login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Načierno

@ :: Poviedky ::     Jul 28 2015, 14:00 (UTC+0)

Poľov - i keď je dnes mestskou časťou Košíc, stále si zachoval svoj vidiecky charakter

Miesto: Poľov, dnes mestská časť Košice-Poľov
Čas: pravdepodobne v roku 1950
Autor: Slavomír Szabó

       „Ander, a ty si už tu? Vieš čo Ander? Neuveríš, boha tvojho, možno aj uveríš, ale nie o to ide... Ander... Nie o to! To jedno či uveríš, či neuveríš alebo čo, ale toto ti chcem povedať, že si môj najlepší kamarát!“
       „Ďuri, už som tu dlho. Len si spal s otvorenými očami. Rozvalený na stoličke, až som sa bál, či nie je po tebe. Preto som tebou zatriasol.“
       „Fakt, Ander, to ako fakt? Teda, tak ti poviem, ja neviem nič. Ale verím ti, Ander, ja ti verím! Však hovorím, že si kamarát, tak ma neser, sadaj a ulejem ti. No vidíš, že si vieš sadnúť. Počkaj, nájdem pohárik.“
       V prítmí kuchyne malého domu z horného kraja Poľova pili dvaja chlapi. Ďuri už dlhšie, možno od rána, možno len zo dve hodinky, čo sa zvečerilo, ale o to viac. Svedčila o tom jeho strapatá štica, roztrasené ruky a oči, čo raz boli mútne, no hneď nato zasvietili ako dve petrolejky. A vedľa neho sa posadil Ander, dlhoročný kamarát z detstva, vlastne sa poznali, odkedy im matky dovolili pásť husi pri potoku a ich priateľstvo nikdy neskončilo.
       „Ander, vidíš ten kotol?“ mávol rukou Ďuri k peci a jasné, že Ander kotol videl. „Aj pipku mám. Celkom novú, ale kým som ju zohnal, to mi trvalo. V Košiciach mi nerozumeli, a potom vraveli, že to nie je pipka, ale chladič,“ zdvihol Ďuri významne obočie, chváliac sa zakrútenou rúrkou, čo vychádzala zo stredu pokrievky kotla, točila sa v pravidelných kruhoch a na jej konci bola hadička smerujúca až k zemi do demižónu.
       Ander pálil pálenku. V peci pod kotlom blčal oheň a on sa tváril blažene. Slivky, zemiaky, žito, všetko sa dalo zmeniť na tekutý mok, čo dokázal rozohriať, rozviazať jazyky, zdvihnúť náladu, ale aj stlačiť človeka kamsi celkom k zemi, kde sa len stočí do klbka a zaspí spánkom opilcov, teda hlbokým a hraničiacim s bezvedomím.
       Kde kto v Poľove pálil, kedysi síce viacerí, ale časy sa zmenili. Odkedy sa moci chopili komunisti, radosť z ostrého, čo tak obľubovali najmä chlapi, sa stala zakázanou, nezákonnou a ak by niekoho chytili, že robí pálenku doma, čakalo by ho väzenie.
       „Ha? Počuješ, ako to buble? A vieš, čo mi to pripomína?“ začal znova Ďuri, keď obaja prevrátili poháriky do seba na šup a pochválili, že pálenka je dobrá, lebo ich po nej striaslo.
       „Čo?“
       „Soldátov. Krásnaja gvardíja, či ako im hovorili. Nepamätáš? Koniec vojny, Rusi, čo tu prišli a vyhnali Nemcov aj Maďarov! A my sme sa museli v škole po maďarsky učiť, ani vlastná matka mi nerozumela! Maďarskí žandári sa tu špacírovali po dedine a potom ešte Nemci! Ale prišli soldáti, vydurili ich a potom nás naučili páliť pálenku! Oni len z lavóra lavórovicu, ale však ti ešte nalejem, veď vypi; toto je taká lepšia a tamtá bude ešte lepšia, lebo mám pipku. Či chladič,“ rozkladal Ďuri rukami ako herec na pódiu, priam sa rozplýval ako uprostred repliky plnej vášnivej poetiky a oči mu lietali hore dolu, akoby popri tom ešte sledoval let neviditeľnej muchy.
       Andrej mlčal. Jasne, aj on si dobre spomínal na vojakov, čo im vyjedli celú špajzu a potom sa zháňali po lavóre. Jeho Marča si myslela, že sa chcú umyť, ale oni namiesto toho začali páliť pálenku. Lavórovicu, čo si vyrobili za pár hodín, naučili to aj celú dedinu a odrazu tu bolo veselo. Koniec vojny, sloboda a špiritusu, koľko sa komu zažiadalo. No viac než tieto spomienky v Andrejovej hlave vírili myšlienky, či dobre urobil, že tu došiel. Veď keď je to z kotla, pálenie trvá aj šesť hodín a musia byť opatrní. A Ďuri? Spil sa ešte skôr, ako k nemu prišiel. Ktovie, či urobil všetko ako treba. Na slivkový zákvas je nutné prehodiť čistú handru, lebo keď voda vrie a vyhodí hore čoby len jednu šupu zo slivky a tá zapchá rúrku, kotol môže vybuchnúť. A práve pálili slivovicu, cítiť to bude poriadne. Keď pália načierno v Myslave, pália na dvore gumáky. Radšej nech to smrdí, než by mal rozvoniavať špiritus na ulicu.
       „Ander, však sa už toľko nemrač! Aha, nalejem ti zasa. Táto fľaštička je ešte z vlani. Vydržala, lebo som ju raz odložil, keď som bol opitý a doteraz som ju nevedel nájsť. Ale už ju mám, tu je!“ zdvihol Ďuri víťazoslávne pollitrovku do vzduchu, div sa nevyvrátil a nebyť rýchleho Andreja, čo ho schmatol za rameno, ležal by na zemi.
       „Ale vidím, Ander, však ja vidím, že ty sa bojíš! Neboj sa, dobre bude! Vieš, čo sa po dedine hovorí? Ako k mojej mamke prišli hákaesi na kontrolu, lebo cítili pálenku a ona ju práve pálila v kanvici od mlieka? Chytili ju! Že si to odskáče, porušila zákon, je nepriateľkou socializmu a bude pykať! Zavreli dvere, zamkli ich a mamke vzali kľúč. Ostala tam chudera vonku pred vlastným prahom. Potom prelepili cez dvere takú pásku. Že keby mala ešte jeden kľúč, tak neotvorí a ak, tak by pretrhla pásku a to je akoby sa priznala. Aj okná skontrolovali, ale mamka je šikovná. Toto malé okienko, čo ide do komory, to nepozreli. Zatiaľ čo išli po žandárov, že by spísali zápisnicu, ona si pristavila rebrík, a tak sa nejako pokrútila, skoro sa v okienku zasekla, ale pretlačila sa dnu. Kanva, pokrievka, pipka, vlastne chladič, hadička, demižón, všetko postupne vyložila von. Otec to vzal, utekal až na pole, tam všetko vylial a veci schoval do krovia. Prišli žandári, otvorili a v kuchyni nebolo nič. Mamka len plakala, vraj prečo jej to robia, kdežeby ona pálila pálenku, prečo ju tak falošne vinia, a keď sa jej pýtali ďalej, lebo to vraj obaja hákaesi videli, plakala až tak veľmi, že ani nevedela rozprávať. Žandári povedali, že páska na dverách bola neporušená, v kuchyni nič nenašli a majú aj inú robotu. Vraj ak tam dačo bolo, tak to pobabrali hákaesi, lebo mal ísť po nich iba jeden a druhý ostať v kuchyni. Že s takými pomocníkmi sa robiť nedá. Tak odišli a hákaesi sa nasratí pobrali kade ľahšie. Ozaj, čo je to vlastne hákaesi?“
       „Neviem,“ kývol Ander ledabolo plecom, lebo túto historku si od Ďuriho vypočul už aspoň piaty krát.
       „Dakto hovorí, že hliadka komunistickej strany, dakto že hospodárska kontrolná služba, ale však to je jedno, nie? Hlavne, že nemohli nič.“
       „Ďuri, a keby prišli teraz? Oboch nás zavrú. V Poľove ešte v noci neboli, ale to neznamená, že nemôžu prísť.“
       „Vidíš, Ander, predsa sa bojíš! Ale nič sa neboj, však nadomnou sú všetci anjeli strážni! Neveríš? Tak počúvaj, bo toto, čo ti teraz poviem, to keby som povedal farárovi, tak ma poženie kade ľahšie a rozhrešenia sa nedočkám! Pamätáš, keď sme boli ešte chlapci a chodili sme na vianočné omše? Hneď pri vchode bola taká socha Ježiška, však ešte i teraz ju tam dávajú. A ja, ako taký chlapčisko, som stál pri tej soške a nepočúval som, čo farár hovorí. Pred Ježiškom boli v miske nahádzané peniaze. Tak som na ne pozeral a navrhol som Ježiškovi, že si zahráme karty. Také ľahké. Kto vytiahne vyššiu kartu, vyhráva. Keď prehrám, že mu tam dačo prihodím. Vybral som balíček, karty premiešal a vytiahol som ako prvý. Čakal som, kedy Ježiško vytiahne druhú kartu, ale nevytiahol žiadnu. Tak som sa vyhlásil za víťaza, lebo aj malá karta je vyššia ako žiadna. Trochu peňazí z tých milodarov som si vzal. A tak sme to hrali dookola, až nakoniec v miske ostalo len pár halierov. Keby bola dlhšia omša, aj tie by Ježiško prehral. A vidíš, nič sa mi nestalo! Hovorím ti, že mňa chránia všetci svätí a môžeme tu pokojne páliť a zasa sa mi nestane nič, nič, nič!“

       Poľovské ulice sa už dávno ponorili do tmy, gazdovia a gazdiné zaľahli pod ťažké periny, len tu a tam sa ozýval brechot psov. Oblohu pokryli hviezdy, čas krájal noc pravidelným rytmom a Ander rozmýšľal, či by nemal ísť predsa len radšej domov. Aj jemu pálenka zabrala, cítil to teplo, čo sa mu rozlialo po tele, dokonca aj Ďuriho reči mu už tak neprekážali, ale čosi ho tiahlo preč. Chuť odísť sa miešala so zodpovednosťou. Veď Ďuri je opitý, piť ani neprestane a keď začnú z hadičky kvapkať prvé klapky slivovice, Ďuri by ju mohol vyslopať a bolo by mu amen. Ako prvý vždy vychádza alkohol, čo človek nesmie, lebo oslepne, otrávi sa, zahynie. To treba vždy vyliať. Až neskôr, podľa toho koľko šlo do kotla slivák, sa demižón pomaly napĺňa tým, čo urobí zdravému chlapovi radosť. Ale predstava, ako Ďuri vylieva prvú porciu slivovice kdesi na dvor, bola nepravdepodobná. Tak sa konečne pripojil do rozhovoru aj on. Dal Ďurimu za pravdu, že toto, čo sa deje vonku, nikto nechcel. Najskôr im zakázali robiť pálenku a hrozia za ňu áreštom. Teraz chodia po dedinách a presviedčajú ľudí, aby dali pozemky do spoločného vlastníctva. Vraj nech založia družstvo a budú sa deliť o robotu i o úrodu. Lenže kto by sa vzdal zeme, na ktorú si šporili celé generácie, chodili pracovať do Ameriky, len aby si mohli kúpiť ďalší kus poľa, kravu, koňa. Posielajú sem agitátorov, mužov z mesta, čo najskôr ospevujú, ako bude gazdom v roľníckom družstve dobre a potom sa vyhrážajú, že ak sa svojich polí nevzdajú, deti sa im nedostanú do škôl, prídu o robotu všetci, čo sú niekde zamestnaní a nakoniec ich zatvoria ako príživníkov a nepriateľov spoločnosti!
       Ďuri počúval, knísal sa z boku na bok a prikyvoval hlavou, aj keď sa Ander na chvíľku odmlčal. No Ander po chvíli rozprával ďalej. Najmä o tom, ako vláda a žandári začali rušiť kláštory. Že za jednu noc, a bolo to štrnásteho apríla, zlikvidovali až päťdesiatšesť mužských kláštorov v celom Československu a mníchov ako dajakých väzňov začali zvážať do táborov. Potom ešte prišli ďalšie dve takéto noci a mníšske rády, čo tu žili po stáročia, už dopísali svoju históriu. A jeden taký tábor zajatých mníchov vznikol aj v Jasove. Dávajú im podpisovať, že dobrovoľne vystupujú z rehole, odvážajú ich na vojenskú službu k pétepákom, kde budú drieť v kameňolomoch a stavať cesty. Keď im vojenčina skončí, pôjdu robiť robotníkov, lebo žiadnu kancelársku robotu im nikto nedá. A zatiaľ čo mužské kláštory komunisti zlikvidovali po nociach, v auguste už začali zatvárať tie ženské a mníšky hnali na nákladné autá ako dobytok pred zrakmi všetkých ľudí. Možno raz príde čas, že začnú chytať aj farárov a búrať kostoly.
       „Ander, počúvaj ma, Ader,“ prebral sa odrazu Ďuri k životu, „ty si fakt myslíš, že by v Poľove zbúrali kostol? A to by potom rozbili aj tú sochu Ježiška? Vieš, on ktovieako karty nehrá, ale však toto nie je možné!“
       Ďuri sa postavil, nalial do pohárikov, svoj zdvihol a vypil ho na šup. Zasa sa trochu zaknísal a ďalej skôr kričal, než hovoril: „To kam takto prídeme? Fabrikantom berú fabriky, gazdom polia, mníškam kláštory a všetkým kostoly? Povedz mi, čo teraz bude? Však toto ľudia nevydržia! Príde ďalšia vojna? A kto pôjde proti komu? Pálenku nesmie páliť nikto! Ani my, ani fabrikanti! Poľačekovu pálenicu v Košiciach tiež zoštátnili. Ale to...“ Ďuri mávol rukou a opäť sa posadil, hlava mu na chvíľku klesla, ale len na okamih a už ju aj zdvihol a nahol sa tesne k Anderovi tak, že mu už šepkal do ucha.
       „Janko robí v košickej pálenici. Už nie je Poľačekova, už je to Východoslovenský liehový priemysel. A vieš z čoho tam pália? No, skús, hádaj z čoho.“
       „Neviem, Ďuri, neviem.“
       „Z vína. Ale nie z nášho, bo slovenské víno sa dá piť! Ale z rumunského a z bulharského vína. V Rumunsku aj v Bulharsku už komunisti pobrali gazdom vinice, určite začali robiť vinárske družstvá a v novinách im píšu, že ako dobre hospodária, lebo ich víno sa vyváža aj do Československa. Ale toto súdruhovia nenapíšu, že tu ich víno ide len na to, aby sa z neho urobila pálenka, lebo ho inak nepredajú! A keby len to! Keby len to! Ja ti ešte dačo poviem. Mám? Ander, mám ti ešte dačo povedať?“
       Ander mlčky prikývol a pri tom zdanlivo všednom a jednoduchom pohybe sa mu zamotalo v hlave. Nepočítal, koľkokrát Ďuri dolieval poháriky, už párkrát sa zdvihol, že odíde, ale opäť sa v ňom ozval akýsi podvedomý strach o kamaráta. Vždy sa radšej znova usalašil a teraz sa mu zdalo, že sa s ním celý svet krúti, vťahuje ho do akéhosi neviditeľného víru, obraz mu pred očami beží zhora nadol a podlaha sa kolíše v pravidelnom vlnení prichádzajúcom odkiaľsi z neprebádaného podzemia.
       „Ander, spíš? Počúvaj, Ander, musím ti dopovedať, že v tej Poľačekovej pálenici nosia víno a len čo ho donesú, musia ho otvoriť a do každej fľaše nasypú trochu modrej skalice. Vraj, aby ho robotníci nepili, inak sa otrávia. Neviem, čo s tým robia ďalej, či vedia tú modrú skalicu dajako vybrať, či po vypálení už nie je jedovatá, neviem. Ale v pálenke vraj už neškodí.
       A Janko je šikovný chlapec, šikovný! Vieš, čo mi povedal? Toto Ander počúvaj, že Janko mi tak povedal, že vonku nemôžu vyniesť ani kvapku! Že im všetko kontrolujú. Tašky aj vrecká, celkom všetko, vieš? Ale majú tam taký plot. Ale nemôžu dať fľaštičku ku plotu a potom preliezť, lebo keby ich dakto videl ako lezú, tak neviem. Možno ľudové milície, možno strážnik, možno žandári, ale keby ho chytili, tak ho zatvoria, ako keby vykradol banku. Bol by zlodej, zločinec, rozkrádač národného hospodárstva, čo chcel kamarátom doniesť ochutnať pollitrovku, akú pálenku vie urobiť! Vzali by ho do Leopoldova, či dakde inde a dobabral by si celý život. Pre jednu pollitrovku, rozumieš?“
       Ďuri už nešepkal. Opäť skoro kričal, a to rovno do Anderovho ucha, až sa ten odťahoval, ale Ďuri ho chytil okolo pliec, naprázdno prehltol a nedal sa zastaviť.
       „Ale Janko je šikovný. Povedal som to už, nie? Šikovný je veľmi! Oni vonku za budovu vynesú fľaštičky, jasné že plné a skryjú ich do krovia. Na fľaštičky priviažu motúzy a len konce motúzov prehodia cez plot. Potom skončia robotu, na vrátnici ich prekutrajú zhora až dole a idú von. Z druhej strany plota chytia motúziky, vytiahnu fľaštičky cez plot a hybaj na bicykel a preč, preč, domov. Neveríš? Tak je ako hovorím. Tak veríš mi, či nie?“
       Ander prikývol, že verí.
       „Len raz vraj chcel zobrať celý demižón vínovice. Však čo je to demižón... Oni nerobia ako ja tu, že jeden kotlík, ale majú štyristo litrové kotle a keď pália, tak im ide aj tri litre pálenky za minútu. Tak jeden demižón sa stratí, nie? Preto jeden taký demižón schovali dvaja v kriakoch pri plote pálenice. Keď skončili a odišli, jeden dajaký jeho kamarát si to riskol, preliezol nazad dnu, vzal demižón a podal Jankovi cez plot. Potom prišiel i on a tak vraj povedal, že keď on riskoval lezenie, tak nech Janko teraz tú pálenku vezme domov, že potom za ním príde tuto do Poľova a rozdelia sa. Ale vieš, Ander, vieš, čo sa stalo? Janko si dal demižón na bicykel, šiel cez Košice, že to tak skúsi, však už bol večer a tma. A naraz ako išiel, demižón mu spadol a rozbil sa. Že bol z toho taký smrad na celú ulicu, že len šliapal do pedálov a krútil nohami, nech je rýchlo preč, bo keby prišiel dajaký žandár, ta už ho tu niet, už niekde buduje komunizmus a pozerá v noci cez mreže.“
       Ďuri skončil, pozrel na Andera a videl, že tento už zaspal. Rozvalený na stoličke, hlava mu visela nabok a ruky voľne vedľa tela, až čudo, že sa nezosunul na zem. Ďuri len pokrútil hlavou, prisunul si pohárik a nalial až po okraj. Ander je dobrý chlap, ale veľa nevydrží - myslel si, keď vypil a v krku ho príjemne zaštípalo. Potom pozrel na kotol a niečo sa mu nezdalo. Prišiel bližšie a nakukol do demižóna. Z hadičky zatiaľ nevytiekla ani kvapka. A kotol hučal, priam sa triasol. V tom nastala rana, výbuch, čo počuli určite na celú dedinu. Bolo to ako z dela, ba ešte horšie a Ďuri stratil vedomie. Zato Ander sa prebral. Určite aj celá ulica, ale len Ander videl, ako v kuchyni po stenách stekajú rozvarené slivky páchnuce pálenkou. Ako sa po podlahe rozlieva brečka, horúca až sa z nej parí, kotol vyvrátený vedľa pece pri zemi a tam pri ňom leží Ďuri.
       Ander vyskočil zo stoličky, prezeral kamaráta, ale ten akoby bolo mŕtvy. Triasol mín, z celej sily ním triasol, ale on nič. Až po facke, čo mu možno zachránila život, otvoril oči, ucítil bolesť a začal kričať na plné hrdlo.
       „Ticho! Ticho!“ dával mu Ander ruku na ústa, ale potom sa mu snažil rýchlo zobliecť košeľu, z ktorej by sa dal horúci špiritus i žmýkať.
       Ďuri kričal, dlho, až kým naň nevylial vedro studenej vody a potom už len fňukal a triasol sa ako v zimnici.
       „Vydrž, len prosím ťa vydrž,“ utišoval ho Ander, „bežím domov, prídem s koňom a vozom, si celý obarený, odveziem ťa do nemocnice. Musíme ísť k lekárovi, aj keď nás nahlási, aj keď ma zatvoria, ale neboj sa, takto ťa nenechám! Poď do izby, dám ťa zatiaľ na posteľ a tam počkaj!“

        (I keď lekári jasne cítili horúcu pálenku, ktorá razila z Ďuriho popáleného tela, žandárov nezavolali. Nakoniec, vraj to nebol prvý takýto prípad a hlásením nikomu nepomôžu. Ďuri si v nemocnici poležal pár dní, z popálenín sa vyliečil, ale páliť slivovicu neprestal. Samozrejme, načierno.)

čitateľov: 4127