login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Tajomstvá sa nevyzrádzajú

@ :: Poviedky ::     May 31 2006, 07:26 (UTC+0)

Domáce konopné plátno si starší obyvatelia mnohých slovenských dedín nechávajú na pamiatku. Pripomína im to časy, keď ešte chodili na priadky. Rovnako aj vo Vyšnej Myšli. Na fotografii je pani Jolana Krajcarová.

Miesto: Vyšná Myšľa
Čas: jar, pravdepodobne rok 1938
Autor: Slavomír Szabó

       To ráno vyzeralo ako každé iné. Husi z celej dediny sa zišli na Hušim tancu, ako všetci nazývali miesto, kde sa cesta od Košíc rozdvojovala do dvoch ulíc, čo v podstate tvorili celú dedinu. Huší tanec, to bol ten najvýstižnejší názov, ktorý obsahoval všetko. Huší pretože, sa tu ráno čo ráno ozýval hlasitý gagot. Zo všetkých domov vyháňali gunáre, malé húsatá a husi práve sem, aby ich deti spoločne odviedli k rieke na pašu. A tanec preto, že sa tu počas nedelí, či niektorých sviatkov zvyklo tancovať. Len tak, pod holým nebom a mnohí naboso, zatiaľ čo basa dunela a husle chrlili jeden čardáš za druhým. Teraz však nie. V tejto chvíli znel iba gagot, a to taký hlasitý, že ľudia vo dvoroch najbližších domov museli po sebe kričať, aby sa počuli. A pre samú hydinu ani nemohli spokojne otvoriť bráničku a vyjsť na ulicu, pretože na to jednoducho nebolo miesto. Len stovky dlhých bielych krkov a zobáky, z ktorých sa do okolia nieslo neutíchajúce gagotanie.
       Napriek tejto rannej všednosti, typickému obrazu, čo nikoho neprekvapoval, bol dnešný deň pre Jolanku výnimočný. Prvýkrát mohla ísť pásť sama. Vlastne ani sama úplne nie, veď mala sotva osem rokov, ale mama jej len povedala, že dnes musí na pole, a ona, Jolanka, ostane s ostatnými deťmi, aby dávala pozor nielen na húsky, ale najmä na plátno. Tam pri Olšave, hneď na jej brehoch ho rozkladali po tom, ako ho poriadne vymáčali v tečúcej vode a nechali bieliť na slnku. O tom bol kolobeh miestneho života. V lete pole a v zime priadky i tkanie. A na jar, práve v takomto čase ako teraz, po vybielení natkaného plátna aj šitie nohavíc a blúzok, s ktorými sa pýšili najmä tí, čo ich mali najbelšie.

       „Nebudeš sa nikde tárať, a nie že ti napadne ísť do vody. Rozumieš?“ kričala mama, ale nie preto, že by bola nahnevaná. I keď bola dosť prísna, teraz zdvihla hlas len kvôli tomu, že stála pri plote a pokúšala sa prehlušiť hydinu.
       „Hm,“ prikývla Jolanka.
       „Husi sa napasú samy, ty len dávaj pozor na plachty, aby k nim nechodili a nepošpinili ich. Dobre?“
       „Dobre,“ prikývla opäť Jolanka, ale už aj poškuľovala, kto to kráča zhora z Nemeckej ulice.
       „Teraz pôjdem s tebou, natiahnem tam plátno, ale potom odídem. Ty tam ostaneš a budeš sa držať pri ostatných. Sľubuješ?“
       Jolanka znova prikývla, ale už na mamu nehľadela. To dievča, ktoré prichádzalo, bola Tereza, jej kamarátka, i keď mala skoro raz toľko rokov ako ona.
       „Čo len kývaš hlavou, nevieš hovoriť? A na mňa sa pozeraj, keď sa s tebou rozprávam!“
       „Rozumela som všetko, budem dávať pozor,“ zháčila sa Jolanka. „Môžem už ísť?“ zavrtela celým telom a bradou ukázala na Terezu.
       „Nie, pôjdeme spolu, pomôžeš mi s plátnom!“
       Jolanku v jej detskej duši trochu zamrzelo, že nemôže pobehovať popri svojej kamarátke, ale nepovedala nič. Mama zmizla niekam v dome, ona sa snažila zakričať na Terezu, ale tá ju pre gagotanie nezačula. Navyše, z druhej ulice, zo Slovenskej, prichádzal Ander. Toho tu nečakala. Veď on nechodieva pásť! Alebo, žeby dnes išiel? Už aj videla, ako kývol na Terezku, tá sa naň usmiala a vykročila priamo k nemu. Stretli sa tu, akoby sa dohodli. Jolanka z toho posmutnela. Keď pôjde Ander, bude ju odháňať. Ako minule, keď s nimi chcela ísť do lesa, ale on ju poslal preč a Tereza ju nebránila. Zasa len budú na seba pozerať a chichotať sa, ale jej nepovedia, prečo sa smejú.
       Medzitým už vyšla na dvor mama, cez plece stočený veľký a ťažký bal konopného plátna, druhý, taký maličký, podala Jolanke. Isto len preto, aby aj ona niečo niesla, i keď nie veľa.

       Cesta k rieke viedla popri dvoch kaplnkách. V tej prvej, to Jolanka vedela, bola svätá Anna. Ale kto je v tej druhej, to jej vždy vŕtalo hlavou.
       „To je svätý Ján Nepomuk,“ poučila ju mama, keď sa jej teraz spýtala, zatiaľ čo pred nimi kráčal kŕdeľ husí.
       „Nepočo?“
       „Nepomuk. Tak sa volal. Svätý Ján Nepomucký.“
       „Aha, také meno,“ zachichotala sa Jolanka, ale mama ju zaplašila prísnym pohľadom. „Svätým sa neradno vysmievať!“ zahriakla ju.
       „A čo urobil, že bol svätý?“
       Mama akoby chvíľku rozmýšľala, neodpovedala ihneď. Na jednej strane bola rada, že sa jej dcéra o to zaujíma, na druhej strane mala hlavu plnú starostí okolo hospodárstva. Naviac, neustále musela pozerať kam šliape, aby náhodou nestúpila niektorej husi na chvost. Ale nakoniec sa rozhovorila. „No, pán farár by to asi lepšie povedali, ale že to vraj bol kňaz na hrade. A chodila sa k nemu spovedať kráľovná. Keď kráľ chcel, aby mu povedal, čo vravela kráľovná na spovedi, on odmietol. Že tajomstvo musí ostať tajomstvom. Vraj ho potom strašne mučili a nakoniec ho zhodili z mosta do rieky, ale predsa nič neprezradil. Potom ho ľudia našli mŕtveho a pochovali. A po veľmi dlhom čase, keď museli dať jeho hrob preč, stal sa zázrak! Otvorili truhlu, bola v nej už len kostra, ale s celým jazykom. Vraj bol taký ružový, ako ho má zdravý človek! Bol to mučeník a nechal nám tak odkaz, že tajomstvá sa nevyzrádzajú!“
       Od kaplnky k rieke je to už len na skok a mama práve dorozprávala, keď zastali na brehu. Pomaly prichádzali aj ostatné deti, nazbieralo sa ich vari zo desať a husi spokojne zišli k vode. Aj mama, aby namáčala konopné súkno.
       „Podrž, natiahneme to,“ podala Jolanke, keď už vyšla na lúku, okraj jedného plátna a sama ho začala rozprestierať. Uložili na zem všetky štyri plachty, teda tri veľké, dlhočizné a jednu malú. Mama ešte čosi hovorila, vlastne opakovala to čo ráno, že Jolanka nesmie do vody, a ani blízko k rieke, a tiež, že husi sa k plachtám nesmú priblížiť. Potom sa usmiala, azda vedomá si svojej strohosti v príkazoch, vtisla dcére bozk na líce a odišla.

       Jolanka by išla najradšej za Terezou, ale tá, akoby sa niekam stratila. Jasné, aj s Anderom. Ďalšie deti sa usalašili na druhom konci lúky, až tak ďaleko, že keby na ne aj zakričala, nepočuli by ju. Sadla si teda k plátnu a čistila špinu, čo sa nahromadila medzi prstami jej bosých nôh.
       „Poď, zahráme čirkane!“ zaznelo jej zrazu od chrbta. Len rýchlo otočila hlavu, Ander s Terezkou stáli za ňou. Potešilo ju to, nevšimla si, kedy prišli, ale aj prekvapilo, že to povedal práve Ander, ktorý ju vždy posielal preč, že je ešte len sopľavé decko.
       „A kde? Nemôžem ísť ďaleko,“ zapišťala Jolanka.
       „Tak potom...“ zahúdol Ander, ale Terezka ho prerušila. „Zahráme tu. Ja zavolám ostatných, Ander nájde kameň a palice.“
       Čirkane, takto deti volali hru, ktorá ich vždy vedela pobaviť. Na veľký kameň sa položil drevený kolík a ten potom dlhou palicou odbil jeden hráč niekam do diaľky. Všetci za ním bežali, a kto našiel a chytil kolík ako prvý, ten potom odpaľoval novú ranu.
       „Takže začíname?“ spýtal sa Ander, keď sa už všetci zbehli a aj veci boli nachystané ako treba. Nečakal na odpoveď, len prudko švihol a kolík letel kamsi do diaľky. Všetci sa rozbehli. Aj Jolanka. Bola tu najmenšia, párkrát aj spadla, ale čo tam po tom, keď chcela vyhrať. Lenže nevyhrala. Ani na prvýkrát, ani na druhý, nikdy. Výskala však, poskakovala, nemyslela na nič iné, len sa tešila, že naraz sú okolo nej toľkí kamaráti.
       Prásk! Opäť raz Ander odpálil kolík, ale hneď nato sa ozval strašný rev. Krik a plač. Jolanka hneď nevidela koho trafil, len potom, keď sa jej podarilo cez hlúčik detí dostať bližšie, zbadala, že uprostred kľačí Mária. Hlava sklonená, ruky na ústach a pomedzi prsty jej stekali pramienky krvi. Vzápätí padla na tvár, ale opäť sa pokúšala posadiť. Plakala, či skôr od bolesti priam ryčala, až svojím hrdelným hlasom naplnila celé okolie.
       „Nechcel som. Neboj, to prejde,“ snažil sa ju upokojiť Ander, chytal Máriu okolo pliec, ale ona neprestávala. Slzy, krv a prach si trasúcimi rukami nechtiac rozotrela po celej tvári a potom začala pľuť. Nielen sliny, ale i zuby. Rozbitá pera jej strašne krvácala.
       Žiadne z detí nevedelo, čo povedať. Len strach, úzkosť v duši, a keď Mária padla znova na zem ako podťatá, Jolanka sa bála, či neumrie.
       „Odvediem ju domov. Rýchlo!“ rozhodla Tereza a so silou muža zodvihla dievča na ruky. Možno by mal tak urobiť Ander, ale ten len stál ako drúk a neustále sa ospravedlňoval.

       Tam poniže Vyšnej Myšle, na lúke pri rieke Olšave, kde znel ešte prednedávnom detský smiech, bolo ticho ako v kostole. Po tom ako Terezka odniesla skrvavenú Máriu a za nimi bežali aj všetky deti, ostali pri husiach len Ander a Jolanka.
       On zišiel na okraj brehu, kľakol si na zem a ponoril hlavu do vody. Potreboval schladenie, triezvu myseľ, niečo, čo by mu aspoň trochu uľahčilo túto situáciu. Čo bude nasledovať? Prečo sem vlastne prišiel? Jasné, že len kvôli Terezke, ale nemohol vydržať a zájsť za ňou až večer? A potom, keď tu už boli, prečo mu napadlo hrať čirkane? Chcel sa predviesť, že v tejto hre porazí malé deti? Dôjde Máriin otec s drúkom alebo s bičom?
       Hanbil sa sám pred sebou, ľutoval všetko, čo sa v ten deň stalo. Rád by vrátil čas, ešte do chvíle pred svitaním, len keby to bolo možné, len keby dokázal zmeniť skutočnosť. Ale vec sa mala inak. On tu teraz trčal sám na brehu, ani Máriu neodniesol k jej rodičom, akoby sa bál. A nakoniec, veď aj. Bol to strach chlapca, čo si ešte pred chvíľou myslel, že je už mladým mužom.
       „Hííí!“ skríkla zrazu Jolanka a zakryla si dlaňami oči. Práve pozrela na konopné plátna roztiahnuté na lúke. Boli celé od blata, husacích stôp i trusu. Umazané, zablatené, plné tmavých šmúh, akoby husi čakali len na to, kedy sa tam môžu vyšpiniť. A možností mali veru dosť, keď sa Jolanka nechala uniesť hrou.
       „To nie,“ rozplakala sa a Ander vyšiel od vody späť na lúku.
       „Čo sa stalo?“ vyhŕkol, pretože dnes už toho plaču bolo akosi priveľa.
       „Plátno, aha! Mala som naň dávať pozor. Mama ma zbije!“ vzlykala Jolanka a už sa ho aj pokúšala očistiť, ale len čo špinu rozotrela ešte viac. Pozrela na Andera, ako sa k nej skláňa, a tiež sa snaží pomôcť.
       „Rýchlo, musíme ho namočiť, vyprať, možno to pomôže a ešte stihne vyschnúť,“ začal stáčať zašpinené plachty, ale naraz sa zarazil. Zhora, po ceste od dediny, niekto kráčal. Bol ešte ďaleko, nedalo sa spoznať, kto to je, ale tušil, že ide sem.
       „Vieš udržať tajomstvo?“ opýtal sa Jolanky.
       „Čo?“
       „No, že nikomu nepovieš, že som vybil Márii zuby. Veď vieš, že to nebolo naschvál.“
       „Tajomstvo? Ako Nepomuk?“
       Ander sa zatváril nechápavo: „Presne tak, nepovieš nikomu ani muk!“
       Jolanka prikývla, zatiaľ čo Ander zbalil aspoň tú najšpinavšiu plachtu a zišiel s ňou k rieke. O krátku chvíľku sa odtiaľ ozval buchot. Nevedno aký, ale znelo to, akoby niekto mlátil palicou o kmeň stromu. Neznáma postava na ceste sa zatiaľ približovala, ba dala sa už aj spoznať. Bola to Jolankina mama. Dievča rýchlo pozrelo na plachty a opäť prepuklo v plač.
       „No čo sa stalo? Mária prišla o osem zubov! Aj teba trafili?“ volala mama už z diaľky, keď videla, že niečo nie je v poriadku. Pridala do kroku, dokonca pobehla. Keď už bola len na pár krokov, prudko zastala. Jej pohľad padol na konopné plátna.
       „Preboha! Čo si nedávala pozor!“ zakričala a už aj natiahla ruku, že jej naloží za zadok.
       „Nebite ju! Ona za to nemôže!“ ozvalo sa zrazu od rieky.
       „Ty sa čo do toho staráš?“ osopila sa žena na Andera, ktorý práve prichádzal od vody.
       „Nevidíte, ako sa ešte bojí? Aha, zmija!“ zakričal a natiahol ruku. Zvieral v nej mŕtveho hada.
       „Čo sa stalo? Ako? Odkiaľ? A ty, Jolanka, neuhryzol ťa?“
       Dievčatko nechápavo pozrelo na ustráchanú mamu a pokrútilo hlavou, že nie. Potom hneď na Andera. Odkiaľ sa tu vzal ten had? Žeby ho našiel? Práve teraz?
       „Je to malé decko, jasné, že sa vyľakala a ušla. Preto vyšli husi na plátno. Ja som práve hada zabil. Tu pri rieke,“ pochlapil sa Ander.
       „Hada cez deň nezabiješ! Môžeš ho aj rozseknúť, ale kým nezájde slnko, znova obživne! Skántriť ho musíš v noci!“ vychrlila mama, ale Ander sa len zasmial, aspoň sa pokúšal zasmiať, že sú to len povery.

       Po ceste od Olšavy do Vyšnej Myšle kráčali dve postavy. Jedna malá a jedna veľká. To Jolanka s mamou niesli plátno, čo ešte pred chvíľou vyprali v rieke. Mama povedala, že ho už presušia doma. Že keď tam budú fľaky, tak škoda, ale vždy lepšie, akoby mala Jolanku uhryznúť zmija. A Ander? Ten len zašomral, že odíde až po západe slnka. Vraj, aby mohol toho hada zabiť tak, že sa už nikdy nepreberie. Jasné, vedel, že je to hlúposť, ale využil, čomu verili niektoré ženy. Nakoniec, veľmi mu vyhovovalo, že bude mať čo povedať, ak sa ho niekto opýta, či sa kvôli Márii bál vrátiť do dediny ešte za svetla.
       Ale Jolanka by ho určite takto nepodpichovala. Veď ju s tým hadom zachránil pred výpraskom. Ešteže ho zbadal a zabil, práve keď prichádzala mama. Dobre to vymyslel. Už zabudla na to, ako ho ešte ráno nechcela ani vidieť. A keď teraz prechádzala okolo kaplnky svätého Jána Nepomuckého, spomenula si na sľub, čo mu dala. Nevyzradí, že to on vystrelil kolík, čo Márii vybil zuby. I keď to isto bude vedieť celá dedina, ale od nej nie. Sľúbila predsa, že vie udržať tajomstvo. A tie sa nevyzrádzajú!



***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
čitateľov: 6184