Ničomníci a zlodeji
@ :: Poviedky ::
Apr 23 2006, 20:41 (UTC+0) | 
Kostol svätého Michala archanjela pôvodom pochádza z 15. storoèia. Jeho vežu však museli da nanovo vybudova po II. svetovej vojne, pretože v januári 1945 ju Nemci vyhodili do vzduchu. Pretože kostol stojí na kopci nad Jasovom, obávali sa, že by veža mohla Rusom poslúži ako gu¾ometné hniezdo s dobrým výh¾adom. |
Miesto: Jasov
Čas: Január 1945
Autor: Anna Domaniková
Opát premonštrátskeho kláštora sedel s hlavou v dlaniach za ťažkým dubovým stolom a premýšľal, či dobre urobil to, čo urobil, a či toho neurobil menej ako mohol. Zachránil síce celý kláštor so všetkými jeho budovami, aj ľudí v ňom, aj chorých Jasovčanov, ktorí sa delili o miestnosť vyčlenenú opátom na ošetrovanie chorých so zranenými vojakmi a zbehmi. Jeho myšlienky prerušilo pár silných výbuchov, až sa obrazy na stene rozhojdali. To Nemci vyhodili blízku elektráreň do vzduchu. Je po nej. Opát prosil, aby aj tú ponechali, aby ju nepodmínovali, ale darmo. Už nemal čo ponúknuť nemeckému dôstojníkovi. Iba záchrana kláštora ho stála veľký zlatý kríž vykladaný drahými kameňmi, ktorý nosil stále na krku. Dôstojník ho poťažkal vo svojej dlani a prikývol na súhlas. Kláštor nedá podmínovať. Svoje slovo dodržal. Len pred necelou hodinou však prikázal vyhodiť do povetria vežu Kostola svätého Michala archanjela, ktorý stál na druhej strane Jasova ako kláštor. Z kopca pri ceste na Košice sa týčila ako maják na kraji pevniny a z jej najvrchnejšej časti bol výhľad široko ďaleko, na všetky svetové strany. Okolité lúky, cesty a lesy boli ako na dlani.
Obyvatelia Jasova sa už takmer pred mnohými týždňami presťahovali do jaskyne. Zopár z nich ostalo doma, v pivniciach. Schovali sa hneď po tom ako sa rozchýrilo, že ruské vojská sú blízko a idú týmto smerom. Nebáli sa vojakov, mali strach z bombardovania, streľby, zbytočne stratených životov. Jaskyňa poskytovala skrýšu a ochranu pred vonkajším zlom tu žijúcim ľuďom od nepamäti. Nanosili si tam postele s perinami, batohy s jedlom a nutným šatstvom, pre pitnú vodu chodili do dvorov blízkych domov, kde mali domáci vykopané studne. Jeden z kútov jaskyne patril mníškam. Tie sa držali pokope, modlili sa, kľačali na studenej zemi, málo jedli a priskočili na pomoc, keď bolo treba. Hrali sa s malými deťmi, strážili ich, keď mamky chystali čosi na zahryznutie, či zašívali roztrhané nohavice, alebo kabátec.
Vchodová miestnosť jaskyne bola priestranná, ale dosť studená. Aj tak v nej bolo teplejšie ako vonku. Januárová zima vrcholila. Tmu pretínali blikotavé plamienky sviečok a červené svetielka petrolejových lámp. Poniektorí odbehávali aspoň raz denne domov nakàmiť hydinu a statok, vykydať hnoj, obzrieť dom, či ešte vôbec stojí a či je všetko v poriadku.
Peter mal dom postavený oproti kostolu, tretí zľava. Nadarmo ho susedia odhovárali, aby dnes nešiel, nech počká až Nemci mestečko opustia.
„Nehraj smelého, všeličo sa ti môže prihodiť. Sotva stojíš na tých svojich čongáľoch, vrátiš sa až za tmy,“ pokúšal sa ho zastaviť Juraj.
„No, veď tak. Nemci utekajú, sú nahnevaní viac ako keď im vlčiak skapal,“ stupňoval odradzovanie Paľo.
„Čo spravíš, keď nebodaj Rusa stretneš, ha? Vieš ty, čo ti urobí?“ strašil ho ďalší sused.
„Čo by mi tak mohol... zastreliť iba ak,“ zamrmlal Peter. „Nie ste vy mladší ako ja, predsa domov zájdete, keď treba. Na nohy mi staroba dáku pliagu priniesla,“ pokračoval už v predklone a päsťami búchal na svoje tenučké stehná, „nenechám preto kone bez vody a kravy v hnoji. Idem.“
Keď zaopatril statok, uvidel ako sa nemeckí vojaci tmolia okolo kostolnej veže. Vyliezol na povalu, odsunul jednu škridlu na streche, aby mal lepší výhľad a sledoval dianie okolo kostola. Traja Nemci starostlivo vsúvali nálože do stien chrámu, ťahali káble až k potoku, kde ich pripájali na detonátor. Peter vedel, že kým posledný vojak odkráča k potoku, bolo by dosť času na prerezanie káblov. Vo vrecku mal nožík, ktorý nosil stále pri sebe. Hodil sa na odkrojenie chleba, na odrezanie prútika z vàby, na zaostrenie kolíka do kolesa rebriniaku. Prekazí im to! Priplichtí sa z ľavej strany, prereže káble a utečie. Určite by ho v dome nehľadali, veď sú všetci v jaskyni. Pravou rukou nahmatal vo vrecku nohavíc nôž, potľapkal ho, sťaby najlepšieho kamaráta, keď si spomenul na slová susedov, ktorým ho vyprevádzali z jaskyne. Vraj - nehraj smelého a ktovie, čo ti urobia. Títo tu? Pche. Títo už nie sú vojaci, ale ničomníci! Pália za sebou mosty, ako sa hovorí. Ničia všetko, čo doteraz využívali, čo predtým hralo do ich karát. Na kieho čerta treba vyhodiť do vzduchu tú vežu? Aby Rusi nevideli ako sa im práši za zadkom?
Spomenul si na Nemcov, keď sa nasťahovali hádam do každého druhého domu v Jasove a boli uhladení, slušní, smelí vojačikovia. Je pravda, prísnosť hrala v ich chovaní prím, ale nerobili také kraviny ako teraz, pri úteku. U Petra sa ubytovali dvaja nemeckí vojaci, jeden kôň a pes. Bol to ozrutný vlčiak. Ktohovie, načo ho mali, ale brali ho ako svojho tretieho spolubojovníka. Koňa priväzovali k nohe kuchynského stola vždy, keď bol Jasov bombardovaný a v okolí sa ozývala streľba. Aj toho si chránili. V kuchyni muselo byť stále nadostač dreva pre prípad, že by sa nemohlo von zo dva dni a dostatok pitnej vody v troch plechových vedrách a v drevenom sude, ktorý prigúľali z komory.
„Keď nebude v kuchyni dostatok dreva do pece, spálime nábytok!“ vyhrážal sa nemecký oficier.
Peter rúbal drevo každý deň. Polienka ukladal najskôr k peci, neskôr nimi obložil celú jednu stenu v kuchyni. Nábytku mal pramálo, iba to najnutnejšie, nechcel aj o ten prísť. Jeho žena vyvárala aj pre tých Germánov. Chutili im halušky, aj cesnaková polievka, najviac sa oblizovali po zemiakových plackách s kyslou kapustou a po praženici so slaninkou. Mali svoj proviant, aj svojho kuchára, napchávali sa však prostým jedlom aj keď netreli biedu.
Jedného dňa vlčiaka nebolo. Už ráno chýbal jeho huňatý chvost a zvedavé oči pri nohách dôstojníka. Nebolo ho ani na obed, neprilákali ho ani čerstvé slepačie nôžky a čistá voda v plechovej miske na večeru. Nemci ho privolávali, pískali, kričali na dvore, aj na ceste pred domom. Prehľadali celý Jasov. Nič. Žiadna stopa. Ani po psovi, ani po jeho prípadnom zlodejovi, či nebodaj vrahovi. Nemci si vzali na paškál domácich. Odvádzali ich na veliteľstvo so samopalmi namierenými na ich chrbty. Peter o psovi nevedel nič. Ani jeho žena. Ani jeho syn. Keďže v Jasove nikto nevedel po nemecky, dorozumievali sa ako vedeli. Ukazovali rukami, havkali, krčili plecami, kývali hlavami, búchali po stole, vrieskali: „Wo ist hund? Sagst! Schnell!“
Dva dni ich vypočúvali, ale nedopátrali sa žiadneho vysvetlenia. Petra s rodinou poslali domov a všetci uverili tomu, že pes ušiel sám.
„Hmm, ten už vtedy vycítil, že bude zle,“ zašomral Peter a presne v tej chvíli Nemci odpálili nálože pod vežou. Poskladala sa ako domček z karát. Oblaky prachu a drobných úlomkov malty lietali po okolí, vliezli aj k Petrovi cez škáročku pri škridle.
„Žeby vás kôň kopol!“ preklínal Nemcov, ale v kútiku duše mu odľahlo. Zaspomínal si, a nešiel dokazovať svoje hrdinstvo s nožíkom v ruke.
„Ostatným poviem, že som chcel, ale.. ale som mal strach... načo vymýšľať.. aspoň si prestanú myslieť, že sa hrám na smelého,“ povedal nahlas, akoby čakal, že s ním niekto bude súhlasiť.
Ešte boli stopy po utekajúcich Nemcoch teplé, keď sa na poliach, smerom od Moldavy, objavili ruskí vojaci. Samopaly namierené na Jasov, oči im lietali zo strany na stranu, kráčali obozretne, ale rýchlo, rozostavaní do rojníc v niekoľkých radoch. Poľami prešli bez ujmy. Mestečko bolo ako vymreté. Nikde nikoho. Sprvu opatrne obchádzali kôlne, maštale a prikrčene popod oknami domov sa dostali až ku dverám jednotlivých domcov. Neklopali, nebúchali, jednoducho ich vykopli. Keď už po niekoľkýkrát mierili nabitými samopalmi na prázdnu kuchyňu, ich opatrnosť opadla. Začali plieniť. Ukradli všetko, čím sa dalo hýbať a čo pre nich malo akú takú cenu. Kovové lyžice, hrnčeky, sošky, aj vyšívané obrusy, ba aj farebné mašle dievčeniec. Pootvárali truhlice, hrabali sa medzi sukňami a spodničkami, ich vrecká sa vydúvali od poschovávaných drobností. Prezúvali sa zo svojich vychodených vojenských do gazdovských čižiem, baliac svoje ubolené, premrznuté nohy do nových onúc.
Došli k domu tetky Boženy, ktorá pred dvoma dňami umrela. Nečakaný odchod Jasovčanov do jaskyne spôsobil, že ju nestihli uložiť na večný odpočinok na miestnom cintoríne. Tetka ležala na márach v drevenej, otvorenej truhle v prednej izbe. Okolo nej boli rozostavené raz zapálené vysoké, sivožlté sviečky. Nebyť toho všetkého, človek by si myslel, že tetka zaspala. Mala bledú, rokmi poznačenú tvár s množstvom hlbokých vrások, zatvorené oči a zmodrané pery. Takto ju našli vojaci, hľadajúc ďalšiu vojnovú korisť. Smiech ich prešiel, hlasná vrava ustala, akoby uťal. Zostali stáť s otvorenými ústami, telom im prebehla triaška, samopaly takmer pustili z rúk. Zaspätkovali. Jeden, dva, tri kroky vzad a potom poďho, utiekli z Boženkinho domu. Nič si z neho nevzali. Možno z úcty k màtvej.
Po niekoľkých hodinách našli ľudí v jaskyni. Najprv skontrolovali každého. Hľadali prezlečených nepriateľov, niekoho, kto k nikomu nepatril, kto sa schovával zo strachu pred trestom vojenského súdu, kto sa vyhol bojom vyhovárajúc sa na chorobu, alebo preto, že na vojnu nechcel ísť. Našťastie nikoho takého nenašli. V tej chvíli sa opäť zmenili z vojakov na dravcov.
„Daváj časy!“ kričali a prehľadávali jaskyňu, rozhadzujúc periny, rozväzujúc batôžky so šatstvom. Nič neostalo na svojom mieste. Po ich vyčíňaní bolo všetko bez ladu a skladu roztrúsené na mokrej zemi.
„Časy, daváj časy!“ kričal jeden z nich na Paľa.
„Hej, boli to zlé časy,“ odpovedal Paľo.
„A ktovie aké budú teraz,“ dodala šeptom za jeho chrbtom Hanka.
„Što ty gavaríš? U tebja časy? Daváj!“ mykal Paľom vojak, držiac ho za plecia.
„Nerozumiem ti, neviem, čo chceš. Nemám nič.“
„Ničevó? Ni časy, ni ničevó drugóvo?“ mykal ním Rus ďalej. Videl, že tu už nič nenájde. Potom ešte zajali maďarských vojakov, čo sa tu skrývali, aby nemuseli bojovať po boku Nemcov. Neprekážalo im, že do jaskyne prišli práve preto, aby nemuseli strieľať na Rusov. Videli maďarské uniformy, tak to boli pre nich zajatci a hotovo! Až potom sa pobrali s ostanými na malé námestie, kde ich vojaci – kuchári stavali poľnú kuchyňu.
„Nu, padaždi,“ povedal jeden z odchádzajúcich vojakov a vrátil sa k jaskyni. Tam ukázal prstom na mníšky:
„Idíte sa mnoj, býstro!“ Mníšky nechápali, čo od nich chce. Vojak na ne namieril zbraň a ukazoval ňou, aby šli s ním. Rehoľné sestry sa prežehnávali, modlili a v rade jedna za druhou, ako poslušné húsky, nasledovali vojakov. Keby boli vedeli, že ich berú len preto, aby očistili zemiaky, neboli by mali tak veľký strach.
Zemiaky, zelenina, kyslá kapusta, mlieko, maslo, údená slanina, klobása, soľ, múka, cukor, káva, zopár fliaš slivovice, to všetko bolo ukradnuté z obydlí domáceho obyvateľstva. Rusom chutilo. Jedli, akoby neboli mali v ústach celé dni ani sústo. Až teraz bola možnosť poriadne si ich obzrieť. Pokrčení, umazaní, neoholení, s pokazenými zubami a čiernou špinou za dlhými nechtami sedeli okolo horiacej kôpky dreva, zohrievajúc si podošvy čižiem. Neustále niečo rozprávali, smiali sa, hulákali. Na dlho neopraných uniformách mali niektorí pripnuté medaile. Zbrane pohodené za sebou, akoby ich už nepotrebovali.
„Tak toto sú oni?“ pýtala sa Alžbeta so široko otvorenými očami, krútiac hlavou, akoby chcela celému svetu povedať: nie, nie, nie. „Títo chcú Nemcov pobiť? Namojdušu neviem, či sa im to podarí,“ prízvukovala.
„Čo ty vieš,“ pridal sa k nej Jozef, „sú húževnatí a zdraví, keď ich tá špina doteraz nezožrala. Nemcov možno pobijú, len my hladom pôjdeme.“
Prelom druhého a tretieho januárového týždňa roku 1945 zostal dlho v pamäti Jasovčanov ako najťažší úsek druhej svetovej vojny, keď sa tu za deň – ako vlna za vlnou – prevalili dve vojská. Nemecké a ruské. Alebo ako ich domáci nazvali: ničomníci a zlodeji.
|
|
