login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Sep 23, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(241)

vložiť obrázok do galérie

Hriešna duša

@ :: Poviedky ::     Jul 09 2018, 00:36 (UTC+0)

Kostol v Malej Ide

Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie
Čas: údajne koncom 18. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová

       „No pozri sa na tú nehanebnicu Jolu, ako sa tam vytŕča,“ kývla hlavou Mara na dievča, čo postávalo pred kostolom a nahla sa k dcére, akoby sa chcela presvedčiť, či aj Maňa hľadí tým smerom a rovnako ako ona odsudzuje toto správanie. Maňa sa skutočne dívala, rozšírenými zreničkami nasávala všetok ten zhon, ruch, ten nový život, čo sa začal točiť rýchlejšie a vzrušujúcejšie, odkedy sa ich kostolík zaodel do drevených dosák až po samý vrch a cintorín okolo neho získal na nejaký čas aj živých obyvateľov. Dedinskí ale aj cudzí chlapi, poniektorí až z Košíc, sa hmýrili na stavbe i pod ňou ako usilovné mravce. A ako kostol mohutnel a rástol, čoraz častejšie sa pri ňom pristavovali zvedaví dedinčania, ale hlavne slobodné dievčatá. Možno zo zvedavosti, či s tajným želaním, aby si ich všimol niektorý z tých cudzích stavbárov.
       Mani sa rozsvietili oči, lebo vôbec nehľadela na Jolu, ale na Samuela, kamenára z Košíc. Postavu mal samý sval, až jej srdce pišťalo, hoc bol zaprášený a spotený, ale ach..., taký mužný, mocný, pristali mu súkenné nohavice, halena a kožená vesta mestského strihu. Odkedy ho stretla pri krčme, akoby ožil celý svet, nabral farby a rozsvietil sa. V duši ju opojne hrialo a kosti mäkli len pri myšlienke na jeho polodlhé kučeravé vlasy, zopnuté na chrbte a na tie oči, do ktorých by sa vládala dívať celé dni, úplne utopená v tej modravej hĺbke.
       „No poď už. Dosť bolo zízania. Aj tvoja kamarátka Anča takto na tých neznabohov blýskala očami a teraz má z toho brucho. Ani nechce povedať, s ktorým si ľahla. Len ty si daj dobrý pozor, aby sa tebe niečo podobné nestalo,“ zahučala mama a nešetrným štuchancom do boku ju prebrala zo sladkého snenia. Maňa si vzdychla. Ak sa nestane zázrak, stane sa ženou škuľavého Jana, lebo jeho rodičom patrí neveľké pole vedľa ich políčka a takto sa pozemky spoja...

       „Samo!“ zvolal majster Jakub a zahľadel sa dolu, na zem za tovarišom. Čelo sa mu zvraštilo do hrubých vrások. Tú prácu mu bol čert dlžen. Nedostal poriadny preddavok, dostatok skúsených tovarišov ani učňov, len neschopných dedinčanov, ktorých nahnalo panstvo, a ktorí utekali späť na polia vždy, keď sa im otočil chrbtom. Najviac sa spoliehal na Sama, kamenára, ktorý tvrdil, že pracoval na stavbách v Bardejove, Prešove i Košiciach a že bol dokonca pri oprave Chrámu svätej Alžbety, keď vyhorel. Mal si ho overiť. No neurobil to, celý nadšený, že tak rýchlo získal skúseného kamenára. No nedá sa na neho spoľahnúť. Na nikoho. Parom aby to vzal!
       Samo sa práve v tej chvíli skláňal nad kameňom, zatínal zuby, ticho preklínal všetkých svätých na nebi, na ktorých si spomenul a snažil sa odtrhnutým kusom z rukáva haleny zastaviť krv, čo mu kvapkala z rany na ľavej ruke. Nechcel sa ukázať majstrovi na oči, bál sa, že keď uvidí jeho zranenú dlaň, vyhodí ho. A potom ho už iste nenajmú nikde inde. Zlý chýr sa šíri rýchlejšie ako oheň. Už to bol zázrak, že ho najali do tej Kisidy. Táto práca mala byť brána späť, do pohodlného života, aký mal prv. Prečo sa ocitol v tejto riti? Ako je možné, že sa ako jediný syn zámočníckeho majstra s výnosnou dielňou, narodený v kamennom dome na Hnilnej ulici v samom strede Košíc, ocitol práve tu? A kedy sa to celé zopsulo natoľko, že už nemá žiadne ciele, len nejako prežiť?!
       Zatiahol uzol a sykol. Akoby sa mu do ruky zahryzlo sto čertov. Zakolísal sa. Pred očami sa mu zahmlilo a preliala ho bodavá horúčava. „Pána Boha! Do riti! Do psej matere!“
       „Nepočuješ?! Volal som ťa!“ Majstrov ostrý hlas sa už z diaľky zabodával do hlavy. Horšie ako dýka v chrbte.
       Samo si prešiel jazykom po dopukaných perách a zatúžil po orosenom džbáne piva, alebo nezriedeného vína, sladkého, či kyslého, hlavne silného, čo by mu uhasil smäd aj otupil zmysly. No nie teraz. Teraz ešte nemôže. Až večer. Až keď kraj pokryje noc a spásna tma poskytne ochranu aj nevyhnutný oddych. Počul majstrove približujúce sa kroky, kamienky čo odlietali od čižiem, a horúčkovito premýšľal. Iste mu za okamih vmetie do tváre otázky, výčitky a príkazy. Musí... mal by... čo by vlastne mal? Určite sa najprv pozviechať, nejako vyhovoriť a hlavne nesmie ukázať zranenú ruku, ani bolesť. Už to vlastne ani tak nebolí, aspoň nie tak ostro a neznesiteľne, už sa iba pulzujúco pripomína. Našťastie, je to ľavá ruka, bude môcť ďalej robiť. Len ju musí trocha šetriť a pôjde to. A za pár dní sa to vylieči. Bolesť ustane. Potom si na to ani nespomenie. Možno.
       Predovšetkým nesmie na sebe dať nič poznať. Takú chybu akú urobil, keď bol mladý, ctižiadostivý a dychtivý, takú už nesmie opakovať. Vtedy si bol istý, že mu odpustia jeho pochybenia, zlyhania, zopár prehýrených nocí a jedno osudové šmyknutie dlátom po ruke... Otupený silným tokajským a omámený kúpenou slasťou, čo mu sputnávala myseľ a telo ešte aj na druhý deň, sa vtedy hlúpo mýlil, že majstra obmäkčí, keď mu strčí pred nos krvácajúcu ruku. Čo si myslel?! Že ho odvedú domov a kým si on, zalezený v slamníku, vyspí svoju opicu, že ho poľutujú a zastanú jeho povinnosti na stavbe? Nič také sa však nestalo. Majster, zacítiac jeho dych, sa poriadne rozčertil a ešte v ten deň ho vyhodil. Nepotreboval na stavbe niekoho ako on, nezodpovedného spiťáka, frajerkára, čo nenechá na pokoji žiadnu sukňu. Ani nikoho, čo nevie držať poriadne kladivo a dláto, a naostatok určite nie zraneného, čo už možno ani neudrží nástroj. Presne tak mu to vykrikoval majster pred rokmi, kým si on držal ranu a nechápavo prechádzal pohľadom na rozďavenú ranu a na tvár nahnevaného majstra.
       Ruka sa zahojila. Aj cit a sila sa do nej vrátili. Horšie to už bolo s pochybnosťami v duši. Množili sa ako mŕtvolné červy, zavŕtavali sa doň a s každým ďalším odmietnutím rástli a hrýzli. Bože môj, Ježišu Kriste, ako len hrýzli! A neprestali. Vo dne v noci cvakali! Ustali len keď sa nalial vínom, či pivom, alebo keď sa zakliesnil nohami okolo poddajného mäkkého tela a nechal sa omámiť rozkošou, darovanou, kúpenou, alebo hoci ukradnutou. Čert to ber! Ach, kam až klesol, ako len podliezal, ponižoval sa, aby mu dali ďalšiu šancu. Haha, to by mohol klopať na vráta samého archanjela Gabriela, ten by sa hádam zľutoval skôr, ako slovutní košickí, bardejovskí, či prešovskí majstri stavitelia. Parom aby ich vzal! Keby sa aspoň mohol vrátiť domov, ale už žiaden nemá. Nemá už ani matky, tá už leží v hrobe, ani otca, vraj nebol nikdy jeho. Načo je komu pravda, čo sa privlečie ako polomŕtvy pes po rokoch a má podobu svätuškára navlečeného do hnedej sutany?! To už radšej nemé klamstvo, ako zdochýnajúcu pravdu! Oheň domova vyhasol, ich domček obžil cudzou vravou a celý majetok, čo mu ostal, boli kožené čižmy s filigránskou vzorkou na sáre. Nádherné, drahé, keby ich bol vtedy predal, mal by možno na koňa, alebo skôr na kozu... haha.
       Tak veru. Život je pes, zdochýnajúci pes, každú minútu bližšie k peklu. Ani nejde o to či, ale kedy sa preklopí ten ničotný čas do večného zatratenia. Tak načo ho strácať malichernosťami ako je práca, manželstvo, deti, keď to môže obísť a nájsť útechu v zábavkách s kumpánmi, pijatike, či objatiach predajných žien?! Hosana osud! Sláva, ty zbastardený pes! Vivat mrcha s kosou! Kým odbije posledná hodina, môže zvesela prepíjať svoju dušu, vyváľať sa v koryte Čermeľského potoka, dohrýzť blchami, nechať sa kopať do zadku nočnými strážnikmi, oklamať košickými neviestkami, každý deň a každú noc, vždy znova a ešte raz... Ach, ty úbohá sirota!

       „Bodaj by ťa skáralo, Samo! Ty zdochliak! To musím zliezať z lešenia za tebou?!“ zahučal majster Jakub ostrým hlasom a zastal pred ním. Zahľadel sa na kľačiacu postavu a s ledva znateľným nepokojom v hlase sa opýtal: „Čo ti je?“
       Slabosť záhadne zmizla. Samo sa postavil a pravou rukou ochraňujúco ohmatkal zranenú dlaň. Nezacítil vlhkosť. Chvála Bohu, nepresakuje to, možno to vôbec nebude hlboká rana. Zaiste nie taká, ako utŕžil pred rokmi.
       „Nič. Nič mi nie je. Nepočul som ťa. Je tu strašný hluk.“
       Majster sliedivým pohľadom prebehol po zaviazanej rane, potom zaostril na tvár.
       „Nelícujú kvádre, čo si zosekal. Musíš hore na lešenie,“ povedal a prv než sa otočil, vyfľusol hustý tmavý chriacheľ pred Samove čižmy.

       Už dávno nebol deň taký ťaživo dlhý. No napokon aj ten skončil. Samo namáhavo a opatrne zliezol z lešenia, rovno tam, pri múre kostola sa vymočil a pobral sa do krčmy. Ruka mu brnela a bolesť sa vracala v otupujúcich vlnách. Rukávom si utrel tvár a nahmatal poloprázdny mešec. Piť! Musí sa napiť a potom ho tá trýzeň prejde.
       Kým došiel ku krčme, postretal hádam celú dedinu. Všetci si ho obzerali ako cudzokrajné divé zviera, potom si čosi šuškali. Nevšímal si ich. Bez zaváhania šiel rovnou cestou až ku svojmu žriedlu a späť sa vracal s plným krčahom. Nemal chuť sa s nikým rozprávať. Netúžil po sliedivých pohľadoch ani otázkach. Chcel len naliať gágor vínom, zahnať smäd a otupiť sa. Zastal uprostred cesty a zdvihol krčah k ústam.
       „Pane, vy ste z tých cudzích... Vy pracujete na našom kostole, všakže? Ja vás poznám. Aj s dievčatami sa chodíme na vás... vlastne na kostol pozerať. Aký bude? Vraj bude mať vežu až do neba.“
       Samo opatrne spustil ruku a neochotne zaostril zrak. Pred ním stálo dievča ledva vyrastené z viganu. Usmievalo sa, pravačkou si točilo koniec svetlého vrkoča a kývalo bokmi. Lem tmavej sukne jej jemne povieval okolo lýtok. Zacítil vôňu ženského tela. Už tak dávno nemal žiadnu v náručí. Ech, čert aby to!
       „A čo máte s tou rukou? Zranili ste sa? Voláte sa Samo, však? Ja sa volám Mária, ale volajú ma Maňa. Som rada, že ste tu. Konečne sa tu niečo deje.“
       Samo si priložil krčah k ústam a nasával víno. Keď ho odtrhol od úst, bolesť na chvíľu ustúpila. Dievča sa ani nepohlo. Stálo tam, bľabotalo a nadšene naňho hľadelo. Kristepane, čo radšej neodišla, pomyslel si znechutene a pristúpil bližšie. Dievča poodhalilo ústa a ukázalo dva rady bielych zdravých zubov. Tá neodbytná vôňa mladosti ho priam omráčila. Lákala. A ponúkala sa. Necudnica jedna! Mozog mu zaplavil ošiaľ, ruky sa roztriasli a on pocítil neuveriteľnú túžbu po žene. Dychtil zaboriť sa do toho mäkkého, voňavého tela. Potrebuje sa zbaviť tej odpornej bolesti, čo ho kvári, tej spúšte v tele, duši, v mysli. Úľavu, chce konečne úľavu... Ona mu ju poskytne. Musí! Opäť si výdatne odpil, položil krčah na zem a rukávom si utrel ústa. Načiahol ruku, ako had ju obopol okolo štíhleho pása a pritiahol k sebe. Pocítil teplo a splašene bijúce srdce. Prisal sa na ústa a nešetrne hmatkal po jej tele voľnou rukou. Telo sa mu naplo, myšlienky ustrnuli, krv rozpálila, v duši prázdno, ostala len žiadostivosť. Dievča sa však nečakane vytrhlo z objatia a s plačom ušlo. Samovi ešte zazneli v ušiach jej nezmyselné slová: „Aký ste len hnusný! A ja som vás ľúbila! Radšej si vezmem škuľavého Jana!“
       Bolestne vzdychol, schmatol krčah, na jeden dúšok vlial do seba zvyšok jeho obsahu a zvalil sa do priekopy.

       Samo už nevládal pracovať triezvy. Potreboval otupiť bolesť, čo ho zžierala na tele, ale aj vo vnútri. Už zrána, len čo sliepňavo otváral oči, ho zdrapla do pazúrov, roztiahla sa od dlane do kĺbov a ramena a k večeru ho už trýznila tak veľmi, že to nevedel vydržať. Nedala sa zahnať ani tvrdou prácou, ani studenými obkladmi, ani masťami s bylinkami, neuľavilo sa mu ani šťavnatým kliatím. Jedinú úľavu a útechu našiel na dne krčaha, či dvoch. Zaspával vyčerpaný, spaľovaný horúčavou, sťahovaný krútňavami, čo točili ním aj svetom naokolo, vo sne lietal a padal do búrlivých pekelných ohňov. Prebúdzal sa unavenejší, ako líhal. Ubolený, znechutený a vyčerpaný strácal chuť do práce. Či mu nebolo lepšie v Čiernom orlovi pri plnom džbáne a v náručí radodajných diev, ako v pote a krvi zarábať tých pár zlatiek, čo mu za tú drinu podhodia?! Každý deň vyliezať a zliezať z lešenia. Prenášať ťažké kamene, merať, sekať a počúvať dookola kritiku majstra.
       „Uch, nech je ten porantaný kostol hotový, nech už vynesú hore aj ten bronzový zvon a kríž. Nech je už pokoj,“ hundral, keď s námahou vyliezal hore po vratkých doskách. V svaloch ho zabolelo zakaždým, keď sa, pridržiavajúc trámu, vyťahoval na ďalšie poschodie, v očiach ho rezal kamenný prach, od žalúdka sa ťahala tupá bolesť a nevoľnosť. Cítil sa horšie ako inokedy. Chripľavo sa rozkašľal a zastal, aby vysiakal na zem chriacheľ plný hlienu. S nevôľou si pomyslel na prázdny džbán. Bude musieť opäť merať cestu do krčmy. V posledných dňoch mu padla aj táto cesta zaťažko. Zrazu sa mu videlo všetko také namáhavé a zbytočné. Zdvihol hlavu a namieril pohľad von, pomedzi trámy. Spoza mraku sa vydralo slnko a znenazdajky vyšľahlo ostré lúče. V očiach mu zahorelo ostrou bolesťou a na okamih ho oslepilo. Zaknísal sa. Zahrešil a oprel boľavú ruku o kladu. Ešte pocítil ako sa nakláňa a klesá, kým mu prekvapenému došlo, že sa prepadáva cez lešenie. Padol na zem rovno dolu ako vták, ibaže bez krídel.

       Komu by sa chcelo odvážať mŕtvolu do Košíc? Veď sa ani nevedelo, komu by ju mali odovzdať. Nikomu sa nezveril, kde presne býva, komu je rodina a práce by to len spomalilo, keby sa s ním museli trepať do mesta. Tak ho pochovali rovno tam, do kúta cintorína. Napochytro zhlobili z odpadových dosák truhlu, zavolali farára, na okamih zložili klobúky, zopli v modlitbe nad tou hriešnou dušou ruky a postáli nad mŕtvolou, z ktorej ešte predtým stiahli čižmy. Škoda by ich bolo. Chvíľu sa nad nehybným Samom dohadovali, komu by mali patriť tie kožené nádhery, ale potom si všimli zamračený farárov pohľad a spomenuli si, že nedostal nič za unúvanie.
       Len čo sa rozvidnelo, došiel majster Jakub ku kostolu. Utiahol sa obďaleč, do kúta cintorína. Bol nevyspatý a nervózny. Od rána mu blúdili mysľou samé nepríjemné myšlienky, pochybnosti, tiché výčitky a zlosť. Zväzovalo ho to a tlačilo na duši. Ale čo? Vari každodenné problémy na stavbe, neustály nedostatok peňazí a dobrých robotníkov, či termín dokončenia, ktorý sa blížil? Ale to ho predsa gniavilo vždy. Teraz, pravda, aj Samova smrť. Áno, to je ono! Aj keď ho sklamal, opíjal sa a vôbec nebol zodpovedný, ale aj tak. Smrť je smrť. Príde, schmatne do pazúrov a už je človek na pravde božej. Tak, tak. Tým to bude. Majster Jakub sa upokojil. Na okamih privrel oči.
       Odrazu sa okolím rozľahol príšerný krik. Majster Jakub skočil rovno na nohy, nechápajúc čo sa deje. Srdce mu bubnovalo, div sa šlo prebiť von z hrude. Spadla stena, lešenie, ďalší chlap? Rozhorel sa oheň? Zacielil nechápavé oči na skupinu žien za plotom, čo rozčúlene, či vydesene ukazovali natiahnutými rukami k čerstvému hrobu. Otočil hlavu tým smerom a zdúpnel. Samov hrob bol rozhrabaný, starostlivo udupaná zemina rozhádzaná, drevený kríž aj s jeho kamenárskou značkou vytiahnutý a odhodený preč, ako nepotrebná rároha.
       „Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého...,“ za monotónneho odriekania modlitieb prestrašených žien skočil k hrobu a lopatou nahádzal hlinu späť na Samove studené telo. Mysľou mu horúčkovito blúdili zmätené otázky, no nehľadal odpovede. Na to nemal silu.
       „Psy. Isto to boli psy. Celú noc buntošili a zavíjali na plný mesiac, ako by ich satani z pekla do zadku vidlami pichali,“ šírilo sa po chalupách. Pre istotu sa prežehnávali a modlili raz, a potom zas a znova, stále dookola.
       Na ďalšiu noc starostlivo uviazali psov v každom dvore, ba chytili aj takých, čo sa už dlhšie túlali slobodne, bez pána. Mesiac zašiel. Dedina sa zahalila to tmy. Už nič nemalo rušiť spánok. A zdalo sa, že to bude pokojná a tichá noc.
       Skoro ráno, ešte za rednúcej tmy, sa ako tône trmácali dedinčania k cintorínu. Z postelí ich vydurili obavy, čo im v noci opäť nedali spať. Psy si našli uviazané, tak sa nádejali, že už bude pokoj. No dúfali márne. Ani vlastným očiam nemohli veriť, keď našli Samov hrob opäť rozhádzaný a tentoraz už z hrobu trčali aj jeho bledé bosé nohy s prstami nahor, ako nemé výčitky, sťaby sa na niečo sťažovali.
       Vydesené ženy a dievky s krikom zutekali. Sukne za nimi viali ako farebné zástavy, v behu sa prežehnávali a drmolili modlitby za tú hriešno-hriešnu čiernu dušu, ktorá ani v tom hrobe nevie nájsť pokoj. Isto ju nechcú ani v nebi, a možno aj tam dole je pred ňou primknuté, keď tak blúdi, niečo hľadá a stále nenachádza. Muži nemo postáli pred hrobom, v rukách žmolili klobúky, akoby v úcte, či bázni voči tej obrovskej sile a vôli, čo stále zostávala v studenom tele. Civeli dopredu, myšlienky tiché a bojazlivé a na jazyku len jediná otázka. Napokon sa chopili lopát, zahádzali telo a zadupali zem. Kríž vopchali k Samovi.
       „Hádam už nájde pokoj,“ zadúfali. „A my s ním,“ pridali ďalší.

       Hovorí sa, že do tretice všetko dobré. Keď, tak jedine pre červy, čo sa aj tretíkrát mohli nadýchať čerstvého vzduchu, keď Samove telo trčalo z hrobu. Tentoraz už nielen všetky jeho hnáty, ale aj jeho hlava, čneli obnažené, nepokryté zeminou.
       „Keď to takto pôjde ďalej, jednej noci ho stretneme na špacírke naprieč dedinou!“ vyľakane si šepkali dedinčania. Hrôza obchádzala chalupu za chalupou. Čo len zlé urobili, že ich straší?! Čo je to za strigônstvo, aké zlo od neho pochádza a prečo oni, nevinní a bohabojní, majú takto trpieť!? Veď nič nespáchali, ani len myšlienkou sa proti nikomu nesprotivili. Pánov poslúchali, farára nasledovali v kázni i modlitbách, a na poliach i gazdovstvách vzorne pracovali. A v tej tvŕdzi si spomenuli na Samove nádherné čižmy, ktoré oferovali kňazovi.
       „Možno ich ten neznaboh aj po smrti hľadá,“ napadlo im a rozbehli sa po ne za farárom. Keď mu ich navliekli, zdalo sa im, že uvideli na jeho tvári spokojný úsmev, no ktovie, možno sa to len mŕtvolné červíky zahmýrili za jeho perami. Už radšej neotáľali, nahádzali naspäť zeminu. Farár odverklikoval modlitby za hriešneho syna a štedro pofŕkal hrob svätenou vodou. Majster Jakub prikázal chlapom ešte ho privaliť kamennými kvádrami, aby mali istotu. Do práce už nemusel nikoho poháňať, pretože všetci chceli čím skôr dokončiť kostol. A tak ho i dokončili. V pokoji. Lebo ako hovorili, Samo sa už spod tých kamenných kvádrov nevyhrabal.


















čitateľov: 1042