login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Rakaťaš

@ :: Poviedky ::     Oct 22 2018, 01:53 (UTC+0)

Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie
Čas: povesť sa odohráva v bližšie neurčenom čase
Autori: Slavomír Szabó, Zuzana Kratyinová

       „Modlite sa, chlapci! Hlavne sa modlite! Príde súdny deň a archanjel Michal plamenným mečom porazí Satana. Zvrhne ho spútaného v reťaziach tam, kde ostane uväznený. A to vám hovorím, nielen že vy, ale aj ja sa toho dožijem!“
       Stará Kata sedela na rozheganej stoličke, podivne sa knísala zo strany na stranu, tak ako vždy, keď na ňu prišla jej chvíľka náboženského vytrženia. Oči sa jej podivne leskli, akoby nimi videla to, čo iní nie. Azda obrazy z konca sveta a výjavy bojov anjelov s démonmi.
       „Skôr ako prídete pred boží súd, archanjel Michal zváži vaše dobré aj zlé skutky. A verte mi, beda tomu, kto pochybil, bol lakomý, plný nenávisti, kto klamal, kradol, nectil si otca a matku a kto sa rúhaním previnil voči Bohu! Na takých čakajú žeravé plamene a muky pekelné na večné časy! Čerti ich budú pichať vidlami, pľuvať im do očí sliny plné síry a smiať sa ich bolesti.“
       „Teta a keď to má byť na večné časy, odkiaľ budú brať stále to drevo na pekelný oheň?“ opýtal sa Laci a ja som vedel, že nerobí dobre. Pokus o žart sa zmení na ďalšie nekonečné poučovanie.
       „Priveľa rozmýšľaš! Rozum je diablov sluha! Musíš veriť, mať srdce otvorené Bohu a učiť sa zo skutkov svätých. A to preto, lebo...“
       Viac som to nemohol počúvať. Laci, môj najlepší kamarát, za mnou prišiel, aby sme sa v pokoji porozprávali. Už sa dopočul, že ma Aňuša nechala, nie je viac mojou frajerkou a musím sa priznať, že som to znášal dosť biedne. Lenže babka Kata je babka Kata, a keď to na ňu príde, nedá sa zastaviť.
       „Beda hriešnikom! Všetci sme hriešni! Môžeme len dúfať v božie milosrdenstvo. Modliť sa. Kajať sa a prosiť o odpustenie. Pomodlite sa, chlapci, so mnou!“ zopla ruky a začala odriekať otčenáš. I my sme tak urobili. Protestovať nemalo význam. A keď sme pridali i Zdravas, babka sa konečne upokojila. Pozrela na mňa a zhlboka sa nadýchla, čo bolo znakom, že sa chystá povedať niečo dôležité.
       „Janči, bola som za kostolníkom Pištom. Veľmi som ho prosila, aby ti zveril cirkevnú zástavu. Veď vieš, zajtra je odpust, sviatok svätého Michala, patróna nášho kostola. Zajtra budeš kráčať na čele procesie až do Poľova a ver mi, že je to veľká česť.“
       „Ozaj? Tak to pôjdeme spolu,“ zasmial sa Laci. „Aj ja budem niesť zástavu.“
       „Ty? A prečo?“ babka sa zatvárila prekvapene a jej krátky bezzubý úsmev zmizol. Stiahla pery do prísnej úzkej čiary.
       „Vlastne ani presne neviem. Otec bol v Košiciach na trhu. Na tom Dominikánskom, tam sa stretol s našim kostolníkom a domov prišli v dobrej nálade. Dokonca v takej dobrej, že otec ho dvíhal zo zeme, lebo mu po ceste spadol z voza. No všimol si to až doma a musel sa vrátiť skoro po Lorinčík, kým ho našiel vedľa cesty spať v priekope. Zrobil kostolníkovi bohumilý skutok, no nie?“ Laciho ľahko posmievačný tón stále nezmizol.
       „Hej? A vieš ty, kto by mal niesť cirkevnú zástavu?“ babka sa nedala.
       „Niekto mocný, však je ťažká ako sviňa!“ vyšplechol Laci a ja som prevrátil oči.
       „Choďte preč! Zmiznite! Nechajte ma samú, nech sa môžem pokojne modliť!“ teraz babka kričala, a tak sme konečne odišli.
       Bola jeseň. Koniec septembra, ale dni ešte horúce ako uprostred leta. Od Prednej Holice tiahli mraky, akoby sa mala strhnúť búrka, aj vietor sa dvíhal, víriac kúdoly prachu, čo sa hnali ponad ulice, dvory a domy so slamenými strechami. Vošli sme radšej do humna, nech je pokoj a môžem sa konečne Lacovi zveriť so svojim trápením. Veď som sa s Aňušou frajerčil takmer tri roky! A čo som teraz pre ňu? Nič? Nič, by bolo ešte dobré. K ničomu nemáme žiaden vzťah. Lenže ona hovorí, že som hnusný, chlípny a z celej duše ma nenávidí. A to je horšie ako nič. Prečo je taká? Nuž, to som mu, sediac na kláte, vyrozprával slovo po slove, vetu po vete a on mlčal, naslúchal mi, azda veriac, že sa mi potom uľaví. Ale neuľavilo sa mi.
       „Počuj Janči, veď Aňuša je moja sesternica. Keď naše matky chodili kopať pole na Kratiny, tak nás tam nosili a dojčili. Aj také mi mama hovorila, že keď Aňušina matka raz pochorela a stratila mlieko, tak nakŕmila aj ju. Teda moja mama dojčila i Aňušu, rozumieš?“
       „A čo?“ nechápal som súvislosti.
       „No to ti chcem povedať, kým sme boli deti, mal som k Aňuši celkom blízko. Spolu sme sa hrávali, ale aj keď sa teraz už často nevídame, vždy je ku mne milá. Skúsim jej dohovoriť?“
       „Ty by si to pre mňa urobil?“ Začala sa ma chytať slabá, no predsa len nádej, že všetko ešte nie je stratené. Dal by som čokoľvek za to, aby to bolo zasa ako predtým. Aby na mňa zasa túžobne hľadela, smiala sa mojim žartom, tešila sa mojej blízkosti a bola ku mne opäť krásne milá. Hneď sme sa dohodli. Dokonca Laci to vymyslel tak, aby som mohol naslúchať ich rečiam. Vyleziem na letnú jabloň a on ju zavolá rovno pod strom, aby mi neušlo ani slovo.
       „Ďakujem,“ položil som mu priateľsky ruku na rameno a on dodal: „Niekedy sa dievky tvária, že im na nás nezáleží, ale všetko môže zmeniť jedno láskavé objatie. Ak ťa aspoň trochu ľúbi, dokáže ti odpustiť. Ak ťa neľúbi, nepomohlo by, ani keby si bol svätý.“
       V tej chvíli som pochopil, že Laci je ozajstný kamarát.

       „Jančiho mi ani nespomínaj! Prekotiť ma chcel! Hovoril ti, čo sa stalo?“
       Sedel som na jabloni, od napätia som takmer nedýchal. Ako fúkal vietor, trasúce listy ma šteklili na tvári, až sa mi chvíľami chcelo kýchnuť. Cítil som sa ako malý chlapec, čo tajne špehuje rodičov a nakoniec sa dozvie i to, čo nikdy nechcel počuť. „Však on je obyčajné hovädo! Zatiahol ma do humna, objal ma, to sa mi možno aj páčilo, ale potom ma ohmatkával, strčil mi jazyk do ucha a pritom funel ako divá sviňa. Keď som ho odtláčala, ešte ma i povalil do sena a vopchal mi ruku pod sukňu!“
       Z každého slova, z každej hlásky sršalo pohoršenie, ba dokonca i nenávisť.
       Hranica medzi láskou a nenávisťou je niekedy veľmi tenká. Však do toho humna šla so mnou celkom rada, a nie raz, i keď pravda, vždy som sa dovtedy ovládol. Ale už sa nedalo. Ozaj sa nedalo. Mal som chuť zakričať z toho stromu. Ale to by bolo zaiste ešte horšie. Aspoňže Janči stál na mojej strane, bránil ma a snažil sa to napraviť.
       „Ty ho už neľúbiš?“ opýtal sa jej priamo.
       „Nie!“ vyprskla.
       „A predtým si ho ľúbila?“
       „Veľmi,“ prikývla.
       „Tri roky sa krútil len kolo teba. To sa ti nezdá dosť? Netúžila si aj ty, aby ste spolu tak, ako muž a žena...?“
       „Však hej. Ale až po svadbe! A vieš, ako to je. Nemá na čele napísané, či si ma vezme. Či mi také praješ, aby som skončila ako prespanka? Žeby po mne ženy pľuvali, v kostole by som stála len vzadu pri dverách a môjmu decku by sa vysmievali, že je pankhart? To si Janči nevie v tej sprostej hlave zrovnať? Nechcem ho! Už ho nechcem, ani keby bol jediný na svete! To taký Vinco, to je ozajstný gavalier. Inak sa vie rozprávať so ženou, inak okolo dievčaťa krútiť. A sľúbil mi, že ma vezme do Košíc, do Turne, ba i do Prešova, lebo vieš, on chodí handlovať na konské trhy. A Janči? Ten ma vezme nanajvýš do humna!“
       Aňuša sa zvrtla a nazlostená odchádzala preč. Ja som spomedzi konárov hľadel na jej chrbát, driek, štíhle nohy i poskakujúci vrkoč a netušil som, čo robiť. Či skočiť dolu, rozbehnúť sa za ňou a prosiť o odpustenie, či si len odpľuť horkú slinu, lebo je to pobehlica, keď sa so mnou bozkávala, no pozerala aj za Vincom. Však ten vyziabnutý pajác nie je ani z Malej Idy! Chodí tu zo Šemše a ani tie kone nie sú jeho! Robí pre grófa Semseyho. Rolí nemajú, ani on, ani jeho rodičia, je to len obyčajný komenciáš!

       Svitalo. Spoza Pútneho kopca vyčnievala žiarivá guľa a s prvými lúčmi prebudila všetko vtáctvo. Tisícoraký spev z hrdiel malých i väčších operencov naplnil celé okolie, keď som s ťažkosťami rozliepal oči, lebo pre samé trápenie som zaspal až po polnoci. Večer som už netúžil s nikým hovoriť, len som zašomral, že idem drichmať na pôjd a ani babka, rodičia, ani sestry sa ma nepýtali prečo. Ja som tak občas zvykol, spával som tam rád. Okrem toho, že mi zvieralo srdce a duša sa mi tlačila na koniec jazyka, len ju vypľuť, nehodnú a zbytočnú, ešte ma aj vyrušovala babka Kata. Pohrúžená v modlitbách sedela vonku na lavičke pri rebríku, rovno pod pôjdom, a to až do noci. Spať sa jej zjavne nechcelo. Možno aj stokrát zopakovala nahlas Otčenáš a vždy, keď verklíkovala „odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom,“ čosi ma vo vnútri zabolelo. Odpúšťať je predsa hlúposť! Vykašľala sa Aňuška na mňa, tak kašlem i ja na ňu! Ale ten Vinco si to odskáče! Netuším ešte ako, no nenájdem pokoja, kým nebude trpieť rovnako, ako teraz trpím ja. S týmto rozhodnutím som ráno zliezol nadol, umyl sa pred studňou, obliekol si sviatočnú vyšívanú košeľu a vybral sa pred kostol. Laci tam už stál, ba i kostolník Pišta. Ten vyzeral bledý, vraj včera dačo popil, no nesadlo mu to dobre. Pomaly prichádzali ľudia zo všetkých strán a procesia začala. Kráčali sme vpredu s troma cirkevnými zástavami a v nohách som cítil nepokoj, čo ma nútil neustále zrýchľovať. Slnko, hoc pred chvíľou jasné, pomaly prekrývali sivé mraky, čo prichádzali zo všetkých strán, akoby vietor na nebesiach nefúkal iba jedným smerom.
       „Janči, veď spomaľ! Nie je mi dobre od žalúdka,“ len tak na pol úst cekol kostolník Pišta.
       „Vy radšej pridajte,“ vrátil som mu, možno aj drzo, ale prd mi teraz záležalo na tom, čo si pomyslí.
       „Spomaľ!“ zasyčal a sotva som mu rozumel, lebo kráčajúci zástup začal spievať prvú z nábožných piesní. Kostolník Pišta skrútil tvár do bolestivej grimasy a po spánkoch mu stiekli kvapky potu. „Do Poľova to nevydržím. Keby aspoň nespievali tak nahlas, veď mi z toho hlava praskne,“ zaúpel a už podľa zástavy bolo jasné, ako sa cíti. Triasla sa a nakláňala rovnako ako on.
       „Ujo, trochu si nadbehneme. Vydržte za zákrutu, aby nás ostatní nevideli. Tam vám pomôžem. Vy pôjdete len popri nás, ja ponesiem aj to vaše. Kým prídu do pol cesty, my už budeme v Poľove,“ obrátil sa na neho priateľsky Laci, ale ja som sa ozval: „Zástavy predsa musia ísť na čele zástupu. Čo ľudia povedia, ak im ujdeme? Nech pridajú aj oni!“
       „Keby ti krútilo črevami tak ako mne, kašľal by si na to, čo hovoria. Len ak by som padal, nechytajte mňa, ale zástavu, lebo to by som sa musel z Malej Idy rovno vysťahovať, ak by skončila v blate,“ v Pištovej tvári sa náhle zjavilo odhodlanie, že všetko zvládne, vyrieši. Odrazu, azda z posledných síl natiahol nohy tak, že som mu ledva stíhal. Laci aj trochu pobehol, keď sme stúpli do kopca. Zastavili sme v tieni lesa a videl som, že Pišta už nie je bledý, ale sivý, s kožou ako mŕtvola. V momente, keď sme sa obávali, že sa zrúti a bude po ňom, prišla spása. Dupot konských kopýt a hrkotavý zvuk rebrináka, čo sa náhle zjavil za našimi chrbtami. Na kozlíku sedel akýsi pán v čiernom kabátci, s parádnou mašľou na bielej košeli a s drahým klobúkom so sojčím perím.
       „Pišta!“ pánko zatiahol opraty a pozrel na kostolníka ako na starého priateľa.
       „Koloman, vďaka Bohu! Ty si sa tu zjavil, ako na zavolanie,“ hlesol strápený Pišta. Ruky, ktorými kŕčovite obopol drevenú žrď zástavy, sa mu chveli ako bodliaky vo vetre, v páse sa div neprelomil, ako sa nakláňal, stojac už len silou vôle.
       „Ihneď hybaj hore! Poďte aj vy,“ zavelil nám ten pánko zvaný Koloman a ani nás nemusel dlho prehovárať. Voz ďalej hrkotal na ceste, vzďaľoval sa davu pútnikov a Koloman sa rozhovoril, že je majiteľom krčmy Rakaťaš, známeho miesta, kde sa zastavovali furmani, obchodníci, ale aj veľkí páni, čo si túžili prepláchnuť hrdlá voľačím silným, chutne si zajesť a zabudnúť, že život je sviňa. Tam sa to dá. Krčma je po ceste uprostred lesa a každý, kto do nej raz zavíta, sa tam vraj vráti zas a znova. Hrá tam výborný huslista, údajne je až z Budína. Jeho hudba je vraj taká ohnivá, až sa z nej dievčatám zapaľujú lýtka.
       Sú tam aj nejaké dievčatá?“ vypadlo zo mňa tak prosto, až som sa hneď zahanbil. Vtedy sa na perách strápeného Pištu objavil sotva badateľný úsmev: „Budeš sa čudovať. Ver mi, dnes sa zmení tvoj život.“
       A tak sme šli. Koloman popoháňal koňa, vraj tak stihneme aspoň pohár vína, kým za nami dôjde sprievod. Zástavy sme si opreli o strom pred krčmou. Tá zvonka nevyzerala ktovieako, v podstate ako obyčajný hostinec, s krivou strechou a malými oknami, spoza ktorých zaznievala podivná muzika. No keď sme vstúpili dnu, sánka mi klesla a s otvorenými ústami som zízal na stoly plné pečeného mäsa, jaterníc, kuracích stehien, husacej pečene a plnených prepelíc. I keď vonku nestál žiadny voz ani koč, ľudí tam bolo veľa a isto nepatrili medzi žiadnu žobrač. Páni v drahých kabátcoch so zlatými prsteňmi na rukách a ženy. Ženy, ktoré hodno nazvať bohyňami. Také, pred akými chudák ako ja má chuť pokľaknúť a skloniť pokorne hlavu, lebo nie je hoden hľadieť im priamo do očí. A tak som aj urobil, keď ma jedna z nich požiadala, aby som vstal a povedal jej svoje meno.
       „Ja... ja... ja,“ začal som koktať ako malý chlapec a ona sa usmiala. Biele zúbky priam žiarili v objatí plných červených pier a kučeravé kadere jej padali na plné prsia, tlačiace sa z hlbokého výstrihu.
       „Jajaja? Pekné meno. A vie Jajaja tancovať?“ pristúpila bližšie, až som ucítil jej vôňu. Boli v nej ruže, fialky, sedmokrásky, proste záhrada nebeská. Ani nečakala na odpoveď a chytila ma za ruku, zatiaľ čo huslista spustil ďalšiu zo svojich melódií. I v tej hudbe bolo čosi čarovné. Znela, akoby ma voľačo hladilo, zvádzalo, mámilo a túlilo sa ku mne ako oddané mača. Nie, žiadne mača. Kdeže. To sa privinula ku mne tá neznáma kráska, vedúc ma v tanci, jemne sa knísajúc, láskavo a vzrušujúco zároveň, akoby ten rytmus viedli naše srdcia. Obzrel som sa za Lacim. Ten od šťastia priam žiaril, sedel široko rozkročený na stoličke a na každom kolene mal po jednej kráske. Nie takú tmavú ako ja. Jednu svetlovlasú a jednu ryšavú. I kostolníka Pištu som zazrel. Farba sa mu zázračne vrátila, ležal na lavici a pri ňom čupela krásna mladá dievčina, ktorá ho hladila po líci. V druhej ruke držala pohár a liala mu víno rovno do otvorených úst. Ešte som si všimol, ako natiahol ruku a chytil ju za zadok.
       „Nemáme peniaze!“ napadlo mi a povedal som to tak rýchlo, ako prišla myšlienka, no krásavica v mojom náručí sa rozosmiala. „Neboj sa Jajaja. Máš všetko, čo potrebujem.“
       Jej ruka blúdila po mojom chrbte. Zaliezla i pod košeľu a odrazu som pocítil takú túžbu, že ak by sme neboli medzi ľuďmi, nezdržal by som sa a iste by som na to spomínal do konca života.
       Procesia! Musím niesť zástavu - naposledy sa vo mne ozval posledný zvyšok zodpovednosti, ale tá hneď na to rýchlo mizla, ako všetko naokolo. Už som nevnímal kde som, akoby čas zastal a nejestvovalo nič predtým, nemalo prísť nič po tom a všetko bolo iba tu a teraz. Svet sa zmenšil a tvorili ho len muzika a neznáma kráska, ktorej dotyky ma unášali do výšok nedozernej blaženosti.
       „Budeš moja?“ šepol som jej do uška.
       „Len tvoja,“ usmiala sa okúzľujúco.
       V tom momente, v tej chvíli, keď sa moje sny premenili na skutočnosť a cítil som sa dokonale šťastný, sa všetko zmenilo. Dvere do krčmy sa otvorili a dnu zvedavo nakúkali spotené tváre dedinčanov z procesie. Všimol som si, že je medzi nimi aj Aňuška a vedľa nej ten vyziabnutý Vinco. Neváhal som a nech to vidí, vtlačil som svojej neznámej kráske bozk na pery.
       „Modliť ste sa mali! Zastaviť s nami pri každom kríži a kráčať s procesiou! Dnes je sviatok svätého Michala. Kde je vaša zbožnosť, úcta a pokora!? Beda každému, kto v tento deň zhrešil, lebo tomu nebude nikdy odpustené!“ pomedzi ľudí sa pretlačila baba Kata a kričala, až jej navierali žily na krku. „Archanjel Michal, bojovník Boží, stoj pri nás! Zatrať ich! Ak je spravodlivosť nielen na nebi, ale aj na zemi, potrestaj ich tak, aby sa na to nikdy nezabudlo!“
       Zahrmelo. Z čiernych mrakov nad krčmou vyšľahol blesk a preťal ju vo dvoje. Ľadové krúpy, veľké ako holubie vajcia, padali na zem, akoby mal nastať koniec sveta. A potom zahrmelo druhý a tretíkrát, ďalej som to už ani nepočítal. Z celej oblohy udierali blesky a to rovno do zeme, čo sa triasla, až zo stolov padali poháre. Moja tanečníčka zhíkla, pustila ma a vrhla sa do náručia krčmára Kolomana.
       „Prečo?!“ vykríkol som, naťahujúc za ňou ruky. Zazrel som ešte Laciho, no práve povolil stropný trám a padol mu rovno na hlavu. Odrazu ležal v kaluži krvi. Kostolník Pišta šmaril pohár vína o zem a padol na kolená, žehnajúc sa a kričiac čosi o odpustení. Potom sa ozval nesmierny rachot a pred mojím zrakom sa roztvorila zem. Ďalej už nebolo nič.

       Na viac sa nepamätám, len na moju bolesť a osamelosť. Som duša mŕtveho mládenca, ktorý sa, kým žil, volal Janči. Do pekla ma nevzali, predsa len moje hriechy neboli až také veľké, no nevzali ma už ani do neba. A tak tu blúdim, odsúdený na večnosť, nad miestom, kde kedysi stála krčma zvaná Rakaťaš. Prepadla sa pod zem, dnes ju tu už nenájdete. Iba jamu, čo páchne močarinou. Občas o polnoci sa mi zdá, že počujem husle. Čudesné melódie, ktoré ma tak omámili, kým som bol ešte človekom. V tej chvíli sa mi vracia dar reči, a ak ide niekto okolo, ak sa v tú nočnú hodinu túla lesom, volám za ním, nech ma oslobodí z môjho prekliatia. No každý sa preľakne, uteká a volá na ratu. Pomôže mi niekto? Hádam ty? Príď o polnoci na Rakaťaš. Prosím...













čitateľov: 721