login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 20, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(224)

vložiť obrázok do galérie

Keď Medzev, tak Vyšný!

@ :: Poviedky ::     Oct 03 2017, 08:17 (UTC+0)

Vyšný Medzev v súčasnosti

Miesto: Nižný Medzev (dnes Medzev) a Vyšný Medzev, okres Košice-okolie
Čas: príbeh je vsadený do druhej polovice 18. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Byť tovarišom, to sú vraj najkrajšie roky života. Čert aby ich vzal! Niekedy chutnajú ako skvasený chlieb, čo niekde zmokol, ale človek si ho i tak nasilu napchá do úst, lebo žalúdok kňučí od hladu, až je z toho jednému nanič. Ako prach zmiešaný s potom, ktorý štípe v očiach na dlhých cestách, keď slnko páli priamo na hlavu, nohy už nevládzu a každý krok je hotovým utrpením. Tie nekonečné štreky z mesta do mesta, z dediny do dediny, len aby si človek zohnal robotu, z ktorej mu neraz nevyjde ani na poriadne jedlo! Tovariš už musí vedieť robiť ako hotový remeselník, len aby mu dal ďalší skúpy majster do vandrovnej knižky odporúčanie, že s ním bol spokojný! Nie, nenadávam vždy tak, ako dnes, ale ten spôsob, ako prísť k remeslu, sa mi i tak nepáči.
       Veď si to len predstavte! Sotva chlapčisko vyrastie z detských gatí, musí sa núkať, priam prosíkať, aby mohlo niekde robiť zadarmo. Jasné, ešte nie je dosť výrečné, aby to zabralo u vážených cechových majstrov. To chodí prosiť a núkať ho jeho otec či matka, aby ho veľactený cech vzal do učenia. A remeselník, ktorému bude pomáhať, sa na chlapca pozerá ako na koňa na jarmoku. Či má silné ruky, nohy, či nie je dengľavý alebo nejaký taký nedorobený, a potom, ak všetko vyjde dobre, remeselník veľkoryso povie, že to teda s ním skúsi. Ale cech má svoje pravidlá a tie jasne určujú, kde a koľko môže byť učňov. Tak nech sa mladý snaží, lebo stačí jeden krivý pohľad či neúctivé slovo a pôjde odkiaľ prišiel. Niektorým majstrom rodičia decka za prijatie do učňovského stavu dokonca platia! Dakedy len na začiatok a v niektorých mestách aj každý mesiac.
       A učeň? Napríklad ja, keď som nastúpil tam u nás doma u majstra kováča, som prvý rok iba zametal vyhňu, rozkladal oheň, fúkal doň z kováčskych mechov, nosil uhlie a to svinsky ťažké železo. Neraz som šiel s kováčovou ženou na trh nakúpiť a upratal im aj doma. Do žeravého železa som kladivom nebuchol ani raz! Až po roku, keď jeden zo starších učňov šiel za tovariša, až potom som mohol robiť a dozvedieť sa niečo z kumštu. Ďalšie tri roky som drel, začínal pred svitaním a končil za tmy bez ohľadu na to, či bolo leto, či zima. Iba nedeľa, to bol deň spásy, keď som si mohol trochu oddýchnuť. Žiadne peniaze, žiadna mzda. Dostával som len jedlo, toľko, aby som neumrel, šaty a spať som mohol v kutici vedľa kováčskeho haraburdia. Tak ako kážu cechové artikuly, som sa po učňovských rokoch stal tovarišom a dostal som vandrovnú knižku. Nastal čas vybrať sa do sveta, ukazovať vandrovnú knižku všade kam prídem a núkať sa do roboty k iným majstrom. Zbierať ich odporúčania, ako boli so mnou spokojní či nespokojní, a takto sa túlať celých sedem rokov! Začiatky boli najhoršie. To keď som vo vandrovnej knižke nemal nič, len odporúčanie kováča, u ktorého som bol za učňa. Tovariš už robí za mzdu, ale nie za takú, že by si mohol užívať. Skôr prežívať. Občas zájsť do hostinca, ale nie viac než raz do týždňa a kupovať si jedlo a šaty na trhu.
       Zápisov mám dosť. Mnohí tovariši sa vraj zatúlajú až do Talianska, ale ja som tak ďaleko nešiel. Ťahalo ma to skôr na sever. K nám domov, na Dolnú zem, sa už budem môcť vrátiť o pár mesiacov. Chýba mi ešte jeden jediný, čiže posledný zápis. Po návrate sa postavím pred cechových majstrov a budem musieť ukázať, čo som sa vo svete naučil. Spraviť majstrovskú skúšku. Vykovať železnú ružu či niečo, čo iní tak bežne nerobia. A nemyslite si, že ma do cechu vezmú hneď! Niekedy, a nie zriedka, sa rozhodnú, že majster musí byť sústredený len na prácu a mladá bujará krv to nedokáže. Ak sa kováčom zažiada, rozhodnú sa, že ma do cechu napriek skúške neprijmú, až kým sa neožením. Dovtedy môžem zasa len niekomu pomáhať. Tak. A keď príde svadba, moje najlepšie roky skončia. Robota, robota, robota, bez zábavy, bez užívania si tých nádherných slastí, o ktorých sa mi tak často sníva. Totiž, aby som bol úprimný a nevravel o všetkom tak čierno... Občas, niekedy, málokedy sa stane, že aj tovariš si užije niečo z nádhery sveta. Ak chytí dobrého majstra, čo mu občas prihodí pár mincí navyše a dopraje kúsok voľna. Mladosť je práve tu a teraz, škoda ju premrhať. Viem, ako krásne zurčí ženský smiech. Ako chutia ústa dievok nasiaknuté radosťou a vínom. Ako slastne dokáže rozrušiť objatie ženskými stehnami a ako muža spaľuje túžba až do chvíle naplnenia rozkoše, ktorej sa nevyrovná nič na tomto svete. Lenže nájsť dobrého majstra, ktorý nezdiera, nešetrí a dopraje času i peňazí, je veľmi ťažké.

       „V Gelnici som bol. Mám potvrdenie z ich cechu, že viem kuť dobré železné klince. Také riadne do trámov, čo i strechu domu udržia. Lenže tým doma veľmi neohúrim. Preto som sa vybral do Medzeva, ale neviem, či som nepoblúdil. Toto je dáke iné mesto. A ten veľký kláštor, no, keby bol taký v Medzeve, isto by mi o ňom v Gelnici povedali,“ vravel som dnes tesne popoludní, keď som videl azda tú najkrajšiu bytosť na svete. Volala sa Júlia. Aspoň tak mi povedala, keď som pred ňou vystrúhal poklonu ako pred dámou a predstavil som sa. Krásne sa smiala. V očiach mala iskry, z ktorých by mohli vzbĺknuť parádne plamene. Vlasy stiahnuté vo vrkoči, čo si prehodila dopredu, nádherne kopíroval jej krivky na hrudi. Až som sa ho mal chuť dotknúť a privoňať si k nemu. Lenže sedela na voze, na kozlíku, a asi na niekoho čakala. Ani neviem, čo za tovar kamsi pomáhala previezť, lebo všetko bolo prekryté plátnom zo starých vriec.
       „Toto je Jasov. Tovarišov možno treba aj tu. Prečo práve do Medzeva?“ opýtala sa ma a dobre som si všimol, ako po mne skĺzla pohľadom.
       „Balty ma tam tiahnu. Vojenské sekery, čo sa robili pre Rákociho vojakov. Teda, kým ešte bojoval. Keby som u nás ako majstrovskú skúšku urobil zo tri balty, také ako sú medzevské, v cechu by si ma hneď vážili,“ odpovedal som, hľadiac na jej bosé nohy.
       „A do Nižného Medzeva, či do Vyšného by si chcel ísť?“ vyzerala zhovorčivo.
       „Tam, odkiaľ si ty,“ nedokázal som odpovedať inak. Popravde, v tej chvíli mi boli oba Medzevy i všetky balty sveta ukradnuté. „Ideš tam?“ skúsil som.
       „Do Medzeva? Hej, tam bývam,“ prikývla.
       „A je to ďaleko? Odvezieš ma?“
       „Iba kúsok, to dôjdeš aj pešo, ak by otec... Ozaj neviem, čo povie, až príde,“ kývla oboma ramenami naraz tak mrštne, až jej pritom vrkoč poskočil. A nielen vrkoč. Aj blúzka sa zavlnila, ja som nasucho prehltol a ona sa rozosmiala.
       Som hlúpy, som sprostý. Jej otec prišiel, ale ja som hľadel len na ňu, aj keď som sa s ním rozprával. Ani sa nečudujem, že ma nechcel odviezť. Iba mi povedal, kadiaľ mám ísť. Že stále proti prúdu riečky, čo sa Bodvou nazýva a nemôžem zablúdiť. Potom popohnal kone a ako mi mizli z dohľadu, videl som, ako sa Júlia ešte za mnou obzrela.

       Kráčal som prašnou cestou, slnko pálilo a dúfal som, že ju ešte stretnem. Ako som sa blížil k mestu, napadlo mi, že by bolo lepšie, ak by som vyzeral trochu k svetu. V prúde Bodvy som sa rýchlo okúpal a potom som si ešte za chôdze ohrýzal všetky dlhé nechty na rukách. S príchodom k prvým domom mi bolo jasné, že Medzev je bohatý. Teda Nižný Medzev, lebo ten som mal po ceste ako prvý. Ako býva zvykom, zastavil som sa v hostinci, nech sa niečo potrebné dozviem. Aj keby to zvykom nebolo, vošiel by som dnu, lebo mi ešte zopár mincí ostalo a hlad sa hlásil vlastne už od rána. Miska kaše a pohár vína ma uspokoja.
       „Takže tovariš, tak vravíš. Kováč, hej? A vandrovnú knižku máš?“ pýtal sa ma chlapík v koženom kabátci a čiernom klobúku. Bolo jasné, že hlboko do vrecka nemá. Krčmár ma k nemu doviedol, keď som sa po jedle pýtal na kováčskych majstrov. Povedal, že je to majster Paul,
       „Pozrite, kde všade som už bol. A všetci majstri tam o mne dobre píšu,“ vytiahol som vandrovnú knižku a strčil mu ju do rúk.
       „Lenže my sme hámorníci,“ mrmlal si majster Paul, sťahoval svoje husté obočie, ako lúskal stránku po stránke a potom zas pozrel na mňa. „Nie je kladivo ako kladivo a o chvostovom kladive si asi ani nepočul.“
       „Veľa som počul, pane. Je poháňané vodným mlynským kolesom. Dáva údery, na aké ľudská sila nestačí. I to viem, že niektoré hámre majú aj štyri mlynské kolesá a teda štyri chvostové kladivá. Že potom tam robí aj šestnásť kováčov naraz. Dvaja pri jednom chvostovom kladive na hrubú robotu a dvaja, čo veci dokončujú na kovadline. A tak sa striedajú. Preto som tu prišiel, lebo sa chcem naučiť čosi nové, čosi viac a...“
       Majster Paul mávol rukou, nech stíchnem. Vôbec ma nepočúval, ba možno ma takmer ani nepočul. To som si začal myslieť, keď zasa rozprával: „Vieš, podľa čoho na starom človeku spoznáš, že býval kováčom?“
       „Jasné,“ hneď som prikývol. „Má na tvári vypálených veľa malých čiernych bodiek od iskier.“
       „I to, hej. No viac ho trápi, že sa mu trasú ruky. Od večného búchania. A hámorníka spoznáš podľa toho, že sa mu ruky trasú ešte viac. Akoby sial zrno na poli. Navyše, starý hámorník je hluchý. Zvyčajne. Niektorí majú šťastie a sú len nahluchlí. Keď chvostové kladivo tresne, znie to oveľa viac než v obyčajnej vyhni. A hámre nie sú v meste. Teda nie všetky. Väčšina pri rieke a potokoch. Pri každom je tajch, čo zadržiava vodu. Ešte za tmy, ani obloha nebledne, odchádzajú z mesta robiť tí, ktorých hámre sú najďalej. Zo svojich tajchov vypúšťajú vodu a tá ide prúdom od hámru k hámru. Takže ak vezmeš prácu u niekoho, čo má hámor ďaleko, nemysli si, že budeš mať ešte silu takto tu vysedávať po večeroch,“ vravel majster Paul ďalej a ja, vždy keď zahrkotal voz, som pozeral cez okno, či niekde neuvidím Júliu. Ten chlapík povedal mnoho, ale ja som sa len tváril, že ho pozorne počúvam. Skôr len tak na pol ucha, no úslužne som mu stále prikyvoval hlavou. Viete, aké je to hlúpe, keď vám myšlienky lietajú kamsi okolo krásnej dievčiny, keď vás spaľuje mocná túžba a namiesto toho, aby ste za ňou bežali, vyložili srdce na dlaň a privinuli si ju do náručia, musíte počúvať starého muža, ako vám rozpráva o práci? Ani mi nepovedala, či je z Nižného Medzeva, či z Vyšného.
       Majster Paul vravel ďalej. Rozprával o rýľoch, čo sa odtiaľ vyvážajú denne v plných vozoch až za hranice kráľovstva. Aj o dobrom železe z rudy, ktorej sú tu plné hory. Tiež o výhode chvostových kladív, lebo ich úder má vždy presne rovnakú silu a dopadá na železo stále kolmo. Po chvíli, ani sám neviem prečo, som nadobudol pocit, že ma za tovariša nevezme. Že sa chce len vyrozprávať a ak si mám nájsť robotu, mal by som to skúsiť u niekoho iného. Rozmýšľal som, ako to urobiť a slušne ho opustiť, keď náhle privolal k stolu chlapa, takého ryšavého, čo mu trčali horné zuby cez peru a oblečeného nie ako mešťana, ale skôr ako chudobného furmana.
       „Žigmund, nechceš tovariša do hámru? Chýba mu už len jeden zápis od majstra, tak mu veľa platiť nemusíš. Veď to poznáme, nie? Urobí čokoľvek, aby sa o dva či tri mesiace mohol po rokoch vrátiť s plnou vandrovnou knižkou domov.“
       Ryšavec, ktorého nazval Žigmundom, si ma premeral a i on si pýtal vandrovnú knižku. Slinil si prsty, ako obracal stránky a čítal veľmi pomaly. Aspoň sa tváril, že číta, možno ho len zaujímalo, či je už dosť popísaná. Jeho gúľanie očami a poťahovanie nosom, čo už dávno potreboval vyprázdniť, sa mi zdali nekonečné. Len tak, azda aby som to trochu posúril, som sa opýtal: „Ľudia po ceste mi vraveli, že sa dobre dá naučiť od majstrov vo Vyšnom Medzeve. Teraz som vo Vyšnom či v Nižnom?“
       Vedel som, aká je pravda, len som chcel naznačiť, že i ja mám na výber. Čo som však nevedel, ba ani nemohol tušiť, bolo to, ako sa obaja muži zachovajú.
       „Vyšný Medzev? Cha! Vyšný Medzev?!“ vyprskli obaja takmer naraz.
       „Ja len vravím, čo som počul,“ stiahol som trochu hlavu medzi ramená a počúval prílev uštipačných rečí o tom, že na nich nemajú a vôbec, Vyšnomedzevčania sú čudní, smiešni, vážnosti nehodní.
       „Ako ti je meno?“ opýtal sa ma ryšavý Žigmund.
       „Jánoš.“
       „Aký Jánoš? Tu budeš Johann a hotovo! Tak ma Johann počúvaj! Aj vo Vyšnom Medzeve sú hámre, to si počul dobre. Aj tam chodia ešte za tmy do roboty. Ale vieš, čo hovoria? Že ako idú lesom, na cestu sa zbiehajú akési svetielka. Také neveľké, asi ako vajcia. Svietia, blikajú, a tak vraj vidia, kadiaľ majú ísť. Sprostosti! My sme tu nikdy také niečo nevideli a keby to mali v hlave v poriadku, tak by to nevideli ani oni. Vraj sa aj cestou do roboty zabávajú a napichujú si tie svetlá na palice,“ ryšavý Žigmund sa rozrehotal a s ním aj majster Paul.
       „Alebo to s tým kostolom,“ Paul, čo ako donedávna pohrúžený len do rečí o práci, sa teraz bavil ako na najlepšej zábave. „My máme krásny kostol. Nádherný, vynovený, zasvätený Panne Márii. Ani ich kostol nie je škaredý. Zasvätili ho Márii Magdaléne, ale asi na ňom šetrili, lebo chrámová loď už bola dávno hotová, no vežu nie a nie dostavať. Dokonca im začala zarastať trávou. Tak sa radní páni dohodli, že na vežu vytiahnu kravu, nech tú trávu spasie! Lenže kravu nikto nechcel požičať. Každý sa bál, že mu spadne dole a bude po nej. Tak nakoniec vzali obecného býka. Dali mu lano na krk, to prehodili cez strešný trám a odtiaľ druhým koncom nadol. Tridsať chlapov lano ťahalo, aby býka dostali hore. Ten ryčal, metal sa, mali čo robiť. Keď bol pod strechou, prestal sa cukať a vyplazil jazyk. Ľudia kričali, že už sa upokojil, že už vidí trávu a od radosti sa oblizuje. Tak si vo Vyšnom Medzeve obesili obecného býka,“ Paul sa smial, až oboma rukami búchal do stola a Žigmund za ním nezaostával o nič menej.
       „Alebo tá tekvica, pamätáš?“ Žigmundovi pri spomienke až vyprskli sliny do mojej vandrovnej knižky. „Majú tam takú časť, na kopci, veď celé mesto je na kopci, ale teda, tá časť sa volá Konský chrbát. Veľa zeme na pestovanie tam niet. Tak ani nepoznajú všetky plody. Raz šiel tadiaľ nejaký vandrák a jedol tekvicové semiačka. Nejaké mu vypadlo a vyrástla tam tekvica. Chlapík, čo pásol kone, dobehol za starostom, že na Konskom chrbte našiel podivné vajce. Šli sa naň pozrieť, čumeli na tú tekvicu a rozmýšľali. Vraj by to mohlo byť aj dračie vajce, tak by ho radšej mali zničiť. Lenže potom ktosi povedal, že by to mohlo byť konské vajce,“ rehotal sa a prskal Žigmund ďalej. „Možno nejaký bájny kôň, taký ako v rozprávkach, a že takého chcú. Richtár nakázal pastierovi, aby na tom vajci sedel, kým sa z toho dačo nevyliahne. Pastier sedel na tekvici hádam zo dva týždne ako taká kvočka. Potom od zlosti vybuchol, vstal a do tekvice kopol. Tá sa začala kotúľať dole kopcom a rozbila sa o peň. Za pňom bol zajac, ten sa vyplašil a utekal. Aj pastier utekal. Rovno za richtárom. Povedal, že už sa z vajca dačo vyliahlo, ale nie zázračný kôň, ale asi zázračný zajac. No nemá ho, lebo ho nechytil.“
       „Vo Vyšnom Medzeve asi zakážu loviť zajace, aby nezabili toho zázračného,“ majster Paul sa pri smiechu plieskal po bruchu tak silno, až sa celý triasol.
       „Johann, zabudni na Vyšný Medzev, to by bola len sranda, nie poriadna robota,“ pozrel na mňa Žigmund a hodil moju vandrovnú knižku na stôl. Vzal som ju do rúk, vložil do plátennej kapsy, bez slova som vstal a vyšiel som von. Sám neviem, prečo som to urobil. Nechcelo sa mi ostať pri nich a trápili ma ešte dve veci. Poznámka, že keď mi chýba už len posledný zápis, mohol by som robiť aj zadarmo, ale tiež túžba dozvedieť sa, odkiaľ je Júlia. Vybehol som medzi domy, pozeral do dvorov, šiel aj popri riečke k prvým hámrom, ale potom som sa vrátil. Začalo sa stmievať. Rozmýšľal som. Posledná vandrovka na ceste tovariša by mala byť taká, na akú sa nezabúda. Isto je lepšie ísť k ľuďom, s ktorými je zábava. Keď Medzev, tak Vyšný! Moje rozhodnutie bolo pevné a už som sa tam aj vybral. Šiel som cestou cez les z nižného mesta do vyšného mesta, kde hádam strávim ďalšie mesiace. Tma hustla, kráčal som do kopca. Poriadne som nevidel na cestu, teda až do chvíle, keď sa zrazu odkiaľsi prikotúľalo svetlo. Nie veľké, nie ostré. Asi také, akoby to bolo žiariace biele vajce, ale aspoň som videl kam mám stúpať. Potom sa zjavilo druhé svetlo, tretie, až ich nakoniec bolo tak veľa, že som niektoré musel odsúvať palicou. Už som vedel, že idem správne. Že ma Vyšný Medzev víta. Dobre som sa rozhodol.


čitateľov: 1015