login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Láska nezanikne

@ :: Poviedky ::     Nov 25 2017, 08:04 (UTC+0)

Miesto: Baňa Lucia, dnes Vyšný Medzev - časť Baňa Lucia, okres Košice-okolie
Čas: päťdesiate roky 20.storočia
Autorka: Silvia Bolčová

       Bola letná nedeľa, ktorá sa ničím nelíšila od ostatných. Osadníci sa zišli v kostole, či skôr v sále, čo v nedeľu slúžila ako kostol, sediac na rovnakých miestach ako pred týždňom, dvoma, či dokonca pred rokom. Mnohí mali na sebe tie isté šaty. Iba deti podrástli, dievčiny sa zaoblili a mládencom vyrašilo strnisko. Starším susedom pribudlo pár vrások, šedín, chorôb i starostí. Zopár stoličiek ostalo prázdnych, no tie sa pomaly zaplnia, lebo pribudlo i zopár neviest, hrdo nesúcich svoje bruško, a tiež zopár prespaniek. Tie, kým sa dalo, starostlivo ukrývali tajomstvá vášnivých nocí, strávených s kostošmi, čo pracovali v bani a na stravovanie boli prideľovaní do jednotlivých rodín. Preto dostali tú prezývku. A bolo verejným tajomstvom, že kostoši radi okoštovali všetko, nielen stravu, ak hlava rodiny nebola doma. Zahanbila som sa. Som predsa v kostole, ohováram v myšlienkach a ani netuším, o čom káže pán farár, čo kvôli takým nehodným ako ja, meria každú nedeľu štreku až z Jasova.
        „Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zmĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné.“
       Láska. Čo už len môže farár vedieť o láske? A čo tu robí Jolana? Načo sa šarpala sem, do Lucie? Veď u nich v Poproči majú veľký kostol. A nie je až taká pobožná, aby merala cestu, ani keby sa bol popročský kostol zboril.
       Marta, moja najlepšia kamarátka, sa nahla ku mne: „Pobehlica jedna!“
       „Kto?“ až so mnou heglo, nevediac, či ma neuráža. Ale mňa? Prečo?
       „Jolana predsa! Vidíš ju? Ešte i tu, v stánku Božom, si nezapne všetky gombičky a vystrkuje prsia!“
       Marta zmĺkla. Tetky pánbožkárky nás karhali pohľadmi a dávali najavo svoje rozhorčenie.
       Bolo rozumné sa odmlčať, i keď mala Marta pravdu. Jolanino oblečenie bolo nevkusné, no o ňu sa pánbožkárky nestarajú. Nie je z Lucie. Ohovárať po odchode z kostola budú nás dve, ak nestíchneme.
       Už mi bolo jasné, prečo je tu Jolana. Veď akoby kázeň bola pre ňu. Aby pochopila, čo je to láska a čo k nej patrí: úcta, vernosť, skromnosť a pokora. Nepoznám ju dlho, ale nič z toho v sebe nemá. Alebo všetky tieto cnosti si tak starostlivo váži, že ich necháva schované doma v Poproči ako dobre utajený poklad. V duchu som sa prežehnala. Dnes už po druhýkrát rovno na omši pácham hriech. Ohováram v mysli. Nesmiem predsa súdiť!
       Súdiť - nesúdiť, Jolana dnes pútala moju pozornosť väčšmi, ako slovo Božie, i keď bolo o láske. Ba pútala by ma rovnako silno, i keby bol pán farár kázal o čomsi neuveriteľnom a nemožnom, napríklad že svätý Jozef bol černoch. Cítila som v duši bôľ, ktorý rástol tým rýchlejšie, čím viac som na Jolanu myslela. Táto bolesť sa v mojej duši usadila po Vianociach.

       Ako bolo zvykom, my mladí, vystrojení vo sviatočnom, sme spievajúc uprostred zimy prechádzali popred domy. Všetky nevydaté a nezadané dievky a slobodní mládenci. Niektoré veci sa v Lucii nemenia, i Vianoce sú rok čo rok takmer rovnaké. Ale tie posledné si budem pamätať. Rozruch vyvolal Laciho návrat z vojenčiny. Mal prísť už na jeseň, ale kvôli maďarskej kontrarevolúcii slúžil o dva mesiace dlhšie, než bývalo zvykom. Pravda, rozruch nespôsobil jeho neskorý návrat, ale on samotný. Keď sa objavil doma, všetkých nás prekvapil. Na vojnu odchádzal ako taký tenučký chlapčisko, ako sa hovorí, s mliekom stekajúcim po brade. No teraz, keď som ho zazrela v sprievode, čosi bolo inak. Akoby bol prišiel niekto iný. Aj cez zimný kabát sa rysovala jeho statná mužská postava. No to nebolo všetko. Jeho výraz, jeho pohľad, či sebavedomie, ktoré vyžaroval, ma úplne premohli. Len ťažko som od neho vedela odtrhnúť oči a dúfala som, že šero je dostatočné a nik, ani Marta, kráčajúca vedľa mňa, nemôže vidieť, ako mnou prebehla vlna horúčavy, ktorá mi iste zafarbila líca do červena. Nemohla som sa nadýchnuť, musela som nútiť pľúca k pohybu a cítila som, ako toto moje úsilie dvíha moje prsia takmer až k hrdlu. Verila som, dúfala, že si nik nevšimol, čo sa vo mne deje. Bola som si istá, že to nikto nevidí. Nik, iba on, Laci. V jeho očiach som badala pobavenie. Radosť lovca, ktorý vidí svoju korisť a je presvedčený, že už ju má vo svojej moci.
       Moja predtucha sa v nasledujúcich dňoch a týždňoch potvrdila. Aspoň pre mňa sa stal Laci ozdobou a vodcom skupinky ľudí, ktorých som považovala v Lucii a v jej okolí za lovcov. Skupinka mladých mužov, všetci sebavedomí, či aspoň sa tak cítili, lebo vždy sa na ostatných dívali trochu zvrchu. Zvádzali nás, zavádzali nás a bavili sa na náš účet.
       Ďalšou skupinkou boli prebiehači. Patrili sem zväčša muži, ktorí boli už zadaní, no neboli si istí, či majú vo svojej obore tú správnu srnu. Obzerali sa a číhali po novom tovare, po niečom, čo je lepšie, čo viac vyhovuje ich predstavám, alebo jednoducho hľadali len čosi na spríjemnenie a spestrenie svojho života. Rozptýlenie, rozmar, umŕtvenie nudy. Nechceli loviť, alebo aspoň to nebol lov lovov, nehľadali celoživotný úlovok. Číhali na príležitosť, aby prebehli od bežného života k niečomu, čo dodá ich životu aspoň na chvíľu nové opojenie.
       Poslednou a najpočetnejšou skupinou boli vábničky. V tejto skupine prevažovali dievčatá, hoci čas od času sa v nej ocitol i mladý muž, obvykle utiahnutý, hanblivý alebo postihnutý, žobrajúci o svoj prídel lásky.
       Áno, Laci bol lovec. Kým sa na mňa díval, musel sa cítiť ako pán Boh. Ukazovákom pravej ruky si jemne šúchal bradu a s hlavou nepatrne nahnutou doľava sledoval, ako sa snažím upokojiť a tváriť sa nenápadne. Iste si moje rozpaky vychutnal. Veď pri jeho zážitkoch a skúsenostiach so ženami som musela vyzerať komicky. Nielen ja. My všetci, tu v Lucii, sme boli z pohľadu znalca života ako mravce, ktoré sa mocujú na ceste domov, kotúľajúc pred sebou omrvinku predstavujúcu poklad, ktorý zaistí prežitie nasledujúceho dňa. Ibaže pokladom, ktorý hľadali dievčatá - vábničky, bola láska. Pocit spolupatričnosti, jednoty, porozumenia, vzájomnej podpory a istoty, a túžba po nežnostiach, láskaní, úprimných vyznaniach, po dvorení plnom nehy a skladaní ód z čias rytierov.
       Snažila som sa na neho nemyslieť, no nedalo sa. Akoby sa bol nasťahoval do mojej duše, do môjho srdca, do pocitov i vášní, tak silných, až som sa ich i trochu bála.

       „Možno bude do kostola chodiť sem, lebo v Poproči všetci vedia, čo je zač a odpľúvajú si pred ňou,“ pokračovala Marta cestou z kostola do krčmy, ktorá slúžila počas sviatočných dní ako kultúrny stánok. Hrávalo sa v nej divadlo, alebo sa tu premietal film a neskôr večer sa premenila na tanečnú sálu. „Alebo ju vari už doma nevpustia do chrámu Božieho. Videla si? Odkedy sa Laci vrátil z vojenčiny, nápadne často sa tu pretŕča. Nosí sa Luciou ako pávica, rozhadzuje rukami ako opica a krúti zadkom ako pobehlica, len aby si ju všimol. Iste už vie, že Laci od nového mesiaca nastúpi do Banských závodov ako šofér. Ako osobný šofér riaditeľa! Kvôli nemu sa sem tak natíska. A pritom je v Poproči zasnúbená.“
        „Zasnúbená? S kým?“
        „S Valérom. Taký nenápadný tichý chlapec. Je kamarátom môjho Janka. Každý vraví, že je pre ňu pridobrý. Nie je vyložený chruňo, ale akoby bol slepý, čo sa jej týka. Nevidí, že sa okolo neho motala kvôli majetkom, lebo jeho rodičia sa nemajú ani pri komunistoch zle. Ale Laciho tiež nenechá na pokoji. Vycítila príležitosť na panský život, plný zábavy.“
        „Pri Lacovi?“
        „Hej, pri ňom. Ako osobný šofér bude Laci raz-dva dôležitým človekom nielen v Lucii, ale v celom kraji. Bude riaditeľovým dôverníkom, bude mať viac výhod, peňazí a príležitostí. Poviem ti, tu v osade sú štyri dievky na vydaj a veru každá jedna by po ňom siahla. I Jolana isto dúfa. Zmija vypočítavá, nemá hanby. Veď sa pozri. Hoci prišla do kostola, blúzu má rozopnutú. Fuj! Ak by mohla, chodila by i holá. Ukazuje sa, aby po nej chlapi slintali. No, len nech sa ukazuje! Musí využiť čas. Ak bude po svojej materi, čoskoro bude mať prsia po kolená a zadkom bude môcť dvory zametať.“
       Mala som Martu rada, no teraz sa mi vcelku uľavilo, že svetlá zhasli a film sa začal. Ako v kostole, ani tu som sa nedokázala sústrediť. Vlastne ma ani nezaujímalo, čo sa premieta. Zase čosi o vojne. Ako každý film. Panebože, ako keby sa ľudia tej vojny nedokázali nasýtiť. Ktovie prečo smútok a bolesť púta ľudí vždy viac ako radosť.
       Martu predstavenie tiež nudilo, a tak sme sem tam prehodili pár viet. Vravela, že ona by radšej ostala slobodná a možno dokonca i panna, než by mala byť prespankou alebo radodajkou ako Jolana. Ale jej sa ľahko hovorilo. Bola zamilovaná, čerstvo zasnúbená a mala už aj ohlášky. Zabudla, ako sa ešte počas Vianoc bála, že ju nik nebude chcieť.
       Po filme, keď sa začalo tancovať, sme sa už nerozprávali. Prišiel za ňou jej Janko a svet pre nich prestal existovať. Sprvu som v duchu hádala, kto si koho odvedie na parket. Obvykle sa to dalo tušiť, dvojice bývali pevné. Iba Laci vystriedal v tanci zopár dievčat len tak, akoby ich bral rad za radom. A potom skončil s preberaním a zdalo sa, že večer zasvätí Jolane. Tá sa krútila, vlnila, smiala a túlila sa k nemu. Občas mu šepla čosi do ucha. Nebolo ťažké uhádnuť, o čom sa dohovárajú. Už nemalo cenu stupňovať sklamanie a ďalej tu ostávať. Cítila som sa zbytočná ako vidly pri odhrabávaní snehu. Ktovie, s kým by tancoval Laci, nebyť Jolany. Ale načo o tom premýšľať? Utrela som slzu, čo mi stiekla z mihalnice a hľadela ešte chvíľku do prázdna. Čo mi chýba, aby som i ja patrila k lovcom? Veď som pekná. Od mala mi vravia, že vyzerám ako anjelik. Že moje belasé oči hľadia na ľudí, akoby im videli až do duší. Iste som ich zdedila po mame. Všetky ženy v našej rodine boli vychýrené krásavice, o ktoré sa chlapi neraz i pobili. I postavu mám dobrú. Mám všetko, čo má mať žena: štíhle nohy, štíhly driek a na správnych miestach som zaoblená. Dobre varím, vždy som čistá, vystrojená a domáce práce zvládam odmalička. No načo vôbec? Veď chlapi hľadajú skúsenosť, nespútané dobrodružstvo a ja nikdy nebudem lacnou korisťou! Samozrejme, že si ma Laci nevšíma, pre neho som asi nezáživná, hlúpa a neskúsená hus.

       Ukázalo sa, že Marta mala nielen presné informácie, ale i dobrý odhad. Odkedy Laci vozil riaditeľa deň čo deň do Banských závodov, ale i na služobné cesty, ľudia si ho viac považovali. Zvykli za ním chodiť, keď niečo potrebovali, lebo on vedel múdro a nenápadne cez riaditeľa zavše kadečo zariadiť. V montérkach ho nevidel nik. Stále v obleku, nielen do práce a všetci sa po krátkom čase k nemu správali takmer ako k ministrovi. Vyznal sa v ľuďoch, ani keby čítal v otvorenej knihe. Jedinou záhadou bolo, prečo márni čas s Jolanou. No Marta i to čoskoro objasnila.
       „Počula si?“ pribehla jedného dňa, lapajúc po dychu, ako sa ponáhľala.
        „Čo?“
        „Už ju nebudeme vídať, kravu jednu. Nenažratá bola, ale to sa jej vypomstilo.“
        „Niekomu uriekli kravu? Alebo rovno uhynula? O ničom neviem,“ priznala som.
        „Ale nie normálna krava! Nenormálna krava. Teda Jolana! Už tretí deň kvočí doma a reve. Sprostaňa. Sedela medzi dvoma stoličkami a dopadla riťou na zem,“ úsmev na Martinej tvári bol radostný a úprimný. „Vyrátala si, že s Lacim bude život ľahší a pestrejší, a hoci mal Valér zdediť pozemky, hrdlačiť na poli sa jej nechcelo. Tak mu vrátila snubný prsteň a keď bol Laci na služobnej ceste, dotrepala sa k jeho materi. Hľadala v nej spojenca. Nejako si ju obmotala okolo prsta a prosila ju, nech jej pomôže vydať sa za Laciho.“
        „A Laci?“
        „Vysmial sa materi. Vieš, čo jej odvrkol?“ to sa už Marta smiala, až si musela rukami chytiť brucho, čo sa tak natriasalo. „Povedal jej, hahaha, neviem to ani povedať, hahaha. Povedal jej, vraj mama, ak sa ti tak páči, tak si ju vezmi ty!“
        „Ozaj? Tak sa nebudú brať?“
        „Nebudú. Jolana bola zvyknutá, že chlapi tancovali, ako ona pískala. Laciho neokabátila. Pohral sa s ňou, ale už ju odkopol. On je predsa niekto! Si počula, čo urobil riaditeľovi?“
        „Dačo zlé? Príde o miesto?“ preľakla som sa, akoby sa dačo plané stalo mne.
        „Veď vieš, aký je riaditeľ. V jadre dobrý chlap, no už si myslí, že môže všetko a občas s ľuďmi jedná ako s dobytkom. Vraj šomral i na Laciho a to on nerád. Tak čakal na svoju príležitosť, ako mu to oplatiť. Keď sa vracali zo služobnej cesty, riaditeľ si vypil viac než obvykle a hoci veľa zniesol, nebol už pri sebe. Spitý zachrápal, ani sa neprebral, keď začala búrka. Vtedy vraj Laci dostal nápad. Zastavil auto pri potoku. Riaditeľa zobudil a ten, mysliac si, že už sú doma, vystúpil a spadol do vody. Počula som Laciho, keď to rozprával chlapom. Hľadel, ako sa riaditeľ pokúša vstať a zasa padá. Zmáčaný vodou z potoka i oblohy vraj čosi nezrozumiteľne bľabotal a znelo to ako prosba o pomoc. Vtedy ho Laci vytiahol, naložil späť do auta a odviezol domov. Sväto-sväte tvrdil, že ešte i druhý deň ráno bol riaditeľ mokrý. Možno sa v poslednej chvíli ešte pred dverami prebral aspoň natoľko, že dnu ani nešiel. Všetci vieme, že jeho žena si tiež nechodí po slovník do kostola a tak sa asi prechádzal hore-dole, kým aspoň trochu vytriezvel. Nešlo mu hlavy, prečo je taký mokrý, ale Laci ho presvedčil, že bola prietrž mračien. Ešteže si riaditeľ z toho nič nepamätá.“
       Vďaka tejto správe som v nedeľu šla na podvečerný film s väčšou radosťou a očakávaním. Jasné, nie vďaka tomu, že opitý riaditeľ sa váľal v potoku, hoc i to mi k Lacimu celkom sedelo. Ale kdesi v mojom vnútri sa voľačo tešilo, že Jolana dostala, čo si zaslúži. Ešte som čakala, že mi Marta pred premietaním porozpráva viac, ale zbytočne. Neprišla. Sedadlo vedľa mňa ostalo prázdne i po zhasnutí svetiel. Na film som nebola zvedavá, samozrejme, bol zasa o vojne. Na plátne sa začal odvíjať romantický príbeh mladej vlastenky, čo sa zamilovala do raneného ruského vojaka. Takže aspoň trochu lásky. Potrebovala som ju. Aspoň z filmu. Aj som sa zatvárila kyslo, keď niekto uprostred romantickej scény vstúpil do miestnosti, rušil, šuchotal a hľadal voľné miesto. Potom si prisadol. Neviem prečo som si najprv všimla vyleštené budapeštianky, teda topánky, aké nenosil len tak hocikto. Ako som dvíhala pohľad, môj zrak prebehol po elegantných nohaviciach a modernej rozhalenke. Bol to on. Laci. Vystrojený, akoby viezol riaditeľa prinajmenšom do Bratislavy. Nemohla som uveriť, že si sadol ku mne, hoci bolo dosť voľných miest. Naraz som akosi hlbšie dýchala a srdce sa mi rozbúchalo tak, až som ho cítila i kdesi v hrdle. To, ako sa vyvíja príbeh vlastenky, som už nevnímala.
        „Páči sa ti film?“
       Neveriacky som na neho pozrela. Skutočne sa rozprával so mnou. Až sa mi triasol hlas a cítila som mravčenie v končekoch prstov, keď som zo seba vysúkala, že vojnové filmy ma až tak nelákajú.
        „Skutočná vojna, či aspoň vojenčina, je úplne iný svet. Toto tu nakrútili len pre ohlúpenie ľudí. No niečo je na ňom pekné. Chceš vedieť čo?“
       Jeho tvár bola tak blízko, až mi z toho horeli líca.
        „Prezraď,“ povedal ktosi mojimi perami. Bola som to ja?
        „To, že tí dvaja sa majú radi.“
       V jeho hlase som márne hľadala posmech alebo cynizmus. No viac som sa nedozvedela. Polohlasné čit z predných radov prerušilo náš rozhovor.

        „Verím, že i bez Marty ostaneš na tancovačke. A pretože som pri tebe a nikým sa nenechám predbehnúť, rád by som ťa poprosil o prvý tanec,“ povedal, hoc ešte film neskončil, alebo nie úplne, pretože sa ešte nerozsvietilo. Moja túžba, čo ako ukrývaná, sa stala skutočnosťou hneď, ako Rusi porazili Nemcov, filmová vlastenka a ruský vojak sa zosobášili v zákope a hrdinský odkaz osloboditeľov zaznel na celú sálu, že bez komunistov by mieru nebolo.
        „Dobre,“ šepla som, chcela som, aby môj hlas znel tak napol ľahostajne, ale sotva som zo seba dostala jediné slovo.
       Valčík, keď už tancovačka začala, bol nádherný. Laci ma spoľahlivo viedol a ja som, ani neviem prečo, zatvorila oči. Prisahala by som, že som videla modrú hladinu Dunaja.
        „Už dávno som sa ti chcel ospravedlniť.“
        „Prečo?“
        „Ty sa už nepamätáš? S chlapcami sme tu v krčme ešte pred vojenčinou počúvali platne Krištofa Veselého. Cítili sme sa takmer dospelí a nechceli sme sa nechať rušiť deckami, ktoré pritiahla muzika. Tak sme ich vyháňali. No a tie deti si tam priviedla ty, takže som musel vyhnať aj teba, aby ma chlapci nevysmiali. Bol som ešte taký hlúpy...“
       Pamätala som sa. Pamätám si každý moment, keď som bola s ním, no predsa som zavrtela hlavou: „Skutočne? Ja som už dávno zabudla.“
        „Ja som nezabudol. Vieš, vtedy som ti závidel. Ešte dávnejšie predtým som chodieval pásť kravy so starým Pištom. Pamätáš? Celý deň mal radosť z toho, ako ma sekíruje, sľubujúc mi odmenu dvadsať filérov za prácu. A ty si na druhom konci lúky pásla húsky sama. Bez okrikovania a bez štuchancov. Ale pre mňa bolo tých pár filérov veľkým lákadlom, a tak som zniesol i to jeho komandovanie a odporný smrad z jeho šúľaných cigariet. Pritom som ho mal chuť oliať vedrom vody.“
        „Idú na teba také chute často? Lebo som počula, že máš vodu rád. Vraj si vykúpal i riaditeľa,“ sama som sa prekvapila, ako pokojne sa s ním rozprávam a ešte aj žartujem. „A na čo si ich minul? Tých dvadsať filérov?“
        „Na nič. Starý Pišta ma ušetril trápenia nad takým rozmýšľaním. Vypiekol so mnou rovnako ako s ostatnými chlapcami. Po robote, keď som natŕčal dlaň, ma vysmial, že sám nemá peňazí. Ešte som bol rád, že odídem bez ďalšieho štuchanca pastierskou palicou. No ak by ma volal i na druhý deň, šiel by som znova. To aby som ťa mal znova od rána do večera na očiach. Jazyk som mal vtedy ešte voľajaký drevený, ale musíš si pamätať môj pohľad.“
        „Vravela som ti, že si nič nepamätám!“
        „Vidíš, a ja mám ešte stále pred sebou tvoje oči. A túžim sa do nich dívať po celý zvyšok svojho života.“
       V tej chvíli sa naše pohľady stretli. Nielen pohľady. Hudba dohrala, no my sme stále hľadeli jeden na druhého a stalo sa čosi zvláštne. Nikto z nás neurobil ani krok, neboli sme toho schopní. Snáď sa otvorilo nebo a stal sa zázrak. Hoci sme stáli bez slova a bez dotyku, obaja sme cítili to isté. Že sa naše duše spojili a ako smädní, čo spoločne došli k prameňu čistej vody, túžili sme na tomto mieste ostať navždy spolu. Nevnímali sme nič, iba seba navzájom. Môj niekdajší strach i obavy boli naraz smiešne. Slová neboli nutné.
       Proroctvá prestanú, jazyky zmĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné. Len láska nikdy nezanikne.
        (Nezanikla. Pretrvala celé desaťročia, ako sme si neskôr sľúbili pred oltárom. Až kým nás smrť nerozdelí...)




čitateľov: 382