login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Šviderov trest

@ :: Poviedky ::     Jul 19 2006, 13:31 (UTC+0)

Vyšná Myšľa - domy staré i nové. A ku každému z tých starších sa viaže aspoň jeden zaujímavý príbeh. Nakoniec - tak ako v každej dedine.

Miesto: Vyšná Myšľa
Čas: 1939
Autor: Slavomír Szabó

       Šimon sa vrátil domov, zabuchol dvere, len tak na pol úst pozdravil otca a podišiel k peci. Vonku bolo síce pekne, jar si podávala ruky s letom, ale on si radšej sadol na špajztrunu. Nasával teplo z plameňov, čo blčali pod kovovou platňou a zohrievali hrniec s vodou, v ktorej sa varili zemiaky. Bolo neskoré popoludnie, kravy sa akurát vracali z pastvín a z dvora do dedinského domu znelo kotkodákanie sliepok.
       „No čo nič nevravíš, stalo sa niečo?“ opýtal sa otec, ktorý vytušil, že voľačo nie je v poriadku.
       „Prečo si myslíte, že sa niečo stalo?“ prekvapil sa Šimon.
       „Veď vidím ako tu sedíš. Inokedy sa ti ústa nezatvoria, a teraz nič.“
       „Ste richtárom, určite sa dozviete. Alebo ste už počuli?“
       „No podľa toho, že čo. Dnes ste mali brať, je piatok, nie? Zaplatili ti?“
       „Hej, zaplatili. Ja tam driem, aj väčšina iných, ale Maďari povedali, že keď sa nezlepšíme, nabudúce nedostaneme nič,“ precedil Šimon cez zuby. „Tak počuli ste, čo bolo včera po daždi?“
       Michal Helfen, Šimonov otec a vážený starosta Vyšnej Myšle, ktorému sa vždy donieslo do uší kadečo, teraz nevedel, čomu jeho syn pripisuje taký význam. Premietol si v mysli celý deň. Musel zájsť do Skároša na úrad k Maďarom, tiež na návštevu farára Szekeresa, a ešte odskočil aj za Strassburgerom, ktorému patril obchod i krčma. Na nič spojené s dažďom si však nespomenul.
       Do kuchyne vošla mama. Usmiala sa na Šimona, opýtala sa ho, či je hladný a už aj vložila do druhého hrnca za dve lyžice masti. Nahriala ju, zasypala múkou a dávala popražiť skôr, ako to zaleje vodou. Večera teda bola klasická, ako jedávala väčšina tunajších dedinčanov. Zemiaky s juškou.
       „No, keď si myslíš, že by som sa to mal dozvedieť od iných, tak potom si asi dačo urobil zle. A keď si dačo urobil zle, tak to radšej povedz ty!“ rozhodol otec a hodil na Šimona pohľad, pred ktorým sa nedalo bočiť.
       „Nemám žiadnej viny. Ja nie! Veď viete, teraz ako staviame cestu, nie všetci chlapi robia poctivo. Vozili sme zeminu. Mali sme ju rovnomerne rozsypať a utlačiť tak, aby sa už dal voziť aj štrk. A ktosi všetko rozsypal, len tak ako mu prišlo, kašľal na robotu a išiel domov. A včera večer, keď začalo pršať, poriadne to premoklo. Išli sem Maďari. Asi so Sziplaku. Že vraj zapadli v blate po kolená. Sťažovali sa a ostatné už viete. Vlastne ešte povedali, že ak by sa to zopakovalo, tak si nájdu nových robotníkov.“
       „Šimonko, si mladý, viem, že každé pengö je dobré, ale musíš si zvykať. Aj ten, čo robí ako drak, môže prísť o všetko kvôli nepoctivému človeku,“ vstúpila do rozhovoru mama. Nasadila svoj zvyčajný vľúdny tón, ktorému však nechýbal mentorský prízvuk.
       Šimon prižmúril oči a chvíľku akoby rozmýšľal, či si má radšej zahryznúť do jazyka. Mamy sa nechcel dotknúť ani slovom, ale takéto reči ho vedeli rozladiť. Jasné, podľa nej mal byť každý ticho a rád, že má robotu. A ak by mu iní aj skákali po hlave, mal by to len trpezlivo znášať a byť vďačný za všetky krivdy, lebo tie vraj človeka len posilnia.
       „Keď je niekto vinný, treba ho potrestať. Ale nie všetkých, aj s tými čo za nič nemôžu! Rozumiete, mama? Chlapi sa dnes poriadne pohádali. Jedni hádžu vinu na druhých, každý sa vykrúca! Pečurkovci hovoria, že to tak porobili cigáni a iní zasa, že hlinu vysypali na kopu Pečurkovci. Keby som ja vedel, kto kašľal na robotu, sám by so ho vykričal!“ snažil sa nakoniec Šimon predsa len oponovať matke, i keď nie hrubo, lebo vedel, že je dosť citlivá.
       „Horúca hlava z teba hovorí, Šimon. Veru horúca. Veď si len spomeň, čo hovorí písmo. Keď ťa niekto udrie po jednom líci, nastav mu i druhé. Keby ťa tak pán farár počuli,“ riekla mama zasa tým vľúdnym mentorským tónom, ale bolo to len akoby priliala oleja do ohňa.
       „Farár? Szekeres? Práve on? Rozprávať vie, to hej. Ale keď príde na lámanie chleba, obracia sa tak, ako práve fúka vietor. Pán učiteľ Poubiš, keď prišli Maďari, hájil svoje, že deti sa musia učiť po slovensky. Preto ho ihneď z dediny preložili. A farár? Veď ten zapredal aj vlastné meno. Ako sa volal, kým neprišli Maďari? No? Sekerák. A hneď si to zmenil na Szekeres, len aby nestratil svoje miestečko na fare!“
       „Tak dosť!“ zakričal rázne otec, takéto reči ho vedeli vážne rozčúliť. „Máš prvý problém, taký, na ktorý iní možno už do pondelka aj zabudnú a budeš tu matke kázať?“
       „Idem za chlapmi,“ zodvihol sa naraz Šimon, ale otec ho zastavil.
       „Takže ideš do krčmy, však? Ale s lačným žalúdkom určite nie! Komu mater varí?“ zvýšil zasa otec hlas a Šimon vedel, že je to chvíľa, kedy neradno odporovať. Mama ešte hodila na otca zhovievavý pohľad, nech sa utíši, nekričí, ale veľmi platné to nebolo.
       Vyšnomyšlianska krčma mala svoje čaro. Na tomto mieste sa medzi chlapmi uzatvárali dohody i riešili spory. Šimon tušil, či priam vedel, že dnes to tam bude zaujímavé. Nechcel, aby mu ušla debata. Predstava, že má čakať na jedlo, sa mu zdala ubíjajúca. Hladný síce bol, to hej, ale predsa by už radšej šiel. Naviac, táto krčma bola povestná aj tým, že si tu prišiel každý na svoje. Krčmár Michal Strassburger sa vedel o chlapov dobre postarať. Samozrejme, že tým dbal predovšetkým o seba; premieňal tak cudzie peniaze na vlastné, ale výber mal zato dobrý. Rum, absint, unicum aj aláš. Aláš bola síce sladká pálenka, skôr pitie pre ženy, ale tie v dedine do krčmy nechodili. Chutila však aj chlapom, pili ju miešanú s rumom. A nechýbalo ani víno. Najmä teraz nie, odkedy Veľká Myšľa pripadla Maďarsku. Práve Maďari tu totiž zaviedli novotu, že v nedeľu sa destiláty predávať nebudú a chlapi si môžu dať v krčme nanajvýš víno. Teraz bol však piatok, čas, keď muži stavajúci cestu brali peniaze, takže tam bude určite plno aj veselo.
       Šimon s otcom a mamou ďalej načatú debatu neviedli. Nakoniec, mama práve naložila zemiaky s juškou do tanierov a začali jesť. Šimon si potichu poklepkával nohou, kládol vrchovaté lyžice do úst, ale na otca nemal. Ten vždy dojedol ako prvý. Keď už však aj Šimonov tanier ostal prázdny, zdvihol sa a doma by ho nezdržal ani pár volov.

       Čo ako sa Šimon do krčmy tešil a ponáhľal, dnes z popíjania nebolo nič. Už z diaľky videl, že pred vchodom stoja chlapi a o čomsi hlasito rozprávajú, vykrikujú, ale zatiaľ im nerozumel. Až keď prišiel bližšie, radili mu, že nech sa radšej berie domov, skôr ako prídu žandári. Inak budú opletačky. Že Pečurkovci, obaja bratia, Andrej aj Peter sa poriadne pustili do cigánov. Vraj kvôli nim môžu prísť chlapi o robotu. Potom sa strhla bitka. Poriadna. Dokonca taká, že cigán Švider vytiahol nôž a jedného z bratov porezal na líci. Teraz je najlepšie rýchlo odísť, nech nie sú trampoty. Vypočúvať môžu každého, koho tu nájdu.
       Keď sa Šimon vrátil domov a povedal to rodičom, otec hneď ponadával, že z toho naozaj nič dobré nebude a vybral sa do krčmy zistiť ako sa veci majú. Dlho sa nevracal. Až keď už celú dedinu prikryla tma a Šimon zaspával, počul ako sa otvorili dvere z dvora do kuchyne.


       Žandári prišli, ale až na druhý deň. Zato však hneď ráno; to museli zo Skároša zavčasu vyraziť. Už z diaľky ich bolo poznať. To nielen podľa uniforiem, či pušiek prehodených cez plece. Typické pre ne boli najmä dlhé kohútie pera za prilbicami, pre ktoré ich mnohí volali kohútkarmi. Bola sobota, pekná a slnečná, akoby všetkých volala, že je čas ísť na polia. Situácia sa však vyvíjala inak.
       „No, richtár, čo máš nového?“ spýtal sa Ferencz Dományi, čo v žandárskej dvojici vystupoval ako veliteľ. Aj kohútie perá za klobúkom mal dlhšie ako jeho kolega.
       „A mňa sa čo pýtate? Už dávno všetko viete, či nie? Ktorou cestou ste prišli, hornou či dolnou?“
       „Prečo, richtár? Prečo ťa to zaujíma?“ vyzvedal János Papp, druhý žandár.
       „No, aby som vedel, kto vám čo porozprával. Keď idete zhora, vždy sa najskôr na všetko popýtate u Armena Davidoviča. A keď zdola, tak u Jozefa Pacha.“
       „Richtár, my sme sem neprišli, aby sme ti rozprávali skadiaľ ideme. Rozumieš? Pekné tu máš poriadky, ozaj pekné, keď sa ti ľudia div neporežú! Včera to tu vyzeralo ako na zakáľačke, čo? My chceme vedieť, kde je ten cigán, čo sa tu včera oháňal s nožom,“ zvýšil hlas Ferencz Dományi a richtár radšej zmiernil tón. Bola to vážna vec, dobre si to uvedomoval, a tak sa radšej pustil do vysvetľovania.
       Nad Vyšnou Myšľou stáli hneď dve cigánske osady. Jedna tesne na okraji, druhá až pri lese, a tú volali Kotľarovo. Richtár povedal, kde Švider býva, a tiež že za ním bol ešte včera večer a nakázal mu, nech nikam nechodí, ani na dvor, nech len ostane vo svojej chyži. Správne totiž predpokladal, že ho budú vypočúvať hneď na druhý deň, ak nie ešte v noci.
       Teraz sa richtár sám ponúkol, že za ním zájde a dovedie ho. Nech ho tu počkajú.
       Keď sa opäť otvorili dvere, žandári sedeli za stolom a čakali. To sa z cigánskej osady vrátil richtár a viedol so sebou Švidera. Cigán mal hlavu sklonenú, pozeral na zem, čo bolo znamenie, že si je vedomý vlastnej viny.
       „Prečo si včera vytiahol nôž?“ spýtal sa Ferencz Dományi, keď už postavou skôr malý a poriadne vystrašený Švider sedel na stoličke. Policajti teraz stáli priamo nad ním.
       „Prosím?“ roztrasene sa opýtal Švider. Jasné, Ferencz Dományi sa ho pýtal po maďarsky, nerozumel mu dobre.
       Tresk! Až to zadunelo, keď ho žandár tresol päsťou do hlavy. „Tak ty nerozumieš?! Nevieš, čo ti hovorím? Budeš sa robiť sprostý? Ale s nožíkom sa biť vieš, čo?!“
       „Tak dosť!“ zakročil zrazu richtár, skríkol poriadne a bol by aj Ferencza chytil za ruku, keby ju nebol včas odtiahol.
       „Čože?“ prekvapili sa obaja policajti.
       „To je môj dom, a tu nikoho biť nebudete! Nehovorím, že je tento cigán nevinný, ale opakujem, pod mojou strechou na biť nebude!“
       Akoby tým žandárom vyrazil dych. Ferencz Dományi sa na chvíľku zarazil, isto uvažoval, zrovnával si veci v hlave, ale nakoniec súhlasil. Možno i preto, že k nim do kuchyne prišla z izby i richtárova žena, syn a dve dcéry.
       „Nájdi u niekoho izbu na vypočúvanie!“ prikázal Ferencz Jánosovi Pappovi a sám sa potom pokojne usadil za stôl.
       Len čo buchli dvere, ako János Papp išiel splniť rozkaz, Šimon si pomyslel: Isten hozot!
       Isten hozot!- Boh vás priniesol! Práve tento nápis stál na čele dedinskej slávobrány, ktorou prichádzali maďarskí vojaci v novembri minulého roka po tom, ako Vyšná Myšľa pripadla Maďarsku. Slávobránu stavali chlapi z dediny a nebola výnimkou. Každá obec mala takú. Maďari prišli po ceste od hradskej, čo vedie z Košíc do Rákoša. Práve po tej poľnej ceste, ktorú teraz museli prekopať, vyhĺbiť, opäť zasypať zeminou na rovno a potom ešte na ňu navŕšiť drobné kamenie. Takto Šimon prišiel k robote.
       Netrvalo dlho a žandár Papp sa vrátil, že už sa vedľa dohodol a majú tam izbu na výsluch. Ako obaja žandári so Šimonovým otcom i nešťastným Šviderom vychádzali von, Ferencz Dományi ešte čosi poznamenal, že čo je to Helfen za richtára, keď ani nemá vlastný úrad, ale robí doma. Potom sa však dvere zatvorili a bolo počuť len dupot čižiem.

       Keď richtár prišiel pred obedom naspäť domov, vyzeral zlostný, zatrpknutý, ale hlavne bol málovravný. Len chvíľu chodil hore-dole po kuchyni, potom zasa otvoril dvere, postavil sa na prah domu a mlčal.
       „Čo je so Šviderom?“ spýtal sa Šimon.
       „Vzali ho do Košíc. Do väznice. Je to vôl, vyťahovať nožík v krčme!“
       „Dlho tam bude?“
       „Viem ja?“ mykol otec plecom a viac už o tom radšej nehovoril.

       Cigán, prezývaný Švider, nakoniec vo väznici ostal len niekoľko dní. Onedlho ho prepustili, trest dostal miernejší než očakával. Keď však vypukla vojna a chlapi museli rukovať do armády, z Vyšnej Myšle ho vzali medzi prvými. Domov sa už viac nevrátil. Padol v boji.






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.


čitateľov: 4804