Kavečianska podpaľačka
@ :: Poviedky ::
Apr 14 2005, 09:53 (UTC+0) | 
Okolie Kaveèian tvoria lúky, lesy a polia. I keï už ide o mestskú èas Košíc, plynie tu stále vidiecky život. |
Miesto: Kavečany
Čas: Druhá svetová vojna
Autor: Slavomír Szabó
Mária sfúkla knôt petrolejky a niekoľkými krátkymi známymi krokmi prešla potme k posteli. Muž už takmer spal, aj deti si políhali, no ešte sa hemžili. Zmocňoval sa jej nepokoj, ktorý už dávno poznala, i keď ho nevedela pomenovať. Keď už ležiac zaprela zrak do čierneho priestoru nad sebou, zrazu zvolala: "Bude horieť! Vidím plamene, bude horieť!" "Zavri oči a spi!" zašomral Milan, jej manžel, ale jeho samého to prebralo. Mária bola dcérou muža, ktorého ľudia z Kavečian nazývali Bohom. To akože mal Boží dar predvídať budúcnosť. Keby ešte žil, určite by veľa vecí prorokoval. Mária po ňom čosi zdedila, i keď jej videnia neboli také časté. Milan mal z toho zmiešané pocity, lebo keď niečo predvídala, vždy sa to splnilo. Požiar v Kavečanoch však nebol nič výnimočné. Už vyše sedem rokov každý mesiac zhorela aspoň jedna alebo dve stodoly. Za obeť plameňom padlo aj nemálo domov a každému bolo jasné, že niekto z dedinčanov je podpaľač.
"Horí, Bože, horí! Horí!" zareval ktosi rovno pod ich oknom a tmu v izbe zrazu preťali mihotavé záblesky svetla. Silneli, žiara sa zväčšovala.
"Už je to tu!" vyskočil Milan a pobehol k oknu. Okolo neho hneď aj deti, len Mária sa rozbehla na druhý koniec izby, aby zažala petrolejku a chvatne sa začala obliekať. Strechu domu oproti nim osvetľovali plamene, uvideli susedov, ako bežia k studni. Milan tiež napochytro schytil nohavice a vybehol za Máriou.
Keď v Kavečanoch horelo, vždy si všetci pomáhali. Dedina na kopci mala len osem studní, neboli teda v každom dvore. Hneď sa vytvárali živé reťaze ľudí, čo si podávali plné vedrá. Ich tváre v tme prerušovanej zábleskmi plameňov mali zvláštnu farbu. Rodina suseda Adama z horiaceho domu vynášala periny, nábytok, vyvádzala statok z maštalí. Z kostola sa ozvalo zvonenie. To ktosi vybehol na Gwald oznámiť nešťastie aj tým, čo už spali. Chlapi z dedinského požiarneho zboru dotlačili pred dom striekačku, lebo tá chrlila prúd vody až na strechu. Práve pod ňou sa chytilo seno, čo tam Adamovci uskladnili ešte koncom leta.
"Bodaj ho parom zobral!" zahrešil Milan, keď zbadal, že vietor mohutnie a oheň môže prejsť aj na jeho dom.
"Jeho? Bodaj by ju parom zobral!" vyprskol Fero, starý, ale silný dedinčan, ktorému pred dvoma mesiacmi zhorela stodola. Milan vystrúhal nechápavú grimasu, ale to už bral z Ferových rúk ďalšie plné vedro, aby ho podal bližšie k domu. Marcové blato bolo klzké, čižmy sa mu šmýkali, ale to si nevšímal. Nezáležalo na ničom, len na záchrane dediny. Vietor nebol silný, ale v noci, keď sa vzduch schladí, môže narásť. Asi po hodinke sa ozval praskot, potom rachot. To sa strecha prepadla a iskry lietali povetrím, až osvetlili dvor. Zároveň však spadnuté škridlice udusili centrum požiaru. Milan hľadel na iskry lietajúce nad hlavami, sledoval, či nezasiahnu jeho dom. Plamene na Adamovej streche slabli, ale stále poriadne dymilo. Slama sa uhasiť nedá. Vždy ju treba rozhádzať po dvore a celú zmáčať, lebo inak kedykoľvek opäť vzbåkne. Muži sa driapali po rebríkoch, vidlami zhadzovali čmudiace kopy na zem. Kašľali, veľmi kašľali, pretože dym štípal v pľúcach i očiach. Keď prestali, keď sa už všetko skončilo, z niekdajšej strechy neostalo nič. Len dom so stenami pokrytými sadzami stál ako veľká prázdna škatuľa, civiac na svet prázdnymi čiernymi okennými priestormi, v ktorých boli kedysi sklá, záclonky a muškáty. Na dvore slama premiešaná z blatom, Adam hľadiaci kamsi do neznáma, ženy, čo si prezerali, nakoľko sa im pri práci zničili šaty a muži chváliaci ručnú striekačku. Ruky od nej boleli, ale keby ju nemali, dom by určite zhorel celý.
Milan s Ferom si sadli na lavičku.
"No, kedy to bolo tak pred dvadsiatimi rokmi, zhorela by celá dedina. ¼udia vedia, na čo treba šporiť. Už tu máme len štyri slamené strechy," zamudroval Fero, i keď trochu oneskorene. Chcel upokojiť Milana, keď videl, ako po celý čas požiaru sledoval iskry letiace vo vetre a svoj blízky dom. Milana však zaujímalo čosi iné: "Čo ste to predtým hovorili? Že nie jeho, ale ju aby parom zobral?"
"Čo som vedel, to som povedal. Že keď mne na Nový rok stodola zhorela, v snehu som našiel stopy. Ale nie mužské! Boli to ženské čižmy," kládol Fero dôraz na každú slabiku, akoby už rovno oznamoval meno podpaľačky. "Keby som chlapa chytil, väzy mu zlámem. Ale žene?" odpľul si, zložil klobúk z hlavy a pokúšal sa zistiť, či mu ho neprepálili iskry.
Dni sa míňali, prešla i Veľká noc. Slnko svietilo stále dlhšie a silnejšie. Jarné práce na poli, pasenie kráv i svíň na svahu Hrešnej, každodenný kolorit dedinského života dával ľuďom zabudnúť. Otupil ich ostražitosť, že možno o pár hodín opäť ktosi kdesi škrtne zápalkou, aby sa pohľadom na plamene a nešťastie druhých chorobne ukájal.
Muži sa po robote nezabudli zastaviť na pohárik do krčmy, niekedy tých pohárikov bolo i viac. Raz tak sedeli poriadne dlho, až sa vonku zotmelo. Milan, Fero, ale i ďalší gazdovia hovorili o vojne, o tom, kde Rusi zvíťazili, čo tajne počúvali v Košiciach v rádiu, ale aj o Nemcoch, ako sa Kavečanom zatiaľ vyhýbajú, pretože je to dedina na konci sveta. No, našťastie. Veď sem viedli len dve cesty. Vozová okolo vrchu Hradová a potom až k bývalej Cisárskej polepšovni. Druhá strmo dole kopcom do Čermeľa, ale touto sa dalo prísť len pešo alebo na koni. Vozom nie.
Vychutnávajúc horúčavu, čo sa im z pálenky rozlievala po tvári, vyšli na ulicu, že sa ešte cestou porozprávajú. Nálada stúpla, Milan si začal pohvizdovať a čakal, či sa niekto pridá.
"U Imra sa ešte svieti, aha!" - hodil rukou Fero, ukazujúc na dom z druhého konca ulice.
"A v komore. Určite mu žena nedala dosť najesť," zarehotal sa Milan, až mu sliny vyprskli, ale hneď aj prestal, lebo sa nikto nezasmial. Vystrúhal grimasu a zmenil tón: "A keď tam len sviečku alebo petrolejku zabudol? Chlapi, nebolo dosť požiarov?"
Na to reagovali všetci. Rozbehli sa, búchali na dvere do komory, ale keď videli, že sú zamknuté a nikto sa neozýva, zatrepali na okno do izby. Imro, mladý muž, sotva rok ženatý, otvoril dvere a žmúril na nich do tmy. Stačilo pár slov a už aj bežal po kľúče.
V komore naozaj horela sviečka, ale keby len to. Ktosi sa musel dlho usilovať, aby sa dostal dnu. Zadná stena bola od záhrady vybúraná, niekto tam dlho rýpal a vyberal jeden hlinený váľok po druhom. Takmer sa nedalo uveriť, že to stihol za jeden večer.
"Určite utiekol, keď ste tu búchali," zamrmlal Imro trochu nevďačne, zastrkujúc si košeľu do nohavíc.
"Možno hej, možno nie. Chlapi, prekutrajme to," navrhol Milan a už aj začal odsúvať koryto, či tam sa niekto neskryl. Muži pozerali všade. Police, sudy, v rohu obrovská debna na zrno zbitá z dosák.
"A žeby si do pšenice koňa schovával?" zakričal Fero, keď zdvihol sviečku a uvidel, že spomedzi zrna trčí ženský vrkoč. Poriadne ho schmatol a trhol ním.
"Nie, nebite ma! Nechajte ma! Nič som nevzala!" - zarevala Kata, ako ju vyťahovali z debny. Mladé, sotva dvadsaťročné dievča, ktoré celá dedina poznala, sa rozplakalo. Zrno sa jej sypalo zovšadiaľ. Z vlasov, spoza blúzky, ako sa strachom triasla, pšeničné zrnká z nej padali ako z klasu.
"Ty kradneš? Ty suka!" zahnal sa Imro päsťou a iste by aj utàžila ranu, až by ju skrvavil, keby ho nechytil Fero.
"Mužovi i väzy zlámeš! Ale žene?" pozeral mu do očí, kým Imro nepoľavil. Ostatní ju držali, metala sa ako besná, až jej zo sukne vypadli zápalky.
"To ty? Ty to tu páliš?!" vyštekol zasa Imro, ale rukou už nehrozil. Len ju spolu s Ferom odviedli k richtárovi, zatiaľ čo ostatní išli domov, aby o všetkom porozprávali ženám. Kata podpaľačka! Každý sa to musí dozvedieť!
"Nie, niet na tom svete spravodlivosti," šomral Fero, keď sa ráno stretol s Milanom. Vyzeral zachmúrený, ospalý, ale hlavne veľmi nasrdený. "Richtár bol najskôr zlostný, že sme ho zobudili a potom, keď naoko zvážnel, tresol takú hlúposť, že vraj nič neukradla. Že sme ju chytili len v cudzej komore, kde nemala čo hľadať, ale že to nie je dôkaz krádeže ani podpaľačstva. Vraj by ju aj mohol dať potrestať za zbúranú stenu, ale hneď aj povedal, nech o tom radšej mlčíme, lebo inak by ju musel odviesť k maďarským žandárom, a to by už nebola sranda. Že tak by sme možno ublížili nevinnej."
Milanovi v hlave vírili obrazy z požiarov, ktoré za posledné roky hasil. Tiež pohľady na plačúce deti, čo prišli o domov. Myslel aj na Katu, že je to chudera, dievča z najchudobnejšej rodiny. Ani statok nemajú a zarábajú si ako môžu. Kde komu čo treba pomôcť, radi sa ponúknu na robotu, chodia do lesa na huby a v Košiciach ich predávajú. Pekná je, až zdravému chlapovi sliny tečú, ale určite sa nevydá. Rodičia žiadneho mládenca by nesúhlasili, aby bola svadbu bez spojenia statkov. Najlepšie by urobila, keby išla skúsiť šťastie do Košíc ako slúžka a tam aj voľakde ostala.
Čas kráčal ďalej pravidelným a vytrvalým krokom. Leto vystriedala jeseň, keď sa po dedine rozchýrilo, že Kata sa bude vydávať. Milan sa predsa mýlil, nie každý len na statky hľadí, a keď sa dve srdcia stretli, rodičia jej milého sobáš povolili. Aj jej to mnohí priali, neverili, že ona páli domy. Jej rodičia, i keď skromne, napiekli koláčov, obstarali pálenku a všetci len čakali na poludňajší obrad.
Slnko ešte ani poriadne nevyliezlo na stred oblohy, keď sa dedinou opäť rozoznel známy výkrik: "Horí!" To Ferovi opäť vzbåkla stodola, práve tá, ktorú len nedávno dostaval. ¼udia sa zvàtali s vedrami vody, keď Kata vyšla na ulicu vyobliekaná vo sviatočnom kroji, ako sa na mladuchu patrí. Bol to posledný zo série požiarov, čo roky sužovali Kavečany.
Po vojne sa Kata s manželom odsťahovala do Česka. Do Kavečian sa už nikdy nevrátila. Ale svet je niekedy malý a tak sa stalo, že sa v Česku stretla s rodákom Janom.
"Áno, bola som to ja. Aj som pálila, aj sliepky som kradla. Bavilo ma to, ale tu to už nerobím," povedala mu rovno, bez výčitiek, ktoré nikdy nepoznala.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Historické obce košické" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.
|
|
