login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Jeden Boh, dva kostoly

@ :: Poviedky ::     Dec 28 2011, 08:21 (UTC+0)

V ranogotickom kostole v Čečejovciach sa nachádzajú fresky zo 14. storočia. Práve k nim sa viaže príbeh, ktorý sme si vypoučuli v tejto obci a literárne spracovali do tejto poviedky.

Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie
Čas: v časoch I. ČSR
Autor: Slavomír Szabó

       Učiteľ urobil hlboký predklon a držiac v ruke handričku začal leštiť topánky. Mal ich obuté a zašpinené od jarného blata, čo v tento čas pokrývalo všetky cesty. Na obleku si vždy dával záležať, sako na mieru, nohavice vyžehlené až puky boli ostré, košeľa čistá, na veste zapnutý každučký gombík a od toho najnižšieho sa tiahla strieborná retiazka do vrecka, ktoré ukrývalo hodinky. Ako by k tomu išli špinavé topánky? V tichu svojho kabinetu, kam prichádzal každé ráno oveľa včasnejšie, než bolo naozaj potrebné, premýšľal. Časy sa zmenili a to, o čom ľudia donedávna iba snívali, sa stalo natoľko skutočné a natoľko všadeprítomné, až to zaskočilo aj jeho. Zasadli politici, zvážili hlasy svojich poradcov aj názory generálov, vzali do rúk hrubú ceruzu a nakreslili na mape nové hranice. Samozrejme, aj on dúfal v lepšie časy, v možnosti učiť čítať a písať po slovensky, ale keď už na to prišlo, dostal sa do školy, akú si nikdy nepredstavoval.
       Z dumiek ho vyrušil čísi smiech. Na chodbe sa ozvali prvé kroky, potom hneď dupot mnohých nôh a hlasy. Detské hlasy a samozrejme džavotali po maďarsky. Bol si istý, že ak by teraz otvoril dvere, prvý žiačik, ktorý ho zbadá, mu pozdraví: „Jó reggelt.“ Mal by to zakázať? Je to irónia osudu, ak slovenskému učiteľovi, ktorý chce po rokoch maďarskej vlády učiť v slovenskej reči, pridelia miesto v dedine, kde každý rozpráva po maďarsky. Naviac, nie všetkým Slovákom sa páči spojenie s Čechmi, hovoria o slovenskej zemi, nie o Československu a úlohou učiteľov je vysvetľovať už aj deťom význam zbratania dvoch blízkych slovanských národov. Ale týmto tu? Môže malým bytostiam z rodín, ktoré sa cítia byť Maďarmi a nechápu ani to, prečo vypukla svetová vojna a prečo na jej konci vzniklo toľko nových štátov, hovoriť, že patria nielen k Slovákom ale aj Čechom? Môže vôbec nájsť príklad, ktorým ukáže, že aj v rôznorodosti treba hľadať jednotu? Ťažká úloha.
       „Jó regelt,“ zaznelo spoza dverí. To by mohlo znamenať, že do školy prišiel voľakto dospelý. Deti sa zvyčajne medzi sebou takto nezdravia. Žeby kontrola? Inšpekcia z úradu? Vytknú mu maďarský pozdrav od žiaka? Na chvíľku nechal topánky tak a načúval, no žiaden dospelý hlas nepočul. Potom sa vystrel, hodil špinavú handru do škatule v rohu kabinetu a vyšiel na chodbu.

       V triede vládlo ticho. Chlapci i dievčatá poslušne sedeli v laviciach, nikto ani nemukol a všetci hľadeli na učiteľa čakajúc na jeho slová. To, že je akýsi nesvoj, vycítili aj oni. Stál pred tabuľou, pozorne si ich premeriaval a nakoniec sa namiesto skúšania či vysvetľovania nového učiva opýtal: „Deti, poznáte Rusadle? Alebo Turíce? Niekto to volá tak, niekto inak. Mohli by sme si porozprávať o tomto sviatku, keďže sa blíži a určite sa od vás dozviem, ako sa slávi v Čečejovciach. Myslím si, že i keď s malými obmenami, oslava je rovnaká ako kdekoľvek inde v Československu.“
       Nikto sa ani nepohol.
       „Vie niekto o akom sviatku hovorím?“
       „Pünkösd?“ opýtal sa neisto Bela, asi dvanásťročný svetlovlasý chlapec, azda jeden z najchytrejších v triede.
       „No, neviem, či je to pünkösd, ale vo svete kresťanov majú Turíce svoj význam. Každý rok pripadajú na päťdesiaty deň od Veľkej noci. Hovorí sa, že potom ako ukrižovali pána Ježiša, na jeho apoštolov zostúpil Duch Svätý. A Rusadle, či Turíce pripomínajú práve tento skutok. To je pünkösd?“
       „To nie je žiaden sviatok, ale katolícky výmysel!“ ozvala sa znenazdajky Terez, či Terezka, ako jej učiteľ zvykol hovoriť, ale táto poznámka sa mu vôbec nepáčila. Stačil jediný pohľad, aby sa upokojila a prestala s neprístojným správaním, pretože skočiť do reči učiteľovi je voľačo neslýchané.
       „Katolícky výmysel? Terezka, poď pred tabuľu a povedz nám, prečo si to myslíš.“
       Terez vstala, malá a útla, no zato dosť výrečná prešla niekoľkými krokmi pred triedu a poriadne sa vzpriamila, aby azda vyzerala aspoň o niečo vyššia.
       „Moja mama sa vždy zlostí, keď vidí ako katolíci kráčajú na polia a tam farár svätí rastlinky. Hovorí, že toto Biblia nekáže a je to zlé.“
       „Prečo?“ opýtal sa učiteľ, ale skôr než dopovedal, Bela zdvihol ruku.
       „No?“ otočil sa naň učiteľ a chlapec sa hneď postavil.
       „Náš pán farár nám hovoril, že na prvý pünkösd zostúpil Duch svätý na apoštolov a tak oni začali kázať, aby sa Ježišovo učenie šírilo ďalej. A keď je pünkösd teraz, svätia sa oziminy, aby sa ochránila úroda a aby ľudia mali čo jesť. Keby nejedli, pomreli by a nebolo by medzi kým šíriť učenie pána Ježiša. A svätiť oziminy treba aj preto, lebo z nich bude zrno, potom múka a chlieb a pán Ježiš o chlebe povedal - Toto je moje telo.“
       „Takže, deti, máme tu dva názory. A skúsme sa zamyslieť nad tým, nakoľko sú dôležité, čím nás učenie o prvých Turíciach spája a čím rozdeľuje, ale tiež nad tým, či tieto rozdiely sú podstatné a či môžu medzi múdrymi ľuďmi vyvolávať spory,“ pokúsil sa učiteľ primäť deti k debate, i keď si nebol istý, nakoľko sú na takúto tému zrelé.
       „Môžem ešte?“ dvíhal Béla ruku, aby si ho učiteľ všimol, hoc to nebolo potrebné, pretože ešte stále stál. „Môj otec raz povedal, že počul, ako kedysi kalvínsky farár chcel ukázať ľuďom Ducha Svätého. Rozhodol sa vraj, že aj oni oslávia pünkösd a to tak, až každý bude hovoriť o zázraku. Dohodol s kostolníkom, vraj keď bude z kazateľnice volať, aby sa Duch Svätý zjavil, kostolník tajne vypustí v kostole bieleho holuba. Všetko si pripravili, kostolník si dal holuba do vrecka kabáta a ten sa tam stále hemžil. Tak ho poriadne držal, nech nevyletí skôr ako ho pustí. Isto naň tlačil, nech sa upokojí. A keď farár volal – Duchu Svätý, príď k nám – nestalo sa nič. Otec hovoril, že vraj to farár zopakoval ešte párkrát a potom pozrel na kostolníka a spýtal sa – Kde je? A kostolník sklopil hlavu a povedal – Zdochol.“
       Smiech naplnil triedu. Nesmiali sa však všetci, niekoľkým deťom vstúpila do tváre červeň, najmä Terez pred tabuľou cítila, ako sa v nej mieša zlosť s ponížením.
       „To nie je pravda, načo by náš farár robil také hlúposti? My nechodíme na pole polievať rastliny svätenou vodou, ani nepúšťame holuby v kostole. Aby si vedel, moja mama hovorila ten istý príbeh, ale že sa to stalo u katolíkov!“ rozohnila sa nedbajúc na to, že ju za krik môže učiteľ pokarhať.
       „A načo by to robil náš farár? Však skoro celá dedina je katolícka, on si nejaké hlúposti nemusí vymýšľať, aby k nemu ľudia chodili!“ nasrdil sa aj Bela, ale Terez sa nedala.
       „Kalvíni tu boli skôr! Kalvínsky kostol je starší ako váš.“
       „Moment, tak moment,“ vstúpil do sporu učiteľ v snahe uviesť veci na pravú mieru a zdvihol varovne prst, čo stačilo na to, aby sa deti upokojili. „Je pravda, že kalvínsky kostol je starší, ale je pravda aj to, že nebol vždy kalvínsky. Viete prečo? Postavili ho ešte dávno, pradávno, na konci trinásteho storočia, keď kraľoval kráľ Ondrej. Kostol musel byť katolícky, lebo učenec Ján Kalvín, podľa ktorého sa nazývajú kalvíni, žil až v šestnástom storočí. Veď to je niekoľko sto rokov rozdiel a predtým kalvínov nebolo. Lenže, deti, to nie je podstatné. A viete prečo?“
       V okamihu sa v triede zodvihlo niekoľko rúk, hlásili sa aj Béla a Terez. Učiteľ usúdil, že bude lepšie, ak sa na rozhovore týchto dvoch ukáže, ako sa zo zdanlivého sporu dá prejsť k zhode.
       „Kedysi bola celá dedina kalvínska. To mi tiež mama povedala,“ dostala ako prvá slovo Terez a učiteľ potom pozrel na Belu.
       „Každý to vie, že kalvínsky kostol patril katolíkom, ale ho opustili, lebo keď tu prišli husiti, urobili si v ňom stajňu a mali tam kone. Môj otec nadáva, že husiti boli Česi a keď došli prvýkrát, znesvätili kostol. A že teraz ich tu máme zas!“
       „Dosť, dosť, dosť! Terezka, sadni si na miesto a Bela, sadni si aj ty!“ zaúpel učiteľ a podvedome si siahol na spánky, kde sa mu začali zrkadliť kvapky potu. Mal by snáď začať vysvetľovať deťom, kto boli husiti, prečo vypaľovali a hanobili katolícke kostoly? Prečo vlastne vznikli všetky reformačné učenia, čo sa cirkvi vytýkalo a ako prebiehala protireformácia? Veď by ho rodičia žiakov ešte dnes vyhnali z dediny. Katolícky farár učí náboženstvo popoludní priamo v škole a kalvíni, keďže je ich menej, chodia za svojim farárom na faru, učí ich tam. Aj duchovných by si znepriatelil a to by bol jeho koniec. Dedinský učiteľ musí byť autorita, niekto ku komu ľudia vzhliadajú s úctou a chodia sa za ním poradiť o kadečom. Ak sa všetci postavia proti nemu, úrad ho isto preloží na ešte horšie miesto.
       „Viete čo urobíme? Porozprávam sa s oboma farármi a možno pôjdeme spoločne navštíviť staručký kostol.“
       V triede zašumelo, deti sa začali otáčať, pozerali jeden na druhého a každý chcel odrazu čosi povedať. Ani učiteľova ruka so zdvihnutým ukazovákom, osvedčené to gesto, ruch v triede celkom neutíšila.
       „V kostole sa našli staré maľby. Takým sa hovorí fresky a tie v Čečejovciach sú veľmi staré a veľmi vzácne. Uvidíte výjavy z Biblie, o ktorých hovoria obaja farári. Zvestovanie Panne Márii, namaľované je tam i narodenie pána Ježiša, Herodesove vraždenie neviniatok, Útek Márie a Jozefa s malým Ježišom do Egypta. Tiež ako dvanásťročný Kristus káže mudrcom v chráme, posledná večera, modlenie na Olivovej hore, pán Ježiš súdený Pilátom aj ukrižovanie na Golgote. Všetko to, o čom sa učíte na náboženstve tam je a môžete si maľby pozrieť, vidieť to isté a nemenné, na čo s úctou hľadeli už ľudia v stredoveku.“
       „Otec ma do kalvínskeho kostola nepustí,“ hodil plecom Bela a už sa ozvali aj ďalší, že ani ich rodičom to nebude po vôli. Bzučalo to ako v úli, až kým učiteľ neskríkol „Ticho tu bude a ideme sa učiť!“

       Nasledujúce dni boli pre učiteľa veľmi dôležité. Správa o rozhodnutí poslať všetky deti do jedného kostola preletela celými Čečejovcami. Nie, zatiaľ mu nikto nič nevyčítal, ale akosi cítil, že ľudia ho už nezdravia s úsmevom, nepristavia sa, vidia ho inak. Ustúpiť nechcel. Vedel, že to on by mal vniesť do dediny nový život a nemeniť rozhodnutia podľa ich nálad. Najskôr zašiel na katolícku faru. Hovoril opatrne, stále sledoval kňazovu tvár, či pričasto nedvíha obočie, či neodvracia oči, keď mu do nich priamo hľadí, alebo nebodaj nezatvára ruky do pästí. Vravel, že Biblia je u katolíkov i reformovaných tá istá a aj dávni, pradávni predkovia, čo tu žili, namaľovali na stenu chrámu výjavy, z ktorých sa deti môžu mnohému naučiť, alebo si aspoň všetko lepšie zapamätať. Že veľmi dobre vie, komu prislúcha výučba náboženstva. Farárom a nie učiteľovi, ale takýto kostol je veľká vzácnosť a deti by o tom mali vedieť. Nakoniec, veď tie fresky tam vytvorili katolíci. Nech teda bude taký láskavý a pri najbližšej hodine náboženstva deťom povie, že môžu ísť spoločne poobzerať kostolné maľby.
       Keď kňaz súhlasil, učiteľ sa vybral na kalvínsku faru. I tu postupoval rovnako, neušlo mu ani to najmenšie gesto, z ktorého by mohol vytušiť prejav nevôle. Zdôrazňoval ako mu ide iba o to, aby deti poznali, že príbeh o Spasiteľovi je len jeden. Farár počúval s kamennou tvárou, potom sa opýtal, či bol učiteľ aj u katolíckeho kňaza a čo ten na to. Nakoniec súhlasil, potvrdil, že aj on povie svojim žiakom, aby prišli do chrámu spoločne s katolíckymi deťmi, ale keďže je chrám kalvínsky, bolo by dobré, aby sa tam ku všetkým mohol prihovoriť aj on.
       „Viete, je to veľmi citlivá téma. Prosím, zvážte, ako by sa mohli veci rozvinúť, keby katolícke deti doma povedali, že sa mali ísť pozrieť na staré maľby, ale nakoniec tam počúvali kalvínsku kázeň.“
       „Nie, nie, nie, nebojte sa,“ pokrútil hlavou farár a konečne sa trochu usmial. „Sú to predsa deti a ako k deťom k nim treba hovoriť. Môžete sa spoľahnúť, že sa vôbec nezmienim o ničom, čo by mohlo vyvolať nejaký svár.“
       Takto sa dohodli s tým, že žiaci prídu o dva dni, keď už katolíci aj kalvíni budú mať po hodine náboženstva a budú to môcť oznámiť aj doma, že všetko sa deje so súhlasom farárov.

       „Pozrite, deti, toto je výjav ukrižovania. Vidíte ako to namaľovali? A aha, napravo je freska s Archanjelom Michaleom. A tamto Kristus prichádza do Jeruzalema. Veď ste sa to učili, všakže? Ľudia ho vítali a volali mu na slávu,“ ukazoval učiteľ na veľké fresky, priam sa nimi nadchýnal a zdôraznil, že Čečejovce boli isto významná dedina, pretože tieto maľby sú vraj dielom starých talianskych majstrov. Prešli obraz za obrazom, výjav za výjavom a bolo radosť sledovať, ako všetci bez rozdielu prikyvovali hlavami, ba tu i tam ešte učiteľa doplnili. Nakoniec prišla chvíľa odchodu.
       „A čo moja reč? Dohodli sme sa,“ pošepkal učiteľovi do ucha farár a učiteľ deti požiadal, aby ešte chvíľku počúvali.
       „Niektorých z vás poznám a vídam vás tu často, niektorí ste tu prvýkrát. Ale všetci ste dietky Božie,“ začal sa farár prihovárať a učiteľ prikyvoval hlavou, že začal dobre. Ľuďom treba zdôrazňovať to, čo ich spája a nie čo ich rozdeľuje. Sledoval upreté pohľady chlapcov a dievčat, čítal z nich zvedavosť .
       „Každý z vás, ale aj z nás dospelých by mal v sebe pestovať lásku k Bohu i k ľuďom. Žijeme v jednom svete a tento svet je ako to, čo mám v nohaviciach,“ pokračoval kňaz a strčil ruku hlboko do vrecka. Jeho tvár však stuhla, ruku rýchlo vytiahol a pozrel do prázdnej dlane.
       Deti mlčali, nikto sa ešte nesmial, no z ich tvárí bolo možné vyčítať prekvapenie. Farár očervenel, sklopil pohľad k zemi a hlesol: „Môžete ísť.“ A len čo deti vybehli von, do kostola cez otvorenú bránu prenikol hurónsky smiech.
       „Obávam sa, že som vašej reči celkom nerozumel,“ pozrel učiteľ na kňaza.
       „Mám deravé vrecko....“ začal farár a potom potichu, cítiac absurdnosť celej situácie, rozpovedal aký bol jeho úmysel.

       „Ticho, ticho deti!“ zakričal učiteľ, keď vyšiel z kostola a na dôvažok zatlieskal rukami. „Poďte sem,“ zvolal na tie, čo sa práve naháňali okolo drevenej zvonice alebo už vybehli na cestu. „Viete, čo chcel pán farár? Chcel vám rozpovedať príklad z Biblie. Ten, keď pán Ježiš hovorí, že Božie slovo je ako zrno. Niektoré padne na skalu, niektoré na pôdu. A viera vzklíči len tam, kde sa zrno ujme. Preto vravel, že svet je ako to, čo má v nohaviciach, lebo chcel z vrecka vytiahnuť pšenicu a povedať, že záleží len na vás, či Božie slová vo vašich dušiach vzklíčia ako zrno na dobrej pôde a aký bude svet potom. Po celej podlahe kostola boli rozsypané pšeničné zrnká, pán farár mal deravé vrecko.“
       Deti stáli, počúvali a hoc nebolo jasné, čo sa odohráva v ich hlávkach, aspoň sa prestali smiať a vyvádzať. To sa predsa nesmie.
       „Preto som vás tu zavolal, aby ste pochopili, že hoc sú v Čečejovciach kostoly dva, ľudia veria v jedného Boha,“ dodal učiteľ a potom zoradil deti, aby sa vrátili do školy. O tom, že aj národy sú dva a štát jeden, mlčal. Nezdalo sa mu to teraz vhodné ako prirovnanie. Najmä keď sa pozornosť detí znova rozptýlila a začali sa medzi sebou zhovárať. Nie po slovensky, nie po česky. Po maďarsky.

* * *

Poznámky autora:

       Ranogotický kostol v Čečejovciach a freskyranogotický kostol v Čečejovciach bol pravdepodobne postavený v poslednom desaťročí 13. storočia, keď v Uhorsku vládol Ondrej III. – posledný kráľ z rodu Arpádovcov. V čase vzniku bol katolícky (reformované cirkvi ešte nevznikli). Kostol si podnes ponechal pôvodný charakteristický gotický sloh dedinských chrámov. V súlade so stredovekom nemá ani vežu, ale ako to v prípade malých kostolíkov bolo zvykom, neďaleko vchodu stojí samostatná drevená zvonica. Tá súčasná bola postavená v 18. storočí.
       Fresky vznikli oproti stavbe o niečo neskôr, sú datované do polovice 14. storočia a zachovali sa v presbytériu (svätyni). Je pravdepodobné, že všetky fresky nevznikli naraz, ale boli postupne dopĺňané. Časť z nich je totiž ovplyvnená ranogotickým byzantským štýlom a časť z nich je charakteristická pre taliansky štýl 14. storočia. Okolo roku 1703, keď kostol užívali kalvíni, boli fresky zatrené bielym vápnom. Ich opätovné odhalenie sa datuje do rokov 1893 až 1898.
       V súčasnosti kostol spravuje Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku – Reformovaný cirkevný zbor Čečejovce.

       Rímskokatolícky kostol v Čečejovciach – bol postavený v roku 1800 v klasicistickom štýle.





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.






čitateľov: 4904