login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Hámornícka zima

@ :: Poviedky ::     Apr 01 2019, 00:38 (UTC+0)

Miesto: Medzev, okres Košice-okolie
Čas: január 1924
Autor: Juraj Korpa

       „Hanzi! Poď už!“
       Prenikavý chlapčenský hlas rozrezal svieži, priezračný vzduch a odrazil sa od mokrých cencúľov, visiacich zo strechy, až ich rozochvel. Vo veľkých kvapkách, rýchlo za sebou svištiacich na zem, sa zatrblietalo slnko. Na oblohe ani mráčika. Dnes bol zasa odmäk. Ale v noci mierne primrzlo, a tak boli cencúle dlhé a hrubé.
       V útrobách domu zabuntošilo, potom sa prudko otvorili dvere, von vybehol asi desaťročný chlapec v huňatej ušianke s obedárom v ruke a skočil do špinavého snehu. Rukou ešte stihol dvere priraziť, a to takou silou, že sa kopa cencúľov spod strechy okamžite porúčala k zemi. To už však ani Hanzi, ani jeho kamarát Drízl, zvaný Drizli, ani úchytkom oka nevideli, pretože obaja bezhlavo uháňali do kopca. Mierili až úplne hore – tam, kde na ešte mierne sa zvažujúcom toku Zlatnej stál úplne najvyššie položený hámor.
       Hanzi totiž dostal úlohu. Od mamy. Tak ako vždy, keď nebol v škole. Práve nastali uhoľné prázdniny, zdalo sa jej, že doma príliš prekáža a zlostí. A aby sa hneď tak nevrátil a nezlostil zas, dostal za povinnosť odniesť obed strýkovi Rudimu na hámor – ten najvzdialenejší funkčný hámor, ku ktorému aj od ktorého bol riadny kus cesty. Hanzi ani neprotestoval – rád za strýkom chodil, rád sa díval na koleso, buchar, do pahreby aj na kováča, a keďže bol dobrý kamarát, čo doprial aj druhým, zobral so sebou vďačne aj Drízla. Spokojní tak mali byť všetci.

       Hámrov už zďaleka nebolo toľko ako kedysi. Ani na Bodve, kde ich postavili väčšinu, ani na Zlatnej, susednej menšej riečke. Síce ešte zväčša neporušene stáli, ale už len ticho, nebuchotali. Nebolo treba. Teraz, pár rokov po vojne, v ére veľkých tovární, elektrického pohonu, hlavne však v povojnovom ochromení podnikania a rozvoja, už pominula ich doba. Ešte začiatkom vojny sa zdalo, že sa vracia ich sláva, keď zbrojná výroba zahltila všetky kapacity, a tak bolo nutné obnoviť aj výrobu v zastaraných hámroch. Armáda potrebovala okrem diel a guľometov aj poľné lopatky, krompáče a bodáky a tie v Medzeve robiť vedeli. Vojna sa však skončila, nastali nové poriadky a kým sa utvorili nové obchodné vzťahy a kontakty, hámre prestali mať čo vyrábať. Čoraz viac majiteľov a majstrov odišlo do iného odvetvia. Do dielní, tovární a do hút. Hámre mlčky pustli. Iba nemnoho ich ešte krútilo kolesami – medzi inými aj ten, v ktorom kul majster Rudi.
       „Čo mu nesieš, Hanzi?“ spýtal sa Drízl, keď dychčali vŕzgajúcim snehom popri Zlatnej.
       „Lekvárové a zemiakové pirohy so slaninkou,“ otrčil Hanzi plný obedár, „potom trochu cmaru a pre všetkých škvarkovníky s cibuľkou, čo si máme dať spolu so strýkom hore.“
       „Mňam!“ zažiarili oči Drizlimu a obaja chlapci sa oblizli. Mamka bola výborná kuchárka a škvarkovníky výborný recept.
       „Ako to, že strýko Rudi kuje?“ spýtal sa zase Drízl. „Veď mrzne...“
       „Až tak nemrzne. A cez deň ani vôbec. Voda je v potoku bystrá, nestihne zmrznúť. Strýko vravel, že ani v tajchu nezmrzne, nestihne, a od rána je jej pri odmäku toľko, že by bola škoda to nevyužiť. Tak išiel na skúšku predvčerom kuť a vraj sa vyplatí,“ vysvetlil Hanzi a vkročil na mostík, čo preklenoval zurčiacu vodu Zlatnej. Obaja sa pozreli na hladinu a obaja museli prižmúriť oči od slnečných prasiatok, ktoré im tam hádzali veselé vlnky. Zo snehu na oboch brehoch padali veľké kvapky priamo do koryta.
       „Ale sa Zlatná dnes trbliece, naozaj ako zlatá...“ zamyslene povedal Drízl, hľadiac do tôní pod podmytým brehom.
       „Len škoda, že sa toto zlato nedá pozbierať,“ zasmial sa Hanzi. Veru, Zlatná už dávno-dávno nedávala úrodu a s dolovaním zlata mala spoločné len svoje pradávne meno. Zlato sa do Medzeva už stáročia dostávalo inak – kulo sa pod obrovskými bucharmi, poháňanými silou vodnej riavy, vytekalo z tajchov, tavilo sa v pahrebách a lesklo sa zručnosťou a kvalitou medzevských kováčov doďaleka. Medzevské zlato bolo už stáročia železné.
       „Nedá...“ súhlasil zamyslene Drizli, keď po chvíli pozorného skúmania štrkovitého dna riečky nezazrel žiadny žltý záblesk. Aj tak ho predstava ľadovej vody, v ktorej by po kolená stál a ponáral do nej ruky, rýchlo odradila od podobných úvah a radšej sa pohol ďalej.
       „Pred tromi rokmi som tu našiel kúsok zlata,“ pochválil sa, keď kráčali ďalej.
„Ale bola to len šupinka. To by sme museli nájsť aspoň hrudu ako päsť, aby sme sa stali boháčmi. Lenže také hrudy tu nenašiel nikdy nikto. A malé kamienky vyťažili už dávno.“
       „Kedy dávno?“
       „No, dedo vravel, že ešte predtým, než sa tu začali stavať hámre. A to už bolo pred veľa-veľa stáročiami...“
       „Pred koľkými?“
       „No...“ zamyslel sa Drízl. „Rátajme. Dedo vravel, že boli tri slávne doby, keď Medzev kul nielen motyky, lopaty a rýle, ale aj úžasné zbrane, po ktorých sa zháňali po celej Európe. Ak nerátam túto vojnu, tak naposledy pre Kossútha a jeho povstanie. To bolo pred... eeee... osemdesiatimi rokmi. Pred ním, oveľa skôr, vyzbrojovali Medzevčania povstania uhorských veľmožov – Rákociho, Tekeliho, Bočkaiho a ešte kohosi. Tých Rákociov bolo možno aj viac... To bolo pred viac než dvesto rokmi. A ešte pred nimi, to už veľmi, veľmi dávno, kuli vraj aj pre voľajakých husitov, čo bývali tuto v Jasove... No a to je už možno aj päťsto rokov, ako dedo vravel!“
       „Fíha!“ zahvízdal Hanzi. „Päťsto rokov! To je veľa?“
       „Oveľa viac! Desaťkrát desať a ešte viac, to si ani nevieš predstaviť! Nestačili by ti prsty ani na polovicu,“ roztiahol obe dlane Drízl, aby demonštroval to množstvo, no efekt mu trochu skazilo to, že mal na rukách palčiaky. Hanzi však pochopil – päťsto rokov bolo veľmi veľa a hámre tu stáli ešte skôr!
       „Dnes sa dá najlepšie zarobiť v kolkárni,“ nadhodil Drizlimu, pretože mu zlato a bohatstvo neschádzalo z mysle. „Ešte lepšie než pri kartách. Stačí pár hodín dvíhať kolky a máš toľko, koľko by si nevyhral ani za dva dni. Pretože čo ti dajú za kolky, už od teba nikto nevyhrá späť!“
       Drízl sa zasmial. Veru, dvíhanie kolkov v miestnych kolkárňach bolo pre chlapcov ako oni dvaja výbornou príležitosťou na zárobky. Žiadna ťažká práca – deväť malých drevených kolkov postavených do kosoštvorca žltá hrboľatá guľa občas trafí, občas nie. Ak áno, rozrazí ich do všetkých strán – vtedy treba rýchlo chytiť guľu a poslať ju po drevenej cestičke späť k hráčovi, potom rýchlo poskladať kolky do tvaru, urobiť si čiarku ku konečnému zúčtovaniu , kľaknúť si bokom a čakať, či ďalšia guľa zase trafí. Bolo to len pár halierov za polhodinu dvíhania, ale zato halierik ku halieriku... A fandenie hráčom, sem-tam dúšok piva a dokonca aj občasné zagúľanie ako prídavok zadarmo.
       „Keď nám poobede vyjde čas, skočíme sa pozrieť do Filagórie,“ povedal a Hanzi prikývol.

       Vo vlhkom vzduchu zadunelo a mládencom sa zazdalo, že ten buchot zacítili aj podrážkami, cez zem. Už boli na mieste. Nad kľukatým korytom potoka stála kamenná stavba, nad ňou drevené koryto a medzi nimi veľké drevené koleso, ktoré sa majestátne točilo pod náporom vody, prýštiacej z koryta na lopatky. Z komína vychádzal hustý čierny dym a strecha sa otriasala údermi zvnútra. Hámor pracoval.
       „Strýkóóó,“ začali kričať chlapci a rozbehli sa k dverám. Pravidelný buchot však neprestal, ani keď na ne zabúšili. Až keď ich otvorili, búchanie sa prerušilo. Od obrovského kladiva na dlhom porisku, vyrobenom z kmeňa mohutného stromu, ktoré dunelo nad nákovou pri pahrebe, sa otočil začmudený hámorník v koženej zástere, odstavil kolesový prevod od kladiva a vystrel stuhnutý chrbát.
       „Ááách, to je už obed?“ pozrel škárami v streche na svit dňa vonku a kliešte, ktorými držal rozpálený kus železa, položil vedľa ohniska. „Vitajte, chlapci! Čo mi nesiete?““
       „Doniesli sme ti obed,“ postavil Hanzi obedár na peň pred strýka. „Ako to ide od rána?“
       „Dá sa. Ale dobre, že ste prišli. Treba mi pomôcť dúchať mechy. Nemám štyri ruky...“ otrčil mozoľnaté dlane. „Bez pomocníka – to sú galeje. Sám ťahať, sám pridržiavať, sám kuť, podávať, sám koleso spúšťať, nastavovať, sám chladiť. To potom ide ako v lete na saniach. A človek sa rýchlo unaví. A rýchlo vyhladne! Čo dobrého mi mamka posiela?“
       „Obedár,“ nesústredene odpovedal Hanzi, lebo svoju pozornosť upriamil na hŕbu kovových nástrojov pri kadi s vodou. „Čo kuješ, Rudi?“
       „Škvarkovníky!“
       Chlapci sa prekvapene obrátili. Strýko sa práve oblizoval nad obedom a nesústredil sa ani on.
       „Č-čo? Aha! Rýle kujem... Škvarkovníky, ale voňajú! A pirohy, mňam mňam mňam! Dám si ich trochu zohriať.“ Položil rozobratý obedár na okraj pahreby, odkiaľ prskali rozpálené uhlíky, a kliešťami ho pridržal nad nimi. V celom hámri bolo pomerne teplo, a tak si chlapci dali dole čiapky aj rukavice. Hanzi opatrne vyskúšal, či nie sú ukuté rýle ešte horúce, a potom znalecky kontroloval ich hrany proti žiare vyhne. Boli dokonale rovné a ostré.
       „Iba šestnásť,“ zamyslene povedal strýko Rudi, keď v duchu prepočítal hromadu. „Ide to pomalšie než som dúfal. No hej, bez pomocníka... Nemôžem si ho dovoliť. Neuživil by som buď jeho, alebo seba. Zákazky už nejdú ako pred pár rokmi. A ani už veľmi niet koho najať. Všetci, čo sa vyznali, už odišli do tovární alebo dielní. Majú tam to svoje isté. Každý deň osem hodín, a v teple, aj v januári... Ééch, škoda reči. A navyše...“
       Rozhliadol sa okolo seba.
       „Navyše mám už od včera pocit, že čosi tu nie je v poriadku. Že sa čosi stane... My hámorníci sme racionálni. Na predtuchy neveríme. Ale aj tak mám nedobrú predtuchu.“
       Chlapci sa pozreli na seba. Strýkovej reči rozumeli len čiastočne, ale bolo im jasné, že nie je v dobrej nálade. Ale až sa všetci najedia, určite sa to zlepší...
       Obed zbodli ako sa na chlapov patrí: mlčky, sústredene a s chuťou. Strýko si potom ušúľal a zapálil cigaretu. Usmial sa na chlapcov. Usmiali sa tiež – nálada sa naozaj zlepšila.
       „Dáš aj nám trochu pokuť?“ opýtal sa Drízl s nádejou.
       „Jasné!“ odvetil strýko a zahasil cigaretu. „Ale najprv vám to poriadne ukážem.“ Vstal, povytiahol si nohavice, napravil zásteru, a chytil páku od stavidla. Pustil vodu na koleso, to roztočilo hriadeľ a železné zuby na ňom začali dvíhať kladivo. To začalo strašnou silou udierať na nákovu. Rudi si sadol na peň, do ruky chytil kliešte s rozpáleným železom a, snažiac sa prekričať hrozný buchot, dal sa chlapcom vysvetľovať, ako sa čo robí. Chlapci však, držiac si ruky na ušiach, si len podľa gest domýšľali, čo im asi chce povedať. Horlivo však prikyvovali.
       Netrvalo však ani dve minúty, keď sa zrazu čosi zmenilo. Celá miestnosť akoby bola zrazu iná. Buchot bol iný. Údery zneli inak. Strýko okamžite prestal pracovať, ostražito sa vystrel a s pohľadom upreným na kladivo pred sebou náhlivo vstal. Už mu bolo v okamihu všetko jasné!
       „Pozor!“ odhodil kliešte, ustúpil veľkým úkrokom na stranu a oboma rukami odtisol aj chlapcov tak, aby nestáli blízko pri nákove. Hneď nato sa ozval ohromný praskot – kladivo ešte dvakrát udrelo s falošným cvengom do kovadliny a potom sa celé, aj s riadnym kusiskom poriska, zvalilo presne na miesto, kde pred chvíľočkou sedel Rudi. Zvyšok poriska sa smiešne a bezmocne začal mihať vo vzduchu naprázdno, no žiadny buchot sa už neozýval. Iba doznel pád poldruha metrákovej masy na zem.
       „Ako si vedel, čo sa stane?“ vyhŕkol Hanzi, keď zase lapil dych.
       „Počul som to,“ povedal pokojne Rudi. „Úplne iný zvuk. Keď počúvaš kladivo roky, tak si zvykneš, že ho rozpoznáš medzi stovkami iných a hlavne hneď počuješ, keď čosi nie je v poriadku. A keď sa porisko zlomí, zrazu hneď vieš, že v ďalšej chvíli je po kladive. Akurát včas, aby si uhol...“ Zasmial sa. „Tak preto sa mi odvčera niečo nezdalo... Počúval som, že sa láme. Ale vydržalo ešte dosť, kým odpadlo. Pravda, nie dosť na dokončenie práce... Chlapci, na dnes fajront. Môžeme ísť preč.“
       Drízl s Hanzim sa pokúsili pohnúť hlavou kladiva na zemi. Ledva sa o centimeter zakývala. Uznanlivo odfúkli.
       „My to tu už dnes dohromady nedáme,“ povedal smutne Rudi. „A bude najprv treba pohľadať dobré drevo na nové porisko. Hádam má niekto rezervné... Alebo predá celý svoj buchar, veď koľko hámrov sa dnes už nevyužíva. Musím sa popýtať po Medzeve. No minimálne dnes už sa kuť nebude... Idem zavrieť tajch.“
       Chlapci sklamane pozerali, ako Rudi poodpájal kolesá a prevody, rozhrabal pahrebu, upratal nástroje a výkovky a pomaly sa obliekol. Potom vybral hrubú knihu, takzvaný šmídrechnunk, kam si kováči zapisovali množstvo spotrebovaného uhlia a železa, počet vyrobených kusov a odpracovaných hodín, a zapísal do nej dnešné záznamy i nepríjemnú udalosť. Zlomený schwantzhummer. Škoda minimálne za... Pohľad na posledné čísla ho nepotešil.
       „Môžeme ísť teraz všetci do Filagórie na kolky!“ uvedomil si znenazdajky a hneď aj nahlas vykríkol Hanzi.
       „Alebo na karty!“ rozjasnila sa tvár aj Drizlimu. „Popýtať sa po novom porisku,“ rýchlo dodal, keď si všimol, že sa naňho strýko zarazene pozerá. „No, to by sme mohli,“ usmial sa napokon aj Rudi pri predstave filagórskych pokušení Rudi. Ako každý Medzevčan, nevynímajúc ženy a dorast, bol rovnako vášnivým kartárom, ako aj kolkárom. A čo s načatým večerom, že?

       Hámor nebolo treba zamykať. Tu sa nekradlo. Cesta na Filagóriu, z kopca do kopca, im ubehla rýchlo – strávili ju v príjemnej debate o kartách, keď Rudi vysvetľoval poradie tromfov, prečo je červený kôň viac než deviatka, aké má zvláštnosti preferans, akú stratégiu zvoliť pri mariáši, ako čo najlepšie hrať rušvarc, ako hrať pri hre jeden na jedného a ako keď dvaja na dvoch; jednoducho povedané, ani jeden sa už nevedeli dočkať, kým konečne dorazia na miesto a zasadnú ku kartám, nech si všetko naostro vyskúšajú. Tých pár drobných, o ktoré sa obvykle hralo, nebolo ani zďaleka také lákadlo, ako samotná hra, jej napätie, stratégia, klamné ťahy, tajné finty a konečná radosť z víťazstva.
       O to väčšie bolo sklamanie, keď konečne dorazili. Filagória síce nebola zavretá, ale nefungovala – presnejšie, obvykle nefungovala ako kartárske a kolkárske hniezdo, ale ako... pohrebná sieň!
       Bolo to vidno už z diaľky. V oknách a dverách vence, červené ozdoby, čierne stuhy a smutne postávajúci ľudia. A akurát v tom čase, keď sa Rudi s chlapcami dostali na dohľad, zazreli aj truhlu, ktorú húf ľudí práve úctivo vniesol dnu. Tam bude teraz nebožtík vystavený, minimálne cez noc, a to znamená, že s kartami aj kolkami je na dnes koniec. Dokonale pokazený deň - pomyslel si Rudi. A to ešte možno nie je koniec.
       Čo ho však zaskočilo viac – čí to vlastne má byť pohreb? Nevybavoval si žiadne meno. Ak niekto umrie, i v takom meste, ako bol Medzev, sa zvesť rýchlo rozšíri – a v posledné dni predsa neumrel nikto. Ani sa nechystal – nečakalo sa na kohosi, nik nebol chorý ani nevládny. Žeby nejaké nešťastie? Alebo vražda? Či nebodaj sebevražda? Zrýchlili krok.
       „Kto zomrel?“ spýtal sa polohlasne Rudi obďaleč stojacej pani s ručným rozkladacím fotoaparátom, keď sňali čiapky a najprv chvíľu úctivo postáli. Chlapci nastražili uši, tiež ich nečakaný pohreb prekvapil.
       „Lenin,“ odvetila pani, ako sa ukázalo, manželka miestneho obchodníka so železom, ktorá sa snažila dokumentačne zachytiť pohreb pre potreby obecnej kroniky.
       „Leny? Ktorej Leny?“ zodvihol obočie Rudi. Ktorej Leny? Rozmýšľal. Jedna Lena je v Štóse, jedna v Rudníku, a navyše, obe majú len nevydaté dcéry, takže nemôže ísť ani o zaťa, možno manžela, ale čo ako dumal, v Medzeve žiadnu Lenu nepoznal.
       „Nie Leny, ale Lenin, Vladimír Lenin! Ten vodca proletariátu, ten hlavný súdruh v Rusku!“ upresnila tápajúcemu Rudimu pani a vzápätí len ledva odolala pokušeniu obetovať políčko z fotoaparátu na Rudiho vypleštené okále a spadnutú čeľusť. Chlapci tiež len vytriešťali oči. Také meno už, pravda, kdesi počuli, ale ako by bolo možné, že tu, v Medzeve, v zime...?
       „A vy ho tu máte... v truhle?“ ukázal Rudi prstom na dvere.
       „Ale kdeže! Tá truhla je len symbolická. Prázdna. Ale robotníci ju celkom vážne doteraz nosili po Grunte. A aj vážne slzili a plakali, akoby ho tu mali osobne,“ dostalo sa im vysvetlenia. „A tú truhlu teraz aj vystavia, aby sa jej každý mohol pokloniť. Lebo tu, v Medzeve, Lenina berú dosť vážne, viete? A smutné, že zomrel.“
       Rudi vedel. Samozrejme, vyznal sa. V Medzeve, odkedy tu vznikli manufaktúry, dielne, továrne a rôzne výroby, začali vznikať aj odbory a robotnícke hnutia. Ba nakoniec aj komunistická strana. Silneli rok od roku. A mali širokú podporu. Takže im zomrel Lenin... Nuž, nech je tak. Každopádne dnes už z Filagórie nič nebude.
       „Môžete ísť domov, chlapci,“ povedal. „Ja tu asi chvíľku postojím.“
       Chlapci sa pozreli na seba. Okamžite si porozumeli – no určite teraz nepôjdu, veď majú možnosť vidieť ozajstný politický pohreb s prázdnou truhlou! No koľkokrát za život sa také podujatie vyskytne? Len povážte! Pozrú sa zblízka a poriadne nielen na obrad, ale aj na všetkých ľudí, čo prídu! Budú mať potom o čom rozprávať, a čím sa chváliť pred rovesníkmi! Pohreb bez nebožtíka!
       „A kto zomrel, pani?“ ozvalo sa zase znenazdajky za nimi. Akási staršia Medzevčanka si tiež už všimla pohrebný sprievod, ktorý jej neštimoval do vedomostí, a rozhodla sa spýtať.
       „Vladimír Lenin, teta,“ zdôraznila babke do ucha pani obchodníková s fotoaparátom. Tá len prekvapene zdvihla obočie.
       „Lenin? O tom som ja ešte nepočula. Ale vy sa teda v tých Medzevčanoch vyznáte!“

čitateľov: 1427