre, aký mala Zuzka.
       Na stole už stálo deväť pecňov chleba a vyvaľkané cesto na rezance, čo mama robila Nemcom každý deň. Tieto Vianoce boli trochu iné. Určite to spôsobujú nemeckí vojaci, čo u nich cez deň bývajú. Ešteže v noci chodia spať inde, kdesi hore dedinou, kde majú svoje miestnosti. No aj tak sú všetci z rodiny trochu nazlostení, uponáhľaní a mrzutí, odkedy sa tlačia spolu v jednej izbe. Veď hej, vtedy každá z troch rodín mala svoju vlastnú, kaštieľ bol dostatočne veľký, no nie teraz.
       Napriek prichádzajúcej vianočnej atmosfére vládlo v kuchyni ticho. Každý sa venoval svojej robote, pohrúžený vo svojich myšlienkach. Niť mlčania prerušil po chvíli nečakane hlasný spev zvonku a buchot na vstupné dvere.
        „Idem otvoriť," povedala Zuzina mama a utierajúc si ruky do zástery, pobrala sa k dverám.
        „To budú asi Nemci, určite si prišli po cesto," zavolala za ňou jej sestra.
        „Veď som ho ešte nestihla zavariť, pošlem ich späť," zamrmlala si polohlasne žena ponáhľajúca sa cez dlhú chodbu ku dreveným dverám.
       „Guten Tag!" - pozdravil sa jeden zo skupiny vojakov stojacich pred dverami.
        „Dobrý," odmerane odzdravila Zuzina mama a premerala si ich prísnym pohľadom. Tak večer a tak veľa ich ešte nikdy k nim neprišlo. Nevedela si predstaviť, čo môžu chcieť.
        „Ty vedieť piecť a mať veľkú pec, však?" opýtal sa jej vojak.
        „Hej," prikývla mama a mimovoľne si utrela ruky do špinavej zástery.
        „Chceme bobaľky," pootočil sa k ostatným vojakom a kývol rukou. Zozadu sa vynorili desiati Nemci v uniformách s plnými pekáčmi, na ktorých už bolo všetko pripravené, len to vložiť do pece.
        „Preboha!" zasmiala sa žena a zalomila rukami. „Toľko zjete?"
       Pred očami sa jej vynorili hodiny ďalšej práce navyše, no možno trochu z obáv, aby nejako neskôr neublížili jej rodine a i trochu z ľútosti, napokon v duchu pristúpila na túto robotu.
        „Poďte dnu, doneste to," Zuzkina mama hlavou kývla na vojakov.
        „Fí, toľko salónok sme ešte nikdy nemali!" - vzdychla Zuzka, obdivujúc vianočný stromček.
        „Vidíš, a to všetko za desať pekáčov bobaliek," zasmiala sa jej mama, no v duchu by radšej cukor za takúto cenu ani nemala, i keď sa práve v tomto období veľmi pridal. Pred dcérou sa však od začiatku, čo k nim prišli bývať Nemci, snažila tváriť veselšie, ako sa cítila. Nechcela jej naháňať strach, chcela ju aspoň trochu uchrániť od všetkej tej zloby, čo vojna so sebou priniesla. Neuniesla by ťarchu všetkých právd. Dozvie sa ich, to áno. Ale až keď trochu podrastie a bude schopná pochopiť. I keď vojna ako taká sa mnohým z dediny zdá úplne nepochopiteľná, a čo viac, nezmyselná.
        „No veď sa patrilo nejako odmeniť, či nie?" zamračila sa Zuzka a na spodnú vetvičku jedličky zavesila ešte jedno červené jablko. Ešte predtým ho poriadne vyleštila zásterou.
        „Aspoň na niečo sa tí Nemci zišli," zapojil sa do debaty Zuzin otec. Práve doplnil ďalšiu fľašu cukru a postavil ju k radu ostatných.
       „Aj tak by som radšej mala späť svoju bábiku, ako tento cukor," skočila do reči otcovi Zuzka a plačlivo zatiahla posledné slabiky.
       Otec s mamou si veľavýznamne vymenili pohľady.
        „Myslíš túto?" podišiel otec k dcére a zakýval jej pred nosom hračkou vyrobenou z handier.
        „Hí!" zhíklo dievča, vytrhlo ju otcovi z ruky a hodilo sa mu okolo krku.
        „Kde si ju našiel?"
        „V izbe, kde bývajú Nemci, keď som šiel zobrať kanvicu od piva. Asi si si ju tam zabudla."
        „Ďakujem," zapišťalo dievčatko. Pustilo otca a tancujúc podišlo k stolu s cukrom.
        „Tak toho roku budú moje najkrajšie Vianoce. Čo môže byť sladšie ako radosť z bábiky a toľkého cukru?"
        „Sloboda," spoločne si vzdychli rodičia. Mama objala Zuzku a postrapatila ju po ešte dnes nečesaných vlasoch. Až teraz si uvedomila, že popri tom všetkom pečení a chystaní jedál aj pre rodinu, aj pre vojakov, zabudla učesať svoju dcéru. Zovrelo sa jej srdce.
        „Nič nie je sladšie ako sloboda. Nik nevie, ako sa toto tu," hlavou kývol otec von oknom, kde sa z oblakov sypala belosť Vianoc, „ako sa to skončí, no všetci akosi cítime, že sladkosť slobody je už blízko. Až budeš veľká, určite to pochopíš," usmial sa na dcéru a krátko sa zadíval žene do očí. Súhlasne prikývla.

       Prešlo pár dní, Vianoce, za ním Nový rok a jeho oslava, kde najviac hluku porobili práve Nemci so svojimi ohňostrojmi, no ľudia v dedine akoby ani neoslavovali. Robili sa hostiny, to hej, i do kostola sa chodilo, i vinšovať sa bolo, no všetko sa nieslo vo zvláštnej atmosfére, ako keď sa vzduchom ticho plazí nepríjemná a hustá hmla. Zuzka, potulujúc sa medzi domcami Poľova, či už po pivo, alebo len tak, no stále so svojou bábikou vo vrecku, načúvala rečiam starších ľudí postávajúcich pri plotoch, na uliciach, alebo spolčených v miestnej krčme. Každým dňom sa stále viac a viac presviedčala, že mnoho dedinčanov je rovnakého zmýšľania ako jej otec. Aj oni, podľa debát, ktoré spolu viedli, by vymenili a dali čokoľvek, len už aby boli slobodní.
       Zuzka skrehnutými prstami pohladila bábiku vo vrecku. Mala ju veľmi rada, no ktovie, či by ju aj ona nevymenila za to, aby sa z ich domu už konečne vysťahovali nemeckí vojaci a bolo zas všetko tak, ako predtým...




* * *

Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Historické obce košické" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.
čitateľov: 3735