login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Napoly prehryznutá palacinka

@ :: Poviedky ::     Jul 19 2006, 07:46 (UTC+0)

Nižný Lánec v súčasnosti. I keď v zmysle Benešových dekrétov dostalo viacero obyvateľov Nižného Lánca príkaz na vysťahovanie z Československa, viacerým sa podarilo v dedine ostať. Situácia sa zmenila v roku 1948 po nastúpení Klementa Gottwalda na post prezidenta. Ilustruje to aj Petrov príbeh.

Miesto: Nižný Lánec
Čas: 1946 – 1953
Autorka: Anna Domaniková

       Po úzkej prašnej ceste kráčali dvaja muži. Žandár Čerepka z Moldavy nad Bodvou a domáci Béla, ktorého celý Nižný Lánec nenávidel. Bol jediným človekom, čo tu vedel po slovensky a sám sa hneď po vojne pasoval za tlmočníka, hovorcu a čelného predstaviteľa dediny. Stal sa zarytým komunistom a svoju moc dokazoval každému a všade. Teraz viedol žandára cez celú dedinu až ku kaštieľu, ktorého posledný majiteľ - šľachtic Hedri - bol dávno za horami dolami. Presne tam, pred malým parkom sa cesta rozdvojovala. Vľavo ústila do slepej uličky s domcami postavenými do polkruhu a vpravo končila poľnou cestou, kade sa hnali kravy na pašu. V tesnej blízkosti kaštieľa, takmer oproti jedinej dedinskej studni, býval Peter so ženou.

       Bola polovica júna 1946, slnko sa len pred pár hodinami vykotúľalo na nebo, ale Peter už stihol vykydať hnoj, nakŕmiť hydinu, pozametať dvor, len na jedlo mu čas nezvýšil. Bol zdravý, dvadsaťšesťročný mladý muž, robota mu šla od ruky. Jeho žena Helena stála vo dverách kuchyne a dohovárala mu:
       „Poď už dnu, polievka je hotová. Vychladne, kým si zmyslíš, že by si mal aj jesť.“
       Peter si už zvykol na polievkové raňajky. U nich doma, v Maďarsku, odkiaľ pochádzal, raňajkovali mlieko, alebo bielu kávu s chlebom. Ale tuto ho žena naučila na polievku. Varila ju zo zemiakov, osolila, okorenila, vmiešala zápražku s červenou mletou paprikou a pridala kúsok slaniny; niekedy stačila len kožka z nej a polievka dostala zvláštnu, príjemnú chuť.

       Práve keď si vyzúval čižmy a ukladal ich na gánok, vošiel žandár s Bélom do jeho dvora. Peter sa zháčil, lebo keď Béla niekoho bez pozvania navštívil, vždy nastal problém. Inak strach z návštevy nemal. Bol pokojný človek, ctil si zákony, poznal svoje práva a povinnosti.
       „Dobrý deň,“ pozdravil ho žandár. V dedine ho poznali, často sem zašiel. Bol to slušný človek. Avšak skôr ako mohol pokračovať, skočil mu do reči Béla a jedným dychom zo seba vysypal: „Tuto Čerepka ti doniesol úradný list, v ktorom sa píše, že musíš z našej dediny okamžite odísť tam, odkiaľ si prišiel. Ty si Maďar a na Slovensku nemôžeš ostať. Pobaľ si svoj majetok, najviac však dvadsaťpäť kíl, viac odtiaľ nesmieš odniesť a my ťa odvedieme ku hranici. Tvoja žena tu môže ostať, ona sa tu narodila, ona je naša.“
       Žandár si prezeral špičky svojich čižiem, akoby to teraz bola tá najdôležitejšia vec, ktorá ho zaujímala. Béla stál pri ňom so vztýčenou hlavou, spokojný so svojim rečnením a škodoradostne sa škeril.
       „Nie tak zhurta,“ povedal Peter a pokúšal sa zachovať pokoj, aj keď sa jeho telo triaslo v bezmocnom hneve. „Ukážte mi ten dokument, chcem ho vidieť.“
       „Ukážeme, ukážeme,“ opakoval sa Béla. „Len neviem, načo ti to bude, keď po slovensky nevieš ani ceknúť.“
       Kým dopovedal, žandár už podával Petrovi list s úradnou pečiatkou. Helena stála vo dverách ako prikutá a so slzami v očiach čakala, čo jej muž povie. Peter vzal list, prebehol očami po riadkoch, poskladal ho, strčil do vrecka a opýtal sa: „Dvadsaťpäť kíl. Čo váži dvadsaťpäť kíl? Mám polia, lúky, statok, dom. Všetko tu mám nechať a odísť s dvadsiatimi piatimi kilami majetku? To je pár čižiem a kôpka šatstva. Čo zvyšok?“
       Béla sa opäť chytil slova: „Všetko necháš tu. Tvoja žena so svokrom sa o to postarajú. Nevypytuj sa na sprostosti, radšej sa choď zbaliť. Nemám času ti všetko znovu a znovu vykladať.“

       Petrovi bolo jasné, že nemôže nič iné urobiť ako poslúchnuť. V hlave mal zmätok a ničomu nerozumel. Je Maďar, to je pravda, ale v dedine žije už pár rokov, oženil sa tu, tvrdo pracoval na svojom gazdovstve, a teraz to všetko má hodiť za hlavu, podvoliť sa príkazu naklepaného na kúsku papiera a vrátiť sa do Felsőberecki, kde sa narodil a kde žili jeho rodičia? Prečo? Len kvôli tomu, že je Maďar? Čo na tom? Ruky má pracovité ako ostatní dedinčania, nikomu nič zlé neurobil. Žil podľa božích prikázaní, do kostola chodil spolu so ženou, pomohol každému, kto bol v núdzi, hovoril maďarsky ako všetci ostatní v dedine, necítil sa tu byť cudzincom, tobôž nie nepriateľom... Nenachádzal odpoveď na svoje otázky, cítil sa bezmocný, zahanbený, neistý. Ako pes, ktorého vyženú na dvor v najväčšom nečase.
       Pristúpil ku svojej žene, pohladil ju po slzami zmáčanej tvári a povedal: „Nič sa nedá robiť, musím odísť. Zbaľ mi, prosím ťa, nejaké šaty.“
       „Čo bude so mnou? Len tak by si ma tu nechal? Neostanem. Idem s tebou. Pred oltárom som sľúbila, že ostanem pri tebe v dobrom aj v zlom. Pobalím sa aj ja,“ hlesla Helena.
       Béla chcel niečo povedať, ale žandár sa na neho pozrel s takou zlobou v očiach, že sa radšej stiahol. S rukami za chrbtom sa prechádzal po dvore, akoby mu patril, nakúkal do maštale, do chlieva, do kurníka a keby neboli vráta na stodole privreté, určite by bol nazrel aj tam.

       Helena s Petrom sa balili. Obaja vkladali do dreveného vojenského kufra šaty a zopár drobností, ktoré Helena zdedila po svojej mame. Ruženec, modlitebnú knižku a prstienok so zeleným očkom. Každý kúsok toho, čo do kufra ukladala kropila slzami, uhládzala trasúcimi sa rukami, no nevydala ani hláska. Chcela byť silná ako Peter. Vzdorovať by bolo zbytočné, len by to predĺžilo ich trápenie. Keď kufor zatvorila, kľúčik od jeho zámky podala Petrovi, kľakla si pod obraz Márie s Ježiškom v jasličkách a modlila sa. Jej muž vzal kufor, ešte ho previazal remeňom, prehodil cez plece a ticho súril Helenu: „Poď, treba sa nám pobrať, aby sme do tmy boli u našich.“
       Helenu trochu potešilo, že ju nedurí s tým, aby boli čo najskôr doma. Povedal „u našich“. Ich domov je predsa tu. Petrovi sa nepozdávalo ženino rozhodnutie odísť s ním. Nie preto, že by mal starosť o to, čo tu nechajú, ani nie preto, že by mu mala byť na ťarchu. Bolo mu jej ľúto. Neskôr sa však tento ženin krok ukázal byť dobrým a osožným odhodlaním.

       Ich odchod z dediny sprevádzalo mnoho párov očí. Dedinčania ich ľutovali, no nikto nemal odvahu vyjsť spoza svojho plota a rozlúčiť sa s nimi. Žandár kráčal za manželmi, Béla pobehoval. Raz bol pred nimi, raz meral cestu zarovno s Čerepkom. Tváril sa pyšne ako kohút na hnojisku a kútikom oka vnímal gazdov, ktorí sledovali túto nesúrodú skupinku. Necelú hodinu im trvala cesta na kopec, kde bola hranica. Tam Béla opäť predviedol svoju bezcitnosť.
       „Tak sme tu. Urobíte zo päť krokov a ste v Maďarsku. Počkám, kým prejdete. Nepokúšajte sa oklamať ma. Mal odísť len Peter, ale keď ste sa takto rozhodli, tak choďte. Patríte na druhú stranu hranice. No! Choďte už! Načo ešte čakáte?“
       Žandár sa hanbil za Bélovu surovosť, no tiež mal strach čokoľvek mu povedať, urobiť, či nebodaj zasiahnuť v tomto jeho divadielku. Podaním ruky sa s manželmi rozlúčil a zaprial im šťastnú cestu. Peter a Helena ešte chvíľu stáli a pohľadom láskali dedinku v údolí. Potom urobili tých päť prikázaných krokov a už bez obzretia sa kráčali do Petrovho rodiska vo Felsõberecki.

       Prvé týždne boli ťažké. Aj pre Petrových rodičov, aj pre neho s Helenou. Všetci si zvykali, všetci sa snažili jeden druhému nezavadzať, byť po vôli, nápomocní, osožní. Po troch týždňoch dostal Peter list. Písal mu žandár Čerepka a bola to smutná zvesť. Oznamoval mu, že jeho svokor je veľmi chorý, už ani nevstáva z postele, potrebuje opateru, a že by bolo dobré, keby sa s Helenou vrátili a postarali sa o neho. Nebol to úradný dokument. Bol to súkromný list. Peter bol žandárovi vďačný za jeho ľudskosť a starosť o Heleninho otca. Ešte v ten deň si so ženou zbalili svoje veci a s vojenským kufrom previazaným remeňom sa pustili na cestu domov. Tam, odkiaľ ho úrady vyhostili. Teraz na to nedbal, nezaoberal sa tým. Ponáhľali sa, aby boli čo najskôr pri chorom otcovi. Prešli do Hidasnémeti, odtiaľ cez hranicu do Perína a cez polia do Nižného Lánca. Nikto ich nezastavil, nikto ich nekontroloval, na hranici nebolo ani človiečika, ani pes tam nebrechol. Tak ako nerobili rozruch pri odchode, rovnako ticho sa vrátili späť.

       Helena opatrovala otca, Peter ratoval čo sa ešte dalo, aj z úrody, aj zo statku. Ich počiatočnú radosť z návratu vystriedal po niekoľkých dňoch strach z toho, čo bude ďalej. Helena sa mohla vrátiť, bola len na návšteve u svokrovcov, ale z Petra sa stala čierna duša republiky. Žil a pracoval v Československu, ale na žiadnom úrade nebolo o jeho prítomnosti ani zmienky. Rozhodol sa napraviť to. Nechcel už odísť, opustiť ženu a byť vyhnancom. O pomoc sa obrátil na žandára Čerepku.
       V jednu júlovú stredu prišiel žandár do dediny na zvyčajnú vizitu. Peter ho pozval do domu a začal: „Prosím vás, poraďte mi. Čo mám urobiť, aby som tu mohol ostať, aby ma už úrady nevyštvali?“
       „V okrese je vás takých viac, čo si tu založili rodiny a po vojne museli odísť,“ začal žandár zoširoka. „Ak tu chcete ostať a nemať starosti, tak pošlite písomnú žiadosť na okresný úrad a poproste o súhlas na pobyt. Máte tu ženu, máte tu gazdovstvo, hádam ten súhlas dostanete.“
       Hneď v ten večer Peter žiadosť napísal. Po maďarsky. A na druhý deň ráno si obliekol kostolný oblek s bielou košeľou a vybral sa na Okresný úrad do Moldavy nad Bodvou. Predsedom úradu bol v tých časoch človek menom Haring. Malý tučný chlap so spotenými rukami, lysinou na temene hlavy a malými prasačími očami. Pochádzal z Poproča a Peter si po ceste za ním spomenul na reči, ktoré sa v Lánci o Popročanoch šírili. Vraj majú rozum len dopoludnia. Radšej pridal do kroku, aby Haringa zastihol ešte pred obedom.

       Na úrade jeho žiadosť zaevidovali a poslali ho domov s tým, že odpoveď dostane do dvoch týždňov, že má čakať. Peter čakal. Denne vyzeral žandára, poštárku, ba aj Bélu, či mu niektorý z nich nedoručí opečiatkovaný papier s odsúhlasením jeho žiadosti. Za celý ten čas vymýšľal spôsob ako sa vyrovná so zamietavým postojom úradov, čo urobí a ako to prijme jeho žena. V kútiku duše však dúfal, že sa už nebude musieť baliť. Koncom druhého týždňa odpoveď prišla poštou. Bola písaná po slovensky, tak sa Peter musel znovu obrátiť o pomoc na Čerepku. Žandár si list prečítal a s úsmevom na tvári Petrovi tlmočil, že dostal súhlas na pobyt a o päť rokov bude mať aj štátne občianstvo. Podmienkou však bolo, aby každý mesiac, počnúc júlom 1946, posielal na úrad v Moldave nad Bodvou sumu tristo korún československých ako poplatok za pobyt v republike a úhradu výdavkov úradu za administratívne úkony spojené s vybavovaním súhlasu na udelenie štátneho občianstva jemu, Maďarovi.

       Peter dobre gazdoval. Tristo korún poctivo zasielal mesiac čo mesiac a ani nezbadal, že prešlo viac ako päť rokov a jeho občianstvo bolo stále v nedohľadne. V roku 1952, keď mu zoštátnili polia, vzali statok a v práve založenom Jednotnom roľníckom družstve spolu s ostatnými gazdami z dediny kosili kedysi vlastnú lúku, žali nedávno svoje obilie a starali sa o vlastné kravy, dostával výplatu stoosemdesiat korún československých. Zrazu s hrôzou zistil, že nemôže odviesť na okresný úrad tristo korún.
       „Ilonka,“ takto pekne oslovoval ženu, „sedem rokov čakám na štátne občianstvo a nič sa nedeje.“
       „Ja to viem, rátam to,“ odpovedala Helena. „Čo sme si nenašetrili, to teraz posielame na úrad. Mal by si tam zájsť a opýtať sa.“
       „Za Haringom?“ nadurdil sa Peter. „Dal mi súhlas na pobyt, ale na občianstvo zabudol. Pripomínať sa mu už nebudem. Urobím to inak.“

       Peter nemal rád sváry, ani zištné vzťahy. Nikdy nikomu neostal nič dlžný, nikdy si od nikoho nič nepožičal. Radšej zaplatil paholka, než by mal čakať kedy si ktorý gazda čo vymyslí, aby sa mu odplatil za pomoc. Bez okolkov povedal, čo si myslí. Keď už častejšie pomýšľal aj na potomka a po dvanástich rokoch manželstva Helenin lekár povedal, že to už pôjde, že deti môžu mať, tak akurát teraz prišiel o peniaze, ktoré mu mali zabezpečiť trvalý pobyt. Musel znovu chytiť pero do ruky, aby napísal nejakému úradníkovi ďalšiu žiadosť. Za tých sedem rokov ich napísal už tri. Ostali bez odpovedí.
       - Na úrade si moje žiadosti nevšímajú – dumal – mal by som sa obrátiť vyššie. Napísal list prezidentovi Klementovi Gottwaldovi a po maďarsky mu opísal svoju tortúru. Chvíľu sa nič nedialo, až koncom novembra 1952 prišla odpoveď. Prezident preposlal jeho list na vybavenie úradom v Bratislave.
       „Moje žiadosti posúvajú z úradu na úrad ako vagóniky po koľajniciach,“ mávol Peter rukou. „Nemá to konca kraja. Päťročná čakacia lehota na občianstvo dávno uplynula, čo ešte riešia?“
       Vošiel do izby, vytiahol z komody obal, v ktorom mal úhľadne uložené všetky šeky a doterajšie žiadosti a vložil medzi ne aj prezidentov list. Napadlo mu, či by neurobil lepšie, keby sa zbalil a odišiel. Aj so ženou, pravdaže. Ale začať v Maďarsku odznova, na to už nemal dosť odvahy. Všade to bolo rovnaké. Ani tam by už nebol gazdom a prišlo mu ľúto aj tých tristo korún, čo mesačne posielal do Moldavy. Celá jeho výplata plus úspory sa kdesi strácali.

       Začiatkom februára 1953, keď sa po práci vracal z družstva, uvidel pred svojim domom Bélu ako prešľapuje z nohy na nohu, obzerá sa s rukami vo vreckách hrubého kabáta, celý červený v tvári. Asi je mu zima – usmial sa v duchu Peter. Len čo ho Béla uvidel, vykročil mu naproti a už z diaľky kričal: „Čo si to zase urobil, čo?“
       Peter sa na neho prekvapene pozrel. Nerozumel jeho otázke, nič neurobil, za čo by Béla mal byť takto načertený.
       „Dvaja žandári ťa čakajú v dome,“ pokračoval Béla. „Prišli až z Bratislavy. Tak povieš mi konečne, čo si urobil?“
       „Čo by som... Palacinku som napoly prehrýzol,“ odpovedal mu a nechajúc ho stáť pred vrátami, vošiel do domu. V kuchyni sedeli za stolom dvaja žandári a jeden civil. Žena ich ponúkla lipovým čajom a lekvárovými buchtami. Ako sa Peter neskôr dozvedel, muž v obleku bol poverenec z okresného úradu z Moldavy. Béla vtrhol do kuchyne, akoby ho niekto naháňal. Zraky všetkých sa na neho nalepili, on zakašľal, zahmkal a po slovensky povedal čosi žandárom, prstom ukazujúc na Petra. Tí nechali nedopitý čaj, vstali, postavili sa pred Petra a ten starší začal rozprávať. Béla prekladal: „Dobrý deň, prišli sme ohľadom vášho listu, ktorý ste napísali súdruhovi prezidentovi. Pretože nerozumiete po slovensky, tlmočiť bude Takáč Béla, ktorý nás k vám doviedol.“
       „Tento tu?“ kývol Peter hlavou smerom k Bélovi. „Takého tlmočníka ja nechcem. Nesúhlasím s tým, aby mi on prekladal vaše slová. Priveďte úradného tlmočníka.“
       Nastalo trápne ticho. Béla bol stále červený ako pivónie a začal sa silno potiť. Žandári na seba pozreli a akoby sa dohovárali očami, mladší kývol hlavou na znak súhlasu. Úradník ostal sedieť za stolom, napchával sa buchtami, nevšímal si okolie, akoby sa ho to, čo sa v kuchyni odohrávalo, jeho vôbec netýkalo. Helena stála opretá o stenu pri peci a pozerala sa raz na Petra, raz na žandárov.
       „Tak sa budeme rozprávať po maďarsky,“ pokračoval po chvíli starší zo žandárov. „Pochádzam z dedinky pri Bratislave, ovládam maďarčinu, nebudeme potrebovať tlmočníka.“
       Peter si vydýchol. Na Bélu ani nepozrel, visel očami na žandároch a čakal, čo mu povedia.
       „Aké je vaše vzdelanie?“ opýtal sa ho žandár a doplnil: „Pýtam sa na školy. Aké máte školy?“
       Peter sa pousmial, fúziky ho šteklili pod nosom, stále nerozumel prečo sa pýtajú na jeho vzdelanie, vari si z neho nestrieľajú?
       „Mám šesť rokov základnej školy,“ začal pomaly, „a štyri roky tanečnej školy,“ dokončil. V časoch jeho detstva bola šesťročná školská dochádzka to najviac, čo mohli rodičia deťom umožniť. Ďalšie štúdiá boli určené pánom. Peter bol vynikajúci žiak. Nadarmo chodil za jeho otcom učiteľ aj farár, aby ho poslal do škôl do Pešti, lebo je nadaný a bola by škoda nechať ho pásť kravy. Petrov otec bol neoblomný. „Neťahajte mi medové motúzy popod nos,“ odháňal ich. „Čo odo mňa chcete? Mám štyri deti. Z jedného urobím pána a z troch paholkov? Nikam ho nepošlem,“ ukončil rozhovor.
       „Načo sú vám tie štyri roky tanečnej?“ vypytoval sa žandár.
       „Nuž, aby som sa vedel pretancovať týmto sprostým svetom,“ odpovedal Peter. Dával si pozor, aby nepovedal sprostou republikou, ktorej trvá už takmer osem rokov udelenie štátneho občianstva.
       Žandár sa pousmial a pokračoval: „Na to, že ste vychodili len šesť tried, máte veľmi uhladené písmo. Píšete rozumne, prehľadne, vo svojom liste prezidentovi ste opísali všetko, nemusíme nič došetrovať, ani vás spovedať...“ Na okamih sa odmlčal. Prezrel si Petra od hlavy po päty, poškrabkal sa za uchom a vsunúc si oba palce za opasok, klopkal ostatnými prstami po svojom bruchu. „Iba nerozumiem, prečo chcete odísť do Maďarska,“ dokončil.
       Helena sa odlepila od steny a prikladala do pece. Bélovi od prekvapenia div nevyskočili oči z jamiek.
       „Nechcem... Nechcel som,“ opravil sa Peter. „Ale musím. Od júla 1945 som už trikrát žiadal o občianstvo. Nedostal som ho. Od uvedeného mesiaca posielam na okresný úrad do Moldavy mesačne tristo korún, ani neviem načo. Vyhostili ma tesne po vojne, ja som sa vrátil a požiadal o povolenie pobytu. Dostal som ho s prísľubom, že do piatich rokov budem občanom tejto republiky,“ odmlčal sa, aby sa nadýchol a upokojil, nechcel kričať, ani vyzerať nahnevane. Žandári predsa za jeho starosti nemôžu, merali dlhú cestu za ním, nech o ňom nemajú zlú mienku.
       „Aké odpovede ste dostali na tie tri žiadosti?“ chcel žandár vedieť.
       „Nijaké. Ani písmenko mi úrady neposlali.“
       „A tých tristo korún,“ vyzvedal ďalej žandár, „tie ste posielali prečo?“
       „Lebo mi tak nakázal predseda úradu Haring. Ešte v júni 1946.“
       „Môžete to dokázať?“ zdvihnuté obočie žandára podčiarkovalo naliehavosť otázky.
       „Dokázať?“ mrmlal si Peter popod nos. „Viem! Mám potvrdené ústrižky šekov, mám kópie všetkých mojich žiadostí, mám prvý a jediný list z moldavského úradu a odpoveď prezidenta. Všetko mám,“ dopovedal, vošiel do izby a priniesol obal s dokladmi. Ukázal ich žandárom. Tí sa v nich chvíľu hrabali, čítali, prezerali, potom obal zatvorili a ten mladší zo žandárov si ho strčil pod pazuchu.
       „Hovoríte pravdu,“ ticho, akoby len pre seba šepol žandár. „Môžeme si ten obal zobrať?“
       „Nie, ten vám nedám, nehnevajte sa,“ vyhŕkol Peter. „Sú to jediné doklady, ktoré ma môžu ochrániť pred ďalším vyhostením. Ak ich potrebujete, opíšte si z nich údaje. Ja ich z ruky nepustím.“
       „Len pokojne,“ utišoval ho žandár. „Nemajte strach, nezoberieme vám nič. Ako ste povedali, odpíšeme si údaje, ktoré potrebujeme. Vy nám zatiaľ pohľadajte fotografiu, na ktorej zreteľne vidno vašu tvár.“
       Žandári si opäť sadli za stôl a robili si poznámky z dokladov. Evidovali dátumy žiadostí, všetky ústrižky šekov, ich počet a odosielané sumy. Medzitým Peter s Helenou hľadali v izbe fotku. Našli ju skôr ako žandári dopísali. Úradník civel na rýchlo pribúdajúce riadky v zázname a Béla, už biely ako stena, stále postával pri dverách kuchyne.
       „Ďakujeme vám,“ lúčili sa žandári s domácimi.
       „Ešte sa uvidíme,“ dodal ten starší a ticho za sebou zavrel kuchynské dvere.

       Stretli sa skôr, než si Peter myslel. Hneď na druhý deň, keď zima zaliezala pod nechty a štípala uši, keď sa slnečné lúče opierali o trblietajúcu sa bielu snehovú pokrývku, v ktorej Petrove kroky zanechali diery ako kazy v zube. Kráčal k šope pre metlu a lopatu. Chcel vyčistiť dvor. Keď pánty na bránke zaškrípali, obzrel sa. Stál tam včerajší žandár a celý vysmiaty na neho mával pravou rukou, v ktorej čosi držal. Bolo to niečo malé, bordové. Peter oprel lopatu o drevenú stenu šopy a šiel k bránke.
       „Doniesol som váš občiansky preukaz,“ povedal žandár a stále sa usmievajúc podával Petrovi doklad, o ktorý dlhé roky bojoval. Na prvej strane vľavo bola vlepená jeho podobizeň vystrihnutá z fotografie, ktorú včera s Helenou našli. Peter sa nezmohol na slovo. Tešil sa, to áno, nečakal však zázrak. A toto bol zázrak! Za jednu noc našli jeho vagóniky svoju domácu stanicu. Tiež sa usmial: „Ďakujem.“
       „Neďakujte, patrí vám to,“ tľapkal ho žandár po pleci. „Nikam nemusíte odchádzať, vaše papiere sú v poriadku.“
       „Ďakujem,“ mlel Peter dookola stále to isté. „Ďakujem.“

       Sedem a pol rokov očakávania, strachu, nádeje, neistoty zmenil jediný deň na pokoj. Peter mal pocit, že mu narástli krídla.
       „Ilonka,“ objímal ženu, „som váš... Vlastne náš... Či ako? Čí som?“
       „Si môj,“ šepla Helena a tuho sa k nemu pritisla. Prešlo pár týždňov, keď Peter dostal dva listy. Úradné. Jeden obsahoval predvolanie, že má narukovať do československej armády a druhý predvolanie na súd do Košíc.
       „Predčasne sme sa tešili,“ smutno hľadel na Helenu. „Vojnu som si odkrútil v maďarskej armáde, musím znovu?“ spytoval sa sám seba.
       „Prečo ťa volajú na súd?“
       „Neviem,“ odpovedal žene. „Pôjdem a uvidím.“

       Peter nakoniec na vojenčinu nemusel. Bol síce novým občanom republiky, ale mal viac ako tridsať rokov a na vojne už bol. Síce v Maďarsku, ale bol. Dokonca bol kapitánovým pisárom a o všetkom mal potvrdenia.
       Na súde sa stretol s predsedom Okresného úradu Moldavy nad Bodvou, Haringom. Stáli oproti sebe, obaja na opačnej strane miestnosti. Peter ako svedok, Haring ako obžalovaný. Žalobcom bol štát. Vinil Haringa za to, že Petrových tristo korún spreneveril každý mesiac počas dlhých sedem rokov a venoval sa pokútnym obchodom. Bol odsúdený na tri a pol roka väzenia. Peter však svoje peniaze späť nedostal. Vlastne okrem toho, že dosvedčil Haringovu vinu, na nič iné ho na súde nepotrebovali. Z temer tridsaťtisíc korún československých mu štát nevrátil ani halier.

čitateľov: 3114