login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Kúpte nebo!

@ :: Poviedky ::     Aug 23 2006, 03:15 (UTC+0)

Kaplnka sv. Jána Nepomuckého na brehu Olšavy pred Vyšnou Myšľou

Miesto: Vyšná Myšľa
Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Bola sobota, a nielen hocijaká. Po zime plnej štipľavého mrazu a dlhých čiernych nocí dopadali slnečné lúče na strechy domov Vyšnej Myšle ako nezvratný dôkaz blížiacej sa jari. Dolu ulicami tiekli potôčiky z topiaceho sa snehu, zo záhrad znel vtáčí spev a prvé puky na konároch stromov dávali jasne najavo, že koleso ročných období sa opäť pootočilo. Kostolné vráta boli otvorené dokorán. Nimi vychádzali skupinky dedinčanov, čo ešte pred chvíľou počúvali slová o potrebe lásky a porozumenia, súcitu s biednymi i o nádeji, ktorú im ponúka kríž so Spasiteľom. Ženy i muži, všetci si pri východe z chrámu začali priťahovať kožúšky i kabátce, očakávajúc vietor a chlad. Robili tak už len zo zvyku, čo sa na nich nalepil za posledné mesiace. Teraz však po vetre neostalo ani stopy.
       Napriek všetkej milote a pokore, ktorá sa na ľudí v kostole nalepila, jedna tvár ostávala zamračená, prísna, priam vyžarujúca zlosť. To Paľo, mladík hodný ženby, čo kráčal za svojou matkou a vedľa sestry Márie, sa triasol od jedu. Ani si neuvedomoval, ako silno tlačí prsty v päste, nepočul spev drozda, čo sa práve odkiaľsi ozval, nevnímal nič. Dokonca spomalil krok; bolo jasné, že nemá chuť počúvať reči tetiek ani čokoľvek iné.
       „Božie požehnanie, taký deň. To je ako dar z neba,“ pokyvovala hlavou jeho mama, v ruke ešte zvierala ruženec a modlitebnú knižku. „Boží deň, veru, všetko začína odznova,“ doložila, akoby si sama pritakala, pretože i keď popri nej kráčali všetky jej susedky, nikto neodpovedal.
       „Nebo, veru nebo, nie každý z nás tam príde. Ale to je už údel človeka. Kto na misku váh postaví viac závisti ako dobrých skutkov, tomu sa neotvorí. Teda, ak sa nepričiní, aby mal vlastný kľúč,“ ozvalo sa zrazu mladé štíhle dievča. Ba viac než štíhle; chudé až natoľko, že ju nikto nevolal inak než suchá Ilona.
       Tetky na ňu počudovane pozreli.
       „Čo to hovoríš, Ilonka? Aký kľúč? Tak ty načo do kostola chodíš? Vari nevieš kto stráži bránu nebeskú? Že to svätý Peter, že to len on má kľúče od raja?“ ozval sa odrazu ženský hlas kdesi od jej chrbta, ale Ilona si nedala ani tú námahu, aby sa obzrela, kto to hovorí.
       „Je veľa povolaných, ale málo vyvolených, hovorí písmo,“ odpovedala, potom sa na chvíľku odmlčala, akoby uvažovala čo dodať. V jej tmavých očiach nad vystupujúcimi lícnymi kosťami zahrali akési plamienky. Stiahla pery, až jej takmer zbeleli, ale potom pokojne dopovedala: „Azda to je kumšt. Byť vyvolený, no nie? To preto som...“
       „Ale veď ona nie v zlom. Ilonka, veď hej, čo je v písme, to i bude. Všakže ženy, že to tak?“ zahúdla na jej obranu Paľova mama a nevdojak pozdvihla oči k oblohe, akoby ešte stále omámená farárovými rečami z rannej omše. Nikto však neodpovedal, všetci mlčali.
       Zástup ľudí sa rozdelil na niekoľko skupín už hneď pod kostolnou vežou. Niektorí kráčali nadol ku Hušemu tancu, ako to tam nazývali, ďalší hore, kde kto býval. Dav redol, vytrácal sa. Paľo zaostal úplne na konci. A potom, keď si všimol, že mama i sestra sa za ním obzreli kde toľko trčí, radšej zabočil pomedzi chalupy, aby dal jasne najavo, že s nimi domov nejde.
       „Kam si sa vybral?“ opýtala sa ho suchá Ilona, čo zašla rovnakým smerom. Len na ňu hodil zlostný pohľad, ale keď sa usmiala, akoby obmäkol.
       „Ach, to si ty? Myslel som, že… ale to je vlastne jedno. Len tak, idem pochodiť
hore-dole…“
       „No, vyzerá to, akoby si chcel zo seba vydupať zlosť. Ale nehovor, keď nechceš. Ako sa vraví – niet chyža bez kríža. Len vidím, že ťa dačo trápi.“
       Paľo sa na ňu zahľadel. Zastal, a tiež aj ona. Tam, pri drevenom plote posledných záhrad, odkiaľ už viedla cesta len do polí, ďalej od rušného stredu dediny, si pomyslel, že toto dievča, či skôr už mladá žena, je azda jediná bytosť, ktorej by sa mohol zveriť. Mohol? Zaváhal na chvíľku, ale hneď aj túto myšlienku zahnal ako prejav vlastnej slabosti. Čo by mu povedala? Možno by sa rozrehotala, alebo by sa tvárila múdro, ale nakoniec by mu poradila nejakú sprostosť. Nie, ani jej to povedať nemôže. Skúsil teda reč skrútiť inam.
       „Možno som sa len zle vyspal. Ale ja neviem. Azda jarná únava…“
       „Teraz?“ zasmiala sa. „Keď každý plánuje čo a ako porobí cez rok? Veď všetko práve ožíva!“
       „Ktovie, či by som aj odtiaľto neodišiel. Preč, inam, možno i do mesta.“
       Ilona zmĺkla a premerala si ho od hlavy po päty. „No, vidím, že sa ti nechce hovoriť, alebo ani sám nevieš, čo ťa zlostí. Ale možno sa ti uľaví. Hej, uľaví, keď ti poviem, že ja som už dávno rozhodnutá. Pole, svine, kravy, sliepky, to nechám tu. Veď sám vidíš, akí sú všetci zodratí. Keď pozriem na hociktorú ženu, čo má o dvadsať rokov viac, hovorím si, či aj ja budem musieť vyzerať rovnako. Samá vráska, opuchnuté nohy a na rukách mozole. Nie, Paľko, ja taká nebudem. Už som rozhodnutá, že ja pôjdem bývať do mesta. Do Košíc!“
       Paľo mlčal, dokonca mu šklblo kútikom úst. Z vrecka vytiahol zápalku a vložil si ju medzi zuby. Často tak robieval, keď mal chuť si zafajčiť, ale nebol vhodný čas na šúľanie cigarety.
       „Takže do mesta, hej? Do Košíc? A kde tam budeš bývať? Veď dom v meste lacno nekúpiš.“
       „Joj, Paľko, len sa tak o mňa nestrachuj. Nehovorím, že hneď zajtra. Ale časom určite. Ver mi, že mi na tom záleží.“
       „To chce majetok. Veľký majetok. Neviem, neviem dievča, či len nesnívaš!“
       „Ale veď sú aj sny, čo sa naplnia, no nie? A môže byť i skutočnosť, čo vyzerá ako sen. Či už dobrý, či zlý. Takú skúsenosť nemáš?“ zasmiala sa Ilona a Paľom trhlo. Na chvíľku sa mu zazdalo, akoby na niečo narážala. Na niečo, o čom nikto v dedine nemôže vedieť. Jasné – nemôže, a ani nevie. Podozrenie zahnal ako hlúpe. A Ilona sa naň zatiaľ ešte raz usmiala, potom sa zvrtla a šla ďalej sama. Len za ňou pozrel, ako na tých chudých, tenkých nohách balansuje medzi mlákami.

       Deň kráčal svojím pravidelným tempom a ďalší Paľov čas naplňovali povinnosti. Krava chce žrať aj v sobotu, aj tie dve svine, a potom bolo potrebné ešte opraviť krosná, lebo mama bude chcieť začať tkať plátno a vraj sa tam dačo ondie. Vrátil sa teda rýchlo domov a začal robiť.
       Zemiaky s juškou zhltol na obed takmer naraz; sediac za stolom po celý čas mlčal. Rovnako i jeho mama a sestra. A popoludní, keď mu po robote zvýšil čas, radšej ušiel do polí. Vraj len pozrieť ako je rozmočené.

       Príčina napätia, spor, ktorý sa niesol medzi Paľom a jeho sestrou s mamou, bol neuveriteľný. Neuveriteľný ako všetko, čím sa u nich doma vyznačoval posledný rok. Paľo na bosorky neveril. Kedysi. Počul síce veľa príbehov o ženách, čo sa vedia premeniť na mačky, urieknuť dieťa, zaslať na ženu chorobu, alebo prinútiť kravu, aby namiesto mlieka dojila krv. Predtým sa tomu smial. A bolo to práve vlani na jar, keď sa mu matka zdôverila s tým, že akási čarodejnica si zasadla na ich rodinu. Až vtedy sa Paľo dozvedel, že taká žena môže s čarodejnou mocou zaobchádzať podľa toto, ako sa jej chce. Že môže pomáhať i škodiť. Uvaliť na človeka chorobu, ale aj vyliečiť chorého. A tá čarodejnica, o ktorej mu hovorila, vraj nechala na nich samých, nech sa rozhodnú, čo s nimi bude.
       Často, niekedy i každý týždeň prichádzala v noci pod ich okno. Do tváre jej nikdy nevideli. Šatku mala vždy stiahnutú hlboko do čela a vo vysoko zdvihnutej ruke držala sviečku. Mama vravela, že keď prišla prvýkrát, vraj aj s Máriou skoro zamdleli od strachu. Čarodejnica sa k nim cez okno prihovárala ticho, akosi chrapľavo a zlostne zároveň. Vraj, že im hrozí skaza, smrteľná choroba, čo všetkých podusí v spánku a možno ani nedožijú rána. Nech sa len modlia a dúfajú, že budú trpieť čo najmenej. Tiež nech si nemyslia, že potom to bude lepšie. Lebo nebo nie je pre každého, a už vôbec nie pre ženy, čo pošli na urieknutie.
       Mária hneď kľakla na zem a začala sa modliť. Mama vraj vtedy zalomila rukami, prosila neznámu stvoru, nech len na nich, preboha, neposiela žiadnu pliagu. A zdalo sa, že to zabralo. Hádam to i tú neznámu bytosť obmäkčilo, aspoň si tak mama myslela, lebo naraz jej začala vysvetľovať. Vraj každá cesta vedie dvoma smermi. Záleží na tom, kto sa ktorým vydá. A ak sú v rodine naozaj takí pobožní, neuškodí im, ale môže dokonca pomôcť. Že pre čary i zázraky je miesta všade, veď aj svätci ich robili. Stačí, len keď zaplatia a môžu si kúpiť schody do neba!
       Mama vtedy začala horekovať. Vraj, že peňazí veľa nemajú, veď všetko išlo do majetku, ale nech počká. Potom otvorila starú skriňu a spod šiat vytiahla všetky bankovky.
       „To je málo?“ zaškrípala zubami neznáma žena pod oknom.
       „To je všetko. Viac nemám,“ zaúpela mama, ale čarodejnica jej povedala, že to je tak len na dva schody. Nebo je vysoko, vraj jej musí dať oveľa viac.
       Odvtedy ku nim chodila často. Mama predala husi, potom aj jedno teľa; doma stále jedli len polievku, alebo zemiaky s juškou. A potom tesne pred jeseňou predala záhradu. Nie tú pri dome, ale tam vyššie nad dedinou. Jablone, slivky, ríbezle, za to všetko, o čo sa starali celé generácie, dostala za hrsť bankoviek, ktoré jednu po druhej podávala po nociach cez okno neznámej žene.
       „Už len posledných tridsať schodov a budete mať isté miesto v nebi! Hej, načo sú ľuďom statky, keď si ich aj tak na druhý svet nevezmú. Ale ty vieš, ty si pochopila. Tak nešanuj a kúp ich ako treba,“ chrapčala neznáma stvora pod oknami, keď prijímala ďalšie peniaze.
       Aj Paľo sa jej bál. Aj on si už uložil všetko v hlave tak, že nebo je viac ako majetok. Len v zime, keď napadlo dosť čerstvého snehu, vybehol po čarodejnicinom odchode na dvor, že sa pozrie na stopy. Vo svetle petrolejky však videl len to, že po sebe zamietla.
       „Vidíš, lebo rovno odtiaľ odletela na metle! Načo by ju inak so sebou nosila?“ žehnala sa vtedy mama.
       Všetko trápenie z návštev neznámej čarodejnice, ale i všetku nádej, že budú hádam jediná rodina na svete, čo si už za života môže byť istá svojím miestom v nebi, naštrbilo matkine rozhodnutie predať role. Falovegy, ako volali túto zem všetci Vyšnomyšľančania, totiž patrili mame. Keď to doma povedala, Paľo sa poriadne nazlostil. Už zmenil názor. Nebo sem nebo tam, jedinú istotu, ktorú tu ako-tak majú, predajú?!
       „A čo ak si to tá stvora len vymýšľa?“ dvíhal hlas, ale mama ho upokojovala.
       „Načo ti je dôkaz? Blahoslavení, ktorí veria! Aj pán farár tak hovoria! Na kázňach nepočúvaš? Že zem je slzavé údolie, ale každá bolesť sa vráti v nekonečnej láske božej! Tak sa neprieč!“
       Paľo odvtedy toho doma veľa nepovedal. Keby otec ešte žil, určite by tomu urobil rázny koniec. Ale on? Ostane bez majetku, bez rolí, svoje deti, ak na ne príde, bude vychovávať len o chlebe a soli!

       Večer vošiel do izby bez slova. Mama s Máriou ostali v kuchyni. Spražili múku, slaninu, cibuľu a podliali všetko mliekom. Na večeru chystali ciberej. Známe vône sa niesli celým domom a tma pomaly sadala na okolie. Paľo počul, že sa o niečom rozprávajú. Ako malý chlapec priložil ucho na dvere a načúval.
       „Takže pole, mama, ste predali celé?“ vyzvedala Mária.
       „Pole do neba nevezmeš! Načo nám bude? Človek dajako prežije aj bez neho! Ak niečo zvýši, dokúpime sliepky a budeme chodiť do Košíc predávať vajíčka.“
       „Nič, mama, ja len tak, aby som vedela. Hej, v písme sa píše, že skôr prejde ťava uchom ihly, ako sa boháč dostane do kráľovstva nebeského. Ale dali vám dosť?“
       „Nestaraj sa dievča, nestaraj. Aká je cena za nebo? Iní by na smrteľnej posteli dali aj posledné gate, aby sa spasili. A my? Ešte i budeme mať kde bývať. Takže nech to stojí koľkokoľvek, dobre sme urobili. Vieš?“
       „Hej, len či...“ začala opäť Mária, ale nedopovedala. Ktosi zvonka zaklopal na okno.
       „Dobré s nami a zlé preč,“ prežehnala sa mama, keď otvárala okenicu.
       „A či sa to predo mnou žehnáš? Zle sa ti robí? Veď ti ponúkam dar, ktorý ti nedá žiaden farár! No? Hovorím, chýba už len tridsať schodov,“ ozval sa zvonka známy hlas. Trochu priškrtený, chrapľavý a zmiešaný so sipotom. Taký, aký majú doista len čarodejnice.
       Paľa sa opäť zmocnili zmiešané pocity. Dokonca bol v tej chvíli rád, že mama pole predala. Len nech už majú pokoj, nech sa tá bosorka raz a navždy stratí. Nikto by tomu neuveril, nikto!
       „Mám, mám, mám. Peniaze za Falovegy. Hľa, tu sú všetky. Len či bude dosť,“ triasla sa mama a položila na okenicu zväzok bankoviek.
       Len tenké prsty z kostnatej dlane uvideli obe ženy, keď to čarodejnica rýchlo schmatla. Potom zašla ďalej do tmy. Po chvíľke sa odtiaľ ozval hlas.
       „No dobre! Bojíte sa ma, ale teraz vám hovorím, že nikto na celom svete nedostal od nikoho väčší dar ako vy od mňa. Hej, pre vás je už brána nebeská otvorená! Tešte sa a chváľte chvíľu, keď som sem prvýkrát prišla!“
       Mama sa otočila k dcére so slzami v očiach. „Marika, my sa dostaneme do neba! Paľo, počuješ? My budeme v nebi!“ zakričala hlasno a bolo v tom cítiť neskrývanú radosť.
       Dvere z izby sa otvorili a Paľo vstúpil do kuchyne. Matka práve objímala Máriu a obe plakali. Možno od šťastia a možno i od úľavy, že už k nim tá neznáma žena, z ktorej vyžarovala nadpozemská moc, nepríde. Paľo sa však práve rozhodol, schmatol kľučku a vybehol rýchlo na dvor. Zbytočne. Bránka na ulicu bola otvorená. Predsa len neodletela na metle! Prebehol ešte ďalej, von z dvora až ku kostolu a späť, ale zbytočne. Keď sa vrátil domov, mama s Máriou sa veselo smiali, takmer tancovali.
       „Ale prišli sme o Falovegy...“ zlostne zavrčal Paľo.
       „Nie, nedala som jej všetko. Skúšala som či dosť. Aha, tuto mi ešte trocha peňazí ostalo. Kúpime sliepky. Na zatiaľ, kým sa dostaneme do neba,“ ukázala mu mama zopár bankoviek a potom sa ho pokúsila objať. „Nebo, Paľko, nebo nás čaká!“

       Netrvalo ani rok a mama sa pred susedami pochválila. A potom už ani Mária nedržala jazyk za zubami a vysypala, že ona sa nemusí ničoho báť, lebo schody do neba si poctivo kúpili. Ľudia si klopkali na čelo a smiali sa, či môže byť niekto taký sprostý. Paľo by sa najradšej zahrabal. Skryl sa pred všetkými, vliezol pod zem, aby naň neukazovali a nepokrikovali po ňom. Ušiel by, ak by sa dalo. Niekam do mesta, do Košíc. Rovnako ako suchá Ilona, ktorá sa tam už naozaj presťahovala. A vraj sa jej začalo dobre dariť, nie malý majetok si nazbierala. Dokonca jej to i prospelo, lebo keď sa po dlhom čase ukázala znova vo Vyšnej Myšli, už jej nikto nemohol hovoriť, že je suchá. Pribrala, skyprela, veď mala z čoho...




***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.



čitateľov: 5230