login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jan 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(246)

vložiť obrázok do galérie

Bosoráctvo nie sú čary

@ :: Poviedky ::     Jan 03 2019, 03:30 (UTC+0)

Miesto: Medzev a Kúpele Štós, okres Košice-okolie
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       Lojzl ľavačkou uchopil železnú tyč. Pravačkou schytil poldruha kilové kladivo, priložil rozžeravený koniec na okraj nákovy a začal sústredene kuť. Urobil si najprv na konci tyče malú štvorcovú hlavičku, smerom od špice sa rozširujúcu, potom mierne naklonil kladivo rovnakým smerom a začal presne odmeranými údermi posúvať guču železa od okraja. Po každom dopade oblej hrany kladiva sa špička zmenšovala a posúvala, zanechávajúc za sebou štíhly štvorhranný tvar. Keď došla až po kriedovú značku na druhej polovici nákovy, bol z nej ostrý hrot. Lojzl potom znovu vložil tyč do ohňa, počkal, až sa zase rozžeraví, niekoľkými údermi ešte opravil a vyrovnal celé telo a na obrátenom ostrí takmer odsekol koniec od tyče – nechal iba úzky krček. Naposledy nechal železo zohriať, potom vložil špicatý koniec do štvorhranného otvoru v guľatej podložke z tvrdej ocele a položil obe nad malú dieru v kovadline. Buch-buch-buch-buch-buch! Päťhranná hlavička vychladla do siva práve vo chvíli, keď dostala správny tvar. Lojzl ešte ponoril celý výsledok do vody, tá zasyčala – a ďalší ozdobný klinec bol hotový. Cinkol na hromadu k ostatným. Už ich tam ležalo celkom dosť.
       Lojzl zase ľavačkou chytil koniec tyče v ohni, pravou kladivo, a dal sa do ďalšieho klinca. Železo ho poslúchalo. A on mu rozumel. Ešte chvíľka a ďalší klinec cinkne na hromadu.
       „Koľko už máš od rána?“ Hlas ostrý a tvrdý ako klinec, ale navyše aj pekne hrdzavý, bez najmenšej námahy prehlušil buchot kladiva. Lojzl sa strhol.
       „Nepočuješ? Ohluchol si už definitívne pri tom búchaní?“ Lojzl sa otočil. Vo dverách dielne stála Trudi, v ruke vedro, strapatá a naštvaná ako vždy, a oči jej žiarili hádam viac ako žeravý kov. Už vyše troch rokov bola Lojzlovou manželkou. Bohužiaľ...
       „Dones krave vody, bučí od smädu,“ otŕčala vedro, nečakajúc na odpoveď. „Ale to ty nepočuješ. Ty nič nepočuješ, ani kravu, ani mňa, ani víchricu, len búchaš a búchaš, až z toho ohluchneme všetci. To nevieš búchať potichšie?“
       „Ale ja kujem,“ odvážil sa namietať. „Čo nevieš krave doniesť vody ty?“
       „Ja som slabá žena a neunesiem plné vedro.“
       „A keby si šla dvakrát s poloplným...?“
       „Neodvrávaj a rob!“
       Lojzl vzdychol a odkráčal k studni. Nebola vždy taká. Pred svadbou... Ajajaj! To bolo dievča! Ale po svadbe, a najmä v poslednom čase, sa s ňou nedalo vydržať. A hoci bol Lojzl kováč, vysokej a širokej postavy, s ručiskami ako lopaty a s pádnym úderom, Trudi bola akosi predsa len silnejšia.
       Keď niesol plné vedro, ozvali sa z maštale divoké zvuky; potom žalostné bučanie, nadávky, a nakoniec vyletelo čosi von. Konvica na mlieko. Smaltovaná. Pravda, po tom, ako zarachotila na zemi, už čiastočne bez smaltu.
       „Čo sa zase stalo?“ zastal Lojzl.
       „Krava nedojí, Alois, vieš?“ vybehla z maštale Trudi a kopla do konvice. „Už týždeň skoro žiadne mlieko! Nežerie! Nepije! Len bučí! No je toto normálne?“
       Vošiel ku krave, tá stále bučala, otáčala hlavu a vyvracala oči. Pretože stále uhýbala, sotva dosiahol na vemená, ktoré boli naozaj prázdne. A keď vošla dnu aj Trudi, takmer dostal kopytom do tváre.
       „Pozri, aká je nepokojná. To musela byť voľajaká bosorka, voľajaké diablove čary, to mi nikto nevyhovorí, že nie!“
       „Bosorky sú nezmysel,“ pozrel na ženu Lojzl. „Iba je chorá.“
       „Z čoho by bola chorá?“ zatiahla Trudi a keby krava nebola na reťazi, bola by sa otočila dookola len na zadných nohách. „Je leto, vonku nádherne, okrem nás sa s nikým nevída, a my ani nekašleme, ani nekýchame, zdraví sme ako srnky. Žrať jej dávame to, čo už roky, z toho jej nikdy nič nebolo. Prečo by to zrazu bolo inak? Je to bosorka, vravím, bosorka je za tým!“ Trudi zasyčala pri každom „s“ a práve vtedy sa vždy krava, akoby na dôkaz, strhla.
       „My v Medzeve na bosorky neveríme. Riadime sa rozumom a tým, čo vidíme – čo sa nedá vidieť, neexistuje.“
       „Ale ja nie som z Medzeva!“ víťazoslávne namietla Trudi a bola to pravda. „Som z Poproča, a my v Poproči dobre vieme, že bosorky sú.“
       „A z Poproča...“ začal mimovoľne Lojzl, ale, chvalabohu, včas sa zastavil. Takmer sa nahlas preriekol, že „z Poproča ani krava nie je dobrá“, ako tvrdí staré medzevské príslovie, dobre známe aj obyvateľom ďalších okolitých dedín, ktoré jeho žena svojím prístupom k manželovi a manželstvu tak dokonale potvrdzuje. Keby to dopovedal, Trudi by mu za to odtrhla hlavu. Rýchlo začal kašlať, aby to zamaskoval, a vybehol von z maštale.
       „A čo by sme mali akože s tým robiť, há?“ spýtal sa. „Keď sa už v tom bosoráctve tak vyznáš...“
       „Musíme nájsť vražca. Niekoho, čo vie proti čarám bojovať. Sami nič nezmôžeme. A rýchlo, lebo nám krava zdochne!““
       „A ty niekoho takého poznáš?“
       Trudi sa na okamih zamyslela. „Nováčanský bača.“
       Nováčanský bača! Lojzl už o ňom počul. Samozrejme, všade známa postava – už pár generácií bačov sa tam venovalo liečiteľstvu ako zvierat, tak aj ľudí, a gazdovia si ho vážili a vyhľadávali. No žeby sa vyznal aj v bosoráctvach, to bola akosi novinka. Ale, pravda, kto iný, ak nie on? Každopádne, zájsť za ním a poradiť sa, to určite nemôže zaškodiť, aj keby čary a bosoráctva neexistovali.
       „Dobre, pôjdeme za ním. Hneď pozajtra, keď zájdeme do Jasova na trh. Dovtedy hádam krava vydrží...“
       „Vydrží, vydrží, keď jej nanosíš trávy. A vykydáš hnoj. A klince si narobil? Čo odnesieme pozajtra na trh? A teraz si sa kam vybral?“
       Lojzl ukázal k rohu záhrady.
       „Idem na záchod, Gertrúda. Musím...“
       „Dobre. Môžeš. Ale potom rob!“
       A kováč si za hrmotne odchádzajúcou ženou nenápadne odpľul.

       Nováčanský bača, už vyše šesťdesiatnik, zachmúrene pozoroval Trudinu tvár a prvýkrát v živote neľutoval, že je už trošku nahluchlý. Ak by nebol, Trudin hrdzavý hlas by sa mu zerazával do uší ešte viac.
       „...chudla a chudla, nechcela sa hýbať ani ráno na pašu a tobôž večer z paše, musela som ju hnať palicou. Až som ju nakoniec prestala posielať. Aj platiť som prestala pastierovi, no veď by nám mal on platiť škodu, veď krava bola zdravá, až potom nám ju on popsul. Ale doma len bučí a nechce žrať. Mlieko nedáva. A vždy, keď vojdem do maštale, mám taký čudný pocit – akoby prítomnosť nejakého zla! Čary, viete? Tuná Alois mi nakul špeciálne klince, veď keď sa nimi pribije podkova na dvere a postaví sa sviečka, dobrí duchovia budú ochraňovať dobytok a zaženú zlých. Viete? Poznáte to? Hádam ste počuli, vyznáte sa. Ja sa teda vyznám! Ale nepomohlo to. Stále chudne a chudne, len bučí a myká sa. A aj pes je voľajaký divný, len skučí a uteká, neposlúcha. Bosorka, viete? Nejaká suseda. Závisť. Zloba! Zloba, kam sa len podívaš!“
       Lojzl ticho sedel vedľa Trudi a pozeral do hrnca, v ktorom vrela voda. Bača si varil vodu na čaj, zvykol ho píjavať takto každý deň poobede. Keďže však v jeho príbytku bola tma, v žiare ohniska sa všetko oranžovo lesklo a bača pred vriacim kotlíkom naozaj vyzeral ako nejaký čarodejník. Lojzl si nebol istý, či predsa len nezačne nakoniec v bosoráctva veriť.
       „Musíte to nejako urobiť. Nejaké čary porobiť. A hlavne odhaliť, kto nám to poškodil! Zaplatíme dobre. Primerane. Ale až potom, čo sa kravka vylieči! No niečo, pravda, dáme aj vopred, ale nie všetko – veď keď ste taký múdry, nemusíte sa báť, že by kravka pošla. No a keď prežije.. vrátime sa a doplatíme. Tak prídete k nám? Alebo viete aj tak, na diaľku? No tak čo poviete? Hovorte už predsa!“
       Bača sa natiahol a odstavil vodu z ohňa. Vhodil do nej pár byliniek – dobre zavoňalo – a pomaly sa vystrel, aspoň čo mu zhrbený chrbát dovoľoval. Obaja manželia ho s napätím nedočkavo pozorovali. Lojzlovi sa zdalo, že vzduch je priam nabitý mágiou.
       „Myslím, že viem povedať, kto pobosoroval vašej krave. Viem aj ako. A našťastie aj viem, čo proti tomu robiť,“ povedal nenáhlivo, hľadiac do ohňa. „Ale bude si to vyžadovať aj vašu pomoc. A spoluprácu. Obzvlášť tú vašu, pani,“ pozrel zrazu na Trudi. Cítila, ako jej po chrbte prebehli zimomriavky. Hypnotizovane prikývla.
       „Tieto bylinky,“ zvesil spod stropu z hrady veľký plátenný balíček, „budete variť každý večer po desať dní, potom vychladnuté krave dávať do čistej vody. Jesť jej tri dni dávajte len suché seno, nie čerstvú trávu. A skúste ju neskôr nechať sa pásť v tieni, nech sa vyhýba slnku. No najdôležitejšie bude,“ zdvihol varovne prst, „dodržiavať posvätné ticho. A začať s tým už teraz, hneď!“
       „Čože? Ako že hneď?“ prerušila ho okamžite Trudi.
       „Psssssssst!“ zasyčal a zagúľal bača očami, až si previnilo dala ruku pred ústa. „Tieto bylinky majú čarovnú moc len vtedy, ak okolo nich nezaznie ľudská reč. Ani počas varenia, ani počas ich pitia nesmie nikto vysloviť čo len slovo, inak okamžite stratia silu, a naopak, budú škodiť!“
       Bača sa úkosom pozrel na Trudi, potom na Lojzla – a zazdalo sa mu, že sa Lojzl mimovoľne pousmial.
       „A vlastne aj počas cesty,“ povedal, podávajúc balíček Trudi. „Odteraz až domov nesmiete povedať ani slovko, inak bylinky stratia moc. Ako Lótova žena, nesmiete prehovoriť ani sa obzrieť, inak celé kúzlo pominie. Posledným slovom sľúbte, že to tak spravíte, a choďte v mene Božom!“
       „Odteraz až domov? Celý čas?“ spýtala sa Trudi, preberajúc vrecko.
       „Pssssst!“ zagúľal zas očami bača. „Posledným slovom!“
       „Sľubujem!“ hlesla Trudi, takmer nedýchajúc, a Lojzl dodal: „Ďakujem!“
       Keď odišli, bača chlípal čaj a premýšľal, či – alebo ako dlho – sa utáranej žene naozaj podarí vydržať bez rečí. Jej muž vyzeral, že by si už naozaj potreboval užiť dlhodobé ticho. A kým stihol dopiť čaj, dozvedel sa odpoveď.
       „Bača, urobte kúzlo ešte raz. Nejako som sa pozabudla a povedala Lojzlovi pár slov...“ otrčila Trudi s previnilým kyslým úsmevom plátenné vrecko hneď, ako roztvorila dvere. Za ňou krčil plecami Lojzl. Bača namrzene čosi zamrmlal, znelo to trošku ako „tristo krokov, viac to nemohlo byť“, ale vrecko naozaj prijal, trikrát sa otočil na päte okolo vlastnej osi, odriekajúc nejaké záhadné slová, a vrátil bylinky Trudi.
       „Bylinky sú zase čarovné. Ale už ani slovo, až domov! Choďte!“ odprevadil manželov zas. Tipoval, že tentoraz už určite zájdu ďalej. A naozaj, druhýkrát sa vrátili až z Jasova.
       „Šli sme okolo perníkov, a ja som nijako nemohla Aloisovi vysvetliť bez slov, nech mi jeden kúpi. Tak keď už po siedmy raz nechápal, čo mu ukazujem, povedala som mu, že je somár, že mu od kladiva opuchol mozog a že by som si perník zaplatila aj sama, keby som nemusela držať bylinky a na, drž ich ty!“ vysvetľovala, prečo prerušila ticho po ceste. Bača zamyslene počúval. Potom prevzal vrecko, ale skôr, než znovu zopakoval obnovovací rituál, podal Trudi malú škatuľku s tajomným čiernym obsahom.
       „Toto,“ vysvetľoval, „je zázračná vševidiaca masť. Dám vám ju, ak sľúbite, že už za mnou nikdy neprídete. A ani za to nebudem nič chcieť. Len musíte presne dodržať moje pokyny.“
       Naklonil sa tesne k prekvapenej Trudi a stíšeným hlasom pokračoval.
       „Keď zlé kúzlo pominie a krava sa vylieči, zoberte zrkadlo, prineste ho do maštale a postavte proti kravskému chrbtu. Dbajte, aby sa doň krava nepozerala. Potom namažte zrkadlo touto masťou tak, aby v ňom nebolo nič vidieť, nič sa v ňom nesmie odrážať, a nechajte ho tam celú noc. Zrkadlo v masti zachytí podobu všetkých zlých síl, ktoré sa okolo kravy kedy objavili. Ráno, keď sa rozvidnie a kohút trikrát zakikiríka, umyte zrkadlo mliekom a prvá tvár, ktorá sa v ňom ukáže, bude tvár tej bosorky, čo vašej krave počarila. A vy už budete vedieť, čo s ňou...“ dodal významne. Trudi zabudla zavrieť ústa, ale bolo na nej vidno, ako sa už teší na chvíľu, keď tú bosorka spozná.
       „A teraz už – ako obvykle – ani slova, a to až celú cestu domov! A ani potom!“
       Do tretice, a tentoraz už nadobro, odišli návštevníci s bylinkami a masťou do Medzeva.
       „No, hádam ich už tak skoro neuvidím,“ dumal bača, sledujúc odchádzajúcich. „Len teraz neviem, čím si budem do nedele mazať čižmy, keď som krém daroval im...“

       Krava sa naozaj za desať dní vyliečila. Začala sa zase pásť, pekne priberala, nuž v dobrej nálade sa lepšie kuli klince Lojzlovi, ba i Trudi oveľa menej naňho kričala. Celkovo akosi stíchla – podvedome si zapamätala, že ticho pomáha kúzlam, tým dobrým kúzlam, ktorých nie je nikdy dosť, a ľudská reč ich naopak marí. A tak vždy keď mohla, držala jazyk za zubami. Lojzl to radostne privítal – kul ozdobné klince, staral sa o dom i zvieratá, a po čase sa mu aj zazdalo, že je Trudi zase tá mladá, šikovná a milujúca žena, ktorú si pred tromi rokmi vzal. A hoci aj z Poproča!
       Celú noc potom nespali, od vzrušenia, očakávania a predstáv, čo sa asi práve odohráva v maštali, kam postavili namazané zrkadlo. Lojzl už načisto začal veriť v bosorky a čarodejné krémy, a tak ani na okamih nepochyboval, že ráno v zrkadle uvidí tvár tej, čo ich krave počarila. Trudi tuho rozmýšľala, kto to asi môže byť. Mala desať potenciálnych, šesť stredne podozrivých a tri veľmi pravdepodobné páchateľky nečistých kúziel, vybratých spomedzi susediek, bývalých kamarátok a neprajných gazdín z okolia, a bola naozaj zvedavá, či sa trafí. Len čo sa rozvidnelo a kohút tretíkrát zakikiríkal, vyskočila z rozohriatej postele a bežala do maštale s handrou a hrnčekom mlieka. Lojzl bežal za ňou.
       Nemusíme azda dodávať, že prvá a jediná tvár, ktorá sa v umytom zrkadle ráno objavila, patrila Trudi. Keď si to konečne po asi piatich minútach pozorného prehľadávania odrazu maštale konečne uvedomila, nahlas vykríkla, zahrešila a rozbila zrkadlo na tisíc kúskov hrnčekom s mliekom. Polospiaca krava sa tak zľakla, až sa jej podarilo vybehnúť von. Prevalila plot a zmizla za humnami, len po hodine sa ju podarilo nájsť, upokojiť a doviesť domov. Lojzl by sa aj smial, ale netrúfol si. Už vedel, že s bosorkami sa neoplatí zahrávať, lebo existujú a občas si ich vezmete za ženu.
       Trudi však nakoniec ani nesoptila. Možno kúzlom a možno len obyčajným ženským rozumom predsa len pochopila – to ona bola tá bosorka, ktorá svojím prístupom počarovala aj krave, aj manželovi, aj ostatnému zvieratstvu okolo domu. To ona škodila – sama sebe. A len ona to bola, kto s tým nakoniec vedela niečo urobiť – v tom mal nováčanský bača svätú pravdu.
Nechala hnev vychladnúť. Veď sa nebolo na koho hnevať. Nakoniec sa aj ona zasmiala – a smiali sa potom vedno s Lojzlom tak dlho a uvoľnene, až si zase padli do náručia.
       A od tých čias bolo kriku u kováča na dvore oveľa menej. Ozýval sa len buchot kladiva o nákovu, ale ten bol pokojný, pravidelný, pomerne tichý, a tak akosi pekne zvonil. Asi ako... zvonček.

čitateľov: 331