login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Znak čertovho kopyta

@ :: Poviedky ::     Jan 03 2012, 14:09 (UTC+0)

K tomuto krížu sa viaže prapodivný príbeh, ktorý sme si vypočuli v Hačave. Tip na výlet: Skúste sa tam vybrať a kempovať pri ňom v noci zo Zeleného štvrtku na Veľký piatok :-)

Miesto: Hačava, okres Košice-okolie
Čas: približne okolo roku 1890
Autor: Ľubica Andrásiová


       Keď Uľa v neskorý nedeľný večer vychádzala s priateľmi z tetkino domu, prekvapila ju záľaha snehu. Priadky sa nejako pretiahli a ani ostatné dievky si nevšimli, že za oknom sa rozdrapila tma a snežilo o dušu. Nie vločky, ale celé chumáče padali ako biele páperie z čiernej oblohy; ticho sa znášali na zem a umocňovali pôvab tejto chvíle, ktorú okrem tmy, snehu a okien dreveníc s blikotajúcimi svetlami napĺňal i smiech. Mládenci mali dobrú náladu, kurizovali dievčencom a vystrájali ako deti. Predvádzali sa, neskorý čas ich nezaujímal ani za mak. Ďaleko dôležitejšie pre nich bolo, či dokážu tú či onú krásku zaujať, rozosmiať, nájsť v jej srdci kúsok miesta pre seba.
       „Jar by už mala byť za humnami a stále sneží!“ zafučala Uľa do neposlušných vločiek.
       „Nech! Veď je krásny večer. Ja mám rada sneh,“ tešila sa Róžina, veď ako inak. Róžina mala totiž zo všetkého radosť, tá ju len málokedy opúšťala. Keď snežilo, ľúbila sneh. Ak pálilo slnko, tešila z jeho teplých lúčov. V daždi sa zasa vravievala, že ju umýva samotné nebo. A najradšej o tom všetkom tárala.
       „Aj vietor je dobrý, lebo vyfarbí líca do červena. Potom aj pánkovia idú na mne oči nechať,“ vychvaľovala sa. „Včera na mňa žmurkol jeden taký z Turne. Nie hocijaký. Viezol sa na koči! A bol mladý, urastený a určite i bohatý.“
       Uľa, ba ani ostatní Róžinu veľmi nepočúvali. Poznali ju dobre, všetkému môžu veriť tak na polovicu, možno ani toľko. Lenže neodporoval jej nikto, pretože prerušiť príval jej slov bolo zvyčajne nad ľudské sily. Naviac, Uľa hľadela kamsi na dolný koniec dediny. Zasnežená cesta ju trochu miatla, pretože jej mladší brat Ďurko odišiel ráno tetke Katke porúbať drevo a ešte sa nevrátil.
        „Už je celkom tma,“ pokúsila sa napokon prerušiť Róžinu. „Bojím sa, že sa Ďurkovi niečo stalo. Cestou domov sa mal staviť na priadkach a stále ho niet. Nešiel by si mu oproti?“ hľadiac na Petra vystrúhala prosebnú tvár, akú dokážu iba dievčatá, keď čosi potrebujú. Petro sa zamračil. Rád by jej vyhovel, lenže... Od rána dumal, v mysli spriadal plány a poriadne si premyslel, čo a ako urobí, keď bude za tmy Uľu odprevádzať domov. Dočerta s Ďurkom! Celý večer sa okolo nej krútil. Smiala sa jeho žartom, až sa jej robili jamky na lícach. I v očiach mala iskričky, čo v ňom rozdúchali plameň vášne. Možno by sa dala v tme prehovoriť aj na malý bozk a teraz sa má trepať celou dolinou až do Hája?
       „Veru, mali by sme mu ísť oproti. Hádam to malé kozľa niekde cestou nezmrzlo. Určite sa trasie od zimy. Čo od zimy! Od strachu! Možno mu zase čosi tetka nakvákala, abo mu dala vypiť nejaký odvar! Veď je bylinkárka, nie? Mal by jej niekto šepnúť, nech Ďurkovi navarí takú medecínu, od ktorej mu narastú svaly, lebo je cintľavý ako decko. Nehádal by mu nikto štrnásť rokov,“ rehotal sa Štefan, mládenec, ktorý sa na tom očividne bavil. Uľa zastala pri bráničke, kde bývala Róžina a zlostne zavŕtala tmavé oči do Štefanových modrých. Mal šťastie, že bola tma, lebo by mu ich vypálila, žeby mu len čierne diery v hlave ostali. Už-už mala i ostré slová na jazyku, keď sa odrazu zjavila Ďurkova útla postavička.
       „Kde si tak dlho? Ty vieš človeka vyľakať!“ zatriasla ním. Aj sa hnevala, aj si vydýchla. Chlapča však len drgotalo zubami a nevedeli z neho dostať rozumné slovo. Keď otočil k Uli tvár, jasne videla cestičky po slzách, čo mu brázdili po bledej chudučkej tvári.
       „No len povedz, čo sa ti porobilo,“ spustila Róži. „Videl si čerta? Každý vie, že v skalách nad potokom má dieru do pekla,“ stíšila hlas a ďalej takmer šepkala. „Odtiaľ po nociach vychádza a kradne ľudské duše. Prečaruje sa na pána v čiernom huňatom kožuchu a núka hlupákom zlato a bohatstvo za jediný podpis vlastnou krvou. Takto to ľudia hovoria, že nešťastníci, čo sa ulakomili na čertovo zlato, v hrozných mukách trpia v pekle.“
       „Hej? Čertíka sa Ďurko naľakal? Akého? Veď porozprávaj, lebo o tom som ešte nepočul,“ skúšal Štefan znovu vyrývať. Ba pridal sa aj Petro, isto z radosti, že nemusí cez dolinu až do druhej dediny, do Hája, no zároveň ho mrzelo, že teraz Uľu neodprevadí sám, ale bude sa im tam motať Ďurko. Tvrdil, že jeho len tak nejaká povedačka nerozplače a vypäl hruď ako moriak. Kradmo mrkol na Uľu, či si všimla, že je mocný, odvaha mu nechýba a určite sa žiadnych rohatých nebojí.
       „Vy ste nepočuli, no ja hej,“ prišiel konečne k reči Ďurko. „Dolinou prejdem aj so zavretými očami, ale dnes… Dnes som to tam nepoznával. Najmä tu pri vodopáde. Všetko vyzeralo čudne. Ešte ráno to bolo len zamrznuté kusisko ľadu, ale teraz nie. Tiekol, hučal, mal takú silu, akoby by naozaj šiel priamo z pekiel. Znelo to akoby sa rúcala celá hora a všetko sa ešte miesilo s čímsi, no ťažko povedať, ale akoby mi okolo hlavy rinčali tisíce reťazí. Každý by sa vyľakal, nielen ja! Nevedel som sa ani pohnúť. Zatvoril som oči, a zapchal si uši, no i tak som odrazu počul dáky smiech. Či skôr rehot. Prichádzal od vodopádu a vplazil sa mi do hlavy ako had. Bál som sa, že to nikdy neskončí a ja tam ostanem do smrti. Všetko však prestalo. Naraz. Odrazu som dokázal odlepiť nohy od zeme a dôjsť až sem.“
       Štefan s Petrom sa rozosmiali: „Takže Ďurko sa naozaj vyľakal čertíka!“
       „Nerehocte sa! Moja mama mi povedala, že sa jej raz stalo to isté! Aj od strýka som to počula. Dokonca i niektorí ľudia z Hája o tom rozprávajú,“ hnevala sa Róžina.
       „Akurát budeme veriť takým rečiam, čo staré baby natárajú po Hačave! Čo by u nás robili čerti? Viete, čo som počul ja?“ vypäl sa znova Petro a hneď spustil, ako sa jemu sa zasa snažili kedysi navravieť, to keď mu ešte detské sople stekali spod nosa, že pri tom vodopáde žije bosorka. Vraj po nociach škrieka a na skalách si ostrí pazúry. Že z toho sú tie príšerné zvuky, a keď ich dobrúsi, potom zastavuje furmanov, čo nestihli byť doma ešte pred zotmením. Alebo ich zmení na žaby, alebo ich pustí, ale až keď jej pobozkajú holú riť!
       „Ďurko, mal si počkať, ale s otvorenými očami. Možno by sa ti zjavila a mohol si jej dať bozk. Na zadok! A prvú skúsenosť s bozkávaním by si mal za sebou,“ rozrehotal sa nakoniec.
       „Keď si taký odvážny, ber Štefana a choďte sa tam pozrieť! Frajeri!“ nazlostil sa Ďurko, cítil sa ponížený, až zdvihol ruku so zaťatou päsťou, lenže na viac sa nezmohol
       Róžina, isto sa jej zdalo, že už dlho mlčala, odrazu dostala nápad: „Keď sa ničoho nebojíte, tak choďte na Zelený štvrtok na krížne cesty. Hore ku krížu!“
       „A načo? Kríž ako kríž. Vieš, koľkokrát som tam išiel? Nič zaujímavé to nebolo,“ odvrkol Petro, čakajúc, že sa doň Ďurko predsa len zadrapí a trochu sa ponaťahujú.
       „Nie cez deň, ale v noci!“
       Ďurko zložil päsť: „Noc má svoju moc, hovorieva naša mamka.“
       „Má, a na Zelený štvrtok ešte väčšiu. Je to deň pred Veľkým piatkom, keď umučili Krista,“ Rožina sa rýchlo prežehnala. „Vtedy sa pri kríži stretávajú bosorky a diabli. Ale pre vás sú to len povedačky, vy tam pokojne pôjdete, všakže?“
       „Tak tam pôjdem! Ideš Štefan? Zistíme, čo tam ježibaby po nociach vystrájajú.“
       „Idem, že váhaš. Nechať si ujsť takú zábavu? Nikdy!“ pridal sa Štefan na Petrovu stranu a cítil, že týmto u dievok zabral.
       „Ja tiež!“ vyhŕklo nečakane z Ďurka.
       „Nikam nepôjdeš! Nikam! Spochabel si?“ poťukala mu na čelo Uľa, doteraz len mlčky počúvala, ale toto bolo na ňu priveľa. „Nikto netuší čo sa tam skutočne deje. Chceš sa zahrávať s peklom? Nestačilo ti dnes?“
       Ďurko sa opäť cítil ponížený. Pozeral ostatným do tvárí, snáď sa ho zastanú, veď takto by s ním sestra nemala rozprávať. Zlomok času sa naplnil tichom, v ktorom ostalo voľačo nedopovedané. Hej, noc zo Zeleného štvrtku na Veľký piatok má svoju moc, o tom sa doteraz nežartovalo. Akoby sa chlapcom rozum pomútil pre chvíľku hrdinstva v očiach dievčat.
       „Ticho!“ zakričala Róžina a všetci na ňu prekvapene pozreli, lebo nikto nič nevravel a potom takmer šepkala: „Hovorí sa, že kto sa tam v noci na Zelený štvrtok rozhodne ísť, musí mať so sebou kriedu, ktorá bola deväťkrát posvätená svätenou vodou. Tou kriedou treba nakresliť okolo seba kruh. Diabli a bosorky do toho kruhu nesmú vstúpiť. Ale aj ten, čo je v kruhu, nesmie z neho vystúpiť ani len špičkou nosa. Tá čertova pliaga bude lietať okolo, ale s ranným kikiríkaním kohúta všetky prízraky zmiznú tam odkiaľ prišli.“
       „Štefan, ruku na to, že na Zelený štvrtok tam budeme!“ zodvihol Petro dlaň a popľul do nej.
       „Platí!“ zaškeril sa Štefan a tľapli si.

       Veľká noc sa priblížila rýchlo, akoby ju naháňali splašené kone. Sneh sa roztopil, ostalo z neho už len pár fľakov v húštinách lesa a jar zakvitla i v Petrovi, čo každým večerom odprevádzal Uľu domov. Tajné bozky za chlievmi svedomite tajil pred Štefanom a Uľa pred Róžinou. Ale aj Štefan s Róžinou mali svoje tajomstvo, že im srdcia divokejšie tlčú, keď sú spolu sami, len Ďurko sa nezmenil a ani o máčny mak nepodrástol. Hačava sa konečne zafarbila do jarných farieb, zlaté slnko svietilo na žltý podbeľ, zelená tráva ukrývala bodkované lienky, hnedé chrústy poletovali krištáľovým povetrím a Uľa tisla červené líca k Petrovej tvári. Dni sa predlžovali a noci boli kratšie. Hačava nie je dedina, kde by sa vinuli polia od humien až do nekonečna. Skôr drevorubači a furmani boli miestni chlapi, ale i tak mal každý aspoň malý kus zeme. Tam sa práve všetci vyrojili, keď za chlapcami dobehla udychčaná Róžina: „Štefan! Petro! Doniesla som vám posvätenú kriedu!“
       „Máme si nakresliť fúzy? Veď nám už rastú! Aha, kukni sa poriadne!“ Petro so Štefanom už dávno zabudli na dohodu, čo uzavreli v onú zasneženú nedeľu.
       „Nepamätáte, že ste si ruky podali na to, že pôjdete na Zelený štvrtok v noci hore na kopec ku krížu? Myslela som, že sa chystáte, len pre robotu ste nestihli zájsť za farárom. Pýtala som ho na to, nič nevedel, nuž som ho poprosila, žeby mi tú kriedu deväťkrát posvätil. Presne tak, ako je treba.. Ale nepovedala som mu, že na čo. Je to tajomstvo, nie?“ Róžina zo seba chrlila vety ako hájsky vodopád vodu, keď poriadne zaprší.
       „Jáj, už viem!“ ťapol sa Petro dlaňou na čelo. „Žerie ťa zvedavosť, čo tam uvidíme, čo? Preto toto všetko. Však počkaj, vrátime sa odtiaľ a také ti porozprávame, že v noci nezaspíš! Alebo nie? Chceš vedieť, čo sa tam deje?“
       „Tak pôjdete, či nie? Zelený štvrtok je už zajtra.“
       „Ruky sme si na to podali, teda ideme!“ rázne rozhodol Petro a Štefan bez váhania prikývol.

       Na Zelený štvrtok neskoro večer, keď už bola tma, vykročili Petro so Štefanom na cestu ku krížu. Nechali za sebou dedinu i kamarátov. Uľa s ustráchanými očami sledovala ako sa jej vzďaľuje Petrov chrbát.
       „Mám zlé tušenie,“ hlesla Róžina a prehltla nasucho. „Nemala som im to pripomínať, oni by zabudli. Zavolám, aby sa otočili a vrátili sa?“
       „Teraz ich už nezastavíme,“ krútila hlavou Uľa. „Hrdí sú. Poznáš Petrovu náturu. Azda všetko dobre dopadne,“ vzdychla a chytila Róžinu za ruku. „Poď, ideme domov.“

       Keď mládenci došli ku krížu, večer sa nenápadne prehupol do noci. Tma zaliala zelené lúky, tie sčerneli, ba sčernel i les, obloha, všetko. Vtáci utíchli a spolu s nimi aj vietor. Nebolo tu ničoho, len kríž, zem a obloha s matne blikajúcimi hviezdami a mesiacom takmer v splne. Petro so Štefanom toto miesto dobre poznali, ale za vidna. Teraz všetko získalo nádych čohosi neznámeho, ba trošku tajomného.
        Daj kriedu, urobím kruh,“ zašepkal Štefan.
       „Na! No načo? Snáď neveríš všetkému, čo Róžina natára? Ja jej neverím ani polovicu a z toho tu ani trochu.“
       „Urobím presne tak ako povedala. Chcem to vyskúšať,“ nedal sa odhovoriť Štefan a nakreslil okolo nich veľký kruh. Na zemi to veľmi nešlo, to nie je ako kresliť krížik nad dverami stajne, aby nikto neuhranul dobytok. Aj krieda v dotyku s trávou zvlhla a zlomila sa, ale nejako to už dokončil.
       „Veľkonočný pôst ti nerobí dobre. Rozum ti v hlave hladuje. Neboj, veď po Veľkom piatku sa naješ a budeš sa už len smiať tomu, čo teraz robíš,“ vyrýval Petro. „Možno sa i Ďurko poriadne naje a zmocnie. Je možné, že taká krásavica ako Uľa má takého brata? Ona ako živý sen každého muža a on? Ako decko. Ešteže ostal doma. Ja som už v jeho veku zarastal, ktovie či má nejaký chlp na tele,“ neprestával Petro. Zrazu čosi zapraskalo, akoby niekto šliapol na konárik a ten sa pod jeho tlakom prelomil.
       „Počul si?“ šepol Štefan.¨
       „Počul. Dúfam, že to nie diviak. Možno len líška. Šmarím tam kameň, čo odtiaľ vybehne.“
       Aj ho šmaril, ale kameň vzápätí priletel späť. Len-len, že sa Petro uhol.
       „Tie dievky! Určite išli za nami! Veď nech len prídu, bude nám dobre,“ hodil opäť kameň rovnakým smerom, ale v tú chvíľu mu nad hlavou preletel veľký tieň.
       „Videl si to?“ začul vyľakaný Štefanov hlas a zatiaľ čo chcel Petro povedať, že to nič, isto len dáka sova, ozval sa obrovský rachot, akoby hora vybuchla a začala sa rúcať priamo na ich hlavy. Do tvárí im zadul studený vietor a nespočetné množstvo tmavých tieňov svišťalo vzduchom. Krúžili navôkol, hmýrili povetrím ako keď plieska bič a do toho vstúpil neznesiteľný smrad, až štípalo oči. Petro stuhol, počúval, v hlave mu narastal zmätok a nohy akoby zrástli so zemou. Zrazu v tom virvare zaznelo rinčanie reťazí. Z každej strany, aj zhora, ba aj spod zeme, čo sa jemne zachvela, akoby ňou prešla neviditeľná vlna. Hlasy prišli až nakoniec. Kvílivý, škrekľavý smiech, čo neprináleží ľudskému hrdlu, sa zarezal do uší a vybuchoval kdesi v ich hlavách, naplnil ich tak, že nezostalo miesto na žiadne myšlienky. Len čísi smiech a ich des tam boli vedno. Petro so Štefanom nemohli ani vykríknuť, hrdlá im vyschli, akoby nimi niekto presypal piesok. Štefan si priložil ruky na sluchy, aby aspoň trochu stlmil rev a potom padol. Strácal vedomie. Petro naň zmútene pozrel, lenže naraz tiene zmizli. Ba aj neznámy hukot, rinčanie reťazí a škrek. Ostala len noc a tma potláčaná mesačným svitom, ktorý odhalil siluety postáv stojacich zvonka kruhu a civejúcich na oboch mládencov. Len tam stáli, nehýbali sa, mlčali. Nevedno koľko ich bolo, celý pluk prízrakov noci, čo prišiel na svoje miesto, ako každý rok v túto noc. Až keď sa Štefan zodvihol a Petro otvoril ústa, aby sa skúsil opýtať voľačo, sám ešte nevedel čo, postavy sa pohli. Najprv pomaly, ale postupne rýchlejšie a rýchlejšie, bežali dookola, až vytvorili jednu čiernu hradbu, čo sa odrazu vzniesla nad zem, aby na ňu opäť dopadla a výjav sa opakoval. A opäť vreskot. Bolo to už jasné, to jačia prízraky noci, padlé duše či rovno prisluhovači diala či diabli samotní. Z čiernej točiacej sa zmesi tiel sa začali vytŕčať ruky s dlhými pazúrmi, strašný smiech zosilnel na nevydržanie. Sťa by niekto vypustil zlo z hlbín zeme, či najčernejších kútov ľudskej duše, čo už dávno nepatrí Bohu. Nie, ani táto noc nemala s Bohom nič spoločné. Tu Boh nemal miesto.
       Štefan sa triasol, padajúce slzy mu zmáčali líca a miešali sa s prachom. Petro sa ešte chvíľu rozrušene obzeral, keď sa odrazu prebral a premohol úzkosť.
       „Utečieme! Rýchlo, teraz!“ skríkol.
       „Nejdem, ja nejdem!“ zajačal Štefan. „Nesmieme! Neopusti kruh!“
       Petro nepočúval, naklonil sa a surovo Štefana vystrčil z kruhu ako prvého. Potom sa sám rozbehol nehľadiac, či ide kamarát za ním. Netušil, či ten dych a dupot nôh, čo prichádza spoza jeho chrbta, patrí Štefanovi alebo nie. Potom pocítil úder. Odzadu. Čosi doň búšilo, trhalo mu vlasy a kopalo, až kým sa udýchaný nezastavili pre dverách kostola. Až tam ho obklopilo ticho. Hladil kostolné múry, jasne cítil, ako cez ne doň niečo vchádza, čosi čo nedokázal ani pomenovať, no tušil, že už bude dobre, zlo pominulo. Pozrel do tmy, z ktorej sa práve vynoril jačiaci Štefan. Aj on pribehol, priložil ruky i čelo na stenu kostola a zachránil sa. Zachránil?

       Prešiel rok a opäť bol Zelený štvrtok. Poludňajšou lúkou kráčali Ďurko, Uľa i Róžina. Niesli posvätené sviečky. Tam hore ku krížu, tam ich zapálili a pokľakli. Ticho spomínali na Petra i na Štefana. Oboch chlapcov totiž našli až na Veľký piatok ráno. Boli i neboli to oni. Vykrikovali, no nedokázali nič súvislé povedať, triasli sa na celom tele, zišli z mysle, zošaleli. Povrávalo sa, že vraj mali na chrbtoch veľké modriny v tvare kopyta, vraj si ich čerti označili, aby si po nich mohli jedného dňa prísť. A tak sa aj stalo. Po niekoľkých mesiacoch umreli. V jednu a tú istú noc vydýchli naposledy.

* * *

Poznámky autorky:

Kríž - ku ktorému sa viaže tento príbeh, stojí nad Hačavou na žltej turistickej značke smerujúcej na Hačavské sedlo. Tam sa križovali dve cesty a verilo sa, že práve na krížnych cestách sa stretávajú bosorky s diablami. Niektoré noci na to boli údajne priam predurčené, a to zo Zeleného štvrtku na Veľký piatok a na Luciu.

Hájska dolina a Hájske vodopády – Necelé štyri kilometre dlhá Hájska dolina spája obce Háj a Hačava. Kaňon vznikol erozívnou činnosťou Hlbokého potoka a nachádza sa na ňom deväť vodopádov, ktoré lákajú turistov najmä v jarnom období, keď je dostatok vody. Najnižší vodopád je hlboký len 1,2 metra, najvyšší až 7 metrov. K štyrom najväčším z nich vedú smerovky na žltej turistickej značke vedúcej kaňonom. Dolina sa nachádza v Národnom parku Slovenský kras, má severojužné smerovanie, teda paralelný smer s blízkou Zádielskou dolinou.







***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.






čitateľov: 4452