login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Šaniho šanca

@ :: Poviedky ::     Dec 10 2011, 07:11 (UTC+0)

Glacká cesta, na ktorej sa odohráva časť povesti, v súčasnosti. V minulosti bola využívaná najmä furmanmi ako spojnica Spiša a Gemera.

Miesto: Hrabušice, okres Spišská Nová Ves
Čas: dej povesti je vsadený do 19. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Šani si priložil hrdlo čutory k ústam a poriadne si odpil. Až ho striaslo. Ten moment miloval. Cítil, ako mu pálenka vyštípala jazyk i hrdlo, ako mu steká kdesi v hrudi a cestu si značkuje horúcou stopou, až sa napokon rozplýva hlboko v útrobám. Zahalila ho chvíľa slastného uvoľnenia. Teplo a bezstarostnosť. Tak to vnímal po každom hlte a keď precitol z prvotného opojenia, čutoru zdvihol vyššie, až k ušiam a poriadne ňou zatriasol, aby odhadol, koľko v nej ešte ostalo.
       „Už je ti lepšie?“ spýtal sa Emo, Šaniho brat, i keď mu bolo jasné, že zle tu nikomu nebolo. Obaja chlapi stáli pri prázdnych vozoch na Glackej ceste a zdalo sa, že sa nikam neponáhľajú. Čas akoby práve prestal plynúť, nejestvoval. Aj ich kone si pokojne vychutnávali tiene hlbokých ihličnatých lesov, kde slnko nepálilo tak silno ako v údolí pri Hornáde či hore na poľanách.
       „Viem ja?“ odvrkol Šani a prstom si prešiel okolo úst po hustom strnisku, azda či tam neostala dáka kvapka, čo by inak podaromnici padla na zem. „Ty už nebudeš?“ obrátil sa na Ema, ale ten zavrtel hlavou, že nie, že mu jeden poriadny hlt stačil.
       Každý furman pil, ale Šani najviac. V zime, lebo mu bolo zima, na jar tiež, ba i na jeseň stačilo, ak povedal, že sa dáko ochladilo a každý už vedel, čo to znamená. V lete žiaden dôvod nehľadal. Jednoducho sa stačilo opýtať „Vypijeme?“ a šlo sa na to.
       „Poďme robiť,“ zmenil zrazu Emo svoj pokojný postoj a začal sa zaujímať o prácu. Aj si vyliezol na voz, sadol a vzal do rúk opraty, nečakajúc na Šaniho odpoveď.
       „Bež dopredu. Beztak nás čaká strmina, kým sa vyštveráme hore. Nebolo by dobre, keby sme šli jeden hneď za druhým,“ mávol rukou Šani a jeho argumenty mali svoju logiku, i keď ich použil ako výhovorku.
       Emo ešte čosi zabrblal, že akože dobre a už aj cmukol na kone a tie sa pohli. Šani za bratom chvíľku pozeral, ale len kým sa mu stratil za prvou zákrutou a potom sa napil znova. Prižmúrené oči, našpúlené pery, hlt a opäť ho striaslo. Okamih pred záplavou slasti. Lenže to si už dal dúšok navyše; Šani nebol neskúsený a vedel, že nastane zlom, akému sa väčšina furmanov chce vyhnúť. Les pred očami sa mu rozmazával, vysoké štíhle kmene jedlí a smrekov splývali v jeden celok a všetky zvuky hory sa zliali v neforemný tichý šum, čo mu našeptával, nech si sadne, ľahne a prečká, kým to prejde. Zdalo sa mu, že sa čosi mihlo popri jeho nohách, možno had, stačilo by dupnúť a rozpučil by mu hlavu. Lenže to by sa musel vedieť rýchlo pohnúť, čo bolo práve nemožné. Iba sa tackavo odterigal na kraj cesty a vyvalil na svah, potom zaspal.

       Bol krásny letný deň. Baránky ticho plávali po oblohe, slnečné lúče prežarovali krajinu, vtáčí drobizg trilkoval naháňajúc sa za húsenicami pre mladé, čo natŕčali večne hladné zobáky vo svojich hniezdach a zem voňala po včerajšej búrke. Šani otvoril oči a pozrel na koníky. Zapriahnuté do voza stáli poslušne čakajúc na príkaz svojho pána. Mal by sa zdvihnúť a ísť ďalej, veď drevorubači už isto zložili nejeden strom, opracovali kmene a hľadia, ktorý ďalší furman príde, aby všetko naložili a poslali ho....
       „Kam ťa pošlú?“ ozval sa zrazu hlas, čo sa pýtal, akoby čítal Šaniho myšlienky.
       „Do huty. Ku Coburgovi. Alebo do stratenskej alebo do hrabušickej, všade im treba drevo do pecí. Keď nie do huty, tak na pílu. A možno do Spišského Štvrka, lebo oni už vlastný les nemajú, všetko naokolo si vyklčovali rovnako, ako predtým páni zo Spišského hradu,“ odpovedal Šani a rozhliadal sa navôkol, hľadajúc toho, kto sa pýta. A možno sa mu to iba zdalo, neraz sa opil, že mal vidiny a po nich divé sny, až mu z nich hlava trešťala.
       „Takže pôjdeš robiť?“
       Šani sa otočil, už bolo zrejmé, odkiaľ hlas ide, ale čo uvidel, mu vzalo dych. Len kúsok za ním, tam na starom pni, čo spráchnivel natoľko, že by sa na ňom nedali ani letokruhy spočítať, mal uloženú hlavu had. Had? Hadisko! Väčšiu nemá ani kôň a telo hrubé ako chlap v páse sa vinulo od pňa do lesa, nevedno kam, lebo ho prekrývala bujná zelená papraď. Lenže nie len veľkosťou bol had zvláštny. Šaniho zo všetkého najviac prekvapila zlatá koruna, čo mu zdobila hlavu. Taká ako mávajú králi. Aspoň si to myslel, lebo zatiaľ nikdy žiadneho kráľa nevidel.
       „Počul som farára, keď rozprával, že Adama a Evu zlákal k hriechu had, čo vravel ľudskou rečou. Povedz mi, už je po všetkom a som v raji?“ pýtal sa Šani a necítil sa pritom hlúpo, lebo múdry by z toho nebol nik.
       „Všetko záleží na tebe. Teda od toho, čo očakávaš od raja,“ odvetil had a zaprel na naň svoje žlté oči. Šanimu sa zdalo, že sa v tom pohľade utopí, celkom zneistel a jediné čo mu napadlo, bolo zohnúť sa po čutoru.
       „Dáš si?“ vystrel ruku a ponúkol pálenku.
       „Čo očakávaš od raja?“ spýtal sa had, akoby ponuku nepočul.
       „Neviem,“ kývol Šani plecom. „Farár hovoril o tom, že tam je človek blažený naveky, že počúva nebeskú hudbu a tak, ale ja som nad tým nerozmýšľal. Načo aj. Keby som sa tam dostal, oni mi už povedia, čo mám robiť. Vždy mi doteraz každý hovoril, čo mám robiť.“
       „A čo si takto dosiahol? Si šťastný?“
       Šani sa jednou rukou škrabal po hlave, v druhej držal čutoru, akosi sa hanbil odpiť, hoc sám nevedel prečo. „Šťastný, šťastný... Ako sa to vezme. Žijem, vlastne ako sa na teba pozerám, ani tým som si nie istý. Možno som už po smrti. Ale ak nie, ak ešte stále žijem, tak mám dom po rodičoch, dva kone a voz aj robotu, za ktorú mi platia.
       „A Emo?“
       „Môj brat? Aj on. No robí viac, lebo ešte má i ženu a štyri deti a tie teda toho riadne pojedia. Neraz, keď som bol u neho, videl som, ako aj pol bochníka...“
       „A čo? Čo si ešte videl?“ skočil mu do reči had, isto tušil, že Šani hneď spustí svoje otrepané reči o tom, že rodina je dobrá len pre hlupákov, čo sa ako sluhovia zderú robotou, aby sa za ich peniaze iní kŕmili a šatili, ba ešte aj viac vody musí nanosiť zo studne, viac poľa kúpiť na zrno a potom i viac orať i kadečo iné.
       „Videl si ako sa Emo so ženou k sebe túlia pod perinou, ako sa hladia, ako si prejavujú lásku? Videl sú tú radosť, aká svietila v Emových očiach, keď sa im narodilo prvé, druhé, tretie, či i to štvrté dieťa? Ako sa tešil, keď ich učil robiť prvé kroky, vravieť prvé slová a s akou nehou si ich privinie každý večer predtým, než ich uloží do postele? Videl si, čo sa v takej chvíli odohráva v Emovom srdci? Myslíš si, že je v tom menej blaženosti než poskytne nebeská hudba? Myslíš si, že tieto krásne pocity nezotrvajú v ľudskej duši naveky?“
       Šani mlčal. Zdalo sa mu to všetko hlúpe, nemožné. Myšlienky na rodinu či láskanie, objatie alebo aspoň ženský úsmev venovaný jemu, už dávno udupal hlboko pod zem, pochoval ich a bránil sa im, ako sa každý rozumný človek bráni otvoriť starý hrob.
       „A čo Vianoce?“ pokračoval had, „Ako sa cítiš, keď Emo so ženou a deťmi obtáčajú okolo stola reťaz, aby rodina držala pohromade? Keď nosia do kuchyne slamu, aby to vyzeralo ako v jasličkách, tešia sa z toho a prajú si veľa zdravia a lásky?“
       „Vianoce sú dobré. Emo ma k nim vždy zavolá. Ha, oni varia, pečú a ja sa tam vždy len dobre najem. Dobré nie?“
       „Naozaj dobré? A čo potom, keď prídeš večer domov?“
       „No, potom toto,“ zdvihol Šani ruku s čutorou.
       „Zmútiš si myseľ, aby si nepremýšľal? Aby sa ti ani náhodou nevyplavili spomienky na chvíle, keď si aj ty ľúbil, túžil žiť s niekým, kto by lásku oplácal láskou a nehu nehou?“
       Šani si zahryzol do spodnej pery. Ten had ide priamo na vec. Čo chce? Aby otvoril ten hrob spomienok, po ktorom po celé dni tak urputne dupe? Pred očami sa mu vynoril obraz Žofie. Ako sa smiala, keď spolu tancovali. To boli mladí, mladučkí a ona krásna ako ľalia. Aj tak voňala. Raz vyhrávali cigáni, potom prišli Nemci so svojimi trúbami a po nich zasa cigáni, lenže on tie zmeny nevnímal. V tých chvíľach nejestvovalo nič okrem nej, okrem pocitu horúčavy, čo ho zaplavil vždy, keď ju držal v tanci za pás a ona naň hľadela ako žiadna iná predtým. Lenže čo z lásky? Kto si koho vezme, to určia vždy rodičia a on tým Žofkiným nebol dosť dobrý. Žofia sa vydala, priviedla na svet deti, rozkysla v bokoch i v tvári, len oči jej ostali tie isté. Preto, keď sa občas míňajú na ulici či stretnú v kostole, on radšej pozerá inam.
       „Čo odo mňa chceš?“ spýtal sa zrazu hada priamo a jeho hlas už neznel tak vyjavene ako doposiaľ. Skôr zlostne ako vietor za zimných nocí.
       „Chcem vedieť, čo by ťa urobilo šťastným.“
       „Mám skoro štyridsať, pre dievky som ujo. Vdovy pozerajú len na peniaze a ešte strkajú tie svoje detiská budúcemu mužovi, akoby boli jeho! Ja robím iba toľko, aby som uživil seba. Čo by som mohol chcieť? Možno, neviem, ale asi keby som mal veľa peňazí, veľmi veľa, dačo by sa zmenilo. Lenže robotou sa k poriadnemu majetku nedopracuješ. Takže... No...“
       „Chceš poklad? Zlato, prstene a diamanty? Budeš potom šťastný? Si pripravený byť šťastný?“
       „Hej!“
       „Tak choď ešte dnes na Veľkú poľanu a sleduj trávu,“ dopovedal had, potom zložil hlavu z pňa a bez ďalších slov sa niekam odplazil, zmizol v lese. Šani ešte za ním chvíľu pozeral, ale potom len hrubo zahrešil, poriadne si odpil z čutory a šmaril ju na stred cesty. Opäť si prstom prešiel strniskom okolo úst, ako mával vo zvyku a ľahol si na zem. Na chvíľku, na chvíľočku. Opäť zaspal.

       Slnko sa už prehuplo na druhú stranu oblohy, keď Šani otvoril oči. Bolelo ho celé telo, ten pocit poznal. Stačí sa trochu rozhýbať a pristaviť sa pri prvom prameni, umyť si tvár a všetko bude dobre. Postavil sa a pozrel vedľa seba, kde je čutora, lenže ju nevidel. Rozhliadol sa teda naokolo a zbadal, že leží uprostred cesty. Razom sa rozpamätal na sen. Alebo sa mu to nesnívalo? Stál tam, i keď bolo teplo a dusno, akosi sa roztriasol a snažil sa vybaviť posledné slová hada s kráľovskou korunou. Má ísť na Veľkú poľanu a sledovať trávu? Čo je to za sprostosť? Krátkymi krokmi prešiel k čutore a zatriasol ňou. Hoc bola otvorená, pálenka sa celkom nevyliala. Upokojil sa a riadne si z nej uhol. Bola dobrá, lenže chvíľa slastného uvoľnenia sa nedostavila. Naopak, Šanimu prichádzali na um tie najprapodivnejšie myšlienky. Keď čutora ležala v strede cesty, potom ten sen nemusel byť snom. Ale čím potom? Nie, nad tým neradno rozmýšľať, aj posledný zvyšok zdravému rozumu sa takémuto uvažovaniu vzprieči. Ešte si dnes stihne zarobiť na jedlo, viac mu netreba, nič nepremárnil. Vysadol na voz, popohnal kone a tupo hľadel napred. Lenže ako došiel na horský hrebeň, ako sa pod vrcholcom Vtáčieho hrbu pred ním otvorili križovatky núkajúce cesty do rôznych smerov, rozhodol sa, že zájde na Veľkú poľanu. Aj si v duchu nadával, vysmieval sa sám sebe, lenže čo ak? Ak by to neskúsil, do konca života by ho hrýzli výčitky. Pri Malej poľane ešte zahol naľavo v smere na Bykárku, aby sa určite vyhol iným furmanom i drevorubačom a napokon obchádzajúc okraj lesa na Glaci zastal. Pozeral na Veľkú poľanu, na tú obrovskú lúku, ktorej tráva sa vlnila v letnom vánku, ale nevidel nič zvláštne. Sen, bol to len hlúpy sen!
       Už by sa mal otočiť a vrátiť sa za robotou, ale ešte zoskočil z voza. Vo chvíli, keď sa podrážky jeho deravých čižiem dotkli zeme, tráva sa sklonila, priam uľahla. Nie celá. Len od miesta kde stál sa vinul prapodivne vyzerajúci chodník, ani čoby ho vydupalo stádo jeleňov či neviditeľné vojsko. Pustil sa po ňom a chodník sa tiahol, obchádzal osamelé stromy, kamene a naraz pri jednom končil. Šani sa zohol a skúšal zdvihnúť kameň. Zbytočne, bolo to nad jeho sily. Neďaleko však našiel ulomený konár, taký dlhý a hrubý ako ľudská ruka a skúšal ním kameň odvaliť. Strkal ho pod balvan a konár sa ponoril do zeme ako nôž do masla. Bolo to jasné, pod kameňom musí byť dutý priestor. Akoby Šaniho zaplavil ošiaľ. Vytrhával naokolo kusy trávy, prstami až do krvi vyhrabával zem, poriadne sa zaprel do konára a nakoniec sa mu podarilo kameň odvaliť. Naozaj, pod ním bola diera. Bez váhania do nej strčil obe ruky naraz a to, čo vytiahol, mu rozžiarilo zrak. Krčah, ale nie hocijaký, no plný zlatých mincí, prsteňov a drahokamov. Vyberal ich von, sypal si ich do dlaní, prehŕňal sa v nich a od radosti až zakričal na celú planinu. Potom sa však rýchlo poobzeral, či ho niekto nesleduje a všetky cennosti uložil späť do krčahu. Vyliezol s ním na voz a popohnal kone. Ihneď domov, nazad do Hrabušíc!

       Cesta späť bola rýchla, možno najrýchlejšia, ako ňou kedy prešiel. Od krížnych ciest míňal ďalších furmanov, tých čo šli s prázdnymi vozmi na Malú poľanu, aj tých čo schádzali s drevom. Kričal na nich, nech sa stiahnu, nech uhnú z cesty, na žiadne otázky neodpovedal, len upíjal z čutory, čo bola každým hltom ľahšia a ľahšia. Až keď opustil les a mieril ku starému mlynu, spomalil. Nesmie byť nápadný. Tam na križovatke stoja mýtnici z Betlanoviec. Mýto vyberajú len od kupcov podľa tovaru, ale niekedy kontrolujú aj furmanov s drevom, či si u nich niečo kupci neschovali. Ide s prázdnym vozom, ale i to bude podozrivé. Rýchlo si zobliekol košeľu, zabalil do nej krčah s pokladom a uložil si to k nohám.
       „Kamže tak naľahko?“ zastavil ho jeden z mýtnikov a na zdôraznenie svojej dôležitosti zdvihol ruku s kópiou. Druhý mýtnik sa zatiaľ postavil k vozu a chystal sa tam kutrať.
       „Domov idem. Z hory. Bez dreva. Vzadu mám len reťaze a laná na uviazanie kmeňov. Zle mi je. Vidím hady. Obrovské hady!“
       „Štipol ťa nejaký?“
       „Jeho? Isto má vidiny z pálenky,“ kývol rukou druhý mýtnik a Šani už chytil opraty, že pôjde ďalej, keď za ním zahrkotal koč. To sa richtár odniekiaľ vracal a mýtnici sa chceli predviesť. Boli síce z Betlanoviec, ale na mýtnikov prispievali aj Hrabušice a richtár bol aj ich pánom.
       „Zlez dolu, nech všetko prezrieme,“ prikázali a Šani zliezol.
       „Pán richtár, pán richtár – chytili sme zlodeja! Poďte sa pozrieť!“ volali a zatiaľ čo Šani hľadel na odhalený džbán i dve kópie mieriace na jeho hruď, na richtárovom koči sa otvorili dvere.

       „Po vreckách, po troške som mal niesť poklad domov, nie všetko naraz,“ žalostil Šani, keď večer sedel u Ema a jeho brat, švagriná i synovci a netere mu načúvali. Len pred chvíľkou ho prepustili z väznice, kde ho vypočúvali, ba asi sa mu ušlo aj zopár tvrdých rán, lebo si neustále chytal napuchnuté rameno a za nič sa nechcel oprieť.
       „Teda, ako si to našiel?“ spýtal sa Emo a Šani mu rozpovedal príbeh s obrovským hadom už asi tretíkrát. Emo by ho aj prerušil, čakal, že už konečne povie čosi iné, ale jeho deťom sa to počúvalo dobre. Viseli na každom slove, ako keď sa rozpráva rozprávka, ktorú už síce poznajú, ale zakaždým poteší.
       „No, keď inak nedáš,“ pokrčil nakoniec Emo ramenami. „A richtár? Čo ti vlastne vyčíta?“
       „Nenažranec je to a neznaboh! Zlodej kradne, ale ja som našiel! Rozumieš? Našiel som! Najskôr naliehal, že sa musím priznať, komu som to vzal. Potom, vraj ak je ako hovorím, musím mu ukázať, kde bol poklad ukrytý. Opäť sme sa štverali až na Veľkú poľanu. Koč je fajnový na také cesty, richtár nakázal zobrať voz a mňa na ňom viezli poviazaného ako zločinca! Takto cez celé Hrabušice až tam hore. Keď som im to miesto ukázal a videli odvalený kameň i tú dieru pod ním, bez slov ma vzali nazad, ale stále spútaného. Až keď sme sa vrátili, už tu bol nejaký mudrlant, čo ho zavolali ktovieodkiaľ a prezeral mince. Vravel, že je to čisté zlato, ale sú staré, ešte možno z čias, keď tu vtrhli bratríci. Peter Axamita ich viedol, ako barbar vypálil kláštor na Skale útočišťa a vyhnal premonštrátov, čo si ratovali holé životy. Aj dediny poničil, aj u nás nedal kostolu pokoja. A richtár na to, že keď je tak, tak poklad patrí Hrabušiciam. Lesy na Veľkej poľane sú hrabušické, teda že to ani inak nemôže byť. Keď som sa nesmelo spýtal aspoň na dáku odmenu, kričal na mňa, že som všetko chcel pred mýtnikmi zatajiť, vraj nech som rád, že sa nebudem húpať na šibenici a potom ma dal vyhnať. Až keď som bol na polceste, dobehol za mnou jeho sluha, že mám ísť naspäť a tam mi dal richtár toto,“ siahol Šani do vrecka a vytiahol dve zlaté mince. Dosť veľké a dosť hrubé na to, aby si za ne kúpil i malé gazdovstvo.
       „Vidíš, richtár si to rozmyslel. Nie je až taký...“ skúšal Emo, ale ako uvidel Šaňovu grimasu, zmĺkol.
       „Strýko, a čo by si s tým pokladom robil, keby ti ostal celý? Postavil by si kaštieľ?“ opýtal sa jeden z Emových synov, ale Šani len neurčito pokýval hlavou a potom zas pozrel na brata. „Dáš mi dačo napiť?“ a počkal, kým mu Emo do rúk vložil pohárik. Vylial ho do seba na jeden šup a pozrel na svet skleneným pohľadom. Ak by v sebe dokázal nájsť správne slová, určite by povedal: Nebol som pripravený zbohatnúť tak, aby ma to urobilo šťastným. Nikdy som nikomu nič nedával, nevedel som ani prijímať. Žiadne poklady. Ani tie spod zeme, ani tie v srdci. Neviem, čo by som s pokladom urobil. Neviem ani, čo urobím s tými peniazmi, ktoré mi nakoniec richtár dal. Človek ako ja už nie je pripravený na žiadnu zmenu.
       Šani však nepovedal nič, len mlčal a natiahol ruku s prázdnym pohárikom, aby mu ešte naliali.

* * *

Poznámky autora:

Glacká cesta – starobylá obchodná a furmanská cesta, ktorá spája Spiš a Gemer. Vinie sa územím Národného parku Slovenský raj, pretína ho severojužným smerom. Približne uprostred národného parku prechádza cez planinu Glac, na ktorej sa nachádzajú Veľká a Malá poľana. Na severnej strane Slovenského raja začína v Hrabušiciach, na južnej schádza do Stratenej.

Coburg – Coburgovci boli majitelia železiarní v Stratenej i v Hrabušiciach. Zakúpili ich do Čákiovcov (Csáky) v 18. storočí.

Peter Axamita a Kláštorisko – Peter Axamita bol jeden z veliteľov vojsk Jána Jiskru, ktorých dosť sporne niektoré zdroje označujú ako bratríkov. Pôvodne boli Axamita aj Jiskra husiti – bratríci, avšak po porážke husitského hnutia v Čechách sa nechali najať ako žoldnieri bojujúci za nástupnícke práva Ladislava Pohrobka na trón, proti ktorému stál kráľ Vladislav Jagelovský. Najvyšším veliteľom vojsk bol Ján Jiskra a postavil ich prevažne (no nielen) z radov bývalých bratríkov. Po ukončení bojového sporu sa Ján Jiskra vypravil naspäť do Čiech, ale Peter Axamita, ktorý veril vzkriesenie bratríckych myšlienok, tu ostal. Nevedno, či vyplienenie Kláštora na Kláštorisku viedol priamo on, ale neďaleko sa nachádza útvar, ktorý dodnes nesie meno Axamitova skala.



***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.






čitateľov: 4964