login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 20, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(209)

vložiť obrázok do galérie

Džurkovská krčma

@ :: Poviedky ::     Mar 13 2012, 15:49 (UTC+0)

Gotický kostol v Spišských Tomášovciach je pozoruhodný okrem iného aj tým, že jeho oltár patrí medzi veľké rarity. Okrem sôch svätých sa na ňom nachádza aj socha diabla. Toho prepichuje Archanjel Michael kopiou.

Miesto: Spišské Tomášovce, okres Spišská Nová Ves
Čas: dej povesti sa odohráva v neurčenom čase
Autor: Slavomír Szabó

       Skúsili ste už niekedy pozorovať hmlu? Isto, myslíte si, že čo je to za otázku; veď hmlu predsa videl každý. Ja mám však na mysli, či ste sa do nej skúšali zahľadieť a sledovať ju sústredene, bez pohybu a myšlienok na okolitý svet. Len oči civejúce do priestoru, ktorý napĺňa biela tma, čo vlastne tmou ani nie je; vraj je to voda, akási para, ale tuším, že nie len to. Jednoducho je to hmla, nehmatateľná no jestvujúca, bez nôh a bez krídel, no predsa prekonávajúca hory i údolia, zjavujúca sa i miznúca znenazdajky rovnako ako duch. Nie, moje prirovnanie nie je nadsadené a ak sa vám takým zdá, tak to len pretože ste vo svojom doterajšom živote venovali málo pozornosti hmle i duchom.
       Pamätám sa na časy, keď som bol ešte malý chlapec. Dieťa, čo bosými nohami šliapalo po hrudách hliny polí tiahnucich sa stráňou Ludmanky. Svah tam stúpa od Spišských Tomášoviec po okraj borovicového lesa, ktorým vedie úzka cestička na skalu, odkiaľ vidieť do diaľav. To je Tomášovský výhľad, ale polia až k nemu nesiahajú. V čase môjho detstva končili niekde v polovici kopca, ale aj to stačilo. Vláčil som hore vedrá plné vody. Ruky ma boleli, aj šija a celý chrbát a večer som sa cítil dolámaný, akoby ma niekto zbil palicou. Viete, na svahu horná časť polí vysychá vždy skôr ako tá nižšia. Gazdom mohlo byť jedno, či u nich robia silní chlapi alebo deti, hlavne aby bolo všetko poliate. Mohlo im to byť jedno, ale nebolo. Za detskú lopotu platili menej a vyplácali nás zrnom. Dávali ho našim rodičom, ale to v tejto chvíli nie je podstatné. Dôležité je, že keď som ako chlapec takto robil, zblížil som sa s Terkou a ona ma naučila sledovať hmlu.
       Polia sme chodili polievať, len keď nastalo sucho. Najmä v lete až do žatvy. Nikdy som nebol vysoký a ani veľký silák, ale Terka bola naozaj maličkým krehkým dievčatkom. Ani vedro pri studni si nenaliala doplna, lebo by ho neuniesla. Vždy len tak do polovice a keď sme lopotili od rána, popoludní vysilená oddychovala skoro na každom kroku. Nevládala, no vždy išla ďalej. Vtedy mohla mať tak deväť či desať rokov a čímsi ma priťahovala. Nie, nebola to dievčina, ktorej úsmev vo vás rozprúdi krv a za jediné jej objatie by ste obetovali pol života. Ani ja som sa ešte na dievčatá takto nepozeral. Upútala ma jej bezbrannosť a odovzdanosť, s akou sa venovala pridelenej robote. Mĺkvo a bez známok akejkoľvek nevôle vláčila svoj údel. Prsty zvierajúce rúčku dreveného vedra napuchnuté od ťarchy vody, tvár vážna no stále súmerná; nikdy ju nekrivila do grimás nevôle či nebodaj plaču. Len raz sa stalo a bolo to presne na poludnie, keď je slnko najsilnejšie, že padla na zem. Neskríkla ani nezjojkla, no nehýbala sa. Vedro sa jej vylialo a kotúľalo dolu svahom, voda hneď vsakovala do suchej pôdy. Bežal som k nej. Keď na moje otázky neodpovedala, ba ani nedala najavo či ma počuje, zdvihol som ju na ruky a tak rýchlo ako sa len dalo som ju niesol do dediny. Ostatné deti s vedrami na chvíľu zastali a sledovali nás.
       Ktosi z dospelých ma uvidel z diaľky a vybehol mi oproti. Ani už neviem kto to bol, len sa spýtal čo sa stalo a ja som mal čo robiť, aby som mu to vo svojej vystrašenosti povedal. Potom vzal Terku na ruky on a utekal s ňou domov.
       Na druhý deň prišla zasa robiť, akoby sa nič nestalo. Vedel som, že príde, lebo jej mama bola večer u nás a ďakovala mi. Tak som sa s Terkou skamarátil. Na obed sme každý vytiahli krajec chleba a ja som jej dal policu svojho, ona zasa polovicu z jej. Delili sme sa potajme, nech sa z nás iní nesmejú, že sme frajeri. Potom sme jedli a dohadovali sa, čia mama pečie lepší chlebík. Podľa Terky moja a mne zasa viacej chutil ten jej.
       Keď nastala žatva, naša práca skončila. Bolo mi hlúpe pýtať sa Terky, či niekedy ku nám nepríde, alebo či nemôžem zájsť ja k nim. Chlapci sa kamarátia s chlapcami a dievčatá s dievčatami. Ešte by mi prischla prezývka dievčenský pupok. Tak som nepovedal nič a potom sme sa dlho nevideli. Až na jeseň.

       Bolo to včasne ráno, sotva sa tma rozpustila v dotykoch prvých lúčov vychádzajúceho slnka, ale tie už nehriali. Vzduch ostával chladný, listy na lipách pri cintoríne zožltli a každým závanom vetra sa oddeľovali od mohutných konárov. Poletovali ponad šindľové strechy chalúp a padali do blata i špinavých mlák. Celú noc pršalo, prestalo až nadránom. Šiel som za dedinu a videl ako sa z lesa valí na opustené polia hmla. Ale zbadal som ešte niečo. Vlastne niekoho. Dievča, čo stálo na cestičke s plnou náručou raždia. Bola to Terka. Isto ju mama poslala ešte pred svitaním, aby zašla do lesa, kým tam nemerkuje polesný. Drevo nazbierala, ale namiesto toho aby sa ponáhľala domov, stála ako socha.
       „Na čo pozeráš?“ spýtal som sa, keď som k nej dobehol.
       „Na hmlu.“
       „A prečo? Ešte si také nevidela?“ skúšal som možno trochu posmešne, lebo na mňa ani nepozrela a jej hlas bol tichý a vážny.
       „Ja hej. Ty možno nie,“ odvetila opäť sucho, akoby len do vetra.
       Videl som, že je skrehnutá, vlasy vlhké, vrkoč by sa dal žmýkať. Triasla sa, ale chladu inak nevenovala pozornosť.
       „Čo tam vidíš?“ nedalo mi pokoja.
       „Mlč a dívaj sa. Nerozprávaj, iba sa pozeraj,“ pohli sa len jej pery a tak som stál a hľadel.
       Spomedzi stromov vyliezali na stráň biele chuchvalce, prevaľovali sa ako snopy sena rozfúkavané vetrom pred búrkou, chvíľami sa rozplývali a zasa hustli do priehľadnej bieloby, potom sa dvíhali nad les a padali k zemi. Ako slnko stúplo o čosi vyššie a studeným svetlom prežiarilo krajinu, zazdalo sa mi, že v hmle sa čosi hýbe. Spočiatku som to nevedel rozoznať. Videl som len akési neurčité tvary, no po chvíli som mal pocit, že sa tam voľačo znáša. Už som nevnímal chlad ani ja, ba nevnímal som ani to, že tu teraz stojím s Terkou. Vlastne si nie som istý, či som vôbec dýchal, keď som po prvýkrát rozoznal, že z lesa pomedzi stromy vystupuje dav akýchsi postáv. Priehľadné ako tá hmla poletovali nad krajinou, vynárali sa z ničoho a vzápätí mizli, rozplývali sa.
       „Terka, poďme domov!“ vyhŕkol som prestrašene a ona sa na mňa konečne pozrela.
       „Videl si ich?“
       „Koho?“
       „Starcov.“
       „Akých starcov?“ nedalo mi pokoja, ale skôr než po odpovedi som túžil, aby sme odtiaľ ihneď odišli.
       „Starcov z hmly. Neviem prečo sa v nej schovávajú, ale asi to nejako súvisí s jeseňou. Berú prírode život, stromom padá lístie, tráva vysychá a hnedne. Pripravujú cestu Morene, aby tu prišla ako pani, čo rozseje mráz a smrť. A tak to bude do jari.“
       „Terka, poďme rýchlo preč! Čo keď ťa nájde polesný, že si brala drevo?“ skúšal som to fintou a tá zabrala.
       „Dobre, poďme,“ prikývla a pustila sa dolu stráňou ku dedine. Ja za ňou a ak by sme nešli spolu, určite by som utekal.

       Prešlo sedem rokov. O zážitku s videním v hmle som sa s Terkou už nikdy nerozprával. Isto, chcel som sa veľa pýtať. Túžil som počuť, či vie niečo viac o starcoch vznášajúcich sa ako duchovia nad odumierajúcou prírodou, ale nemal som odvahu otvárať túto tému. Nakoniec, boli sme už starší a možno by sa vysmiala spomienkam na detské strašidlá. Ostalo to nedopovedané. Zato každým rokom, keď sa dni skracovali a chladný vietor dával zreteľný signál, že je koniec leta, vybral som sa na Ludmanku a pozoroval krajinu. Niekedy som v hmle nevidel vôbec nič; najmenej vtedy, ak som sa nedokázal oprostiť vtieravých myšlienok a problémov, ktoré ma práve trápili. Ale párkrát sa stalo, že v hre svetla, tieňov a mliečneho oparu som zazrel nielen celé zástupy postáv, ale videl som im aj do tvárí. Čakal som, kým sa hmla dovalí až ku mne, kým ma objíme a pohltí a práve vtedy sa to stalo. Jasne som ich cítil všade navôkol, tak ako cítite človeka, keď stojíte vedľa seba. Lenže toto nebol dobrý pocit. Netušil som, či mi môžu niečo urobiť, aj som sa bál, no ostal som stáť. Nebolo v tom žiadne hrdinstvo. To iba zvedavosť bola silnejšia než strach.

       Terka za tie roky dorástla a myslím si, že ak by teraz spadla na poli, bežali by za ňou všetci chlapi z okolia. Určite by sa aj pobili, kto ju odnesie domov na rukách. V Tomášovciach boli vždy nádherné dievčatá, ale takú ako ona by ani najlepší maliar nevymyslel, nenamaľoval. Keď prechádzala dedinou, nebolo toho, kto by sa za ňou neobzrel. Ženatí chlapi si len stiahli nižšie klobúky, aby sa nedalo vidieť po akých krivkách im blúdia oči a mládenci vzdychali. Mnohí isto ani nevedeli spávať a zdali sa im sny, z akých sa hodno vyspovedať. Aj ja som sa do nej zaľúbil. Keď niekedy prechádzala okolo, až som cítil ako mi búši srdce. Nikdy som sa však nezmohol na viac, než na pozdrav a potom ako sme sa minuli, som sa ešte zakaždým obzrel ako sa jej vlní sukňa. Bolo načase prestať s trápením a neustálymi predstavami, čo by bolo keby... Hej, tak som sa rozhodol a mal som svoj plán ako si ju získam.
       Na lúke poniže dediny sa často tancovalo, a to najmä po žatve. Cigáni priniesli basu, dvoje huslí a hrali nielen kvôli jedlu a peniazom, ale i z radosti. V Tomášovciach nikdy nebol taký hlúpy zvyk ako v iných dedinách, že by tu chlapcov povyšovali za parobkov, aby mohli tancovať s dievkami. Viem, inde starší bili remeňmi mladších po zadku a oni im ešte museli kúpiť pálenku za prijatie do parobkovského stavu. Ale tuto nie. Dievky mohli chodiť na tancovačku, odkedy im to dovolili ich matky a my chlapci vlastne tiež. Vedel som, že Terka takto chodí tancovať už aspoň dva roky, ale ja so svojim kamarátom Gušim sme zatiaľ vždy len naokolo obsmŕdali. Lenže minule už Guši tancoval. Ja som síce iba postával a hrýzol si peru, keď som hľadel na Terku ako sa krúti s inými, ale už som sa rozhodol, že to najbližšie skúsim aj ja.
       Keď prišiel správny čas, šiel som. Noc bola plná hviezd a voňavého vzduchu, muzika frčala ostošesť a Terka, keď som na ňu kývol, že zatancujeme, sa na mňa dokonca i usmiala. Viete, aké to bolo držať ju okolo pása a cítiť jej dlane na ramenách? Keď sa so mnou točila v rytme dunivej basy, mal som pocit, že vzlietneme. Krv v mojich žilách sa hnala ako dravá rieka, myslel som, že v tejto chvíli by som dokázal päsťou rozbiť skalu, vytrhnúť strom zo zeme aj s koreňmi, preskočiť Hornád či dobehnúť v lesoch jeleňa. Muzikanti neprestávali, až sa z nich rinul pot a vsával do košieľ. Mal som chuť privinúť si Terku, tak úprimne a nežne a pošepkať jej voľačo pekné. Lenže potom hudba dohrala, matky, čo po celý čas postávali naokolo a dávali pozor na svoje dcéry, ich volali domov a tak odišla aj ona.
       „Takže Terka, tá si ti páči, čo?“ pozrel na mňa Guši, keď sme už odchádzali aj my.
       „No...“ kývol som plecom, akoby nešlo o nič.
       „Zabudni na ňu. Je taká krásna, že ti ju nedajú,“ snažil sa mi Guši poradiť a z jeho hlasu som vycítil, že chce povedať čosi viac. Aj povedal. Začal sám od seba, keď sme šli chvíľu mlčky za tmy hore dedinou. „Vieš, Terkini rodičia sú chudobní ako ty i ja. Nemali by robiť sprostosti kvôli vydaju, ako to zvyknú statkári. Takou svadbou niet aké majetky spojiť. No môj otec hovoril, že počul ako sa Terkin otec chváli v krčme.“
       „Chváli? Čo také povedal?“
       „Že vie, že takú chudobnú dievčinu si žiaden gazdovský synček nevezme. Ale vraj škoda, aby jej krása vyšla navnivoč pri nejakom chudákovi. Sú aj bohatí vdovci! Vdovec nie je decko odkázané na rodičovský majetok, vdovec sa už môže rozhodnúť sám. Ak má polia i statok, čože ho už poteší viac ako taká mladučká krásavica? Terkin otec vraj tak hovoril, že vie ako to urobiť a verí, že ani jemu sa potom nebude zle vodiť.“
       „Táraš! Alebo možno jej otec táral, keď sa opil!“ vyprskol som azda prudšie než som chcel, ba dokonca ako som zbadal úškľabok na Gušiho tvári, zovrel som ruku v päsť.
       „Táram? A to, že zajtra odchádza robiť slúžku kamsi preč ti hovorila?“
       „Čože?“
       „Nič. Len toľko, že ťa chcem ušetriť nádejí. Lebo čím viac na ňu budeš myslieť, tým viac ťa to bude bolieť,“ ukončil Guši a došlo mi, že to myslí úprimne.
       Naraz som sa cítil zúrivý i bezmocný. Terka odíde a ja sa s ňou ani nerozlúčim? Nepoviem jej, že mi bude chýbať? Mal som chuť bežať k nej a búchať jej na okno. Vyznať sa, čo k nej cítim a poprosiť ju, nech nezabudne, že dýcham len pre ňu. V hlave sa mi premieľali celé vety a vyznania, ktorými by som ju mal zahrnúť, ale nedôveroval som si. Nakoniec, veď dnes pri tanci som toho veľa nepovedal a isto nemá zdania, čo sa deje v mojom srdci. Alebo áno? Tak prečo mi aspoň nenaznačila, že odchádza? Už nie jednu, ale obe ruky som zovrel v päste a šiel ticho domov. Ani neviem, či som Gušimu odpovedal na pozdrav.

       Guši mal pravdu. Terky na druhé ráno v Tomášovciach nebolo a ja som rýchlo pochopil starú múdrosť, že na smútok sa najlepšie zabúda pri práci. Robil som furmana. Prevážal som drevo z lesov na hrabušickú pílu i inde kam bolo treba, robil som od rána do večera, často i do noci. Vozil som i iný tovar, kadečo. Zaháňal som všetky myšlienky na Terku, nech sa zbytočne netrápim. Veď isto nešla slúžiť ďaleko a na ďalšiu nedeľu príde na tancovačku zas.
       Opäť bola noc plná hviezd i keď už nie taká teplá ako pre týždňom, znova hrali cigáni a lúka dunela pod čižmami mládencov i dievčat. Terka však neprišla. Skúšal som prezvedať kde slúži, ale Guši to nevedel, ani iní kamaráti a jej rodičov som sa neodvážil pýtať. Až o ďalších sedem dní som ju v nedeľu ráno videl v kostole. Stála tam, modlila sa, len hľadela na oltár a mňa zaplavovala túžba, nutkanie ísť za ňou a objať ju, kľaknúť pred ňou a povedať jej všetko, čo k nej cítim. Lenže to by nebolo dobre. Večer príde tancovačka, tam sa jej vyznám.

       „Terku si nevidel?“ pýtal som sa Gušiho vo chvíli, keď padol nedeľný súmrak, všetci sa zabávali, ale cigáni práve medzi jednou a druhou piesňou dolaďovali husle. Aj Guši sa iba na okamih odpútal od plavovlasej Justíny.
       „Nevidel, ale ani ju nečakaj. Nepríde.“
       „Ako vieš?“
       „Pýtal som sa dievok. Aj Justína mi povedala, že Terka šla na tancovačku, ale do Džurkovskej krčmy. Vraj tam má prácu. A keď mi to hovorila, až prevrátila oči ako dodala, že i zábavu.“
       „Kde?“ zdalo sa mi, že zle počujem, ale Guši zopakoval to isté. Muzikanti zasa spustili čardáš a on sa opäť rozbehol za Justínou. Mal som po nálade i po nádeji. Zlostne som si pošúchal nos, otočil sa a vybral domov.

       Džurkovská krčma mala povesť hniezda neresti. Stála poriadny kus štreky za dedinou blízo cesty do Smižian a bola preukrutne drahá. Nie pre furmanov či inú chudobu, ale len pre magnášov, ako zvykneme volať tých, čo nemajú hlboko do vrecka. Páni z ďaleka tam chodili zabávať; často potajme, aby o tom nevedeli ich drahé manželky a hýrili i do rána. Žiadna dievka z okolia by tam nešla slúžiť, nakoniec – tak sa hovorilo, že tamojšie slúžky nie sú len na robotu a viac než práca rozhoduje to, či sa chlapom páčia.
       V tú noc som poriadne nespal. Vlastne som nezažmúril ani oko, myslel som na všeličo. Snažil som sa upokojiť, že to si len naše dievky vymýšľajú, lebo jej závidia dobrú prácu niekde inde. Čo by Terka robila v takom hriešnom pelechu? Vždy sa povrávalo, že do Džurkovskej krčmy si krčmár vyberá len pekné mladé siroty, ktorých sa nemôžu rodičia zastať. Ohovárajú ju, takto to je! Lenže ja na to prídem, nenechám, aby si o Terku obtierali jazyk! Alebo majú pravdu? Donútil ju otec? Zmietal som sa v pochybnostiach, až som sa konečne rozhodol. Zajtra vozím múku z mlyna do Smižian, pôjdem okolo Džurkovskej krčmy, zastavím sa tam a vojdem aj dnu! Určite sa všetko vysvetlí. Zistím, ako sa veci majú, veď ona je čistá, ona je milá, ona je nevinná! Terka, Terka, Terka...

       Hneď zrána som s plným vozom mieril po známej ceste. Aj som prechádzal blízo krčmy, ale rozmýšľal som. Ak k nej odbočím teraz a nájdem tam Terku, možno sa tam aj s dákymi chlipníkmi pobijem. Môže sa stať, že ma viacerí premôžu a potom mi ukradnú múku z voza. Pravdy sa bez svedkov nedovolám a budem všetko dlho splácať. Do krčmy zájdem cestou naspäť, keď bude voz prázdny.
       Lenže naspäť voz prázdny nebol, lebo sa v Smižanoch pritrafil gazda, čo zasa potreboval ísť aj so zrnom do mlyna. Tak som ho viezol. A na ďalšej fúre som bol zasa naložený múkou. Až keď som šiel opäť nazad a konečne s prázdnym vozom, zbadal som na ceste tri dievčatá. Popohnal som koníka, že sa im prihovorím. Ako ma začuli, otočili sa a ja som videl, že jedna z nich je Terka.
       „Kam ideš?“ spýtal som sa priamo, len čo som zastal.
       „Tam,“ kývla hlavou ku krčme a potom hľadela k zemi.
       „A načo? Je to pravda, čo sa hovorí? Prosím, môžeš mi odpovedať? Pozri sa mi do očí,“ zachvel sa mi hlas.
       „Ha, há, mladý pánko? Pohľad do očí? A pekne zblízka? Ale u nás sa za to platí!“ rozosmialo sa jedno z dievčat a očividne to pobavilo i tú druhú: „Hej, ten vyzerá, že má poriadne našetrené, keď si ani koč nekúpil a šaty sú záplata na záplate. Teda, ak na to máte, Terka pôjde kam len chcete. Ale ešte ste nevytiahli mešec!“
       „Terka, čo to vravia? Poď na voz!“
       „Asi sme sa splietli. Nemá nič našetrené. Bez koča a v záplatách chodí nie preto, že je držgroš, ale len obyčajný chudák. Terka, pošli ho do horúcich pekiel a poďme ďalej,“ nakázala panovačne tá, čo sa ozvala ako prvá, ale Terka sa ani nepohla. „Nepočula si? Pošli ho do horúcich pekiel!“
       „Nemôžem,“ zašepkala.
       „Čože? Nemôžem nejestvuje a nechcem sa netrpí! Pošli ho do horúcich pekiel!“
       „Odíď,“ zdvihla Terka hlavu, hľadiac rovno na mňa. „Choď preč a viac sa tu nevracaj! Zabudni. Odíď!“ zakričala a dala sa do behu. Obe dievky zajasali a pobehli za ňou. Samozrejme, rovno do Džurkovskej krčmy.
       „Ja mám ísť do horúcich pekiel? Ja? Vy tam choďte! Hneď teraz tam choďte, bodaj ste sa na mieste prepadli!“ zaklial som, zakričal za nimi, až sa to vrátilo ozvenou a vtedy som uvidel, že sa niečo deje.
       V mohutných chuchvalcoch z lesa vyliezala hmla. Vyliezala? Priam sa valila z Ludmanky, od Sovej skaly i od Čingova. Bola to hmla, čo sa objavila znenazdajky; dolu zalievala zem, hore zakrývala slnko; vtáky stíchli, stratili sa, stratili sa i stromy a hory a preľakol som sa, že ak nešibnem koňa, ak zaraz na voze neutečiem, stratím sa aj ja. Klial som, teda som i zhrešil a starci v hmle si idú po moju dušu. Kôň bežal, pevne som zvieral opraty, kolesá vozu hrkali, ale nie natoľko silno, aby prehlušili lomoz, čo sa ozval za mojim chrbtom. Zem sa zatriasla a ja som sa napochytro otočil. V tej chvíli som videl, že hmla odrazu stúpla. Zastavil som. Tam, kde stála krčma, odrazu nebolo nič, len jama. Obrovská jama a vybral by som sa k nej, lenže biely oblak, v ktorom sa už jasne črtali skrivené tváre zástupu starcov sa vznášal rovno nado mnou. Odrazu som pocítil zúfalú túžbu prežiť. Opäť som popohnal koňa, opäť sme priam leteli, len rýchlo rovno do dediny, pred kostol, jedine ten ma môže spasiť.
       Spasil. Keď som konečne zastavil pri kostolnej bráne, bežal som dnu a padol pred oltárom na kolená. Z výšky na mňa hľadela socha Archanjela Gabriela, toho sudcu, čo pri vstupe na druhý svet váži dobré a zlé skutky. Bojovníka s kópiou ako poráža diabla. Hľadel som na neho s trasúcimi sa rukami, bol by som ho prosil o pomoc, keby som v tej chvíli vôbec dokázal myslieť. Myšlienok nebolo, len pocity a výčitky. Neviem, ako dlho som tam kľačal, keď sa zvonku ozval krik. Vraj sa prepadla Džurkovská krčma. Hej, prepadla sa. Môj pocit viny sa stupňoval, ukryl som sa ako dieťa za lavice a zdalo sa mi, že snívam. Do kostola vbehla Terka. V dotrhaných šatách, doškriabaná do krvi, ale živá. Rovnako ako ja pred chvíľou pokľakla a hľadela na oltár. Plakala, veľmi plakala. Zbadala ma, až keď som bol celkom pri nej.
       „Viem, to sa nedá odpustiť,“ zašepkal som a kľakol po jej boku.
       „Dobre si urobil,“ riekla medzi vzlykmi.
       „Preklial som vás.“
       „Bola som až celkom dole. Bola, ale peklo ma vyvrhlo späť,“ plakala, chytala po dychu, zatiaľ čo jej krv z rozdraného ramena kvapkala na kostolnú dlažbu. „Mám ešte šancu, ale domov sa už nevrátim. Zachrániš ma?“ pozrela zrazu na mňa.
       Mlčky som prikývol. A nech to znie akokoľvek bláznivo, v tej chvíli som sa cítil šťastný. Najšťastnejší sa svete.


* * *

Poznámky autora:

Závrt Ďurkovec (Džurkovec) – sa nachádza na severnom okraji Slovenského raja v lokalite Čingov. Je to typický krasový jav hlboký 6 metrov, široký 25 metrov a dlhý 36 metrov. Podľa povesti je to diera, ktorá ostala po prepadnutej Ďžurkovskej krčme. Ku krasovému závrtu vedie modrá turistická značka zo Spišských Tomášoviec.

Gotický kostol sv. Michala v Spišských Tomášovciach – tvorí architektonickú dominantu obce. Pochádza z prvej polovice 14. storočia. Prešiel viacerými prestavbami, pôvodná gotika sa zachovala najmä v interiéri. Na hlavnom oltári sa nachádza socha Archanjela Gabriela s kópiou v rukách ako víťazí nad diablom.






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 4266