login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Dezertér s tvárou dieťaťa

@ :: Poviedky ::     Jul 13 2006, 09:34 (UTC+0)

Nižný Lánec bola vždy rýdzo poľnohospodárska dedina. Zrno a dobytok zaujímali tunajších obyvateľov viac ako vojna a politika. Napriek tomu sa im nemohli vyhnúť a osud zas opäť raz písal podivuhodné príbehy.

Miesto: Debrecín, Nižný Lánec
Čas: január a február 1945
Autor: Slavomír Szabó

       „Hodinky dávajte na túto kopu, už ich nebudete potrebovať! Prstene na druhú a peniaze hneď tam vedľa!“ zrúkol už ktovie po ktorýkrát rumunský vojak. Kričal maďarsky, aj keď so zvláštnym prízvukom, ale veď nakoniec v Rumunsku žilo vždy dosť Maďarov. Lenže tí teraz stáli na strane Rusov a jediné, čo ich so zajatcami spájalo, bola spoločná reč.
       Zoltán stál v rade spolu s asi tisíc ďalšími chlapmi z maďarskej armády, ktorých viedli ruskí i rumunskí vojaci pred namierenými samopalmi. Nie, nebolo mu všetko jedno; akákoľvek predstava z detstva o vojenských hrdinstvách sa mu teraz zdala nezmyselná. Utiecť? Už niet ako. Okolo celého debrecínskeho zajateckého tábora sa okrem plotu vinuli tri rady stočených ostnatých drôtov. Na každom kroku stál vojak pripravený vystreliť pri akomkoľvek rýchlom pohybe. Zoltán veril, že toto je jeho koniec.
       „Hodinky, prsteň, peniaze! Rýchlo to daj kam to patrí!“ zakričal onen rumunský vojak priamo naňho, keď došiel na rad.
       „Prsteň ani hodinky som nikdy nemal. A nemám ani peniaze,“ zaklamal Zoltán, trasúc sa, či ho teraz náhodou nevystrčia z radu, aby ho celého prešacovali.
       Rumunský vojak si ho poriadne premeral, zdal sa byť dokonca trochu prekvapený. Zoltán, i keď mal už osemnásť rokov, vyzeral tak na pätnásť. Skôr dieťa ako muž. Malý, chudučký, so strapatými čiernymi vlasmi, ale ten vojenský mundúr maďarskej armády predsa len jasne dával najavo, že vo vojne stál na strane Nemcov. Jeho nízka postava sa teraz dokonca zdala ešte menšia, pretože januárový mráz i strach urobili svoje. Hrbil sa, najradšej by sa zmotal do klbka, ostal nevidený, stratil sa, zmizol, prepadol sa pod zem.
       Rumun len pokynul bradou, aby sa postavil vedľa. Tak predsa! Predsa ho prešacujú! A on si do bagandže strčil vreckový nožík a vrecúško s 300 pengö od mamy má rovno na tele pod pazuchou! To bude jeho koniec! Stál už bokom, ale akoby si ho nikto nevšímal. Rad vojenských zajatcov pomaly postupoval, každý po tom, ako odovzdal svoje cennosti, len povedal meno a dedinu či mesto, odkiaľ pochádza.
       Bol to zvláštny pohľad. Po tých dňoch a nociach, čo strávili na pochode, sa zajatci ledva držali na nohách. Veľké vyplašené oči, to bol tiež jeden zo znakov, ktorými sa dali rozpoznať. A tam v rade, medzi všetkými tými mužmi v maďarských uniformách, stál aj starec vo sviatočnom obleku. Triasol sa od zimy, zmätene pozeral okolo seba. Zoltán si ho pamätal od chvíle, keď ho pridelili k zajatcom. Zdalo sa mu neuveriteľné, že ho stále nepustili.

       Ešte pri Včelároch, keď sa všetci muži museli postaviť do štvorradu, aby sa vydali na pochod, Rusi a Rumuni počítali zajatcov. Niekoľko ich opäť chýbalo, komusi sa pošťastilo utiecť.
       „Pajďóm!“ vykríkol vtedy chlapík, hádam o hlavu vyšší od ostatných, čo fajčil jednu cigaretu od druhej. Jeho hlas bol hrubý, panovačný a v rannom šere hvižďal vzduchom ako bič.
       Rad sa pohol, z každej strany ho lemovali ozbrojení vojaci osloboditeľských armád. O čomsi hovorili, znelo to, akoby nadávali. Prečo by aj nie. Zima, dlhé pochody, krátky spánok; veď to by zmohlo aj vola. Lenže Zoltán vtedy z ich rečí vytušil, že hovoria nejaké čísla. Ich nespokojnosť azda pramenila zo skutočnosti, že na miesto určenia dovedú menej zajatcov, ako mali uvedené v sprievodnom doklade. A vtedy sa to stalo. Keby si ten dedo radšej pospal! Ale nie; i keď boli Vianoce a slnko ešte ani poriadne nepovystieralo svoje lúče, on kráčal kdesi s kravou. Kam sa v tento slávnostný deň trepal s dobytkom? Držal remeň, ktorého druhý koniec bol priviazaný o rohy zvieraťa, a ako zbadal vojakov znepokojnel. Nakoniec, ako každý.
       Vtedy Sergej, ako Zoltán pochopil, že sa ten vysoký Rus menuje, zrýchlil krok. Mieril si to rovno ku starcovi. Samozrejme, starec zrýchlil, ale bál sa rozbehnúť, pretože by sa stal podozrivým. Lenže Sergej naťahoval svoje dlhočizné nohy, čo mu sily stačili a o chvíľu už položil ruku na dedkove rameno. Ani veľa nerozprávali. Nebolo o čom. Viac než všetky slová povedali jasné gestá. Sergej namieril samopal a ukázal starému mužovi, že sa má zaradiť medzi pochodujúcich zajatcov. Chudák dedko, nezmohol sa na viac, než bezmocné rozhodenie rukami, ale po tom ako Sergej odistil samopal a zamieril, sa vzdal akéhokoľvek protestu. Krava ostala stáť sama na okraji cesty, ktorou sa vojaci i s davom zajatcov rýchlo vytratili. Kráčali svižne, chlad ich k tomu nútil.

       „Koľko Rusov a Rumunov si zabil?“ ozvalo sa odrazu spoza Zoltánovho pleca. Hlas ho vytrhol zo spomienok, keď len na krátku chvíľku pozabudol, že stojí v debrecínskom zajateckom tábore. Rýchlo otočil hlavu, a tam zbadal ďalšieho rumunského vojaka, čo k nemu práve pristúpil.
       „Nikoho!“
        „To si bol teda slabý vojak, to z teba nemal veliteľ radosť. Ale tak ako ty teraz hovoria všetci!“ zachechtal sa Rumun, až sa mu para z úst rozplývala pred očami.
       „Ja som ešte nemal veliteľa! Len ma vzali, že musím do armády, ale sotva som opustil dedinu, už prišli vaši. Utiekol som k nim a radšej som sa nechal zajať.“
       „No nevravím? Hovoríš ako všetci! A odkiaľ si?“
       „Z Nižného Lánca,“ poslušne odpovedal Zoltán, i keď si myslel, že meno tejto dedinky nebude Rumunovi hovoriť nič.
       „Hodinky, prsteň, peniaze – máš niečo?“
       Zoltán len pokrútil hlavou a ukázal prázdne dlane, akoby to malo ako dôkaz stačiť.
       „Tak tam nadiktuj svoje meno, dedinu a pôjdeš s ostatnými,“ prikázal Rumun, otočil sa a viac sa o vec nezaujímal.
       „Kam pôjdem? Domov?“ zakričal za ním Zoltán, lebo tento vojak sa mu zdal akýsi ľudskejší. Ľudskejší? Za iných okolností by ho tak asi neoznačil, ale v tejto vojne, kde sa ľudia zabíjali, hádzali po sebe granáty, kládli na cesty míny a strieľali do domov z diel, sa mu zdal predsa len akýsi normálnejší. Možno už aj preto, že naň nekričal a dokonca pred rozhovorom s ním ani neodistil samopal.
       „Domov? Hej, budeš mať nový domov. Sibír!“ zarehotal sa ešte Rumun, a to už bol koniec akéhokoľvek prívlastku ľudskosti.
       V tej chvíli sa Zoltánovi zdal horší ako všetci ostatní. Rúcal sa mu svet. Ani by nedbal, ak by naozaj po ňom vystrelil, aby sa ani nemusel hlbšie ponárať do predstavy, že do konca života bude robiť niekde v zamrznutej tajge ako trestanec. Čo by bolo treba spraviť, aby so všetkým naozaj skončil? Rozbehnúť sa za vojakom a udrieť ho do tyla? Určite by ho na mieste zastrelil. Alebo sa rozbehnúť k bráne väzenského dvora, nepočúvnuť príkaz „Stoj!“ a nechať si do tela vpáliť plný zásobník? Áno, takto by sa skončilo všetko trápenie, ale aj všetka nádej. Zoltán práve v tejto chvíli, keď videl svet černejší než tunel v noci bez svetla na konci, práve teraz túžil žiť viac ako kedykoľvek predtým. Poslušne nadiktoval svoje meno, dedinu odkiaľ pochádza a postavil sa k pridelenej skupine.

       Nastalo čakanie. Na čo, to nevedel presne povedať nik. Ale poslušne a v tichosti stáli všetci. Azda čakali len na noc, kedy si budú môcť ľahnúť. Myšlienky sa im rojili v hlavách jedna cez druhú, zmätene poletovali, nedochádzali k žiadnemu riešeniu. Pohľady skákali z ostnatých drôtov na ozbrojených Rusov, potom na zem, na špičky topánok zaborené v snehu a potom zasa na ostnatý drôt.
       „Dnes nám dajú najesť.“
       Zoltán sa pozrel na deda, áno, práve na toho, čo ho Sergej bez dôvodu chytil a dal medzi zajatých Maďarov. „Veríte tomu?“
       „V druhej časti tábora, tam od brány naľavo už dostali polievku.“
       „Keby ste to nepovedali, aj zabudnem, že mám hlad.“
       „Bol tu jeden muž, čo upratoval väzenie. Vraj dnes budeme spať poležiačky,“ opäť prehodil dedo, a vlastne napriek všetkej zlobe, čo ho postihla, zdal sa Zoltánovi akýsi pokojný, priam ako posol dobrých správ. Dobrých správ o tom, že po štyroch dňoch hádam dostanú prvé jedlo.
       Áno, jedli aj predtým, ale to ako prechádzali dedinami do Debrecínu, zbehávali sa k nim prevažne ženy a dávali im chlieb. Rusi ani Rumuni neprotestovali, nechali ich, nech zajatcov nakŕmia, pretože inak pre nich nemali nič. To vyzeralo, keď si dospelí chlapi trhali z rúk krajce, hrýzli jeden druhému do toho, čo držali v prstoch! Každý si chcel uchmatnúť čo najväčší kus. Taký, čo by aspoň na chvíľu zahnal kŕče z hladu.
       A spánok? Aj včera ich všetkých kdesi nastrkali do veľkej stodoly. Tak natesno, že si nikto nemohol ľahnúť. Spali postojačky. Zoltán nikdy predtým neveril tomu, že sa to dá, až kým ho život nepriučil. A nielen postojačky, ale i za chôdze. Vždy tak, že sa traja chytili okolo ramien, a ten čo bol uprostred, sklonil hlavu a počas pochodu si i zdriemol. Aj on, Zoltán. Dokonca sa mu v tej chvíli aj čosi snívalo, len si nevedel spomenúť, že čo.
       „Ty si bol v armáde?“ zmenil odrazu dedko reč, hľadiac na Zoltánov vojenský mundúr. Aj jemu sa asi nepozdávalo, čo tam medzi vojakmi taký mladý robil.
       „No, ako sa to vezme. U nás, viete, ja som z Nižného Lánca; tak u nás Maďari brali každého kto mal aspoň šestnásť rokov. Bolo to vlani, presne jedenásteho novembra, to si budem navždy pamätať. Odviedli nás do Moldavy. Tam nás vyšetril lekár a potom sme išli s vojskom do Debrade. Tam som vyfasoval mundúr a čiapku. Nohavice na mňa nemali a topánky mám vraj dobré.“
       „Takže si bol vojak, nie?“
       „Nie, nebol som. Vlastne som bol, ale som nebojoval. Hneď na druhý deň som ušiel s kamarátom. Ku Rožňave, tam je taká dedina, volá sa Borka. Hore nad dedinou sme sa skrývali v skalách na kopci.“
       „Takže si dezertér. Ako dlho si tam bol s tým kamarátom?“
       „Nielen my dvaja. Bolo nás tam asi tristo! Všetko zbehovia, veď načo bojovať, keď už každú chvíľu mali prísť Rusi? Nechať sa zabiť? Po jedlo sme chodili v noci do dediny. Les síce strážili dvaja žandári, vždy chodili okolo, ale len cez deň. Keď niekoho chytili, že dezertoval, hneď ho zastrelili!“
       „A potom? Ako si sa sem dostal?“ zaujímal sa dedo. Možno len aby mu ubehol čas, alebo aby nemyslel na jedlo. Napriek tomu však každú chvíľu vyzeral na všetky strany, či už nepríde tá polievka.
       „V noci pred Štedrým dňom, keď som bežal s jedlom z dediny, skoro som vrazil do jedného Nemca. Vyzeral, že je tiež na úteku. Vravel, aspoň som mu tak rozumel, že sa mám skryť niekde v lesoch, lebo idú Rusi. Hovoril som to hore chlapcom, ale rozhodli sme sa, že sa neskryjeme, ale sa im vzdáme. Rusi neprišli, ale Rumuni. Tak sme sa im vzdali a oni nás odviedli ako zajatcov k Rusom do Včelárov. A ďalej to viete, nie? Veď som videl, ako vás tam vzali.“
       Dedo len zaťal zuby, pozrel kamsi do prázdna, teraz nehovoril nič.

       Polievku nakoniec dostali. A nielen teraz. Každý deň aspoň raz niečo pod zub. Stačilo to, vojna ich naučila nenapchávať si bruchá. Možno by sa slušilo povedať, že utekal deň za dňom, týždeň za týždňom. Ale nebolo to tak. Každý deň v tábore sa zdal ako týždeň a týždeň ako mesiac. Každú hodinu, každú minútu zajatci mysleli na to, čo ich čaká. Chodili na vypočúvanie. Aj Zoltán. Stále opakoval to isté, že nebojoval. A raz sa ho spýtali, koľko má rokov. Povedal, že šestnásť. Dedo z Včelárov mu tak poradil, pretože ho vraj nebudú brať ako dospelého muža. Zlatý dedo, možno ani nevedel, že mu tým zachránil život!
       Blížil sa koniec februára a vojenský väzenský tábor praskal vo švíkoch. Bolo tam už vyše päťtisíc zajatcov. Vtedy ruské veliteľstvo rozhodlo, že niektorých pustia. Vyberali pomaly, opatrne, akoby sa báli, aby sa na slobodu nedostali skutoční prisluhovači fašistov.
       Opäť to boli dlhé rady, čakanie, vypočúvanie, porovnávanie výpovedí každého väzňa, či sa zhodujú s tým, čo hovoril predtým. Potom v jedno popoludnie ich zavolali všetkých na dvor. Rusi čítali mená zajatcov a každý musel vykríknuť, že je tu. Ale niektorých po tom, ako sa ozvali, vyzvali, aby sa postavili nabok. Zoltán bol medzi nimi. Ruské veliteľstvo totiž nakoniec rozhodlo, že prepustí päťdesiat mužov, čo boli chorí, a tiež všetkých chlapcov vo veku šestnásť a sedemnásť rokov. Zoltán ďakoval Bohu za to, že vyzerá mladší. Kedysi, najmä keď poškuľoval za dievčatami, mu to nevyhovovalo. Ale teraz? Len sa v duchu modlil, aby nikto neprišiel na to, že už má osemnásť.

       Nastala posledná noc v tábore. Muži spali na drevených posteliach z dosák, na dekách a celtách po zemi. Zoltán však zaspať nevedel. Nečudo. Naraz sa pred ním otvoril nový životný priestor. Vráti sa domov, do Nižného Lánca k rodičom. S ranným brieždením, keď dostal do rúk akýsi papier, že je prepustený na slobodu a môže ísť, prešiel väzenskou bránou a mal chuť bežať. Veď aj bežal, len preč odtiaľ, preč z Debrecínu, nech si to nerozmyslia. Potom zastavoval vozy, prosil ľudí, nech ho odvezú aspoň zopár kilometrov. Ešte však skôr než došiel domov, narazil na hranicu. Pamätal si chvíle, keď v novembri 1938 pričlenili Nižný Lánec aj s inými dedinami a mestami južného Slovenska k Maďarsku. Vtedy tu hranicu zbúrali. Netušil, nevedel, čo sa za posledné týždne udialo. Bol v tábore, kde mu nikto nepovedal, že jeho dedina už opäť patrí Československu.
       Niekoľko dní po tom, ako sa Zoltán doma zvítal s rodičmi, dopočul sa, že všetkých zajatcov z debrecínskeho väzenského tábora odviedli do Rumunska. Boli tam dlho, domov sa vrátili až o štyri roky. Teda tí, ktorí prežili. Ktovie, či to prežil aj dedo zo Včelárov? Zoltán akosi nikdy nenašiel odvahu, aby sa tam vybral pohľadať ho. Bál sa, že sa dozvie zlú správu. Ale ten starec, ktorého bez príčiny na Vianoce 1944 odviedli od domu medzi zajatcov, mu navždy ostal v pamäti. Ako sa volal? To sa ho nikdy neopýtal. Prečo vlastne?





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.















čitateľov: 4780