login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Belova krivda

@ :: Poviedky ::     Jan 10 2012, 09:07 (UTC+0)

Kaštieľ v Čečejovciach - po oslobodení v ňom krátko sídlili ruskí vojaci

Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie
Obdobie: august 1945
Autor: Anna Domaniková

       Bela si utrel pot z tváre. Ešte ani raz nešvihol kosou, už sa mu kvapôčky perlili na čele. A to bolo len ráno. Slnko vyliezlo spoza kopcov na modrú oblohu a kúrilo, až sa vzduch nad prašnou cestou kolísal, akoby sa z neho čochvíľa mala vynoriť dáka mátoha. Chlapec, temer sedemnásťročný, zložil bicykel na kraj cesty a začal ostriť kosu. Otec ho poslal na lúky. Práca nepočká. Treba ju urobiť. Sena nachystať na zimu pre jedinú kravku, čo sa teraz pásla blízo domu.
       Naučenými pohybmi vyčaroval oslicou na vnútornej strane čepele ostrie, ktoré sa na slnku ligotalo ako striebro. Ešte hodil pohľad na bicykel a kosa sa zahryzla do prvého radu trávy. Jej švih preťal hlboké ticho. Zdalo sa, že aj vtáky prestali švitoriť. Bela sa trochu predklonil a stisol kosisko. Kruhovým pohybom tela a rúk postupne podrezával trávu, čo si potom líhala na zem doslova ako podťatá.
       Mal rád kosenie. Sám uprostred lúčin, kde ho nikto nesúril, mohol pokojne premýšľať nad sebou a nad svetom. Teraz nad bicyklom. Kôpka železa, čo prežila vojnu. Neublížili jej Nemci ani Rusi. Bicykel stál celý čas bojovného virvaru opretý o stenu kôlne, vyzývavo a hriešne odúvajúc svoje spľasnuté kolesá na každého, čo šiel okolo. Až teraz po vojne si ho Bela opravil.
       Šuuuch, šuuch, spievala kosa pri každom chlapcovom pohybe. Ten sa zamýšľal na tým, akýže to má tráva život. Sotva sa vyteperí spod zeme, už ju spasú alebo skosia. Otrava. Najjemnejšie seno, prvé kosenie. Potom sa tráva chvíľu hnevá. Nerastie, len vršky jej stebiel trochu zhnednú. Po pár dňoch sa pozbiera a vyraší do výšky zo dňa na deň. Tráva je ako jašterica. Aj tej, keď odtrhol chvost, tak jej narástol nový.

       Po niekoľkých radoch sa obzrel a s úľubou si prezeral poľahnutú lúku, vdychoval vôňu čerstvého kosenia. Keď sa otočil, aby znovu ulapil porisko a pokračoval v práci, uvidel ako k nemu po ceste kráča vojak. Ruský vojak. Aj sa trochu uškrnul, pretože ten vyzeral ako pirát. Pravé oko previazané páskou, isto zranené, možno ho už ani nemal. Na chrbte vliekol batoh a cez plece prehodenú pušku.
       „Rúskovo soldáta ty zdes nevídel?“ pýtal sa. Bela nerozumel, tak len krútil hlavou, že nie, nevie o čom hovorí. Vojak len mávol rukou a pokračoval v ceste. Chlapec za ním pozeral. Keď sa približoval k Belovmu bicyklu, spomalil. Zízal, akoby niečo také videl prvýkrát. Potom sa rýchlo zohol, postavil bicykel a hajde, utekal s ním preč.
       „Hej, to je môj bicykel!“ kričal Bela. Rus sa pokúšal vysadnúť, no puška mu zavadzala, padala mu z pliec, nohy si podkopával, nedarilo sa mu osedlať kovového tátoša.
       Bela sa za ním rozbehol, kričiac: „Počuješ, nechaj to!“
       Vojak v rýchlosti vyskočil na pedále, ale noha sa mu šmykla a skoro padol na zem. Pustil bicykel a postavil sa zoči voči chlapcovi.
       „Čo to robíš? Chceš mi ho ukradnúť? Je to môj bicykel, nedám ti ho! Vráť mi ho späť!“ kričal Bela a pokúšal sa rukami pretlmočiť, čo hovorí. Rus vzal pušku z pliec a namieril ju na chlapca. Bez slov. Stál tam rozkročený pri ležiacom bicykli a pripravený vystreliť. Bela sa naľakal, odrazu nevedel, čo má robiť. Neprestal však kričať: „Neber mi ho! Sám som si ho opravil, je to moje, nie tvoje. Vráť mi bicykel! Chcem ho!“
       „Užé moj velosipéd“, povedal zrazu Rus a stlačil kohútik. Znelo to ako výstrel z dela. Hluk zabil ticho. Strela dopadla pred Belove nohy, prach sa zvíril a vtáky z celého okolia s trepotajúcimi krídelkami odlietali preč. Zrazu nastalo ohlušujúce ticho. Strach sa dal krájať a chlapec sa začal triasť. Od hnevu, od strachu, od túžby mať späť svoj to, čo mu patrilo. Rus opäť prehodil pušku cez plece, zodvihol velosipéd, vysadol naň a odišiel smerom na Paňovce. Teraz sa už neponáhľal, istý svojou mocou pokojne krútil pedále a nepadal.

       Bela bol veľmi nahnevaný. Čo to je za poriadok? Kradne sa tu! Toto priniesla očakávaná sloboda?! Musí s tým niečo urobiť a zlodeja nájsť a potrestať. Rozhodol sa ísť do Paňoviec za starostom. Bolo to bližšie ako domov do Čečejoviec a vojak šiel tým smerom. Tam ho určite nájde. Do Paňoviec došiel celý udychčaný, červený v tvári a spotený. Pot mu cícerkom stekal uprostred chrbta a kvapkal z čela. Kosu silno pridŕžal na ramene, až ho celé bolelo. No nevzdával sa. Vyhľadal richtára a všetko mu porozprával. Potom prosebne dodal: „Verím vám, že mi dokážete pomôcť. Týmto smerom šiel ten vojak, niekde tu musí aj byť.“ Richtár mu povedal, že ruskí vojaci boli usídlení na vyvýšeninách okolo Paňoviec. Mali tam pozorovateľne. Ale že akurát včera odtiaľ všetci odišli. Bela sa chcel presvedčiť o tom, že žiadny z vojakov nezostal, ale starosta si bol istý svojou pravdou a stále dookola hovoril to isté: vojaci už odišli, ani ten s páskou cez oko a chlapcovým bicyklom tam už isto nie je.

       Rozhorčený Bela behal s kosou a divokým výzorom v očiach po okolí. Kus cestou na Košice, potom sa vrátil, zamieril na Rožňavu, nazrel aj tam ako cesta odbáča do Komároviec, ale vojak s páskou na oku a bicyklom nikde. Darmo sa pýtal, každý len kývol ramenom a šiel ďalej. Nevšimol si ani ako ubieha čas. Nechýbalo mu jedlo a smäd vnímal skôr podvedome. Keď nakoniec prišiel domov, hneď pri dverách oznámil mame a otcovi, že zajtra ide do Košíc na ruské veliteľstvo, aby pohľadal jednookého zlodeja. Rodičia na neho s údivom pozerali a otcov prísny hlas ho od toho predsavzatia odhováral.
       „Ty nevieš, čo tu bolo? Už si nepamätáš? Keď prišli Rusi, usídlili sa v kaštieli a čo sa tam dialo... Ruský vojak nie je obyčajný vojak! Je vystrašený, teda aj zlostný. Spali oblečení len na laviciach na chodbe s puškou v rukách, aby vedeli hneď skočiť na rovné nohy a strieľať. Kam sa chceš vybrať? Za kým?“
       „Rovno za veliteľom! Ten musí vedieť o svojich vojakoch všetko. Pomôže mi.“
       „Od nášho richtára Rusi vyzvedali, kto tu kolaboroval s Nemcami. Vypočúvali ho, zbili do krvi. Richtár tvrdil, že v Čečejovciach nikto nespolupracoval. Nikto. Rozumieš? Chránil nás, chránil celú dedinu. Nikoho odtiaľ neodviedli, nikoho tu nezastrelili. Zatiaľ, synak, zatiaľ. Chceš byť prvý?“
       „Ale otec, čoby ma zabíjali? Budem sa len pýtať na svoj bicykel. Ste nejaký nahnevaný a zdá sa, nerozumiete mi.“
       „Ty nerozumieš mne! O čom je tvoj život? O bicykli? O tom, že ti ho ukradli a ty sa ideš hrať na hrdinu? Prestaň s tým táraním a choď trebárs spať! Zajtra dokosíš lúku.“
       „Nie, otec! Do práce sa pustím, až zlodeja nájde spravodlivosť. Richtár musí konať tak, aby svojich dedinčanov chránil, inak by nebol richtárom. Jemu bicykel neukradli.“
       „Syn môj, mýliš sa. Keď Rusi brali chlapov na nútené práce, richtár nás znovu zachránil a nemálo riskoval.“
       „Tak, že ste sa všetci poschovávali do pivníc?“ pokúšal sa Bela o úsmev, ale bol to skôr úškrn.
       „Nerob si z toho žarty, boli to vážne chvíle, i keď riešenie, čo richtár vymyslel, bolo trochu smiešne, však žena?“
       Magdolna len prikývla hlavou a dívala sa kamsi do neznáma. Zatiaľ sa nezapojila do rozhovoru, ženy mali za úlohu mlčať, starať sa o jedlo a teplo v dome. O poriadok. Nemiešali sa chlapom do vážnych rozhovorov. Ona si veľmi dobre pamätala časy, keď tu boli Nemci. Aj tie, keď prišli Rusi. Bála sa všetkých. Bála sa o svoj život a o život svojej rodiny.
       „Tak o čom teraz hovoríte?“ pokračoval Bela.
       „Rozmýšľaj, spomínaj a nebuď zbrklý! Vykašli sa na bicykel. Vtedy, keď Rusi brali ľudí na robotu, zomrel v dedine cigán. Richtár zavolal doktora. Bola to normálna smrť, však mal svoje roky, ale náš richtár, hlavička, sa s doktorom dohodol na tom, že za príčinu smrti uvedú týfus. To vieš, Nemcov sme sa báli, ale aj z Rusov šiel strach. A nie malý. Richtár vyvešal po dedine nápisy : POZOR, TÝFUS. Rusi sa tu nezastavovali, tak z dediny neodviedli ani jedného človeka.“
       „To nebol týfus? Ja som myslel...“
       „Nebol, ale načo to každému hovoriť. Ešte by sa niekomu pri Rusoch rozplietol jazyk.“
       „To mi je teda hrdinstvo! Držať v strachu celú dedinu!“ štekol Bela.
       „Synak,“ ozvala sa matka, „otec ti tu rozpráva vážne veci. Také, na ktoré nikdy nikto z Čečejoviec nezabudne. Richtár bol hrdina a aj lekár, lebo ak by im na ten fígeľ s týfusom prišli, bolo by im amen. Nespomínaš, ako nám Rusi vzali sliepky a kázali mi uvariť – vraj supu? Všetky sliepočky mi skántrili. Vojak ich držal pod krkom a hodil mi ich k nohám. I som im polievku navarila. Voňala ako pravá svadobná. Myslíš, že nám z nej dali? Ale kdeže! Sami ju vychlípali.“
       „Skoro ťa zastrelil,“ pridal sa otec.
       „Hej, skoro ma ten Rus zastrelil len preto, že pýtal do polievky kyslú kapustu. Zdráhala som sa, chcela som povedať, že do takej polievky kapusta nejde, ale keď na mňa namieril pušku, dala som. Veď sa nenechám zabiť! Tak také to jedli. Slepačiu polievku s kyslou kapustou. Nikdy som to neskúšala, ani nebudem.“
       Všetky reči boli zbytočné. Pocit krivdy neodplavili, ba práve naopak. Zlosť na Rusov sa v Belovi stupňovala, stál za svojim a bol odhodlaný vybrať sa ráno do mesta. Na tvári sa mu zračilo odhodlanie, aj keď ďalej počúval otcove a matkine rady, v mysli už kráčal po prašnej ceste do mesta. Možno v ňom otec videl samého seba, keď ešte v jeho hrudi tĺklo sedemnásťročné srdce. Ba možno ho i trochu obdivoval, no chcel ho zároveň chrániť, pretože keď skončil posledné spomienky na kanonádu, na mínometný granát čo padol na kaštieľ i na ruské lietadlá, čo ešte v zime strieľali na Čečejovce, opýtal sa: „Tak čo, nerozmyslel si si to?“
       „Nie,“ cekol Bela.
       „Tak keď ideš, choď,“ skončil otec. „Pýtaj sa na komandira, tak volajú veliteľa. Len si poriadne rozmysli, či budeš zlostne kričať, alebo slušne pýtať o pomoc.“

       Bela spal zle. Celú noc sa prehadzoval na posteli a ráno bol na nohách skôr ako zakikiríkal prvý kohút. Vstal, vykročil, neváhal. Nepoľavoval, nezastavoval, naťahoval nohy, mal cieľ a cestu si nevšímal...
       Slnko mu pieklo na hlavu, keď došiel pred vchodové veľké drevené dvere na veliteľstvo ruských vojsk. Stál na Sanitrovej ulici v Košiciach, pred očami mal svoj vynovený, opravený bicykel, svoj majetok.
       Nemal strach z vojakov, ani zo stráže, čo stála pri vchode. Boli to skôr len obavy, že ak povie, že ide za veliteľom, tak ho vojak nepustí. Čože by mohol taký chlapec chcieť od veliteľa? Košeľa sa mu lepila na chrbát, súžil ho smäd, ale nevzdával sa. Postával chvíľku pred dverami, potom prešiel na protiľahlú stranu ulice, vrátil sa, čakal na vhodnú chvíľu. Sám nevedel, kedy a ako vojde a požiada veliteľa o údaje o zlodejovi, no chcel to urobiť. Žmúril oči pred horúcim slnkom, šúchal si dlane o stehná, ešte otáľal.
       Zrazu vo vysokej budove na širokej chodbe nastal akýsi rozruch a stráž vbehola dnu. Bela usúdil, že je to tá pravá chvíľa a vošiel tiež. Obchádzal hlúčik vojakov, medzi ktorými stál nejaký dôstojník a silným hlasom im čosi prikazoval. Jeden z vojakov zbadal Belu a zachytil ho za rukáv košele.
       „Kto ty? Što chóčeš?“
       „Som Bela z Čečejoviec a hľadám komandira.“
       Všetky zraky sa upreli na dôstojníka. Bol to územčistý, silný chlap s červenými lícami a množstvom vyznamenaní.
       „Ja komandir!“ zrúkol. Bela začal rozprávať svoj príbeh, keď ho veliteľ umlčal zdvihnutou rukou. Vravel, že musí na chvíľu odísť, ale vráti sa a vypočuje ho. Teraz nemá na neho čas a odpochodoval aj s kŕdľom vojakov, čo ho obklopovali. Chlapec ostal bezradne stáť. Rozľahlá chodba na dvor dunela od krokov vojenských čižiem, stráž sa vrátila ku vchodu.
       Po chvíli sa začal obzerať, pomalými krokmi vystúpil po schodoch vyššie a prechádzal od dvier k dverám, snažil sa vylúštiť nápisy. Nešlo mu to. Každý, kto šiel okolo neho, si ho obzeral ako čudo, no nikto sa k nemu neozýval. Až na jedného vojaka. Kývol mu rukou, aby k nemu podišiel a začal vyzvedať, čo tu hľadá. Bela mu pomaly vyrozprával svoj príbeh o ukradnutom bicykli a ruskom vojakovi s páskou cez oko.
       „Hľadáš ihlu v kope sena, je ti jasné?“ smial sa vojak.
       „Nie, niekto toho vojaka musí poznať. Tuto, na veliteľstve o ňom musíte čosi vedieť. Presne ho opíšem, aj miesto, kde som ho stretol a miesta, kde som ho hľadal.“
       „To ti je málo, maľčik. Choď do mesta, hľadaj ho. Choď do všetkých vojenských útvarov a hľadaj. Choď rovno do sveta a hľadaj. Nikdy ho nenájdeš. Ale nájdeš dediny a mestá, kde sa ľudia radujú, že vojna skončila. Aj takých, čo sa radujú mieru, no i plačú, že im vojna vzala otcov, mužov, synov. Choď medzi nich a rozprávaj im o svojej krivde. Pýtaj sa ich, či ti niekto dá za pravdu. Tam nájdeš odpoveď.“
       Vtedy si Bela uvedomil, že jeho starostiam nikto neprikladá dôležitosť, akú by si želal. Pre všetkých bol prvoradé čosi iné. Jeho bicykel bol v tejto chvíli najmenej podstatnou vecou na svete. O tom dejiny písať nebudú.

* * *
Poznámky autorky:

Kaštieľ v Čečejovciach
- kde boli ubytovaní ruskí vojaci, dal v druhej polovici 18. storočia postaviť Štefan Sirmai (István Szirmay) a slúžil ako rodinné sídlo približne sto rokov. Nachádzal sa v rozľahlom parku, z ktorého kvôli výstavbe do dnešných čias pretrvala iba časť. Približne okolo roku 1870 sa Sirmaiovci z Čečejoviec odsťahovali. V druhej polovici 19. storočia už boli vcelku majetné aj zemianske rody, dokonca aj niektoré sedliacke rodiny bez stavovského titulu. Práve tie sa stali nasledujúci obyvateľmi kaštieľa, pričom objekt dosť často menil majiteľov. Od vysťahovania Sirmaiovcov po koniec II. svetovej vojny tu žili rodiny Gömöri, Czinner, Hofmeister, Palencsár a Ertl. V januári 1945, keď Červená armáda spustila na Čečejovce kanonádu aj letecký útok, strechu kaštieľa zasiahla pravdepodobne mína z mínometu. Ďalšia dopadla i do záhrady, tá však nevybuchla.

Vojna a pamätník v Čečejovciach - Vojnové udalosti v obci dodnes pripomína pamätník padlým, ktorý tu postavili ešte v roku 1941, teda počas II. svetovej vojny, keď Čečejovce patrili pod Horthyho Maďarsko. Vyrobený bol v Budapešti a slávnostne ho odhalili 15. marca. Na stupňovitom podstavci je osadená tabuľa s menami obetí vojen. Vrchol uzatvára kamenná svätoštefanská koruna. Po II. svetovej vojne a nástupe vlády komunistov museli túto korunu odstrániť a nahradiť červenou hviezdou. Obyvatelia však kamennú korunu nezničili, ale zakopali do zeme. V roku 1968 na protest proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy červenú hviezdu z pomníka odstránili. V roku 1990 po návrate demokracie obyvatelia Čečejoviec svätoštefánsku korunu zo zeme vykopali a opätovne osadili na jej pôvodné miesto na pomníku. Pred pamätníkom v roku 2001 postavili pyramídu zo žuly, kde v rámci nástupu nového milénia Čečejovčania zanechali písomný odkaz a grafiky ďalším generáciám. Odkaz majú vybrať v roku 2101.

Ruské vojenské veliteľstvo v Košiciach – bolo po oslobodení zriadené v budove justície na dnešnej Pribinovej ulici, ktorá sa v danom čase volala Sanitrová.







***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.









čitateľov: 3700