login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Rozprávka o troch prasiatkach

@ :: Poviedky ::     Apr 14 2005, 03:46 (UTC+0)

V budove, kde kedysi bola škola, a tiež detské amatérske divadlo, dnes sídli farský úrad

Miesto: Šaca
Čas: Začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Alexander Piroš


       V Šaci sa zvečerievalo. Len pred chvíľou doznel v miestnom rozhlase akýsi odkaz pre roľníkov, nasledovaný verziou ľudovej piesne, prerušovanou občasným slabým zachrapčaním či krátko trvajúcim syčaním. Do zvukov dediny, vzdialeného brechotu psov, štrngotu akéhosi bicykla na hrboľatej ceste, škripotu bránky na najbližšom dvore, vstupoval podchvíľou tlmený pád chuchvalcov asi dvojtýždňového snehu, zosúvajúceho sa kde-tu z priveľmi špicatých striech. Niekoľko postáv, až dosiaľ vystávajúcich pred predajňou s rozličným tovarom, sa nenáhlivo dalo do pohybu, na najbližší trávnik sa zniesli dve-tri kavky. V diaľke ticho zafučal autobus, ľudia sa od zastávky porozchádzali domov. A len ten, kto rázne vybočil z cesty, vedúcej pomedzi rad domov, a pokročil až priamo k oknám školskej budovy, mohol celkom jednoznačne rozpoznať detský spev.
       „My sme tri prasiatka, putujeme svetom," vyhlásil asi osemročný chlapec, keď spievanie utíchlo. Trochu sa nahol dopredu a pomaly sa obrátil na ľavej nohe.
       „Kde môžeme, pomôžeme, každé z nás je iné," dodalo dievčatko s belasými mašľami a rezko pokročilo asi o tri kroky.
       „V poriadku, Mirko," povedal učiteľ Lánik a dotkol sa pleca dievčatka. „Len trochu rýchlejšie. Tak, aby sme ani na okamih nevypadli z rytmu. Ešte raz si to zopakujeme."

       Do opätovného pohybu, sprevádzaného harmonikou a píšťalkou, sa dal asi tucet detí rôzneho veku, niekoľko ďalších ich postávalo vedľa lavíc, zoradených popri stene s oknami, iné sa mrvili na stoličkách v zadnej časti miestnosti. Triede dominovala novučičká zelená tabuľa, v tento piatkový večer špongiou očistená od najmenšej stopy po počtoch, a, naopak, do posledného miesta zakreslená kvetmi. Margarétami, tulipánmi, ružami. Ten, kto chcel, rozpoznal v kresbách domčekov, plotov či lesa pokus o regionálny miestopis; všetko to, čo sa zo šackých reálií vymykalo, mala už akiste na svedomí fantázia.
       „Jaj, a ty si kto?" - opýtalo sa dievčatko, zjavne ešte mladšie, než jej kamarátka s mašľami, a vystrašene si priložilo dlane k ústam.
        „Ja? A ty to nevieš?" - zareagovala jedna zo spolužiačok a nápadne sebavedome sa poobzerala po svojom žiackom obecenstve. „Pokúsim sa ti napovedať. Ráno sa neumývam, práca ma nezaujíma, pod jasným slniečkom ležím si v blate a snívam o zemiakoch, o šaláte."
       „A o šaláte," zopakoval ticho, skôr pred seba, učitel Lánik a posledný raz ťukol ukazovákom do klávesnice klavíra. Spustil ruky, a keď sa obrátil, urobil nevdojak pohyb, akoby si chcel upraviť kravatu. Usmial sa a vstal, pomaly podišiel k riaditeľovi školy Renčárovi. Chvíľu nepovedali ani slova, len mlčky sledovali dianie v triede.

       V Šaci, obci pri Košiciach, bolo skoré ráno. Na strechách domov, porýľovaných záhradách i na konároch okolitých ovocných stromov ležala nádherná biela pokrývka, s úspechom ukrývajúca následky krátkodobého sobotňajšieho odmäku. Z dedinských komínov pokojne stúpali prúžky belasého dymu, bolo počuť otváranie závor na maštali, škrípanie dvier, bučanie kŕmených kráv. Takmer po strede hradskej, vedúcej cez dedinu, si panovačne, akoby hrdá na svoj zimný kožúšok, vykračovala mačka, na najbližšie konáre vyletel kŕdeľ vystrašených vrabcov. Popri niekoľkých bránach do dvorov sa ešte tmolili postavy s lopatami, odpratávajúce z chodníka sneh. Pri jednej z nich, zababušenej do starého robotníckeho zvrchníka, sa pristavil aj muž s koženou aktovkou, pridŕžajúci si uzimenou rukou golier kabáta až takmer k tvári.
        „V škole sa už kúri," vysúkal zo seba chytro školník a trochu sa na chodníčku, vedúcemu až priamo k školskej budove, ustúpil. „A ten vodovod, ten vodovod je v poriadku už od soboty popoludnia. Dobrý deň."
        „Dobrý deň," povedal riaditeľ Renčár, zbavujúc sa s úsmevom jemného snehového poprašku, čo sa mu usadil na klopni kabáta. „Mám pre vás niečo. Keď dnes pôjdete do Košíc, zastavte sa, prosím, aj na družstve. Vypýtajte si predsedu Maľu a odkážte mu, aby nezabudol na naše Tri prasiatka. Mišo Lánik už so žiakmi to divadlo nacvičil, premiéra bude vo štvrtok, presne o dva týždne. Bolo by veľmi dobré, ak by sa na naše vianočné predstavenie prišli pozrieť. A nech zoberú aj deti. Môžem sa na vás spoľahnúť?"
       „A nebudem tu predpoludním chýbať?"
       „Nebudete. Tie Košice sú veľmi dôležité."
       „Dobre," vyhlásil školník, podopierajúc sa trochu lopatou, a prešiel si rukami po šedivejúcich vlasoch. „Samozrejme, že pôjdem. Nech sa deti tešia. Po tej námahe, čo vynaložili, si to iste zaslúžia."
       Autobus sa na zastávke objavil už o zopár minút. Len čo sa so syčaním roztvorili dvere, pred chladným decembrovým vetrom sa doň ukrylo niekoľko robotníkov, čo na zastávke čakali ako prví, dvojica známych susediek s batôžtekom a košíkmi, a, pravdaže, odrastenejšia mládež. Dochádzajúca už do košických škôl, zabraná do akejsi tlmenej, avšak vášnivej debaty. Šofér mohol vziať aj školníka; v autobuse bolo ešte dosť miesta.

       Keď dedinský chotár po chvíli míňali, kdesi nad obzorom ešte vykúkal strácajúci sa Mesiac. V Šaci, obci pri Košiciach, sa vtedy postupne začali otvárať bránky na domoch a smerom ku škole zamierili prví školáci; mladší, vyprevádzaní starším súrodencom alebo aspoň jedným z rodičov, starší, vykračujúci si po hradskej či už jednotlivo, alebo v skupinkách.
       Zimné sviatky sa pre školákov v Šaci začali už teraz. Mal to byť veľmi pekný deň. Krátko pred druhou hodinou popoludní zavládlo v sále zvláštne vzrušenie; svoje vianočné vystúpenie nacvičovali žiaci po mnoho týždňov a istotne sa podarí. Zožne určite úspech, ako tie pred ním, bude sa iste tlieskať. A možno, možno o ňom i napíšu. To len učiteľ Lánik, ktovie prečo, pôsobil takmer ustarostene.
       Prechádzal sa pomedzi kulisy, čo vyhotovil vedno so žiakmi, podchvíľou si sadal ku klavíru, akoby si chcel ešte naposledy precvičiť akordy. Občas sa letmo pozrel na hodinky, a potom na moment zašiel do zákulisia, kde, tak sa to aspoň podľa doliehajúceho šepotu zdalo, s napätím vyčkávali jeho malí zverenci. Sviatky sa pre školákov v Šaci mali začať už teraz. Mal to byť možno najkrajší zimný deň. Provizórne hľadisko s radmi stoličiek však zívalo prázdnotou; divácku obec v najväčšej z tried zastupovali len riaditeľ, upratovačka a školník.
        „Boli ste za Maľom z jednotného roľníckeho družstva?" - spýtal sa riaditeľ Renčár školníka stíšeným hlasom, keď sa pri ňom, akoby náhodou, pristavil.
        „Pravdaže," nadvihol sa na stoličke prekvapený školník. „Ešte pred dvoma týždňami, ako ste chceli."
        „A čo vám povedal?"
       „Že všetko je to v poriadku, ako som vám už vravel. Že všetko bude zabezpečené."
       Riaditeľ sa na školníka ešte chvíľu díval, a nepovedal nič. Vyzeral nielen prísne, ale aj akosi smutne. Ba najprv upratovačke Stračanskej, a potom i učiteľovi Lánikovi sa na moment zazdalo, akoby riaditeľ školy Renčár hľadel až kamsi za školníka. A to už je čo povedať.
        „Deti, deti!" zvolal odrazu učiteľ Michal Lánik, nasledovaný udivenými pohľadmi riaditeľa i školníka. Prešiel pomaly až ku klavíru a švihácky si poopravil okuliare na nose. „Mám pre vás jedno veľké prekvapenie! Ako vidíte, na naše dnešné predstavenie prišlo iba veľmi málo divákov. Prečo? Pretože dnes budeme hrou Tri prasiatka zabávať iba samých seba. To preto, aby zajtrajšia premiéra hry, na ktorú ste pozvali svojich rodičov, bola naozaj bezchybná. Dokážu to len tí najlepší herci a v divadelnom svete sa takáto hra hercov pre hercov volá generálka. Čo vy na to? Súhlasíte, aby sme si vyskúšali, či sme najlepší?"

       Keď skupina žiakov zo Šace prechádzala námestím, v Košiciach panovalo pokojné horúce letné predpoludnie. Na spoločný výlet sa školáci tešili už aspoň dva týždne. A posledných niekoľko dní nerozprávali už o ničom inom, len o Bačovej žene. Až priamo počas cesty k mestskému divadlu akoby si odrazu dokázali nájsť čas aj na iné témy rozhovorov. Mladí muži viedli zasvätené reči o technológii stavby historických budov, slečny sa pristavovali pri výkladoch obchodov s moderným odevmi. Miestom, ktoré definitívne odhalilo skutočný vek svojich návštevníkov, bol však až stánok so zmrzlinou, tlačený na dvoch kolesách rozradosteným cukrárom po uliciach Košíc. Bolo pokojné horúce júnové predpoludnie, hodiny na veži ukazovali asi desať, keď k riaditeľovi školy Renčárovi, sprevádzajúcemu skupinu žiakov vedno s učiteľom Lánikom, rázne vykročil mierne zavalitý muž. Už po chvíli sa však zoširoka sa usmial, prešiel si prstami po vlasoch, a ak by ruky rozložil ešte o čosi väčšmi, zdalo by sa, že sa už-už chystá kohosi objať.
        „Prišli ste nás navštíviť?" - opýtal sa.
        „Dobrý deň," povedal riaditeľ Renčár, prinútil sa odtrhnúť zrak od priečelia najbližšieho domu, a akosi nápadne stroho podal mužovi ruku.
        „Ozaj, ako je to s tými prasiatkami?"
        „Prasiatkami?"
        „Prosím ťa, prečo si po ne už neprídete? Veď z tých troch prasiatok sú už veľké svine!"
       Nasledoval krátky rozhovor, v ktorom riaditeľ školy naznačil, že školníka poslal do družstva v Košiciach kvôli tomu, aby zabezpečili odbyt lístkov, nie ktovieako drahých lístkov, pre školské divadelné predstavenie s názvom Tri prasiatka. Rozhovor, v ktorom predseda jednotného roľníckeho družstva Maľa potvrdil, že školník, ten veľmi slušný a milý človek, k nim prišiel naozaj kvôli zabezpečeniu troch prasiatok, pravda, pokiaľ si dobre pamätá, tie tri prasiatka si prišiel vypýtať v mene školy, ktorá by ich od družstva rada v najbližšom čase odkúpila. Rozhovor, v ktorom riaditeľ školy Renčár a predseda družstva Maľa dospeli k zisteniu, že šlo o nedorozumenie, nedorozumenie síce veľmi nepríjemné, ba až trápne, ale, ako sa ukázalo, patriace napriek všetkému k životu.

       Keď Renčár napokon osamel, zhlboka sa nadýchol a porozhliadal sa vôkol seba. Potom pomaly, nenáhlivo vykročil po slnkom zaliatom námestí. Na chodníku, len zopár desiatok metrov pred ním, ho čakal kolega Lánik, obkolesený hŕbou školákov. A kdesi vysoko, vysoko nad strechami budov akoby, tak sa to aspoň riaditeľovi šackej školy medzi závanmi príjemného júnového vetríka občas zazdalo, zaznieval tichý, neuveriteľne tichý kvikot celého kŕdľa malých prasiatok.


* * *

Alexander Piroš; autor poviedky bol v rokoch 2003-2004 členom Literárnej spoločnosti Pravé orechové; kontakt: 0904 116 872


* * *

Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Historické obce košické" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 4503